Krátka epická próza (poviedka) v období realizmu

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Chlapec andrejF59 (16)
Typ práce: Referát
Dátum: 09.04.2018
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 760 slov
Počet zobrazení: 2 882
Tlačení: 62
Uložení: 58

Krátka epická próza (poviedka) v období realizmu

Realizmus (polovica 19. storočia – zač. 20. storočie):

  • rozpor medzi 2 skutočnosťami
  • zobrazovanie človeka v prostredí, v ktorom žije – dedinská tematika
  • pozornosť ku konkrétnemu všednému životu
  • typická postava realizmu je obyčajný človek, v typických spoločenských podmienkach
  • rozhodujúci je zmysel pre skutočnosť, oživená skúsenosťami z vlastného života
  • autori pravdivo zobrazovali nedostatky spoločnosti, boli kritikmi a žalobcami, pričom využívali iróniu a satiru
  • prevažuje próza (poviedka, novela, román)
  • realizmus 2 fázy – opisný a kritický:

Prvá fáza realizmu (opisný realizmus):

  • Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín, Vansová, Šoltésová
  • ústredný problém: riešili, kto sa má postaviť na čelo národnooslobodzovacieho zápasu, zemianstvo alebo ľud ?
  • prevládal sylabotonický veršový systém – veršový systém s ustáleným počtom slabík a s rovnakým umiestneným prízvukov vo veršoch

Druhá fáza realizmu (kritický realizmus): 

  • Tajovský, Timrava, Podjavorinská, Jesenský
  • ústredný problém: zobrazovanie sociálnych problémov, ale aj citové a myšlienkové krízy človeka
  • rozvíja sa aj dráma, ktorú oživuje ľudová reč

Poviedka stala prevládajúcim žánrom epiky období slov. realizmu:

  • námety čerpala z dedinského prostredia
  • má jednoduchý, priamočiary dej bez vedľajších epizód
  • vystupuje v nej málo postáv, sú však vykreslené ako plnohodnotné ľudské charaktery
  • postavy vstupujú do deja už sformované, počas jeho trvania sa podstatnejšie nevyvíjajú

Martin Kukučín

  • vlastným menom Matej Bencúr
  • vyrastal v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval myslenie prostého dedinského človeka
  • verí, že ľudia sú vo svojej podstate dobrý a že sú schopný nápravy
  • pracoval v spolku Detvan, zaoberal sa otázkami filozofie a s tolstojizmom
  • neskôr pôsobil ako lekár na ostrove Brač, kde aj zomrel, ale jeho telesné pozostatky preniesli na Národný cintorín do Martina

Znaky tvorby: 

  • diela sa končia harmonicky
  • charakterová a psychologická kresba postáv
  • slovný a situovaný humor
  • nepoužíva cudzie slová

Neprebudený

  • poviedka, v ktorej autor zobrazil ako ľahkovážnosť a ľahkomyseľnosť človeka i celej dediny dovedie prostoduchého husiara k smrti
  • hlavnou postavou je Ondráš Machuľa, bol to husiar s detským myslením so zmrzačenou tvárou a znetvoreným telom
  • autor tu použil ON-ROZPRÁVANIE
  • autor sa v diele sústredil na jeho výzor, no najdôležitejšie scény smerujú k odkrytiu jeho vnútra – k poznaniu, že aj v zmrzačenom tele sa skrýva citlivé ľudské vnútro, že aj takýto človek túži po ľudskom teple, porozumení a šťastí 
  • Téma:tragický osud slabomyseľného husiara Ondráša Machuľu
  • Idea:Mrzáci si nezaslúžia byť odsudzovaní, naopak, mali by sme im pomáhať.
  • OBSAH:
    Po smrti svojich rodičov žije Ondráš Machuľa u totky, ktorá sa o neho stará s materinskou láskou. Je dedinským husiarom. Žije vo svojom vlastnom svete, ktorý si vysníval. Sám seba považuje za husiara, ktorý vládne svojej husacej republike. Vrstovníci sa mu vždy vyhýbali, ale s deťmi vychádza veľmi dobre. Často sa s nimi hráva alebo im rozpráva rozprávočky.
    Jeho pokojný život naruší Zuzka Bežanovie. Ondráš uverí jej ľahkovážnemu sľubu, že sa zaňho vydá. Od tej chvíle sa venuje len príprave na sobáš. Aby si mohol dať ušiť nové háby, vyrába habarky a opálky, ktoré potom predáva tetkám v dedine. Ani len netuší, že Zuzka sa s ním iba zahráva. Tá sa zatiaľ chystá na svadbu s Jankom Dúbravovie. V deň svadby sa už Ondráš vyoblieka do nových šiat, ale totka ho zamkne v pitvore. Podarí sa mu utiecť a beží k Bežanovie domu. Keď sa dozvie, že Zuzka a Jano sú už svoji, je sklamaný, ale stále verí, že sa so Zuzkou ožení. 

    Uprostred veselia náhle vypukne požiar. Ondráša pokladajú za podpaľača a tak ho priviažu o plot. Vyslobodí ho Zuzka a prizná sa mu, že ho po celý čas klamala. Ondráš však stále verí svojmu snu a nechápe, čo mu Zuzka hovorí. 
    Ľudia sa snažia zachrániť pred požiarom, čo sa dá. Keď stará Bežanka zistí, že jej husi ostali v horiacej maštali, volá o pomoc. Ondráš neváha, vrhne sa do maštale a vyháňa husi. Vtom sa povala prepadne a Ondráš aj s husami pochová v plameňoch. „Môj syn – syn môj radostný! Prišiel si mi, prišiel na hodný sobáš! Už nebudeš nikomu zavadzať!“ zaplakala totka nad Ondrášovým obhoreným telom.

Keď báčik z Chochoľova umrie

  • poviedka, ktorá má satirický charakter, zachytáva úpadok zemianstva
  • zobrazil tu 2 protikladné typy ľudí, prvým je upadajúci zeman pán Aduš Domanický (doma nemá nič) z Domaníc a proti nemu stojí podnikavý kupec Ondrej Tráva (majetok mu rastie ako tráva)
  • Aduš si rád vypil, klamal, navonok vystupoval ako pyšný, majetný zeman, v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadá a je bez majetku
  • čakal na smrť báčika, a myslel si, že zdedí všetok jeho majetok
  • od Aduša chce Ondrej kúpiť jačmeň za neuveriteľne zníženú cenu, dáva mu desiatku ako zálohu, no keď príde po jačmeň, zistí, že Aduš nič nemá
  • Ondrej ako nápravu si žiada stromy, ktoré sú na hroboch zemianskych predkov, Aduš si uvedomil, že neokráda len živých ale aj mŕtvych a sľúbi Trávovi, že peniaze mu vráti
  • Dej:Ondrej Tráva sa oddáva špekuláciám a putuje po slovenských jarmokoch. Na jarmoku v Podhradí sa zoznámil s Adušom Domanickým. Obidvaja sa po skončení jarmoku stretli, náhodne, v miestnej krčme. Aduš sedel pri jednom stole zo svojimi priateľmi a chvastal sa vymyslenými príhodami. Jeho priatelia mu však neverili a smiali sa mu. Keď sa už zvečerilo pomaly sa všetci rozišli domov. Iba Adušovi sa ešte nechcelo. Nepomohlo ani presviedčanie jeho priateľa. Nakoniec ostali v krčme Ondrej a Aduš sami. Aduš sa dozvedel, že Ondrej pozná jeho príbuzného Báčika z Chochoľova. Ondej využil Adušov podnapitý stav a dohodol s ním kúpu jačmeňa. Dohodli sa, že hneď zajtra sa kúpa uskutoční. Na ďalší deň však Ondrej zistil, že nemôže ísť pre jačmeň, pretože mal doma nejaké záležitosti. Pomyslel si, že sa z Adušom dohodne na ďalšom jarmoku vo Svätom Tomáši, ktorý určite ani jeden nevymešká. Keď nastal deň jarmoku, Ondrej zbadal Aduša so svojou ženou, ale bolo už príliš neskoro, pretože už boli nastúpený v koči na cestu domov. Ondreja však zarazilo, keď videl v akom stave koč je a akého má Aduš kočiša. Koč bol starý, polámaný a priviazaný špagátom, kočiš kríval a bol iba obyčajne odetí. A v tejto chvíli ho prvý krát zachvátil nepokoj a nedôvera v dohodnutý predaj. Preto sa hneď vybral do Domaníc za Adušom. Keď však prišiel do Domaníc, všade už bola tma, svietilo sa iba v niekoľkých okeniciach. Nakoniec sa so šťastím uchýlil vo dvore jedného gazdu. 
    Na druhý deň sa Ondrej pýtal na Aduša gazdu. To čo mu gazda povedal, ho vôbec nepotešilo a naplnilo mu to jeho obavy. Ale aj napriek obavám sa vybral za Adušom. Po ceste natrafil na dievčinu, ktorej sa spýtal na kaštieľ, v ktorom býval Aduš. Dievčina, ktorá bola Adušovov slúžkou, ho zaviedla na kaštieľ. Keď prišli pred pozemok Aduša, Ondrej neveril vlastným očiam. To pod čím si on vybavoval kaštieľ, bol len maličký dom, v ktorom bývali Aduš s manželkou a slúžka zo sluhom. Vstúpil do domu, v ktorom sedel sluha. Sluha mu prezradil, že jeho pán nemá žiaden jačmeň. Keď to Ondrej počul, okamžite sa vybral do izby Aduša a zobudil ho. Keď ho Aduš zbadal bol veselý. Toto jeho správanie Ondreja zaskočilo a znovu mu stúpla nádej, že mu pán neklamal. Pri obliekaní Aduš naťahoval čas a hovoril Ondrejovi o Báčikovi z Chochoľova. Ondreja už nebavilo čakať a tak súril Aduša, ktorý mu sľúbil, že mu ukáže jeho pozemok. Keď sa zeman konečne obliekol, vyrozprával Ondrejovi jeho plán na opravu jeho pozemku a na dostavanie kaštieľa, ktorý rozostaval jeho otec. Po jeho smelom, ale nesplniteľnom pláne sa konečne prešlo na obhliadku majetku. Lenže postupne Ondrej zistil, že všetko čo mu Aduš nahovoril nie je pravda. Pes, ktorý mal údajne priviesť diviaka za ucho, bol v skutočnosti veľmi malý. Aduš nemal dokonca ani kone, iba jednu úbohú kravičku. 
    Nakoniec, keď zeman zistil, že sa sypárni nevyhne, ukázal ju Ondrejovi. Namiesto jačmeňa tam boli ovce. Aduš sa začal vyhovárať, že jačmeň predal inému, pretože Ondrej neprišiel. Ondrej však chcel naspäť svoj zádavok. Pán ho už však minul. Ondrej sa mu vyhrážal, že pôjde za Báčikom z Chochoľova a všetko mu povie. Zemán sa však iba usmial a povedal, že nech mu nezabudne spomenúť v akej biede žije. Ondrej sa celý rozžialený vrátil ku gazdovi a povedal mu, že ako je možné, že slnko svieti pre všetkých rovnako. Po chvíli prišiel ku gazdovi sluha z Adušovko dvora s návrhom pre Ondreja. Povedal mu aby namiesto zádavka požiadal pána o jasene. Aduš a Ondrej vošli do ohrady, kde boli 4 jasene a 4 hroby. Bola tu pochovaná Adušova rodina. V tejto chvíli sa v Adušovi niečo zlomilo a zistil, že život v klamstve nie je dobrý. Prisľúbil vyplatenie zádavka Ondrejovi do týždňa. Aduš slovo dodržal a peniaze mu vrátil. V tento istý rok náhle umrel Báčik z Chochoľova. Bol to veľký pohreb. Báčika pochovali pod jasene. Aduš plakal ako dieťa. Niektorý tvrdili, že preto, lebo sa ocitol na ľade a iný že ho museli pochovať na takú pustatinu. Aduš po ňom nezdedil nič.

Dom v stráni

  • dvojzväzkový spoločenský román (18 kapitol), ktorý rieši vzťahy statkárov (Niko Dubčic) a sedliakov (Katica Beracová) na pozadí lásky dvoch mladých ľudí
  • začína sa mottom: „Dve veci má svet – lásku a smrť.“ – láska dáva život, smrť ho berie
  • dominuje tu zobrazenie kolobehu života – 4 ročné obdobia, láska a smrť
  • román je kronikou jedného roku života, vymedzeného okruhu ľudí, deň sa odohráva v stráni pod Grabovikom
  • postavy možno rozdeliť do 3 skupín: statkári, sedliaci a obchodníci
  • ústredným motívom je láska 2 ľudí, statkára Nika Dubčiča a Katice
  • sú z rôznych spoločenských skupín, rodičia s ich vzťahom nesúhlasia, sú proti nemu ale rozhodnú sa do neho nezasahovať
  • vzťah prechádza viacerými fázami, príbeh rámcuje cyklus 4 ročných období:
  • jar – zrod lásky
  • leto – veľké ľúbostné vzplanutie
  • jeseň – odcudzenie
  • zima – rozchod
  • konfrontácia Katice s Doricou (Nikovi rovná postavením) – obidve sú pozvané na večierok a Niko si vyberie Doricu aj keď miluje Katicu, lebo Dorica má lepšie spôsoby, oblečenie, Katica je z nižšej vrstvy a tak sa aj správa
  • Katica sa dá dokopy s Paškom (sebe rovným) – dá ich dokopy Nikov priateľ Zandome
  • Niko a Katica si nájdu partnerov z rovnakých spoločenských skupín, do deja vstupuje verejná mienka: „Vrana k vrane sadá...“
  • medzi vrstvami cítiť odstup, navzájom sa však rešpektujú, čo sa prejavuje na konci, keď Mate Berac ochorie a prichádzajú všetci k jeho smrteľnej posteli
  • hlavný hrdina, predstaviteľ sedliactva – Mate Berac (Katicin otec) – jeho životnou filozofiou bolo zachovanie tradícii, veľmi pracovitý, silný jednotlivec s pozitívnymi vlastnosťami, predstaviteľ sedliackej patriarchálnosti, tradície
  • predstaviteľka statkárstva – šora Anzula Dubčicová (Nikova mama) – kladné vlastnosti, múdrosť, rozvážnosť, pracovitosť
  • veľkopodnikateľov (verejnú mienku) reprezentuje Zandome
  • koniec – smrť Mateho – je symbolickou predzvesťou zániku patriarchálneho sedliactva i konca Nikovej lásky ku Katici, ktorá stroskotala na sociálnej nerovnosti, v závere nastáva ľudské zmierenie, ale nie spoločenské
  • prevládali tu monológy, hrdinovia sú postavený do kontrastu:
  • Niko – Katica (spoločenské postavenie)
  • Mate – Jera (jeho žena, kontrast vo vzťahu k láske), Mate bol konzervatívny, životnou filozofiou bolo zachovávať tradície a neprotiviť sa pravde a rozumu
  • Matija – Katica (sestry, prístup k životu), Katica sa vzťahom s Nikom chce dostať do vyššej spoločnosti
  • Mate – Ivan (jeho syn, pravý opak otca)
  • DEJ:
    Základným motívom románu je láska a smrť. Na panskom plese očaríKatica svojou krásou mladého zemana Nika. Katica sa kvôli nemu rozíde so sedliackym mládencom Paškom Bobicom. 
    Proti láske mladých sa postavia obe rodiny, najmä Katicin otec, Mate Berac. Katicu má zo svojich detí najradšej – nedovolí, aby bola hračkou v rukách pánov. Tvrdí, že medzi pánom a sedliačkou nemôže byť naozajstná láska, po čase z nej ostane iba sklamanie a zničená povesť aj budúcnosť dievčaťa. 
    Aj šora Anzula vybrala pre Nika inú nevestu, Doricu Zorkovičovú. Dorica je chudobné dievča, ale pochádza zo zemianskeho rodu a práve šora Anzula jej zabezpečila vzdelanie. Šora Anzula dúfa, že Niko predsa len zmení svoje rozhodnutie a napokon sa ožení s Doricou. Napriek tomu sa však rozhodne, že keď si to Niko bude naozaj želať, prijme Katicu za svoju nevestu. Presvedčí aj Mateho, aby sa nestaval proti Nikovi a Katici. Dohodnú sa, že im dovolia schádzať sa a lepšie sa spoznať. Domnieva sa, že aj tak sa skôr či neskôr rozídu, lebo prídu na to, že sa k sebe nehodia. 
    Po čase začne aj Niko viac uvažovať o svojej láske. Všimne si, že Katica zdedila niektoré nepríjemné vlastnosti po svojej vypočítavej a ctižiadostivej matke. Začína pochybovať, čo je u Katice na prvom mieste – či láska k nemu a či túžba byť paňou na dubčićovskom panstve. Od svadby so sedliačkou ho odhovára i priateľ Zandome.
    Šora Anzula zorganizuje hostinu, na ktorú pozve Katicu i Doricu a Niko má tak možnosť obe dievčatá porovnávať. Katica sa mu zdá naivná, v panskej spoločnosti neohrabaná, kým Dorica jemná, kultivovaná, so spoločenským taktom. Situáciu ešte dovŕši výbuch Katicinej žiarlivosti. Vracia Katici slovo, ale necháva jej čas, aby si našla iného – kvôli rečiam. Katica je nahnevaná, ale Mate jej pripomenie, že aj ona sa vzdala svojej lásky – Paška Bobicu bez veľkých výčitiek svedomia.
    Mate Berac umiera. Okolo jeho postele sa zíde celá rodina i všetci známi. Katica sľúbi otcovi, že sa vydá za Paška.
    Smrť Mateho – v zime – symbolizuje pominuteľnosť všetkých starostí, radostí a životných perspektív, symbolizuje zánik patriarchálneho zriadenia; atmosféra v okolí umierajúceho, pokora jeho najobľúbenejšej i naspurnejšej dcéry Katice, ktorá prijíma lásku najprv odmietnutého Paška, naznačuje ľudské zmierenie postáv. 
    Autor sympatizuje sympatizuje s postavou Mate Beraca a s hodnotami, ktoré reprezentuje – úcta k práci a k pôde (keď cíti, že sa blíži jeho smrť, pokladá si za povinnosť rozlúčiť sa s pôdou, s poliami, s vinicami). Autor si však uvedomuje, že tento svet je už odsúdený na zánik. Vie, že budúcnosť patrí podnikateľom, ako je Zandome, jeho morálku však odsudzuje. Zandome nemá dôveru v nevzdelaného težaka, dokonca ani obchod by mu nezveril do ruky. Zaujíma ho len zisk. „Slovám neverím a oduševňovať sa neviem. Ale verím čísliciam...“ Vie oceniť ženskú krásu jediným pohľadom a neváhal by spáchať dáky hriech so sedliačkou, ale nikdy by neurobil to, čo chce Niko – zobrať si sedliačku.

Jozef Gregor – Tajovský

  • bol najstarší z 10 detí, dostal sa do opatery k starým rodičom – tu spoznal základné mravné a sociálne hodnoty, čo sa prejavilo aj na jeho tvorbe
  • starý otec Štefan Greško bol vzorom starostlivosti, dobroty...
  • časť svojej tvorby venoval starým rodičom:
  • znaky tvorby:
  • menej si všíma prostredie, detailnejšie opisuje postavy a ich reč
  • zobrazuje chudobných ľudí, ktorí živorili ale boli naplnení bohatstvom ľudského citu
  • tvorí monografické poviedky, sústreďuje sa na jednu postavu (jej biedu a utrpenie) a vyjadruje súcit
  • kritizuje sociálne pomery na dedine, ľudí, ktorí si svoje nešťastie zabezpečili vlastnou vinou (odcudzuje alkoholizmus)
  • útočí proti slovenskej pasivite, odnárodňovaniu, neochote prijať vzdelanie

DIELA:

sociálna tematika: Horký chlieb

Na chlieb

Mamka Pôstková

viacdejstvové hry: Ženský zákon

Statky zmätky

Hrdinovia

Maco Mlieč 

  • sociálne ladená poviedka, ktorý autor vyrozprával v 1.os. (Ja – rozprávanie)
  • hrdinom je sluha kraviar Maco, ktorý pasie kravy, nemá rodinu,
  • Maco prišiel do služby bohatému richtárovi (60 rokov) ako osemnásťročný mládenec; slúžil u neho po celý život za jedlo, šaty, tabak a prísľub, že ho doopatruje do smrti
  • Maco rád opatroval kone, raz podvečer viezol gazdu do mesta; keď nevycvičené kone sa mu splašili; Maco spadol a zlámal si nohu
  • Gazda ho dal i do špitálu liečiť, lebo nechcel o neho prísť
  • vyliečil sa, ale noha ostala krivá, potom ešte opatroval voly a kravy, a napokon v zime zomrel a gazda ho pochová
  • jeho životnou filozofiou bolo poriadne robiť a statočne zomrieť
  • autor tu odhalil 2 protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu
  • celá Macova životná tragédia sa odohráva v maštali, najskôr opatruje kone, potom voly a kravy, nikdy sa neoženil, lebo za takého „mrzáka hluchého“ nechcela ísť žiadna, dievky ho prezývali mliečnikom
  • Poviedka začína stretnutím autora s kraviarom Macom a pokračuje ich následným rozhovorom. Rozprával o svojom osude, no nesťažuje sa, skôr vzdáva vďaku richtárovi za doterajšiu opateru a aj za to, že mu sľúbil doopatrovať ho až do jeho smrti, či už bude vládať robiť, alebo nie. Ako mladý v 18 rokoch nastúpil do služieb u bohatého gazdu ako paholok. Kým mu rodičia žili, dostával od gazdu aj slušnú plácu, no jemu stačilo len aby mal čo jesť, čoho si vypiť a trochu tabaku do fajočky. Spával pri koňoch a práve kone sa stali jemu najmilšie. Staral sa o ne lepšie ako o seba samého. Keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával. Roky pribúdali a už sa nevládal o kone starať, nuž gazda ho k volom pridelil. No neskôr ho spravil pastierom kráv. Zdravie ho opúšťalo, v kolene štiepalo. Už spával len v telinci. Ostatný sluhovia keď ho videli, tak aj jeho robotu spravili. Jedného večera sa Maco vypravil do domu za gazdom, zistiť čo mu je dlžný. Gazda ho ubezpečil, že nemá žiadne podlžnosti a sľúbil mu dať 13 zlatých za všetku tú robotu. Maco bol spokojný a povedal gazdovi, aby tie peniaze použil na jeho pohreb. Ráno ho našli mŕtveho. Gazda ako sľúbil, vystrojil mu poriadny pohreb. Na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať… 
    Filozofia Maca Mlieča: poriadne robiť celý život a statočne zomrieť 
    Autor kritizuje pánov a spoločnosť, zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a nejakým spôsobom postihnutým. V tejto poviedke vytvoril jednu zo svojich najkrajších postáv. Mliečove morálne vlastnosti, ľudskosť sú v ostrom kontraste nielen s jeho odpudzujúcim zovňajškom, ale aj s charakterovými vlastnosťami gazdu a richtára v jednej osobe. Autor tu vystupuje v úlohe rozprávača, ale na deji sa nezúčastňuje. Vyvoláva tým dojem skutočnej udalosti

Mamka Pôstková

  • poviedka, ktorá je odrazom biedy a ľudskej statočnosti, ktorá je skrytá pod obyčajným skromným povrchom
  • hrdinkou je čestná, pracovitá, statočná dedinská žena, ktorá prežila ťažký osud, jej muž bol alkoholik, naučil piť aj syna, bol stále horší a horší, vyhrážal sa jej bitkou
  • z ich syna vyrástol tiež pijan a po otcovej smrti ju vyhodil svoju matku z domu
  • žena si začína zarábať pečením chleba a predávaním chleba a z biedneho zárobku pomáhala ostatným
  • cez zimu si zlomila nohu a nemohla pracovať, preto mala dlh v banke, svoj dlh však splácala
  • úradníci ju sledovali ako spláca peniaze, predala aj svoju poslednú perinu, len aby splatila dlh a mohla pokojne zomrieť
  • rozprávačom je bankový úradník, pôsobí objektívne a prejavuje svoju náklonnosť postavám
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Vypracované témy zo slovenského jazyka literatúry 2017

Všetky práce z tejto sady (66) »


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.038