Po 1. svetovej vojne pokračuje búrlivý rozvoj vedy
a techniky a v literatúre sa rodia nové avantgardné smery. Mocnosti sveta sa dohodli na novom rozdelení sveta a vo svete vznikajú 2 tábory:
kapitalizmus a socializmus.
V roku 1919 sa v Paríži konala mierová konferencia a bola založená
Spoločnosť národov.
V Taliansku sa pod vedením Mussolliniho formujú fašistické skupiny. V Rusku vznikajú pracovné tábory –
gulagy.
V roku 1921 vniká v Anglicku tzv. PEN klub – medzinárodné združenie spisovateľov.
Nové smery:
EXPRESIONIZMUS – 1910 v Nemecku
Najskôr sa prejavil vo výtvarnom umení. Autori v literatúre pomenúvajú veci
pravými menami. V tomto období sa formuje tzv. stratená generácia. Tento pojem prvýkrát vyslovila Gertrúda Steinová.
Pôvodne sem patrili len americkí spisovatelia, ktorí prežili vojnu na európskych frontoch, neskôr sa tento pojem preniesol na celú povojnovú
generáciu.
DADAIZMUS – 1916 vo Švajčiarsku
Autori postrihali text a potom náhodne z neho spájali slová.
SURREALIZMUS – nadrealizmus, 1919 vo Francúzsku
Bola to tvorba založená na bohatej fantázii a predstavivosti
autora.
KONŠTRUKTIVIZMUS – 1919 v Moskve
Najskôr sa uplatnil v architektúre, neskôr ovplyvnil aj film
a divadlo. Postupne sa dostal do literatúry a zachytával rýchly životný rytmus.
POETIZMUS – 1924 v Prahe
Bol
to najoptimistickejší smer, vyznával pozitívny vzťah k životu. Bol založený na hre rytmu a rýmov, využíval metafory
a obrazotvornosť.
Prvý z autorov stratenej generácie. Bol synom lekára a speváčky. V roku 1917 sa stal redaktorom časopisu. Kvôli zrakovým problémom ho nezobrali do armády, preto sa prihlásil ako dobrovoľník ČK a odchádza na taliansky front. Tu sa zranil a na základe vlastných skúseností napísal Zbohom zbraniam.
Zbohom zbraniam –
Hlavnou postavou je Frederic Henry (sám autor) a Catherine Barkleyová.
Američan Frederic slúži na talianskom fronte. Spočiatku berie
vojnu ako nevyhnutnosť, no neskôr ním otrasie nezmyselné zabíjanie. Po zranení sa dostáva do nemocnice, kde ho ošetruje Catherine. Medzi
mladými ľuďmi vznikne láska a keď Catherine otehotnie, rozhodnú sa, že ujdú do Švajčiarska. Paradoxom však je, že Catherine pri pôrode
aj s dieťaťom umierajú. Jej smrť nezapríčinila priamo vojna, ale predsa sa dá chápať ako jej nepriamy dôsledok. Je to román, využíva
jednoduchý štýl a triezvy hovorový slovník. Vyhýba sa metaforám, chce čo najvýstižnejšie vyjadriť myšlienku a dôraz kladie na
príbeh.
Komu zvonia do hrobu – Dej sa odohráva počas španielskej občianskej vojny. Hlavnou postavou je americký dobrovoľník Robert Jordan. Je to postava, ktorá vyznáva demokratické slobody. Prichádza do Španielska do partizánskej skupiny. Jeho úlohou je vyhodiť most do vzduchu, a tým znemožniť postup nepriateľa. V tábore sa zaľúbi do partizánky Maríe, ktorej otca zavraždili fašisti. Maríina láska uňho spôsobuje vnútorný prerod. Predtým chcel svoju úlohu len splniť, teraz však začína myslieť aj na iných ľudí. Pri plnení úlohy sa ťažko zraní, preto posiela svoju skupinu do bezpečia. Napriek veľkej láske k Maríi obetuje pre dobrú vec aj svoj vlastný život. Umiera s myšlienkou, že svet je pekné miesto a oddá sa zaň bojovať.
Starec a more – Za túto novelu mu bola udelená Nobelova cena. Zachytáva niekoľkodňový zápas rybára Santiaga s veľkou rybou. Opisuje jeho húževnatosť, silu, ale aj dôstojnosť človeka a zároveň vyjadruje obdiv k živelnosti a nespútanosť prírody. Jazyk diela je veľmi jednoduchý. Autor často využíva španielske výrazy.
Autor stratenej generácie. Bol nemecký expresionista. Vo svojich dielach často vykresľuje mladých ľudí, ktorí boli vykoľajení z normálneho života. Jediným východiskom je pre nich priateľstvo. Jeho postavy sú pasívne a akoby vláčené udalosťami. Autor často vo svojich dielach využíva drsný emóciami podfarbený slovník, obviňuje každého, kto vojnu rozpútal. Hlavným impulzom pre jeho literárnu tvorbu bola jeho vlastná skúsenosť z 1. svetovej vojny.
Jeho prvým románom je Na západe nič nového.
Svoj zámer vyjadril v úvodnom motte: „Táto kniha
nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú rozrumila vojna i keď unikla jej
granátom.“
Dej sa odohráva na bojisku vo Francúzsku. Kompozične je rozdelený do 12 kapitol, ktoré chronologicky na seba nadväzujú.
Dejová línia nie je veľmi pevná a obrazy zo života mladých ľudí sledujeme cez hlavnú postavu a rozprávača príbehu Paul Bäumera.
Ostatné postavy: Katczinsky, Kemmerich, Müller, Kropp, fanatický učiteľ Kantorek.
Hlavnou postavou aj rozprávačom je Paul Bäumer.
Prevažuje tu tzv. ja rozprávanie, a to začína v okamihu, keď Bäumerova jednotka odpočíva na fronte. Paul v retrospektívnych epizódach
(retrospektíva – spätné rozprávanie) opisuje skúsenosti vojakov z výcvikového tábora, drastické podmienky v zákopoch i útok na
nepriateľov. Jeho kamaráti jeden po druhom umierajú a v lete roku 1918 zomiera aj jeho najlepší priateľ Kačinský. Jediný nažive zostáva
Paul Bäumer. Ja rozprávanie sa v tomto prípade mení na on rozprávanie až v úplnom závere románu a tvorí ho stručné oznámenie o tom,
že Paul Bäumer jedného dňa v októbri 1918 padol. V rozhlase vtedy odznela správa „Na západe nič nového“.
Ideály s ktorými
prichádzajú mladí septimáni na vojnu sa veľmi rýchlo menia. Namiesto vlasteneckého nadšenia sa do popredia dostávajú ich základné ľudské
potreby – najesť sa a prežiť. Jediným svetlým bodom vo vojne je ich kamarátstvo.
Autor stratenej generácie. Predstaviteľ francúzskej medzivojnovej literatúry. Predkladal životopisy Beethovena, Tolstého, Michelangela. Napísal veľké cyklické dielo Ján Krištof, román Očarená duša a novelu Peter a Lucia.
Peter a Lucia – Téma
novely je vojnou ohrozená láska dvoch mladých ľudí.
Dej sa odohráva v Paríži počas 1. svetovej vojny. Dejová línia je jednoduchá
s niekoľkými odbočeniami.
Skladá sa zo 7 častí, ale nie je členená na kapitoly.
Postavy: Peter Aubier, brat Filip, Petrovi rodičia, Lucia, Luciina matka
Peter pochádza zo zámožnej rodiny a jeho rodina si potrpí na to, aby obaja synovia bojovali vo vojne. Filip nechápe svojho brata, prečo nechce nastúpiť na vojnu. Peter je však citlivý a vojnu vníma ako najväčšie zlo. Lucia pochádza z chudobných pomerov a na svoje štúdium si privyrába maľovaním gýčových obrázkov. Jedného dňa Peter cestuje v metre, kde sa zoznamuje s Luciou. Lucia je pre Petra ako záblesk života a mladí ľudia sa čoraz častejšie spolu stretávajú. Peter sa dozvedá, že Luciina matka pracuje v továrni na výrobu zbraní, čo však nevie pochopiť, ale Lucia mu vysvetľuje, že z niečoho predsa musia žiť. Peter s Luciou trávia spolu každú voľnú chvíľu a vzniká medzi nimi dôverný vzťah. V marci sa stupňujú správy o hrôzach vojny, no Peter a Lucia akoby nič nechceli počuť. Rozhodnú sa, že sa oddajú jeden druhému. Ten veľký deň mal nastať posledný marcový deň, na Veľký piatok. Tento deň odchádzajú do chrámu vypočuť si hudbu. Lucia uzrie v dave rusovlasé dievčatko so záhadným a nežným úsmevom, no keď ho chce ukázať Petrovi, dievčatko zmizne. V objatí počúvajú hudbu a Nemci nemilosrdne bombardujú Paríž. Lucia opäť uzrie rusovlasé dievčatko, no tento krát z jej tváre číta len des, hrôzu a smrť. Mohutní pilier o ktorí sa mladí ľudia opierali sa začal rúcať a oni pritúlení k sebe pod ním umierajú.
Bol český spisovateľ, publicista a novinár. Román Osudy dobrého vojáka
Švejka za světové války píše po návrate z Ruska, kam ho priviedla 1. svetová vojna. Autor sa inšpiruje osobnými vojenskými skúsenosťami.
Dielo vychádzalo v lacnom zošitovom vydaní ako ľudové čítanie.
Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války
Charakteristika diela:
Humoristický román, vrcholné Haškovo dielo. Je rozdelený na štyri časti: V zázemí, Na frontě, Slavný výprask a Pokračování slavného výprasku.
Obsah diela:
So Švejkom, úradne uznaným „blbom“, sa
stretávame tesne po sarajevskom atentáte na následníka trónu Ferdinanda d’Este. Keď svoje názory na vývoj politickej situácie rozvíja
v krčme, zatkne ho tajný policajt a predvedie na políciu. Pretože ho súdni lekári prehlásia za človeka s vrodeným kreténizmom, skončí
na psychiatrii. Ako beznádejný prípad ho prepustia. Na začiatku vojny Švejka povolajú na odvod, kam ho ako reumatika dovezie prisluhovačka
Müllerová na invalidnom vozíku. Za svojho sluhu si ho vyberie feldkurát
(poľný kňaz) Otto Katz, ktorý ho v kartách prehrá
s nadporučíkom Lukášom. Po tom, čo Švejk okradne plukovníka Krausa o psa, ktorý má byť atraktívnym doplnkom pre Lukášove ľúbostné
dobrodružstvá, spolu ich preložia do Českým Budějovíc. Švejk cestou zatiahne za záchrannú brzdu, aby sa presvedčil, či funguje, vysadia ho
a vyšetrujú. Bez dokladov sa vydá do Budějovíc peši – horliví žandári ho však považujú za ruského zveda a zatknú ho – tak sa
nakoniec dostane opäť k Lukášovi, ktorý ho zavrie do väzenia. Keď sa celý pluk presúva, prijme Lukáš znovu Švejka do služby.
V Királyhide ho pošle s ľúbostným listom k vydatej maďarskej panej, ale list zoberie žiarlivý manžel a strhne sa bitka – Švejk ako
sluha končí, zostáva však u nadporučíka Lukáša ako „ordonanc“ (vojenská spojka). To už sa pripravuje presun priamo na haličský front.
Veselé príhody nekončia – keď Švejk hľadá pre svoj oddiel nocľah, narazí na ruského vojaka, kúpajúceho sa v rybníku. Chce vyskúšať,
ako by mu svedčala ruská uniforma a padne do rakúskeho zajatia. Márne sa snaží omyl vysvetliť, má ísť pred vojenský
súd –
zachráni ho telegram od jeho „marškumpánie“. Jeho návratom sa nedokončený román uzaviera.
Štruktúra diela:
Jozef Švejk niekedy pôsobí ako prefíkaný a chytrácky šibal, inokedy ako naivný prostáčik. Svojich nadriadených doháňa k zúrivosti tým, ako doslova a s neprimeranou horlivosťou plní rozkazy. Nebezpečné situácie zvláda v pokoji, a tak si chráni kožu.
Vystupujú tu aj ďalšie komické postavy: napr. hostinský Palivec („známy sprosťák, každé jeho druhé slovo byla zadnice nebo hovno“), feldkurát Katz, sluha boží, v Boha neverí a večne je „na mol“. Karikatúrne postavy a príhody poukazujú na nezmyselnosť vojny, znesväcujú panovnícky rod i cirkev, zosmiešňujú frázy.
Zdrojom komiky a satiry je aj jazyk. V dialógoch ťaží z hovorovej češtiny, používa vojenskú hantírku, výrazy z češtiny a maďarčiny. Provokujúce sú vulgarizmy (napr. „Švejku, ježíšmarjá, himlhergot, já vás zastřelím, vy hovado, vy dobytku, vy vole, vy hajzle jeden. Jste tak blbej?“), ktoré však Hašek nepoužíva neopodstatnene.