Stredoveká literatúra a stredoveký hrdina

STREDOVEK Definujte stredovekú literatúru. Charakterizujte stredovekého hrdinu. Definujte pojem legenda. Diela: Tristan a Izolda, Pieseň o Nibelungoch, Stredovek na našom území: Konštantín a Metod: Proglas, Moravsko-panónske legendy

STREDOVEKÁ LITERATÚRA 5.-15. stor. 

Ľudia žijúci v stredoveku nevedeli, že žijú v stredoveku. Tento pojem vymysleli humanisti v 15. stor., chceli sa dištancovať od minulosti.

Stredovek je obdobím vojen, epidémií, moru a iných chorôb, krížových výprav. Storočná vojna medzi Francúzskom a Anglickom. 1337 – 1453 veľký hladomor, zahynulo 10-25 % ľudí. Nasledoval mor (čierna smrť) priniesli ho z Ázie na lodiach blchy potkanov. V Európe zomrelo 25 miliónov ľudí, čo bola približne tretina všetkých ľudí. Bolo to obdobím inkvizície (Forma súdnictva v rímskokatolíckej cirkvi. Dôkazy nemali žiadnu platnosť, platné boli len výpovede svedkov. Priznanie sa vymáhalo aj mučením. Kacírov (neveriacich) a bosorky upaľovali na hranici). Nevoľníci museli slúžiť zemepánovi. Preto sa nazýva aj obdobím temnoty.

Výhradné postavenie vo všetkých oblastiach mala cirkev. Cirkevné učenie ovplyvňovalo každodenný život. Cirkev neurčovala iba morálku a spoločenské myslenie, ale aj názory na umenie. Cirkev mala nadvládu spoločenskú, duchovnú a kultúrnu. Biblia sa stala najväčšou literárnou autoritou. Panovalo latinské „ Ora et labora“ – modli sa a pracuj. Umenie zobrazovalo pozemský svet ako pominuteľný, ktorý je len odrazom nadpozemského, večného života.

Stredovek bol ale aj zlatý vek rytierov a galantného dvorenia ženám. Rytierska výchova trvala 14. rokov (od siedmich rokoch). Okrem toho, že sa učili jazdiť na koni, streľbu, šerm, museli sa učiť aj skladať básne, spievať a osvojovali si dvorskú etiketu.

Znaky stredovekej literatúry:

1. orientácia na nadpozemský večný život
2. synkretizmus – kríženie literárnych druhov, napr. epiky s lyrikou, splývanie umeleckej a vecnej literatúry – napr. veršované gramatické slovníky
3. imitácia – napodobňovanie – preberajú sa myšlienky, motívy, témy a celé stránky z cudzích textov, z jedného diela do druhého, preberajú sa citáty z Biblie, z Antiky
4. písali sa hlavne legendy – rozprávali o živote svätých. Legenda je stredoveký epický žáner s náboženskou tematikou. Môže mať veršovanú alebo prozaickú podobu. Legenda obsahuje životné príbehy svätcov, sú tu zázračné a fantastické motívy. Hl. postava je vždy svätec, ktorý veľa trpí, často aj zomiera mučeníckou smrťou. V legende sa opisujú aj rôzne zázraky, odriekavý spôsob života, sebatrýznenie. Sčasti pripomína povesť, lebo opísané udalosti majú svoj reálny základ, ale oproti povesti legenda má vždy náboženský ráz.
5. hl. hrdina je svätec, vyznačuje sa odvahou, múdrosťou, je to výnimočný hrdina, veriaci, vyznačuje sa askézou, striedmosťou.
6. anonymita diel – autori sa nepodpisujú
7. umenie využívalo náboženské témy

Najstaršia pieseň z obdobia stredoveku: Leonard z Uničova: (zlomok z ľúbostnej piesne)

„Ó milá panna, čo ty máš,

čo mi dáš, nevieš raz...“

V stredoveku mnísi ručne prepisovali knihy. Po prepísaní na záver knihy napísali pisárske veršíky, ktorými vyjadrujú radosť z dokončenia práce a prosbu o odmenu:

„Koniec diela je už tu, odmenu chcem za robotu.“

„Amen, zabil babu kameň.“

Na odstrašovanie zlodejov kníh sa do knihy vpisovala kliatba, zaklínacia formulka:

„Kto túto knižku ukradne, 

tomu ruka odpadne.

Ak ju ukradne žák,

bude visieť ako vták.

Ak ju ukradne stará baba,

bude visieť ako žaba.

Dáme my mu takú masť, 

že nebude jakživ krást.“

Najstaršie literárne diela sa zachovali v rukopisoch, tie sa nepísali pre čitateľov, pretože v tom období málokto vedel čítať a písať, ale písali sa na prednes pre poslucháčov.

Až v r. 1445 vynašiel Guttenberg kníhtlač. Tlače z rokov 1445 – 1500 sa nazývali inkunábuly – prvotlače (kolíska).

1. hrdina: rytier, šľachtic, bojovník, kráľ. 

PIESEŇ O NIBELUNGOCH – nemecký rytiersky hrdinský veršovaný epos neznámeho autora. Anonymný veršovaný epos bol vytvorený okolo roku 1200 a predstavuje najvýznamnejšiu báseň nemeckej stredovekej literatúry.

Erik je adoptívny syn starého kováča. V skutočnosti je to kráľovský syn Siegfried. V jednu noc sa na oblohe objaví meteorit, ktorý dopadne neďaleko ich dielne. Siegfried sa na to miesto vyberie, no nie je jediný, kto spozoroval toto posolstvo bohov. Stretne sa s mladou ženou, (Brunhildou – kráľovnou Islandu), ktorá chce rovnako ako on získať magické železo z meteoru. Začnú oň bojovať, ale rýchlo zistia, že sú rovnako silní a tak sa jednoducho o železo spravodlivo podelia. Sigfried si z neho uková meč. Čoskoro je aj s otcom povolaný na kráľov dvor, aby pracovali v kráľovej zbrojnici a vyzbrojili kráľových vojakov do blížiacej sa vojny. Neďaleko mesta však žije v jaskyni drak Fafnir. Nemohli ho premôcť, lebo mal takú tvrdú kožu, že ju mečom nepreťali. Kováč Siegfried ho zabil mečom ukovaným z meteoritu. Vykúpal sa v krvi draka a ostal nezraniteľný. Zraniteľný je len na jednom mieste, na chrbte, kde sa mu prilepil lístok a nedostala sa mu tam dračia krv.

Rytier Siegfried objavil bájny poklad Nibelungov (trpaslíci, žijúci pod zemou, majitelia veľkého zlatého pokladu). Tým, že si nasadil prsteň, stáva sa majiteľom pokladu. Na tejto výprave získava nielen veľké bohatstvo, ale aj čarovnú masku, ktorá mu dokáže dať podobu hocijakého človeka.

Chystá sa oženiť s Kriemhildou, ktorá mu počarovala čarovným nápojom, napriek tomu, že miloval Brunhildu – kráľovnú Islandu. Kráľ Gunter si želá za manželku kráľovnú Islandu Brunhildu. Tá sa však vydá iba za toho, kto ju premôže. Za kráľa ide bojovať v prezlečení Siegfried. Použije pri tom zázračnú masku. Brunhilda je nútená vydať sa za kráľa, no nezmieri sa s tým.

Nakoniec sa koná dvojitá svadba Siegfrieda s Kriemhildou a Guntera s Brunhildou. Počas svadobnej noci spúta Brunhilda Guntera. Gunter znovu prosí o pomoc a Siegfried opäť Brunhildu premôže. Pritom Brunhilde zoberie opasok.

Počas slávnosti tu dôjde ku sporu: Kriemhilda urazí Brunhildu a počas hádky jej povie, ako to bolo cez svadobnú noci. Ako dôkaz predloží jej opasok.

Siegfrieda kvôli pokladu pomocou intríg a zrady zabijú. Zistia totiž, že je zraniteľný len na jednom mieste na tele – medzi lopatkami. Zradcovia si dali toto zraniteľné miesto označiť krížikom na jeho šatách. Siegfried sa šiel napiť ku studničke, ako sa zohol, Hagen mu vrazil kopiju do označeného miesta. Brunhilda dobrovoľne zomiera spolu s ním, pretože ho milovala. Hagen ukradne Kriemhilde poklad Nibelungov a ukryje ho v Rýne.

TRISTAN A IZOLDA – francúzska stredoveká povesť, anonymná

Za dávnych čias panoval v Cornwalle kráľ Mark. Vychováva synovca Tristana, ktorému zabili rodičov. Tristan tiež pochádzal z kráľovského rodu.

Írsky kráľ vypravil loď, aby spustošil Cornwall, pretože kráľ Mark už odmietal platiť poplatok Írom. Prvý rok musel platiť 300 libier medi, druhý rok 300 libier striebra, tretí rok 300 libier zlata. Štvrtý rok tristo mládencov a 300 dievčat vo veku 15 rokov. Z Írska priplával Morholt, silnejší ako štyria chlapi. Zápasiť s ním išiel Tristan. Tristan ho zabil, no nanešťastie ho Morholt poranil mečom namočeným v jede. Tristan pomaly umiera a tak ho dali na loďku a na more. Takto pochovávali mŕtvych. Jeho loď po siedmich dňoch priplávala do znepriatelenej zeme - na pobrežie Írska. Tu žila Izolda Zlatovlasá. Ona mala čarovný nápoj, ktorý bol protiliekom na jed v tele Tristana. Štyridsať dní ho liečila a vyliečila. Tristan po vyliečení z Írska ušiel, pretože tu mu hrozila smrť za to, že zabil írskeho bojovníka Morholta. Vrátil sa ku svojmu strýkovi – kráľovi Markovi.

Kráľovi Markovi vleteli do okna lastovičky a z ich zobákov vypadol dlhý ženský zlatý vlas. Mark sa rozhodol, že sa ožení so ženou, ktorej patrí. Keďže Tristan vedel, komu vlas patrí, povedal Markovi, že mu ženu privedie. A tak sa plavil do Írska.

Tam musel najskôr premôcť obludu, aby získal princeznú Izoldu. Izolda sa tomu potešila, no keď jej povedal, že sa nestane jeho ženou, ale ženou Marka, zarmútila sa.

Izoldina matka pripravila z bylín nápoj lásky a prikázala slúžke, aby dala ten nápoj cez svadobnú noc vypiť Markovi a Izolde. Nápoj spôsobí to, že sa do seba zamilujú na život a na smrť.

Počas plavby domov na lodi došla voda, Izolda našla víno (nápoj lásky), napila sa a dala napiť aj Tristanovi. Obaja sa do seba vášnivo zamilovali.

Keď priplávali do Cornwalu, Mark si Izoldu zobral za ženu. On ju miloval, ona jeho nie. Izolda sa schádzala s Tristanom. Kráľ sa o ich láske dozvedel a vyhnal Tristana z kráľovstva. No Izolda stále chodí tajne za Tristanom. Kráľ ich prichytí, zviaže, uväzní a určí im trest smrti upálením na hranici.

Tristanovi sa podarí ujsť a vyslobodí aj Izoldu. Spolu utečú do lesa, kde ostanú aj žiť. Postavili si chatrč a tam bývali. Žili v divokej hore, veľmi biedne. Keďže Tristan videl, že Izolda v lese bledne, šaty má roztrhané od tŕnia, jedia iba mäso z divej zveri, nemajú ani soľ, pomyslel si, že Izolda mohla žiť v luxuse v paláci ako kráľovná. Rozhodne sa, že poprosí kráľa, aby ju prijal späť. Mark súhlasil uzmieriť sa s Izoldou. Tristan mu ju vrátil napriek tomu, že ju miloval. Tristan sa ale nemohol vrátiť späť a tak odchádza. Tristan a Izolda sa dohodli, že keď jej pošle prsteň zo zeleného jaspisu, ihneď príde za ním.

Tristan odchádza do Bretónska, ožení sa s Izoldou Bielorukou (Bieloruká, pretože vedela krásne vyšívať). Tristan je v boji ranený otráveným šípom, no nevedia ho vyliečiť. Umiera, no chce ešte vidieť Izoldu Zlatovlasú. Posiela priateľa s prsteňom po ňu. Priateľ sa plaví za ňou na lodi. Dohodnú sa, že ak bude na lodi biela vlajka, znamená to, že Izolda prichádza, ak čierna, tak nie. Izolda Bieloruká počúva rozhovor za dverami a dozvie sa o láske Tristana k inej žene a chystá pomstu.

Tristan čaká, stráca nádej, nevládze už ani vstať z lôžka. Keď už je loď na obzore a biela vlajka ohlasuje príchod Izoldy, Tristana žena oklame, povie mu že vlajka je čierna. Tristan zomiera, Izolda prichádza neskoro. Ľahne si vedľa neho, bozká ho a zomiera aj ona. Kráľ Mark ich pochová. Z Tristanovho hrobu vyrastie černicový krík a prerastie do hrobu Izoldinho. Konečne sú navždy spolu.

SLOVENSKÁ STREDOVEKÁ LITERATÚRA

Veľkomoravskú ríšu založil knieža Mojmír I. Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše. Tento vplyv si upevňovali franskí kňazi tým, že šírili kresťanstvo v latinčine, čomu náš ľud nerozumel. Knieža Rastislav sa snažil upevniť samostatnosť ríše. Preto požiadal byzantského cisára Michala III, aby mu poslal misionárov, ktorí by tu šírili kresťanstvo v jazyku zrozumiteľnom pre ľud. Cisár Michal III. mu poslal bratov Konštantína a Metoda.

Konštantín a Metod položili základy slovanskej vzdelanosti:

• zostavili prvé slovanské písmo – hlaholiku – z malých písmen gréckej abecedy
• priniesli na naše územie prvý slovanský spisovný jazyk – staroslovienčinu – v tomto jazyku, zrozumiteľnému ľudu, vykonávali bohoslužbu – liturgiu
• zaviedli staroslovienske bohoslužby
• vytvorili prvú slovanskú pôvodnú a prekladovú literatúru
• Konštantín a Metod organizovali cirkev, zakladali nižšie školy, kde sa ľudia učili čítať a písať, vyššie školy pre teológov, vychovávali domáce duchovenstvo

Staroslovienska prekladová literatúra: Konštantín a Metod preložili do staroslovienčiny:

• Biblické texty (Bibliu – Starý zákon, Nový zákon, evanjeliá)
• bohoslužobné texty (omšová kniha, spevník, kázne, prežehnávacie, krstné a spovedné formuly, podklad na vykonávanie náboženských úkonov)
• texty právnického charakteru
• Prekladali hlavne z gréčtiny a latinčiny.

Staroslovienska pôvodná literatúra: Konštantín napísal veršovaný predslov k prekladu Evanjelia (Písma) : PROGLAS 

• je oslavná báseň, oslavuje slovanský preklad Písma
• obsahuje 110 veršov,
• vyzdvihuje domáci jazyk
• báseň je popretkávaná biblickými citátmi
• obhajuje práva Slovákov na vlastný liturgický jazyk
• je prvá slovanská báseň
• je chválou, propagáciou Slova Božieho, vychováva kresťana i budúceho kresťana, vysvetľuje hodnotu Svätého písma pre vzdelanosť národov.
• Je to otcovský príhovor Konštantína k Slovanom, patrí tiež do rečníckeho štýlu, používa citáciu Svätého Písma
• Slovo – znamená Slovo Božie, Bibliu, evanjelium, je symbolom Druhej Božskej Osoby – Ježiša Krista
• útvar – hymnus, chvála

Gorazd a Kliment napísali Moravsko – Panónske legendy, kt. sa skladajú z 2. častí:

1. Život sv. Metoda
2. Život sv. Konštantína

Moravsko-panónske legendy, spolu s Proglasom patria k našim prvým písomným pamiatkam a sú dielami pôvodnej staroslovienskej literatúry, patria do veľkomoravského obdobia stredovekej literatúry, do pôvodnej staroslovienskej literatúry.

Život Metoda – autor GORAZD opisuje jeho činnosť na VM, schválenie slovanskej liturgie a vymenovanie Metoda za arcibiskupa

Život Konštantína (autor KLIMENT)

• opisuje jeho detstvo, štúdium, nadanie, múdrosť, inteligenciu, súcit s trpiacimi
• Konštantín za svoje služby všade omieta dary
• žiada si zajatcov – otrokov, aby im mohol dať slobodu
• opisuje náboženskú a kultúrnu činnosť Konštantína na VM
• boj s trojjazyčníkmi, kt. uznávali iba 3 liturgické jazyka: hebr., lat., gréčtinu
• obhajoba slovanského bohoslužobného jazyka

Franskí kňazi bratov obvinili pred pápežom z bohorúhačstva a tak sa vypravili do Ríma obhajovať slovanskú bohoslužbu. Konštantín pred pápežom obhajoval staroslovienčinu ako jazyk spisovný, ale aj cirkevno – kresťanský, proti názoru, že sú len 3 jazyky, ktoré sa môžu používať pri bohoslužbách: hebrejský, grécky a latinský

Konštantín vstupuje v Ríme do kláštora a prijíma meno Cyril

Po smrti K a M pápež Štefan V. zakázal slovanskú bohoslužbu. Väčšina slovienskych kňazov musela odísť pred prenasledovaním, pretože knieža Svätopluk sa priklonil k latinskej liturgii.Mnohí odišli do Poľska, Česka, no väčšina odišla do Bulharska. Žiaci K a M neskôr zjednodušili hlaholiku na podľa veľkých písmen gréckej abecedy vytvorili cyriliku a napísali Moravsko-panónske legendy. Z cyriliky vznikla azbuka, ktorú dodnes používajú Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Srbi, Bulhari.

Hoci pôsobenie K a M trvalo relatívne krátko, ich misia významným spôsobom ovplyvnila vnútornú politickú situáciu na Veľkej Morave a mala rozhodujúci význam pre naše kultúrne a spoločensko-politické dejiny. Vďaka staroslovienčine – kultivovanému jazyku, a vďaka hlaholike – písmu, ktoré solúnski bratia vytvorili, mohli naši vierozvestcovia preložiť z latinčiny a gréčtiny nielen náboženské texty nevyhnutné na vykonávanie misijnej činnosti, ale mohli pripravovať rozličné právne predpisy, ktoré boli dôležité pre administratívno-správne riadenie štátu. Takto sa Veľká Morava stala kolískou cirkevnoslovanskej vzdelanosti a zaradila sa medzi najstaršie fungujúce kresťanské štáty v stredovýchodnej Európe, ktoré vznikli na troskách Rímskej ríše.

Vďaka múdremu rozhodnutiu kniežaťa Rastislava a vďaka misijnej činnosti K a M sú slovenské dejiny späté s dejinami Európy. Zásadnú úlohu tu zohrala staroslovienčina, ktorá ako spisovný jazyk bola schopná zabezpečovať všetky komunikačné a kognitívne (poznávacie) funkcie.

Legenda – stredoveký veršovaný lebo prozaický žáner s náboženskou tematikou. Legenda obsahovala životné príbehy svätcov. Hlavnou postavou je vždy svätec, ktorý veľa trpí a znáša ťarchy pozemského života za odmenu v posmrtnom živote. Hrdina legendy má len ideálne vlastnosti. Legenda bola často doplnkom bohoslužby, preto cirkev strážila jej obsah a formu. Legendy, podobne ako iné stredoveké diela, boli určené na prednes pred publikom, preto majú mnoho rétorických znakov.

Hlavná postava legendy je svätec, ktorá pre vieru podstupuje mučenícky život – utrpenie, askéza (odriekanie, sebatrýzeň). Miešajú sa tu zázračné prvky s biografickými údajmi a historickými faktami. Sú tu citáty z Biblie.