29. Antifašizmus a antisocializmus slovenskej literatúre

ANTIFAŠIZMUS A ANTISOCIALIZMUS  SLOVENSKEJ LITERATÚRE

1945 – 1948

Obnova Česko-slovenskej republiky. K moci sa dostávajú komunisti pod vedením K. Gottwalda.
V literatúre sa mnoho básnikov odmlčalo alebo emigrovalo.
Od básnikov sa vyžadovala poslušnosť, museli písať o spoločenských témach.

1948 – 1956

Kult osobnosti, komunistická diktatúra a totalita. Vznikajú vykonštruované procesy a udeľujú sa tresty smrti. Hranice štátu sa hermeticky uzavreli a ľudia žili v politickej, kultúrnej a ekonomickej izolácii.
Šírila sa nenávisť proti západným krajinám. Jediným smerom v literatúre bol socialistický realizmus.
Literatúra slúžila len záujmom komunistickej strany ČSR.

1956 – 1969

Prvý krát boli odhalené zločiny Stalinovej vlády a končí sa obdobie kultu osobnosti.
Pražská jar a príchod vojsk Varšavskej zmluvy 21.8.1968. V literatúre prevláda schematizmus,
začína vychádzať množstvo časopisov, vznikajú skupiny básnikov (Trnavská skupina, Osamelí bežci,..).

1969 – 1989

Upevňovanie moci KSČ. Zakázané diela vychádzajú formou samizdatu – ručne prepisované a tajne šírené diela, ktoré z politických príčin nevychádzali vo vydavateľstvách.
Disident – človek, ktorý zastáva a hlása iné názory ako sú štátom povolené.

LADISLAV MŇAČKO

Bol významným predstaviteľom literatúry 50. a 60. rokov, osobnosťou slovenskej žurnalistiky.
V roku 1968 emigroval a až do roku 1989 žil v Rakúsku. Jeho diela vyšli v 29 jazykoch a patria medzi najprekladanejšie diela. Písal umelecké reportáže, cestopisy, ktoré vznikli z ciest po Albánsku, Číne, Mongolsku a Nemecku.

Najznámejšie diela: Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže, Dlhá biela prerušovaná čiara

Román Ako chutí moc – rozpráva o tom, ako sa z bývalého funkcionára a revolucionára stal bezcharakterný politik a kariérista, jeden z najvyšších predstaviteľov totality. Sám autor nazval toto dielo politickým pamfletom (hanopis). Fotograf Frank prichádza na pohreb svojho priateľa. Prichádza sem pracovne, má urobiť fotky pre tlač. Funkcionára poznal od mladosti, a preto môže posúdiť ako sa zmenil počas stúpania po spoločenskom rebríčku. Spomína si na čestného človeka, ktorý však s týmto nemá nič spoločné. Počas pohrebu sa stretáva aj s ľuďmi, ktorí s ním mali niečo spoločné. Stretáva tu jeho bývalú ženu a syna Martina, ktorých opustil kvôli milenke.
Frank postupne zisťuje, že z človeka ktorého poznal sa stal bezcharakterný a bezmravný človek, ktorý v živote robil všetko pre to, aby si udržal svoju moc. Považoval sa za neomylného, o všetkom rozhodoval sám a každého kto mu prekážal napokon odstránil. Nakoniec sa každého začal báť, nikomu neveril, a preto zostal sám.
Okúsil ako chutí moc, ale zabudol, že v živote sú aj iné hodnoty. Umrel sám a stratil nielen česť, ale aj tých,
ktorí ho mali radi.

Smrť sa volá Engelchen – autobiografický román, jeden z najlepších románov s vojnovou tematikou. Opisuje autentické príbehy, ktoré sa stali v obci Ploština, ktorú vypálili Nemci. Postavy, ktoré autor opisuje v románe sú psychologicky presvedčivé, nie sú to iba tzv. čítankoví hrdinovia. Prežívajú pocity strachu, zúfalstva dopúšťajú sa mnohých chýb a omylov. Kniha sa skladá z 10 kapitol so samostatnými názvami a dej sa odohráva počas
2. svetovej vojny. V románe sa strieda retrospektíva s prítomnosťou. Hlavnou postavou a zároveň rozprávačom románu je partizán Voloďa, ktorý leží v nemocnici. Odporne sa správa k sestričke Eliške aj k doktorovi Brázdovi, pretože zostal nažive. Postupne sa do Elišky zamiluje a vyrozpráva jej celý svoj príbeh. Voloďa sa stal členom partizánskej skupiny, ktorá pôsobila v okolí dediny Ploština. Dedinčania im pomáhajú, no do dediny mali namierené pomaly aj Nemci. Voloďu prenasledujú pocity viny a bezmocnosti, pretože s partizánmi opustili Ploštinu. Do dediny prichádzajú Nemci a keďže nenájdu partizánov, všetkých mužov a chlapcov naženú do jedného domu, kde ich zaživa upálili. Veľkú pozornosť venuje autor postave Marty, ktorú obyvatelia považovali za prostitútku, ktorá spávala s Nemcami. V skutočnosti však bola špiónkou, ktorá získavala cenné informácie pre partizánov.
Voloďa bol do nej pôvodne zamilovaný, sprvu s ním bola šťastná, no nevedela byť dvojtvárna, a preto trpela.
Marta je židovka, vojna jej zobrala všetkých blízkych a zároveň jej zobrala úctu k samej sebe. Prichádza za Voloďom do nemocnice aby sa s ním rozlúčila, lebo vraj odchádza do Ameriky. Prezradí mu jediné tajomstvo, a to meno dôstojníka, ktorý dal Ploštinu vypáliť. O pár týždňov sa Voloďa dozvedá, že Marta spáchala samovraždu. Na druhý deň Voloďa žiada doktora, aby ho prepustili z nemocnice a jediným jeho cieľom je nájsť niekoho, kto sa volá Engelchen.

DOMINIK TATARKA

V 50. rokoch bol vedúcou osobnosťou boja proti stalinizmu. V roku 1968 nekompromisne odsúdil vstup varšavských vojsk, za čo bol pod dozorom ŠTB. Bol signatárom Charty 77.
Debutoval zbierkou noviel V úzkosti hľadania.
Ďalšie diela: novela Panna zázračnica, novela Kohútik v agónii, román Farská republika.

Gardista – člen fašistickej organizácie polovojenských oddielov Hlinkovej gardy
Arizácia – zhabanie majetku Židov do rúk nežidov (árijcov)
Klerici – mladí kňazi

Klérofašistický štát – štát pod vedením kňaza (Jozef Tiso)

Farská republika – autor v tomto románe vykresľuje obdobie 2. svetovej vojny a dielo je zároveň odsúdením klérofašistického štátu. Hlavný hrdina je Tomáš Menkina, stredoškolský učiteľ v Žiline na gymnáziu. Stelesňuje zmýšľanie tej inteligencie, ktorá síce vojnu odsudzovala, ale bola pasívna. Situácia v Žiline sa vyostruje, gardisti sa v meste stávajú čoraz väčšími pánmi, začínajú vyvlastňovať majetky Židov a zastrašujú obyvateľov. Tomášovi sa prestáva páčiť v škole, deti sa musia vzdelávať v kresťanskom duchu, farári cez rozhlas hlásajú kresťanskú morálku a 10 Božích prikázaní. Tomášovi sa táto pretvárka hnusí, preto odchádza a nájde si prácu na stavbe. Jedného dňa cestuje so svojou kolegyňou Darinou za jej rodičmi a vo vlaku sa stretáva komunistom Ličkom.
Ten mu zverí kufrík s komunistickými letákmi, aby ich Tomáš niekde ukryl. Ličkovi sa z vlaku podarí ujsť, Tomáša považujú gardisti za komunistu, a preto ho zatknú. Jeho matka si vyžiada prijatie u hlavy štátu a z náboženskej pokory a naivity sa mu vyspovedá, že jej syn je neznaboh, čím mu viac uškodí. Tomáš sa dostáva do väzenia, ktoré ho však zocelí. Po prepustení z väzenia stratil zamestnanie, sklamal sa vo vlastnej matke, ktorá verila viac farárovi ako synovi. Román sa končí vyhlásením vojny a on dostáva povolávací rozkaz.
Tatarka sa v tomto románe priklonil k realistickej metóde, využíva postavy, využíva pojmy.

RUDOLF JAŠÍK

Knižne debutoval dielom Na brehu priezračnej rieky. Je to lyricko-epický román o kysuckej biede ľudí, ktorí na Kysuciach žijú.

Román Námestie svätej Alžbety – skladá sa z 15 kapitol a každá má vlastný názov.

Záporné postavy – fašisti a prisluhovači

holič Flórik – jeho veľkým snom je zbohatnúť a kúpiť si krásny salón na hlavnej ulici. Keď vidí, ako bohatnú
gardisti, tzv. arizátori, vstúpi do Hlinkovej strany a neštíti sa ani vraždiť.

Žltý Dodo – nosí žltý oblek. Je to malý zlodejíček a povaľač z námestia. Je bezcharakterný, udáva Židov a za
každého dostáva 100 korún.

Haso – gardista, ktorý je prisluhovačom Hlinkovcov

Kladné postavy – obete

Igor Hamar – osemnásťročný chlapec, ktorý sa stará o svoju chorú matku, ktorá umiera na rakovinu.
Musel nechať školu a živí sa iba príležitostnými prácami. Je zamilovaný do Evy Weimannovej.

Eva Weimannová – je Židovka, úprimne ľúbi Igora.

Samko Weimann – otec Evy, precízny Žid a spolu s Maxim vlastní povoznícku firmu.
Šetrí každú korunu, pretože si chce od Maxiho odkúpiť kone a osamostatniť sa.

Maxi Schlesinger – je veľmi múdry a predvídavý, ako prvý pochopí, ako vlastne židia dopadnú.
Na protest si žltú Dávidovu hviezdu našije na chrbát.

V roku 1955 začal Jašík písať kroniku mesta Nitry. Pri tejto práci sa mu dostal do rúk zaujímavý dokumentárny materiál z čias 2. svetovej vojny, ktorý mu poskytol látku pre tento román.

Baladický román Námestie svätej Alžbety (1958) o tragickej láske dvoch mladých ľudí je obžalobou krutosti a neľudskosti fašizmu a odsúdením rasovej diskriminácie. Láska Igora a Evy symbolizuje nezničiteľné hodnoty života.

Kniha sa skladá z 15 kapitol so samostatnými názvami. Je uvedená mottom: „Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ona len ide do hrobu.“

V románe sú okrem dialogických častí mnohé reflexie (úvahy) a lyrické opisy. Jašík aj v tomto diele – podobne ako v ostatných – využíva prostriedky lyriky, napr. kontrast, prirovnania, metafory, prívlastky a personifikácie. Niektoré časti románu preto pôsobia ako báseň v próze. Najpoetickejšie sú autorove úvahy o láske, Jašík vynáša lásku na piedestál, oslovuje, personifikuje ju, vzdáva jej hold:

„Ach, ty voda čistá, najčistejšia voda, ty láska! Aké mrzké sú na milencoch šaty a hryzú ani vši: A čo bolo tajnejšie než pohyby armád, chystajúcich sa do útoku, zažiari odhalením, čo bolo čisté, posvätí sa poškvrnením. Ty, láska, koľko skrývaš v sebe protirečení! Sladkých a ťažkých zároveň, pochopiteľných a predsa nepochopiteľných. A preto vari deti lásky z tvojho domu dvoma dverami vychádzajú; svetlými, a tí sú šťastní a čiernymi, od ktorých vedie zavše chodník k cintorínu.“

Dej románu sa odohráva v Nitre („v meste pod viničným vrchom“) v roku 1941, v čase, keď sa aj na Slovensku šíri fašizmus a rasová nenávisť: „Bolo to hnedé, čierne, hnilo to, šírilo pach nevetranej krypty a na čele malo vypálený znak hákového kríža.“

Na predmestí Nitry, na Námestí svätej Alžbety, bývajú najmä chudobní, menej majetní obyvatelia, medzi nimi i mnoho Židov. Tu bývajú i hlavné postavy románu – Igor, Eva, Samko, Maxi, holič Flórik, obuvník Maguš a Žltý Dodo.

Igor Hamar je osemnásťročný chudobný chlapec. Otca stratil už pred rokmi. Jeho matka je ťažko chorá, má rakovinu. Trápia ju kruté bolesti, život je pre ňu už iba utrpením. Igor sa živí rôznymi príležitostnými prácami. (Nemohol dokončiť ani školu, po otcovej smrti musel odísť z gymnázia.)

Eva Weimannová je Židovka, jej otec Samko (Samuel) rozváža spolu so spoločníkom Maxim uhlie (Samko vlastí voz a Maxi kone). Samko šetrí, aby mohol odkúpiť od Maxiho kone, pretože sa chce osamostatniť.

Igor a Eva sa majú radi. Stretávajú sa po večeroch vo veži kostola svätej Alžbety. V tom čase vyjde nariadenie, že každý Žid musí nosiť žltú Dávidovu hviezdu. Eva má strach, veľmi sa bojí. Igor jej nechce dovoliť, aby nosila hviezdu. Nevie pochopiť, prečo by sa Židia mali značkovať ako nejaké kone.

Ani samotní Židia nechápu – nechcú chápať – aké nebezpečenstvo na nich číha. Mnohí ešte dúfajú, iní iba odovzdane čakajú na svoj osud.

Múdri Maxi (Maximilián Schlesinger) však pochopí, aký tragický koniec čaká všetkých Židov. Strach z budúcnosti sa snaží prekonať vzburou a čiernym humorom. Šesťcípu hviezdu si prišije nie na hruď, ale na chrbát. A hoci predtým nechodil do mestského parku, teraz tam začne chodiť – práve preto, lebo je tam nápis „Psom a židom je vstup do parku zakázaný!“.

Samko neberie vážne Maxiho reči, stará sa iba o rodinu a prácu, je pedantný, vždy upravený, aj šesťcípu hviezdu si starostlivo prišije podľa príkazu.

Holič Ján Flórik, keď vidí, ako bohatnú gardisti – arizátori, predá svoje holičstvo a stane sa gardistom. Jeho cieľom je získať židovský majetok a kúpiť si krásny salón na hlavnej ulici. Vstúpi do HSĽS a dá si ušiť čiernu gardistickú uniformu. „Pracuje“ na sekretariáte strany ako politický referent. Je stále sebavedomejší, nevadí mu, že mnohí sa z neho a z jeho uniformy vysmievajú, odpľúvajú si, keď ho uvidia. Zoznámi sa s ďalšími gardistami, napr. s „bratom“ Hasom. Haso je na rozdiel od Flórika gardistom z presvedčenia, považuje sa za dobrého slovenského národovca. Flórik prisľúbil pomoc bohatému židovskému kožušníkovi Helderovi. Dohodnú sa, že Flórik pomôže jemu, jeho žene a ich malému synovi dostať sa za hranice.

Do mesta majú prísť Nemci. Gardisti sa pripravujú na „riešenie židovskej otázky“. Najmú si udavačov, ktorých úlohou je spísať zoznam tých Židov, ktorí nenosia hviezdy. Jedným z udavačov je aj Žltý Dodo, bezcharakterný zlodejíček a povaľač z Námestia svätej Alžbety. Za každého udaného Žida dostane sto korún. Tajomník strany mu naznačí, aby zbytočne nechodil po meste, veď aj tak všetci Židia nosia hviezdy. Očakáva od Doda, aby do zoznamu tých, čo „nenosia hviezdy“ zapísal najmä bohatých Židov (niektoré mená mu sám nadiktuje).

Igor sa začína báť o Evu. Obuvník Maguš mu poradí, aby dal Evu prekrstiť a oženil sa s ňou. Farár najprv váha, ale potom súhlasí. Pýta si však za to desaťtisíc korún. Evin otec, Samko, odmietne mladým dať peniaze, povie Igorovi, že Eva sa ako židovka narodila a židovkou aj zostane. On potrebuje našetrené peniaze, aby mohol odkúpiť od Maxiho kone. Keď sa to Maxi dozvie, hrozne sa nahnevá na svojho priateľa. Predá mu kone a dá Igorovi sumu, ktorú požadoval farár. Za zvyšok peňazí mu má Samko každý deň doniesť liter rumu a nejaké jedlo. Igor sa ponáhľa za farárom, ale ten mu už nechce vystaviť dokument. Bojí sa, situácia je stále vážnejšia.

Igor si odvedie Evu domov, myslí si, že tam bude vo väčšom bezpečí. Eva sa stará o Igorovu chorú matku až do jej posledných chvíľ. Na jej pohreb prídu mnohí obyvatelia Námestia svätej Alžbety, väčšinou Židia. Na spiatočnej ceste ich napadnú podnapití študenti, ktorých vedú gardisti. Maxi, pre ktorého ich napadli, predpovedá, že čoskoro si po nich prídu.

Zúfalému Igorovi poradí obuvník Maguš, aby odišiel s Evou do hôr, kde je jeho brat horárom. Už je však neskoro. Ešte v ten deň začnú Nemci za pomoci gardistov odvážať Židov. Gardistom velí Flórik a Haso. Haso sa necíti dobre na tejto poľovačke na ľudí, Flórik je však o to sebavedomejší. Vyberá Židov ktorých majú odviesť. Je medzi nimi aj Eva, ktorá sa nemohla ani rozlúčiť s Igorom. K tým, ktorých odvedú z Námestia svätej Alžbety privedú Nemci a gardisti aj skupinu bohatých Židov z vilovej štvrte (podľa zoznamu Žltého Doda).

Viac než tristo ľudí naženú do budovy školy a na druhý deň ich vedú cez celé mesto na stanicu. Tu nudiaci sa nemecký dôstojník privolá k sebe malého chlapca, dá mu pomaranč a čokoládu, a keď sa chlapec obráti, aby sa vrátil k matke, zastrelí ho. Eva a dvaja mládenci chcú odniesť telo mŕtveho chlapca a vtedy Nemci zastrelia aj ich. Eva umiera s Igorovým menom na perách.

Haso je zhrozený z toho, čo videl na stanici uvedomí si, že patrí na tú istú stranu ako dôstojník, ktorý zastrelil malého chlapca, neznesie výčitky svedomia a po príchode domov spácha samovraždu. Flórik, naopak, využije strach, ktorý zavládne v meste medzi Židmi a rozhodne sa uskutočniť svoj plán. Helderovcom sľúbi, že ich v noci prevezie autom cez hranice. Prikáže im, aby zobrali so sebou iba peniaze, kožušiny a šperky – a pre prípad potreby lopatu. Za mestom zabije Flórik Helderovcov a zakope ich pri lesíku. O niekoľko hodín sa vracia do mesta aj s bohatou korisťou a nasťahuje sa do krásnej vily Helderovcov.

Po Evinom pohrebe sa Samko rozlúči s Maxim a s Igorom. Na kolenách prosí Igora o odpustenie, myslí si, že Evu zabilo jeho lakomstvo. On a jeho žena nechcú, aby aj ich syna Róberta postihol taký osud ako Evu, a preto sa rozhodnú spáchať samovraždu. Večer nasype Samko do polievky – do ich poslednej večere – jed. Samko pred otrávenou večerou strhne žene aj synovi žlté hviezdy. Róbert po šiestej lyžici zomrie. Rodičia sa pomodlia, rozlúčia s mŕtvym synčekom a zjedia otrávené jedlo aj oni.

Igor sa nemôže vyrovnať so smrťou Evy, zostal sám a samota ho desí. Príde za ním Maxi, už ledva chodí, cíti, že onedlho sa poberie za Samkom aj on. Z úcty k svojmu mŕtvemu priateľovi a jeho rodine má už hviezdu pedantne prišitú na hrudi a hrdo ju nesie.

Igor sa rozhodne, že sa pomstí Flórikovi. V noci naňho počká pred vilou Helderovcov a zabije ho železnou tyčou. Potom ide rovno k rieke, hodí do nej tyč a nakloní sa, aby skočil do vody. Vtedy prichádza k nemu Maguš, ktorý v noci roznášal komunistické letáky a odvedie ho preč.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/14821-29-antifasizmus-a-antisocializmus-slovenskej-literature/