30. Slovenská dramatická tvorba po roku 1945

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Maturita
Dátum: 14.02.2018
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 371 slov
Počet zobrazení: 928
Tlačení: 30
Uložení: 36

SLOVENSKÁ DRAMATICKÁ TVORBA PO ROKU 1945

Povojnoví dramatici nadväzovali na predvojnovú dramatickú tvorbu, sústredili sa najmä na existenciálne vyhrotené situácie, kde sa hlavný hrdina musel rozhodnúť medzi túžbou a povinnosťou.

50. rokoch sa dostávajú do popredia veselohry, ale mnohým dielam chýbalo umelecké stvárnenie a upadajú do schematizmu.

60. rokoch vzniká mnoho nových hier, ktoré súviseli najmä s uvoľnenejšou politickou klímou, autori si uvedomujú, že sa nesmú vzdať svojej individuality.

  1. roky sú obdobím tvrdej normalizácie a mnohí autori sa odmlčali. Komunisti sa snažili zabrániť tomu,
    aby autori písali hry proti socializmu, no napriek tomu začali daktorí autori experimentovať vo svojich dielach.
  2. roky zaznamenávajú nástup satiry. Divadlá L+S, Radošinské naivné divadlo.

Vznik nových avantgardných divadiel (Stoka, Guna Gu).

PETER KARVAŠ

Vo svojich hrách nekládol dôraz na zobrazenie príbehu, ale skôr na analýzu závažných mravných, filozofických a politických otázok.

Polnočná omša – divadelná hra, ktorá má 3 dejstvá a prológ. Dej sa odohráva na Vianoce v roku 1944 v povstaleckej oblasti na kraji mesta v dome Kubišovcov. Je štedrý večer a Kubišovci sa chystajú k slávnostnej večeri.

Postavy: otec Valentín, matka Vilma, ich dcéra Angela a jej manžel Paľo, Ďurko a Marián – synovia
Vilmy a Valentína

Na večeru Kubišovci čakajú člena nemeckého oddielu poručíka Brekera, ktorý u nich býva. Večer si krátia rozhovormi. Matka Vilma pôsobí dojmom bohabojnej ženy a snaží sa držať rodinu pokope, no postupne po odkrývaní osudov jednotlivých postáv vysvitne, že u Kubišovcov nemá nikto čisté ruky.
Marián je gardista, pomáha likvidovať židovské rodiny, otec Valent podpísal prihlášku do Hlinkovej strany, navonok sa tvári, akoby ničomu nerozumel a ráta s tým, že keby prišlo k najhoršiemu, Marián ich zachráni. Angela získala cukráreň po Židovi, ktorého odvliekli gardisti. Jej manžel Paľo sa tvári ako humanista, je však vypočítavý a sympatizuje s komunistami. Ďurko je partizán, rodina však o ňom tvrdí, že študuje v Bratislave. Poručík Breker je Nemec.
Koná sa štedrá večera u Kubišovcov, ktorí čakajú na poručíka Brekera – ten však mešká – lebo v meste je vyhlásená pohotovosť kvôli partizánom. Upozorňuje Kubišovcov, že ak skrývajú partizána, budú vystrieľaní.
Vtom prichádza domov Ďurko, je vysilený, vyčerpaný, ledva sa drží na nohách. Našťastie Brekera odvolajú a Kubišovci skryjú Ďurka do horárne. Ďurko blúzni a volá svoju milú Katku.
Karvaš začína pomaly vykresľovať jednotlivé postavy. Matka Vilma sa zdôverí farárovi, lebo verí, že im pomôže. Ten ich však zradí a na druhý deň Ďurka zabijú. Rodina sa začína vzájomne obviňovať, vtom prichádza Breker, oznamuje rodine, že ich nechcel vystrieľať, aj keď o Ďurkovi vedel. Matka sa od neho dozvedá, že ich zradil farár, vtom sa však ozve streľba a Breker musí odísť. Posledný obraz hry sa odohráva až na jar. Kubišovci sa obávajú Rusov a partizánov. Marián má strach, pištoľou prinúti otca, aby mu dal peniaze a utečie, matka Vilma tvrdí, že má celá rodina čisté svedomie.
Záver hry patrí Katke, ktorá prichádza ku Kubišovcom aj s partizánmi. Rodina sa začne vyhovárať, že pre Ďurka urobili všetko, lebo majú strach. Posledné slová v hre patria Katke, ktorá na otázku, či sú fašisti, odpovedá:
„Tu fašistov niet.“

Veľká parochňa – je to dráma, ktorá využíva prostriedky absurdného divadla a skutočnosť transformuje do obludných rozmerov. Autor tu pôsobivo vykreslil potrebu totalitného systému mať nepriateľa.
Hlavná postava, generál aj jeho ideológia, predstavuje fašizmus a nacizmus, ale môže sa hodiť aj na stalinovskú dobu. Hra kritizuje rozdeľovanie ľudí podľa akýchkoľvek kritérií, kritizuje rasizmus a neznášanlivosť, ukrutnosť a tyraniu mocných, ale aj zbabelosť a manipulovateľnosť masy ľudí.

Veľká parochňa – tragikomická groteska. Hra je odsúdením diskriminácie akéhokoľvek druhu, totalitných režimov (fašizmus aj komunizmus), diktatúry,...
Dej sa odohráva v bližšie neurčenom čase, v neurčenej krajine. V tejto krajine je zdanlivo demokracia, v skutočnosti je však ovládaná „bratskou veľmocou“, ktorú reprezentuje generál. Premiér je iba bábkou, plní všetky generálove príkazy. Generál potrebuje dokázať svoju potrebu, takisto nájsť vinníka za každé zlo v krajine, preto vydá nariadenie, že vinní sú všetci holohlaví a plešivejúci, odteraz sú považovaní za nepriateľov národa, ktorých treba nemilosrdne vykynožiť. Vytvárajú sa fiktívne teórie, že holohlaví sú menejcenní. Majú zákaz stýkať sa s vlasatými, nesmú do kina, do parku, cestovať s vlasatými. Vo väzení sa ocitnú aj mnohí vysokopostavení holohlaví. Túto situáciu sa rozhodne využiť špekulant Mike, ktorý si spomenie na to, že jeho švagor kaderník Hanjo vyvinul pred rokmi vodičku na podporu rastu vlasov (Vlasolín). Vlasy síce od neho narástli, o krátky čas však vypadali úplne všetky. Hanjo musel kvôli tomu sedieť niekoľko rokov (teraz vyrába parochne pre hercov), a preto o Mikeovom návrhu o speňažení prípravku nechce ani počuť. Mike mu prípravok ukradne a ponúkne ho generálovi (účinky však zamlčí). Generál je nadšený, rozhodne, že Vlasolín dostanú len najvernejší.
Vďaka čiernemu obchodu sa však rozšíri po celej krajine. Hanjo chce vystríhať generála, už je však neskoro. Všetci sú už holohlaví, len o niektorých sa to nevie, lebo nosia parochne. Hanja vyhlásia za vlastizradcu, ktorý pripravoval vzburu. Chcú od neho, aby sa priznal, že vyzdvihoval holohlavých, on však odmieta. Nesúhlasí ani s tým, že dokonalejší sú vlasatí. Snaží sa vysvetliť, že preňho sú si všetci ľudia rovní. Obviní prítomných, že sú pokrytci lebo všetci nosia parochne a v skutočnosti sú všetci -okrem neho- holohlaví. Odsúdia ho na smrť, popravu však nevykonajú, kým vyrába vo väzení parochne. Keď sa dozvie, že o tom, kto ich bude nosiť, teda kto sa stane priateľom a kto nepriateľom, rozhoduje generál, odmieta ich ďalej vyrávať, a tak ho čaká na druhý deň poprava. V krajine však vypukne vzbura, holohlaví (tí, ktorým nedovolili nosiť parochne) zvrhnú vládu a prevezmú moc. Vtrhnú do väzenia, chcú vyhlásiť Hanja za hrdinu, on však odmieta uznať, že sú holohlaví lepší. A tak ho označia za agenta vlasatých a na druhý deň popravia. Jedna totalita tak vystrieda druhú.

Karvašovo podobenstvo o parochniach je viacvýznamové. Parochňa symbolizuje pretvárku – nedá sa vedieť,
či ľudia naozaj majú názor, ktorý práve vyznávajú. Symbolizuje i ideológie, vďaka ktorým sa niektorí stávajú vyvolenými, ideológie, ktoré podľa vlastnej vôle určujú, kto je dobrý a kto je zlý. Hanjo stelesňuje tragický osud tých ľudí, ktorí odmietli slúžiť týmto režimom a majú vlastný názor (chcú ho zlikvidovať obe strany).

Hra Absolútny zákaz – témou je absurdné nariadenie – zákaz pozerať sa z okien. Autor kritizuje potláčanie ľudských práv, obmedzovanie slobody jednotlivca.

Súkromná oslava, Experiment Damokles

IVAN BUKOVČAN

Dramatik, vo svojich hrách sa zaoberá vzťahom jednotlivca a spoločnosti a otázkou morálnej zodpovednosti človeka za svoje činy.

Napísal hru Pštrosí večierok. V tejto hre poukázal na to, že v období 50. rokov, keď boli mnohí nespravodlivo odsúdení, väčšina ľudí zo strachu radšej mlčala a tvárila sa, že nič nevidí. Základom deja je stretávka maturantov po 25 rokoch, ktorí sa v študentských časoch nezastali svojho profesora, ktorého nespravodlivo obvinili a zatkli. Jednoduchšie bolo pre nich pestovať tzv. pštrosiu politiku.

Kým kohút nezaspieva – je to dvojvrstvová dráma a v diele vystupuje 10 postáv, ktoré sa ocitnú nedobrovoľne v provizórnom väzení v pivnici jedného domu. Všetci majú niečo spoločné – nedodržali stanné právo.

Mladí zaľúbenci – gymnazistka Franka a študent Ondrej sa nestihli načas vrátiť z rande.

Zverolekár Šustek bol na návšteve u švagra, je však zvyknutý, že si všetko vybaví, je sebecký, záleží mu len na svojej záchrane.

Babica Babjaková tvrdí, že bola pri pôrode, no ona vykonávala nezákonnú interrupciu. Nechce prezradiť meno ženy, u ktorej bola.

UčiteľTomko je láskavý a dobroprajný človek, od začiatku tuší, čo s nimi bude, preto ich všetkých vyzýva, aby sa k sebe správali slušne.

ProstitútkaMajka Mondoková je jednoduchá a dobrosrdečná, pani lekárnikova nad ním ohŕňa nad ňou nos, hoci práve jej manžel je Majkiným zákazníkom.

Pani lekárnikova je postava, ktorá je tam do počtu, pyšná malomeštiacka panička, ktorá si myslí, že by s ňou mali zaobchádzať inak.

HoličUhrík je najnegatívnejšia postava, je schopný si chrániť svoj život aj za cenu, že ohrozí život iného.
Je hysterický a stane sa vrahom.

Starec horár Terezčák si svoj život už odžil a napriek tomu, že mu hrozí smrť, je šťastný. Dozvedá sa totiž
od Nemcov, že jeho syn nikdy nespolupracoval s fašistami, hoci ho celé mesto považovalo za zradcu.

Tulák je utečenec z transportu do koncentračného tábora. Vie, že na nich čaká smrť, no nebojí sa.
Nakoniec sa stane obeťou Uhríkovej zbabelosti a zomiera jeho rukou.

Postavy mimo pivnice

Generál major vonLucas je nemecký veliteľ.

Pán Fischl je vyjednávač, slovenský občan nemeckého pôvodu.

Dej sa odohráva počas novembrovej noci v roku 1944 po potlačení SNP v malom meste okupovanom Nemcami. Nemci zadržia 10 rukojemníkov za zabitie nemeckého vojaka a zatvoria ich do pivnice. Dozvedajú sa, že ak sa do východu slnka nenájde vinník, budú všetci popravení.
Po polnoci major mení rozhodnutie – keďže zabitý vojak bol opitý, čo bola veľká nedisciplinovanosť, netrvá na potrestaní všetkých 10, ale iba na potrestaní jedného z nich. O tom, kto to bude, sa však musia rozhodnúť sami.
Napätie medzi rukojemníkmi sa stupňuje, holič Uhrík a zverolekár Šustek navrhujú, aby obeť vybrali podľa veku (naznačujú, že starec už žil dosť dlho) alebo podľa postavenia (život prostitútky má menšiu cenu).
Ostatní však odmietajú vybrať obeť. Uhrík a Šustek nedokážu pochopiť, že ak sami vyberú jedného zo svojich radov, všetci sa stanú jeho vrahmi. Tak Uhrík navrhuje, nech vyberú niekoho z miestnych buričov proti Nemcom. Tulák zhnusene usúdi, že práve toto chce každé násilie – zlomiť človeka, aby sa plazil, stal zradcom, udavačom – ako Uhrík. Uhrík v afekte vytiahne britvu a zabije ho. Podľa slova sa naplnili slová evanjelia – skôr než kohút zakikiríkal, Uhrík zaprel v sebe človeka.
Lehota na rozmyslenie vypršala, rukojemníci oznamujú, že návrh odmietajú. Vyjednávač Fischl ich nahovára, nech si to rozmyslia, položí na stôl kľuč, vysvetľuje im, že nebude žiadne vypočúvanie, verejná poprava, stačí, ak jeden z nich otvorí dvere, vyjde von a začne bežať. Nedopovie, ale každému je jasné, že dotyčného zastrelia na úteku. Ostatní sú voľní. Vtedy sa od Uhríka dozvedá, že sú už len 9, Tulák vraj spáchal samovraždu. Vyjednávač je spokojný, podmienka sa splnila a sú zachránení. Tí, čo si zachovali ľudskú tvár však nechcú byť spolupáchateľmi Uhríka, odmietajú toto riešenie a odkazujú majorovi, že jeho návrh neprijímajú. Uhrík sa snaží sám seba presvedčiť, že Tulák bol určite Židom, takto sa mu zdá vlastná vina menšia – veď Žida nie je taká škoda. Starec mu pripomína, že Judáš spáchal po svojej zrade samovraždu, vyzýva Uhríka, nech je aspoň raz chlap a vezme si kľúčik. Uhrík neznesie ťarchu viny a prijíma návrh, chce však, nech mu niekto kľúč podá – nik nechce. Nakoniec si ho vezme sám, vybehne schodmi, otvorí dvere... Začujú krátku dávku zo samopalu.
Hra končí slovami: Boli to naši...bratia...naši nešťastní ľudskí bratia.

Krajná situácia slúži na konfrontáciu ľudí a ich morálnych kvalít. Bezprostredná hrozba smrti ich núti odhaliť pravú tvár. Konflikt je postavený na psychickom tlaku. Celou hrou sa tiahne biblický motív Judášovej zrady a trojnásobného Petrovho zapretia Krista (zaprú v sebe ľudskosť, donútia Uhríka vyjsť von).

Hra Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica – jej tematikou sú vykonštruované procesy v 50. rokoch.
Mladý muž sa zamestnal ako údržbár v kúpeľoch. Keď vyschol prameň, obvinili ho z trestného činu. Žena sa rozhodne skryť svojho muža na povale, aby zabránila súdnemu stíhaniu a odsúdeniu. Po čase si nájde milenca a aj keď sa súdne stíhanie zastaví, žena to svojmu mužovi nepovie, pretože jej takýto život vyhovuje. Hra sa končí v momente, keď milenec nájde šialeného muža na povale.
Je to tragikomédia, autor sa zameral na vykreslenie psychiky postáv, poukazuje na to, ako sa niektorí sami odsudzujú do pozície martýrov.

Písal aj filmové scenáre – Medená veža, Orlie pierko

Luigiho srcde alebo Poprava tupým mečom, Sneh nad limbou,...

OSVALD ZÁHRADNÍK

Predstaviteľ dramatickej tvorby.

Sólo pre bicie(hodiny) – V tejto hre konfrontuje svet dôchodcov so svetom mladých. Autor odhaľuje myslenie oboch generácií, ukazuje ich charakteristické rysy, ktoré sú prirodzeným štádiom života. Starí ľudia si vytvárajú ilúzie o minulosti, mladí však o budúcnosti a autor sa zameriava najmä na kritizovanie mladých, ktorí majú sklon k nevšímavosti a starí majú sklon k poučovaniu. Hra je zameraná na potrebu tolerancie, aby človek nestratil dôstojnosť prežiť plnohodnotný život.

Postavy:

Pán Ábel je dôchodca, ku ktorému už roky prichádzajú každý piatok na čaj o štvrtej jeho traja čudácki priatelia
z domovu dôchodcov.

Pani Contiová je energická, bizarne oblečená, rada stredobodom pozornosti. Všade chodí s kufríkom a nikto nevie, čo v ňom má. Často spomína svojho syna, ktorý je vraj lekárom vo Švajčiarsku.

Pán Reiner je bývalý hodinár a klenotník, vždy sa snaží opraviť nejaké hodiny. Jeho najväčšou túžbou je opraviť
hodiny na veží, ktoré už osem rokov stoja.

Pán Chmelík je malý, šťúply človiečik. Dlho pracoval v hoteli ako lift boy, každému vždy ochotne poslúžil a ľudia mu často dávali sprepitné.

Pavel je vnuk pána Ábela, vyrastal v sirotinci a z priateľov svojho starého otca si často robí posmešky.
Má priateľku Dášu.

Je opäť piatok a všetci sa stretávajú u pána Ábela. Pani Contiová má v tento deň narodeniny, a preto ju chcú prekvapiť. Pán Chmelík vymyslí nevinný podvod, požiada Pavla, aby v istú hodinu zatelefonoval a predstavil sa ako jej syn. Spoločnosť oslavuje, popíjajú šampanské, keď vtom zazvoní telefón a niekto si pýta pani Contiovú. Stará pani s výkrikom: „Synáčik môj!“, sa chytí za srdce a klesne na zem. Bezradní muži hľadajú lieky, otvoria kufor, v ktorom nájdu listy a svadobný venček so závojom. O chvíľu prichádza lekár a pani Contiovú odvážajú do nemocnice.

Hry Osvalda Záhradníka si vyžadujú citlivého a vnímavého diváka, ktorý sa dokáže vžiť do psychiky postáv a dokáže dešifrovať určité symboly:
Kufor – môže skrývať bolestné tajomstvo pani Contiovej, vláči ho stále so sebou.
Hodiny – ako keby ľudia chceli vrátiť nejaký stratený čas.
Autor si vyberá do svojich hier postavy z rozličných spoločenských vrstiev.

Ďalšie diela: Prekroč svoj tieň, Sonatína pre páva, Omyl doktora Moresiniho,..

Omyl doktora Moresiniho – dej sa odohráva v renesančnom Taliansku, kde doktor Moresini urobí pacientke operáciu krásy. Inkvizícia ho obviní, že spochybnil neomylnosť božiu a že sa chcel povýšiť nad boha.
Aby si zachránil život, zrieka sa svojho presvedčenia, prijíma rozsudok a kajá sa.
Autor tu chcel dať do kontrastu konflikt pravdy s dogmatickou cirkevnou inkvizíciou. 

HUMORISTICKO-SATIRICKÉ AUTORSKÉ DIVADLÁ

Koncom 60. rokov pôsobili v Bratislave 2 nekonvenčné divadlá.
1. Radošinské naivné divadlo
2. Divadlo L+S

Pomocou humoru a satiry sa snažili poukázať na morálne a spoločenské nedostatky a zosmiešniť falošne uhladený pohľad na minulosť a prítomnosť.

Divadlo L+S

Zakladateľmi boli herci M. LasicaJ. Satinský (†2002). Zaslúžili sa o vznik moderného slovenského kabaretu.
Ich významné divadelné hry sú legendárna inscenácia Soirée (spoločenský večierok) a Radostná správa.
Boli veľmi obľúbené, pozostávali z rôznych scénok a pesničiek. Boli však zamerané na kritiku vtedajšej socialistickej spoločnosti, a preto bolo v roku 1970 toto divadlo zatvorené a malo zákaz vystupovať na Slovensku. S vlastnými hrami sa predstavili potom až v 80. rokoch – Nikto nie je za dverami, spolupracovali s hudobníkom Jaroslavom Filipom.
Parodovali niektoré iné hry: Nečakanie na Godota, Náš priateľ René,...

Radošinské naivné divadlo

Vzniklo v roku 1963 v Radošine ako dedinský ochotnícky súbor. Zakladateľom je Stanislav Štepka.
Milan Markovič – člen Radošinského naivného divadla – herec, autor piesní.
Od roku 1970 pôsobí ako profesionálne divadlo. Jeho repertoár tvoria výlučne iba hry, ktorých autorom je Stanislav Štepka. Ten patrí medzi najpopulárnejších humoristov dneška. Jeho hry sa vyznačujú originálnym humorom, útočnou satirou, paródiou, využívaním dedinského dialektu (nárečie okolo Trnavy).
Najznámejšie hry (odkedy je profesionálnym divadlom) – Jááánošííík
Človečina
Alžbeta Hrozná
Slovenské tango
Ženské oddelenie

Učebný materiál si môžeš pozrieť v dokumente PDF kliknutím na nasledujúci odkaz:
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Vypracované témy zo slovenského jazyka literatúry

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.033