7. Romantizmus v európskej literatúre

ROMANTIZMUS V EURÓPSKEJ LITERATÚRE

PREROMANTIZMUS

Okolo roku 1750 sa proti klasicistickému racionalizmu začína presadzovať citový postoj voči skutočnosti. Vzniká nová spoločenská vrstva meštianstvo. Končí sa napodobňovanie antických autorov. Prehnané vyznávanie citov – sentimentalizmus. Zakladateľom preromantizmu vo Francúzsku bol Jean Jackues Rousseau. Hlásal návrat človeka k prírode, ktorú považoval za prameň citu, slobody, harmónie. Tvrdil, že spoločenské rozdiely spôsobuje osobné vlastníctvo a problémy spoločnosti odstránime výchovou. V Nemecku vzniklo hnutie Sturm und Drang (Búrka a vzdor) – mladí spisovatelia, ktorí chceli slobodne vyjadrovať city a vzorom bol W. Shakespeare.

JOHANN WOLFGANG GOETHE

Utrpenie mladého Werthera je sentimentálno-psychologický román v listoch. Dejová línia je slabá, je prerušovaná otázkami z vidieka a mnohými inými postavami.

Werther je autobiografická postava, veľmi citlivá duša, ktorá sa nadchýna pre prírodu a ľudí. Prichádza na vidiek aby zabudol na svoju stratenú lásku a vzápätí stretne osudovú lásku.

Lotta je krásne mladé dievča. Po smrti svojej matky žije s otcom a 8 súrodencami, o ktorých sa s láskou stará. Je vyrovnaná, v prejavoch je uvážlivá, je plná citu a vášní, tie však musí potláčať kvôli spoločenským konvenciám a pomerom, v ktorých žije.

Albert je Lottin snúbenec. Má ho rada, vie čo od neho môže očakávať a chce mu byť poslušnou ženou.

Mladý Goethe rozpráva príbeh nešťastnej lásky hlavného hrdinu Werthera k Lotte - snúbenici svojho priateľa Alberta. Werther si je vedomý toho, že sa nemôže uchádzať o Lottinu lásku, pretože ona patrí inému. Nedokáže nájsť východisko zo svojej lásky ani sa vyrovnať so životnou realitou, a preto nakoniec spácha samovraždu.

ROMANTIZMUS

Veľká francúzska revolúcia (1789) zaznamenala pád feudalizmu a nástup kapitalizmu. Rozpad feudalizmu a nástup kapitalizmu bol veľmi zdĺhavý. Životný pocit človeka tejto doby bol plný rozporov. Kapitalizmus síce odstránil feudálne putá, no ozajstnú slobodu neposkytol.
Preto sa človek cíti osamelý a často sa dostáva do konfliktu so spoločnosťou.

Subjektivizmus – osobný názor na človeka
Individualizmus – nadraďovanie seba
Senzualizmus – zmyslové vnímanie

Znaky romantickej literatúry:

Prevláda cit nad rozumom, hlavný hrdina je titan, väčšinou z periférie spoločnosti, rozpor medzi snom a skutočnosťou, harmónia kontrastov, najčastejšie písali autori lyriku a neskôr aj epiku a poviedky.

VICTOR HUGO

Chrám Matky Božej v Paríži je román, ktorý má 2 časti. Má rozsiahlu dejovú líniu s mnohými zvratmi a odbočeniami, postavy od žobrákov až po kráľa Ľudovíta XI.. Dejová línia je miestami prerušovaná opismi Chrámu Matky Božej v Paríži. Paríž je opísaný z vtáčej perspektívy. Hugo zasadil dej tohto románu práve sem. Paríž má veľmi rád a veľa pozornosti venuje najmä opisom.

Quasimodo je typický romantický hrdina, titan, postava plná kontrastov , vonkajší výzor má škaredý, no vo vnútri je citlivý. Obrovská hlava, na ktorej sa ježili ryšavé vlasy, medzi plecami obrovský hrb, nohy čudne pokrútené a ruky obludné, na tvári mu trčal štvorhranný nos, jedno malé oko mal prekryté chlpatou ryšavou obrvou a pravé oko sa mu strácalo pod obrovskou bradavicou.
Našli ho pred kostolom ako malé dieťa. Bol tak škaredý, že sa na človeka ani nepodobal.
Zľutoval sa nad ním arcidiakon Claude Frollo, ktorý ho naučil čítať, písať a rozprávať. Keď vyrastie, stáva sa zvonárom v Chráme Matky Božej (zvony ho pripravia o sluch). Ľudia sa ho boja, preto ich začína nenávidieť. Z kostolnej veže často sleduje Esmeraldu, ktorá tancuje so svojou kozičkou na námestí. Quadimodo sa do nej zamiluje, a aby ju chránil, koná titanské činy. V závere sa rozhoduje medzi láskou k Frollovi a Esmeradle.
Frolla zabije a Esmeralde je oddaný natoľko, že s ňou zomiera.

Esmeraldu ukradli cigáni keď bola malá. Po mame jej ostal medailónik (malá črievička).
Je plná temperamentu, je očarujúco krásna a tancuje so svojou kozou Djali na parížskom námestí.
Je ľahkovážna (zamiluje sa do Phoeba, ktorý jej lásku neopätuje). Quasimodovi dá napiť, zoberie si za muža básnika. Je protikladom Quasimoda – harmónia kontrastov.

Gudula je pravá matka Esmeraldy, nenávidí cigánov, na konci príbehu sa stretáva so svojou dcérou, snaží sa ju zachrániť, no obidve zomierajú.

Claude Frollo je arcidiakon, celý svoj život trávi v malých komorách chrámu. Je to najrozpornejšia postava v rámci svetovej literatúry a je nezvyčajná v tom, že nositeľom zlých vlastností je kňaz. Vášeň k žene ho pretvorí na netvora. Keď bol malý, rodičia ho dali do kňazského seminára, kde vynikal ako vynikajúci študent.
Ovládal veľa cudzích jazykov a bol odborníkom v mnohých vedách. Keď pocítil lásku k Esmeralde, sám si uvedomil svoju zmenu a vraví, že: „Pľuje svojmu Bohu do tváre a vie, že ho čaká len zatratenie“. Neuspokojil sa iba s tým, že vyštudoval teológiu a že je pastierom duší, chce ochutnať aj zakázané ovocie v podobe alchýmie a astrológie. Je posadnutý láskou k Esmeralde a jeho chlipná láska k nej ho dovedie až k šialenstvu.

Phoebus je kapitán lukostrelcov. Je veľmi pekný, ale aj veľký sukničkár. Má snúbenicu Lalianu, no i napriek tomu múti dievčatám do hlavy. Takto dostal aj Esmeraldu, ktorej hovoril, že ju miloval, aj keď to nebola pravda.

Pierre Gringoire je všadeprítomná postava v románe. Je to spisovateľ bez úspechu, peňazí a domova.
Nie je typickou romantickou postavou. Chceli ho zabiť, no Esmeralda ho zachránila (vydala sa zaňho).

ALEXANDER SERGEJEVIČ PUŠKIN

Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny a pracoval ako úradník na ministerstve zahraničných vecí.
Za svoje poburujúce verše ho cár poslal do vyhnanstva na Sibír. V roku 1827 mu cár Mikuláš I. umožnil návrat z vyhnanstva. Písal najmä prózu. Zomrel na zranenie spôsobené súbojom s francúzskym dôstojníkom.

Najznámejšie diela: Eugen Onegin, Boris Podunov, Kapitánova dcéra
Poviedky: Piková dáma, Víchrice, Kaukazský zajatec,..

Eugen Onegin je muž z vyššej spoločnosti. Správa sa ako londýnsky švihák. Hovorí po francúzsky. Väčšinu času trávi na plesoch a báloch, ale aj to ho po čase omrzelo a tvrdil, že sa nudí. Neveril, že ho na svete ešte niečo môže prekvapiť. Keď mu zomrel otec, zanechal mu len dlhy a Eugen začal mať problémy. Potom mu zomrel strýko, po ktorom Eugen všetko zdedil. Vyrovnal všetky svoje dlhy a predal nevoľníkov. Začal žiť sám a každý
ho považoval za čudáka. Jediný, s kým sa stretával bol básnik Vladimír Lenský. Lenský chodieva na návštevu k Larinovcom, ktorí majú dve dcéry.

Mladšia Oľga je veľmi pekná, milá, veselá a energická. Stane sa Lenského láskou. Staršia Tatiana je melancholická (smutná), zádumčivá, ale taktiež krásna. Zaľúbi sa do Onegina, ktorý stelesňoval pre ňu všetky vysnívané mužské cnosti. Jej láska bola taká silná, že ona ako žena sa odvážila porušiť konvencie (zásady) a napísala mu list. Onegin ju odmietol, hoci k nej niečo cítil. O pár rokov žije Onegin stále sám a Lenský ho opäť pozve k Larinovcom. Táňa má práve meniny. Onegin ide na návštevu, ale neskôr to ľutuje, hnevá sa na Lenského, že ho prehovoril a akoby žartom sa mu chce pomstiť (tancuje s Oľgou). Lenský sa hnevá, ide pozvať Oľgu do tanca, ale tá ho odmietne. Lenský sa urazí a pozve ho na súboj, pištole na jeden výstrel (Lenský umiera, Onegin je zhrozený). Oľga dlho smúti za Lenským, no neskôr sa vydá. Táňa žije naďalej s matkou sama,
často myslí na Onegina a chce ho nenávidieť. Neskôr sa vydá za staršieho dôstojníka, ale bez lásky.
V živote Táni sa opäť objavuje Onegin a je to práve on, čo píše list Tatiane. Osud Oneginovi vracia presne to,
čo on dakedy urobil Tatiane.

Kapitánova dcéra je ruská historická novela, odohráva sa v čase Pugačovského povstania. Novela je písaná formou Griňovových zápiskov. Dej sa rozvíja v 2 líniách. Prvá tvorí milostný príbeh a druhá Pugačovské povstanie.

Do Bieloruskej pevnosti prichádza mladý šľachtic Peter Andrejeviš Griňov, tu sa zoznamuje s veliteľom pevnosti kapitánom Mironovom a jeho dcérou Máriou Ivanovou (Máša), do ktorej sa zamiluje. Zblíži sa s Pugačovom, budúcim vodcom povstalcov, ktorý ho v prestrojení za tuláka vyvedie zo snehovej búrky v stepi. Milostný príbeh Máše a Griňova vytvára rámec Pugačovského povstania – najväčšej sedliackej vojny v ruských dejinách. Belogorskú pevnosť povstalci obsadia a kapitán Mironov padne. Griňova vďaka vzájomným sympatiám s Pugačovom prepustia. Znova sa vracia medzi povstalcov a dozvie sa, že Máši hrozí nebezpečenstvo – od jej neúspešného ctiteľa Švabrina. Švabrin falošne udá Griňova, ktorého odsúdia na doživotné vyhnanstvo na Sibíri. Máši sa podarí dostať k cárovnej Kataríne II. a poprosí ju, aby Griňova oslobodili.