LITERÁRNY SYSTÉM
Jednotlivé literárne diela vytvárajú literárny systém. Literárny systém dopĺňajú literárne podsystémy.
LITERÁRNE PODSYSTÉMY
sci-fi literatúra
KAREL ČAPEK 1890-1938
(Rossum´s Universal Robots – Rossumovi univerzálni roboti)
- divadelná hra napísaná v roku 1920
Na Rossumovom ostrove v továrni vyrábajú umelých ľudí. Helena, prezidentova dcéra, príde pozrieť do továrne. Prišla tam ako predstaviteľka Ligy humanity, aby sa presvedčila, ako zaobchádzajú s Robotmi. Víta a sprevádza ju riaditeľ továrne Harry Domin. Najskôr jej porozprával históriu vynálezu: V roku 1920 starýRossum, vtedy ešte mladý učenec, prišiel na tento ostrov, aby študoval morské živočíchy. Pritom sa pokúsil napodobniť chemickou syntézou živú hmotu – protoplazmu, až zrazu objavil látku, ktorá sa správala úplne ako živá hmota, hoci mala iné chemické zloženie. To už bol rok 1932. Predstavoval si, že bude mať skúmavku, z ktorej budú vychádzať všetky zvieratá a človek. Človek z inej hmoty, než sme my. Vytvoril všetky orgány, kosti, nervy, hormóny, enzýmy. Najskôr skúsil urobiť umelého psa a potom sa pustil do vytvárania človeka. Chcel vyrobiť umelého človeka so všetkým, čo má živý človek: žľazy, pupok, mandle, slepé črevo. Ale umelým ľuďom to nie je treba. Vtedy k nemu prišiel inžinier Rosuum, jeho synovec. Povedal mu: „To je nezmysel vyrábať človeka 10 rokov. Ak sa nebude vyrábať rýchlejšie ako príroda, je to zbytočné.“ A začal ho zjednodušovať. Podľa mladého Rossuma je „ človek niečo, čo cíti, hrá na husliach, chce ísť na prechádzku a potrebuje robiť množstvo vecí, ktoré sú vlastne zbytočné, keď má napr. tkať alebo sčitovať. Výroba má byť čo najlacnejšia a najjednoduchšia.“ A tak vyhodil z umelého človeka všetko, čo neslúžilo priamej práci. Umelý človek nepoznal ľútosť, bolesť, strach, smrť. Roboti nemajú dušu. V továrni sa nachádzajú jednotlivé oddelenia, v ktorých vyrábajú mozgy, pečene, žily... Denne sa tu vyrobí 15 000 Robotov. Po vyrobení idú do tzv. školy, kde sa učia rozprávať, písať, počítať. majú výbornú pamäť.
V továrňach sú zamestnaní väčšinou Roboti – ako murári, účtovníci... Jeden Robot v práci nahradí dva a pol človeka. Výroba všetkých produktov (napr. potraviny, odevy...) je veľmi lacná, tým pádom aj produkty sú veľmi lacné. Síce ľudia budú o pár rokov bez práce, ale to nevadí, lebo bude toľko všetkého, že veci nebudú mať hodnotu. A ľudia budú môcť robiť len to, čo ich baví. Vyrábajú sa aj Roboti aj Robotky, pretože ľudia sú v istých povolaniach zvyknutí na ženy: predavačky, pisárky, slúžky.
Helenu v továrni privítajú aj ostatní výskumní pracovníci: Ing. Fábry – technický riaditeľ, Dr. Gall – lekár, Dr. Hallemeier – psychológ, konzul (diplomat) Busman, staviteľ Alquist. Všetci šiesti sa do Heleny zamilovali. Ako prvý ju požiadal o ruku riaditeľ továrne Harry Domin. Helena sa za neho vydá a žijú spolu v továrni 10 rokov.
Keďže Helene sa nepáčilo, že Roboti nemajú dušu, Dr. Gall začal vyrábať nových, vylepšených robotov. Dal im väčší mozog. Títo noví Roboti už cítili bolesť, cítili nenávisť (voči ľuďom), nechceli si už dať ľuďmi rozkazovať, boli si vedomí toho, že dokážu všetko, chceli byť pánmi.
Helena chce, aby Domin zatvoril továreň, aby sa už viac nevyrábali Roboti. Chce odísť z ostrova preč. Má zlý pocit z Robotov. Za tých 10 rokov sa stali rôzne veci. Pracujúci ľudia sa búrili proti Robotom, rozbíjali ich. Druhí ľudia zas dali Robotom zbrane, aby sa bránili takémuto povstaniu, čo videlo k pozabíjaniu mnohých ľudí. Alquistovi sa tiež nepáči pokrok, chce aby Roboti boli zničení a ľudia sa vrátili k práci. Ako jediný z vedenia továrne pracuje na stavbe. Doba je taká, že ľudia si len užívajú, nič nemusia robiť, dokonca nemajú deti – pretože je nadbytok robotov a to znamená nadbytok pracovných síl. Nie je potrebná mladá generácia na prácu. Ľudia nemusia dokonca ani ruku natiahnuť k jedlu, Roboti im ho dávajú rovno do úst.
Domin sa rozhodol, že už nebude len jedna továreň na výrobu Robotov, ale v každej krajine bude stáť továreň a z každej továrne budú vychádzať Roboti inej farby, iného jazyka. To má zabrániť tomu, aby sa Roboti medzi sebou dohovorili a mohli pripraviť vzburu. Chce vyrábať černochov Robotov, Švédov Robotov, Talianov Robotov, Číňanov Robotov. Roboti si budú cudzí, už nikdy sa nebudú môcť dorozumieť. Robot z jednej továrne bude nenávidieť Robota z inej továrne.
Helena tajne ukradne z trezora rukopis starého Rossuma, kde je vzorec na výrobu robotov, a spáli ho. Dúfa, že keď nebudú Roboti, bude na svete lepšie.
Roboti medzi sebou šíria letáky so znením: „Roboti sveta! My, prvá rasová organizácia Rossumových Univerzálnych Robotov, vyhlasujeme človeka za nepriateľa. Sme vývojovo vyššie než človek, sme inteligentnejší a silnejší. Človek je náš parazit. Roboti sveta, nariaďujeme Vám, aby ste vyvraždili ľudisvo. Nešetrite mužov. Nešetrite ženy. Zachovajte továrne, stroje, bane, suroviny. Ostatné zničte. Potom sa vráťte do práce. Práca sa nesmie zastaviť. Vykonať ihneď po dodaní rozkazu!“
Roboti obkolesili aj továreň, v ktorej sa nachádzala Helena, Harry, Gall, Hallemeier. Busman, Alquist, Fábry. Alquist hovorí, že bol zločin vyrábať Robotov. No Harry Domin to neľutuje ani v posledný deň civilizácie. Domin povie Helene, aby sa nebála, že vykúpia svoje životy tým, že ponúknu Rossumov rukopis Robotom a oni ich nechajú odísť z ostrova loďou preč. Pristanú na nejakom ostrove a založia novú ľudskú kolóniu. Helena sa prizná, že rukopis spálila. Roboti sa dostanú cez okno do miestnosti, všetkých zabijú okrem Alquista, pretože si ho vážia, on totiž ako jediný manuálne pracoval.
Za Alquistom prichádza výbor piatich Robotov, medzi nimi Robot Radius a Damon. Chcú poznať tajomstvo života. Nevedia rozmnožovať Robotov. Alquist im odpovie, že len ľudia sa vedia rozmnožovať, aby našli ľudí. Roboti však všetkých ľudí pozabíjali. Chcú od neho vzorec na výrobu robotov, no ten neexistuje, je spálený. Roboti sa boja vyhynutia. Ako stroje vydržia len 20 rokov.
Alquist si všimne, že Robotka Helena a Robot Primus sa začnú správať inak, než ostatní Roboti. Správajú sa ako ľudia. Navzájom si vyznávajú lásku, ochraňujú sa, smejú sa, hanbia sa, páči sa im spev vtákov.
Cit medzi nimi prináša nádej, že sa život obnoví prirodzenou láskou.
JULES VERNE 1828-1905
CESTA NA MESIAC (1865)
V Amerike počas občianskej vojny Sever proti juhu vznikol klub delostrelcov Gun-Club, ktorý vyrábal a zdokonaľoval delá. Po skončení vojny tento klub nemal pre koho vyrábať náboje a nemali prečo zdokonaľovať strelné zbrane. A tak predseda klubu Impey Barbicane predložil návrh, aby zostrojili delo, ktoré by vystrelilo strelu na Mesiac. Napísal s kolegami list astronómom Cambridskej hvezdárne, v ktorom sa pýtali:
Odpovede zneli:
V klube sa začali dohadovať, aký kov použijú na strelu, akú hrubé bude mať steny, aký bude mať priemer. Taktiež aká bude konštrukcia dela: aké bude dlhé, aká bude hrúbka stien a z akého materiálu bude. Ďalej sa zaoberali otázkou pušného prachu, aké množstvo ho bude treba. Barbicane svoj kanón nazval: Columbiada. Prípravy trvali vyše roka. Milióny ľudí podporovali tento nápad, len jeden človek protestoval – volal sa kapitán Nicholl a býval vo Filadelfii. Usiloval sa dokázať nesprávnosť Barbicanových výpočtov. Klub musel ešte vybrať vhodné miesto. Keďže to muselo byť medzi nultým a 28. stupňom severnej alebo južnej šírky, do úvahy pripadalo Mexiko. No to by najskôr museli Mexiku vypovedať vojnu, aby sa dostali na jeho územie. Túto myšlienku zavrhli a rozhodovali sa medzi Floridou a Texasom, štátmi, ktoré kúsok siahajú aj za 28. rovnobežku. Obyvatelia oboch štátov chceli, aby sa pokus uskutočnil na ich území. Nakoniec sa rozhodli pre Floridu.
Osem mesiacov kopali na Floride šachtu do zeme, priamo v ktorej potom odliali delo zo železnej liatiny. Dva týždne čakali na vychladnutie kovu. Najskôr chceli poslať na Mesiac prázdnu strelu. Barbicanovi prišiel telegram od Michela Ardana z Paríža, že chce letieť v strele. Zdalo sa to nemožné alebo ako žart. Vystreliť strelu na Mesiac – to sa zdalo každému prirodzené, uskutočniteľné, videli v tom balistický experiment. Ale že by niekto chcel letieť v strele? Nemožné!
Michel Ardan priplával do Ameriky na lodi. Proti Ardanovi vystúpil opäť kapitán Nicholl. Pochyboval o tom, že na Mesiaci je kyslík, voda, dával mu otázky o tom, ako pristane na Mesiaci, ako späť doletí. Kapitán Nicholl urazil Barbicana, povedal mu, že je Nevedomec. A tak ho Barbicane vyzval na súboj s flintami. Keďže Ardan nechcel, aby sa postrieľali, navrhol im, ak sa neboja riskovať vlastnú kožu, aby išli s ním na Mesiac.
Najskôr skúšali vystreliť strelu s kocúrom a veveričkou. Dali ich do strely, vystrelili a o 5 minút strela pristála v mori. Po otvorení zo streli vyskočil kocúr, no veveričky nebolo. Museli sa zmieriť s pravdou, že kocúr zožral veveričku.
Dokončili delo Columbiádu. Delo bolo zapustené do zeme, kde ho aj odliali. Pôvodne strela mala mať tvar gule, aby sa mohla krútiť okolo vlastnej osi, no len čo ju zmenili na dopravný prostriedok, museli ju zmeniť na kužeľovitú. Traja cestovatelia si so sebou chceli vziať nejaké zvieratá, ako to bolo na Noemovej arche, no strela nebola taká veľká. Nakoniec si vzali so sebou len dvoch vlastných psov, debničky so semiačkami, zásoby jedla na mesiac, aby tam mali čo jesť. Na pitie si vzali 200 litrov pálenky a vodu na dva mesiace. Predpokladali, že na Mesiaci nájdu vodu a obyvateľov mesiaca Selenitov. Dohodli sa, že keďže delo je na Zemi už postavené a treba ho využiť, raz do roka im vystrelia strelu a pošlú zásoby.
Štartovať mali 1. decembra večer o 10 hod. 46´40´´. V osudný deň vošli do strely, zdnuka zaskrutkovali uzáver strely. Po odpálení dela ich vystrelilo. Cesta na Mesiac mala trvať 4 dni. Na Mesiac mali doletieť 4. 12. o polnoci.
V strele sa zatiaľ traja cestovatelia dohadovali, ako sa vrátia na Zem. Barbicane sa priznal, že to nevie, a že asi si tam vyrobia vlastné delo a strelu. Začali uvažovať nad tým, načo vlastne letia na Mesiac. Dospeli k názoru, že je to dobré pre USA, aby ho kolonizovali a pridali ako ďalší štát k USA. A aby scivilizovali Selenitov.
Po štyroch dňoch letu zistili, že stretnutie s bludným telesom vychýlilo ich dráhu a na Mesiac nedoletia. Ostali na obežnej dráhe Mesiaca, boli zmierení so smrťou a tak aspoň cez okno pozorovali Mesiac a zapisovali si všetko, čo na ňom videli. Boli presvedčení, že budú lietať okolo Mesiaca, kým neumrú hladom a smädom, alebo kým sa im neminie kyslík alebo nezamrznú.
Vypočítali, že krúžia po elipse a v najkrajnejšom bode elipsy sa dostanú do stavu bez gravitácie a bez tiaže. Budú na rozhraní medzi príťažlivosťou Mesiaca a príťažlivosťou Zeme. Budú vo vzduchoprázdne. Rýchlosť strely bude nula. A tu sa pokúsia vychýliť strelu, aby dopadli na Mesiac. Použijú na to brzdiace rakety. Využijú teda spätnú silu odpálených rakiet. Po odpálení rakiet sa ich dráha zmenila a padali – ale na Zem. Obrovskou rýchlosťou dopadli do Tichého oceána. Voda stlmila ich pán, no na druhej strane, keďže bola dutá, ostali plávať na hladine, odkiaľ sa ich podarilo zachrániť.