Absurdná dráma znaky

Absurdná dráma

1. Zaraďte tvorbu Samuela Becketta do kontextu svetovej literatúry.

• Anglický prozaik, dramatik írskeho pôvodu žijúci vo Francúzsku a píšuci po francúzsky
• Nositeľ Nobelovej ceny
• Autor patrí medzi predstaviteľov absurdnej drámy (antidrámy)
• Základom sú:
  • Nihilizmus (popieranie všetkého stáleho, nič, ničota, všetko mám na háku)
  • Existencializmus
• Tá vznikla v 50. Rokoch vo Francúzsku
• Iniciátormi jej vzniku neboli Francúzi, no písali po francúzsky, preto sa radia do francúzskej literatúry

• Absurdná dráma vychádza z existencialistickej filozofie:

• rieši otázky existencie človeka
• Názov pochádza z lat. existentia – jestvovanie, bytie
• dôraz na osobnú slobodu človeka – dosahuje ju tak, že sa nepodriaďuje konvenciám
• typická pre ňu je nihilistická koncepcia života a človeka → popieranie úplne všetkých ustálených hodnôt a zásad (mravných aj spoločenských)

• vznikla dráma nového typu – neguje všetky tradičné formy divadla (znaky nižšie):

Predstavitelia:

• Samuel BECKETT
  • Čakanie na Godota
  • Koniec hry

• Eugéne IONESCO (francúzsky dramatik rumunského pôvodu)
  • Plešivá speváčka
  • Stoličky

• Friedrich DÜRRENMATT (Švajčiar)
  • Fyzici

• Václav HAVEL (český disident a dramatik)
  • Záhradná slávnosť
  • Audiencia

2. Charakterizujte znaky absurdnej drámy so zameraním na dielo Čakanie na Godota

Čakanie na Godota

• dráma v 2 dejstvách
• vyjadrenie absurdnej situácie súdobého sveta
• absurdná dráma o nezmyselnom čakaní, ktoré neprináša výsledok
• Téma:
  • bludný kruh života (po vojne), hrôza z nepoznaného sveta, pasivita ľudí, ktorí nie sú aktívni v ničom, len čakajú, ako sa všetko vyvinie

• Idea:
  • nikto nepríde, nikto neodíde, nič sa nedeje
  • postavy sa pohybujú akoby v začarovanom kruhu

• Miesto: neurčité – opustená cesta so stromom
• Čas:
  • historický: neurčený
  • epický: 2 dni (1 dejstvo = 1 deň)

• nemá dejovú líniu, je bez dekorácií
• divák sa nedozvie, kto je Godot, na ktorého sa čaká – je to možno Boh (God) alebo alegória smrti, beznádejného čakania, nádej (Becketta sa pýtali, kto je záhadný Godot, no odvetil, že ani on sám nevie)
• práve táto záhadnosť dáva priestor ľudskej fantázii, a tak každý môže čakať na svojho Godota

• Hlavné postavy – tuláci, klauni, verní kamaráti, závislí od seba:
  • Estragon (Gogo)– zábudlivý, nikdy si nepamätá, čo robil predošlý deň
  • Vladimír (Gigi) – všetko mu pripomína

• Vedľajšie postavy:

o Pozzo

• bohatý pán prechádzajúci okolo

o Lucky

• jeho nemý sluha
• robí len to, čo mu pán prikáže
• aj rozmýšľa na pokyn
• stále unavený – pomedzi rozkazy postojačky spí (pravdepodobne je postihnutý)
• taktiež sú závislí jeden od druhého (Pozzo a Lucky)

o chlapec

• pracuje u Godota, prináša od neho správy Estragonovi a Vladimírovi

• zajtra už určite príde

o Godot

• postava, ktorá sa ani po dlhom čakaní nedostaví
• známe je len, že má biele fúzy

• všetky štyri mená sú volené tak, aby zdôraznili rôznorodý kozmopolitný charakter hry:
  • Vladimír – ruské
  • Estragon – francúzske
  • Pozzo – talianske
  • Lucky – anglické

• akt čakania = základná charakteristika ľudskej existencie na Zemi (človek vždy na niečo čaká, vždy po niečom túži)
• Dej:
• Vladimír a Estragon sa stretnú na vidieckej ceste s jedným stromom a čakajú na Godota, ktorý má zmeniť ich osud. Ich neustále sa opakujúci rozhovor o Godotovom príchode preruší iná dvojica – pán Pozzo s bičom a jeho sluha Lucky, ktorý je priviazaný ako pes na reťazi a vlečie kufor, stoličku a kôš s jedlom. Všetci spolu nadväzujú absurdný rozhovor. Ten preruší príchod chlapca, ktorý im oznamuje, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra určite áno. Na druhý deň sa v podstate zopakuje scéna z prvého dejstva s tým rozdielom, že Lucky privádza slepého Pozza, ktorý je teraz od neho a oboch tulákov závislý. V závere hry opäť prichádza chlapec a oznamuje, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra sa dostaví určite. Vladimír s Estragonom sa chcú obesiť, ale povraz vytiahnutý z nohavíc sa roztrhne. Uvažujú o odchode, ale zostávajú stáť (sú neschopní urobiť niečo).

• Vladimír a Estragon sú pasívni v kontraste s aktivitou iných (Pozzo s bičom, jeho sluha Lucky s batožinou)
• tragická bezvýchodiskovosť je umocnená grotesknými scénami opakovaných pádov, obúvania a zobúvania topánok (godillot, z ktorého je asi odvodené meno Godot, je francúzsky slangový výraz pre topánku), padaním nohavíc, šušlavými dialógmi
• symbolizuje komédiu postmodernej civilizácie
• autor sám o svojom diele hovorí: „ Nič sa nedeje, nikto neprichádza, nikto neodchádza, je to strašné“

• Znaky typické pre absurdnú dráhu, ktoré môžeme nájsť v diele Čakanie na Godotta:
  • zmenená je tradičná štruktúra drámy (nespĺňa dramatický trojuholník)
  • chýba súvislý dej, zápletka, motivácia konania postáv, medziľudská komunikácia a rozuzlenie v závere hry

• hrdina: osamelý a neschopný komunikovať s inými postavami
• jazyk neslúži na dorozumievanie
• monológy: nelogické, nezmyselné
• repliky v dialógoch nenadväzujú, sú výplodom chvíľkového myslenia
• mnohí dramatici robili drámu absurdnú tým, že ju menili na grotesku (=humorná divadelné hra, ktorej úlohou je niečo zosmiešniť)

• Na toto dielo by sa mohla porota opýtať:

Eugéne Ionesco: Plešivá speváčka

• dva znudené manželské páry: manželia Smithovci a ich návšteva manželia Martinovci – sa snažia v uzavretom prostredí obývacej izby na predmestí Londýna viesť priateľskú a banálnu konverzáciu.
• S výmenou fráz medzi nimi postupne rastie vzájomná agresivita, každý sa snaží presadiť sám seba v rozhovore, z ktorého sa nakoniec vytráca akákoľvek výpoveď a nemožno ho už nazvať rozhovorom
• uprostred návštevy vstúpi veliteľ hasičov, ktorý oznámi, že má za úlohu uhasiť požiar, ktorý má ešte len vypuknúť na niekoľkých miestach Londýna. Akonáhle je uistený, že nikde nehorí, stáva sa vrátane slúžky Smithovcov MARY, vydávajúcej sa za detektíva Sherlocka Holmesa, účastníkom absurdných rozhovorov, ktorých obsah je čoraz nezmyselnejší.
• v okamihu, keď absurdita dosahuje vrchol, reči sa okamžite prerušia, manželia Martinovci zaujmú miesta Smithovcov ako na začiatku hry a všetko sa znovu začína opakovať s rovnakými replikami, ale s výmenou