Zóny pre každého študenta

Povojnová literatúra – diela s proti židovskou tematikou

POVOJNOVÁ LITERATÚRA (po 2. sv. vojne). Analyzujte diela s protižidovskou tematikou. Miroslav Válek: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, Rudolf Jašík: Námestie svätej Alžbety, Anna Franková: Denník Anny Frankovej

MIROSLAV VÁLEK 1927-1991

DOMOV SÚ RUKY, NA KTORÝCH SMIEŠ PLAKAŤ

rým je zriedkavý)

V úvode autor píše o učiteľovi Ivanovi Hroznom, ktorý si siahol na život. Obesil sa.

Autor si spomína na časy, keď chodil do školy na hodiny dejepisu tohto učiteľa. Učiteľ ich vždy upozorňoval na podivnú zhodu letopočtov a na rok 1938, kedy sa niečo začalo diať s hranicami nášho štátu – s Československou republikou.

Ale autorovi to v tej dobe bolo všetko ľahostajné, mal 13 rokov a miloval Helenu Daňkovú z III. B. Voňala škoricou, držiavali sa tajne za ruky a počúvali monotónnu pieseň: „...Gallia est omnis divisa...“ (Galia je celá rozdelená), nevedel, že táto vec sa im neskoršie stane.

Helena bola Češka a po rozdelení republiky musela opustiť Slovensko:

„Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej nebola...“

„V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.“

„To pekné české meno jej bolo nanič,

čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť a modravý nádych vlasov

Na gymnáziu sme práve rozoberali tajomstvo večnej pravdy:

„Memento, homo, quia pulvis es et in pulverem reverteris...“ (Pamätaj, človek, že si prach a v prach a obrátiš....)

Helena zahynula v koncentračnom tábore.

František Kaplánek a jemu podobní udávali ľudí.

V ďalšej časti príbehu vystupuje matka, ktorá stratila blízkeho:

„čižmy na schodoch prinášajú utrpenie“

„jeden tanier ostal čistý“

„mala obe ruky prázdne“

V závere básne je motív rúk. Ruky môžu pritúliť, zachrániť a zohriať, ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť – teda zabíjať. V básni sa okrem motívu rúk striedajú motívy prvej lásky, domova, samovraždy, rozdelenia republiky, udavačstva, smrti.

KOMPOZÍCIA

Autor tu kombinoval verše s úsekmi napísanými prózou (resp. formu báseň v próze).

RUDOLF JAŠÍK 1919-1960

pochádzal z Kysúc, študoval na 8 roč. gymn. ale musel v 5. roč. skončiť pre nedostatok financií

psychologický, protivojnový román NÁMESTIE SVÄTEJ ALŽEBTY (1958)

Dávidova hviezda je jeden zo symbolov judaizmu a židovského národa. Má formu hexagramu - šesťcípej hviezdy pozostávajúcej z dvoch rovnostranných trojuholníkov. Podľa židovskej tradície bol tento symbol namaľovaný alebo vyrytý na štítoch bojovníkov kráľa Dávida. Dnes sa Dávidova hviezda (modrá) nachádza na vlajke štátu Izrael. V nacistickom Nemecku a na ním okupovaných územiach slúžila Dávidova hviezda ako tzv. „židovské znamenie“: od 6. septembra1941 museli byť všetci Židia starší ako 6 rokov povinne označení žltou hviezdou so slovom Jude (nem. Žid) uprostred. Arizácia je eufemické označenie pre vyvlastnenie majetku Židov na Nežidov (v dobovej terminológii „árijcov“) počas nacistického režimu v Nemecku a Rakúsku, ako aj v obsadených alebo satelitných štátoch, napríklad aj na Slovensku. 

Motto v úvode románu:

„Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ona len ide do hrobu.“

Hl. postava Igor Hamar je 18 ročný chlapec, ktorý začal navštevovať 8 roč. gymn. ale po otcovej smrti musel v 4. triede odísť pracovať, robil vo vinici s matkou, neskôr mu matka ochorela na rakovinu, on pomáhal holičovi Flórikovi, robil nosiča na stanici, vykladal vagóny, v tomto období prišiel aj na Slovensko fašizmus: „Bolo to hnedé, čierne, hnilo to, šírilo pach nevetranej krypty a na čele malo vypálený znak hákového kríža.“

Na predmestí Nitry, na Námestí svätej Alžbety (autor toto námestie nazval podľa Kostola sv. Alžbety), bývajú najmä chudobní ľudia a medzi nimi mnoho Židov. Tu bývajú aj hl. postavy románu: Igor, Eva a jej otec Samo, starý Žid Maxi, holič Flórik, Žltý Dodo (nosil žltú čiapku, žltý oblek, žltú kravatu, biele topánky s červeným špicom). Vychádza nové nariadenie – všetci židia musia byť označení žltou hviezdou

Eva hovorí: „Igor, všetkých Židov pozabíjajú, nikoho neušetria, prečo som sa narodila Židovkou, prečo ja? A tak sa mi chce žiť! Igor, neopúšťaj ma a odpusť mi moju židovskú krv. Veď ja za ňu nemôžem. Prečo tomu ľudia nerozumejú...“

Holič Ján Flórik, si do výkladu dá nápis: ŽIDOV NEHOLÍM A ANI NESTRIHÁM

Flórik hovorí, že byť Židom je najväčšie svinstvo.

V parku bolo napísané: PSOM A ŽIDOM JE VSTUP DO PARKU ZAKÁZANÝ

Žltý Dodo - bezvýznamný zlodejíček, sa stane udavačom, udáva Nemcom tých Židov, ktorí nenosia hviezdu, za každého dostane 100 korún, „Striehnem na Židov, či nosia hviezdy. Som oko. Božie oko.“

Maguš – obuvník poradí Igorovi, aby dal Evu pokrstiť a zosobášil sa s ňou, Igor ide za farárom, ten povie, že ju pokrstí o týždeň, nech donesie 10 000 korún.

Igor nemôže zohnať peniaze, nedá mu ich ani Evin otec, Samo, hoci peniaze má, povie, že Eva sa židovkou narodila a aj ňou ostane. Igorovi nakoniec peniaze dá Maxi, ktorý predá kone, on jediný vie, že už nič potrebovať nebude a ako to so Židmi dopadne, smeje sa tým Židom, ktorí sa zásobujú drevom na dve zimy. Farár však už po týždni odmieta Evu pokrstiť, nechce riskovať.

Nemci s pomocou Flórika začnú odvádzať Židov, vyše 300 ich naženú na stanicu, tam ich čakajú dobytčie vagóny. Jeden nemecký dôstojník si z nudy zavolá k sebe malého židovského chlapca, dá mu čokoládu a pomaranč, získal si tak jeho dôveru, keď chlapec odchádza, zastrelí ho. Eva s dvoma žid. chlapcami ide zobrať mŕtve telíčko chlapca, zastrelia aj ich. Eva naposledy kričí na Igora. Igor to všetko vidí. Eva zomiera

Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ide len do hrobu.

Flórik má pomôcť židovskej rodine Helderovcom utiecť cez hranice. Cestou ich zabije a berie si ich majetok – peniaze, zlato. Rodičia Evy spáchajú samovraždu – otrávia sa jedom nasypaným v polievke. Igor v noci zabije železnou tyčou Flórika a sám sa chce utopiť, na brehu rieky ho nachádza obuvník Maguš a odvádza ho domov.

DENNÍK ANNY FRANKOVEJ 12. jún 1942 – 1. august 1944

Anna dostala na 13. narodeniny denník. Hneď v ten deň si ho začala písať. No písala ho s vedomím, že neskôr ani ona, ani nikto iný nebude mať záujem ho čítať. Denník si začala písať preto, lebo nemá „ozajstnú“ priateľku a nemá sa s kým porozprávať o niečom dôvernejšom. Denník si nazvala Kitty.

Anna je Židovka. Má 16 ročnú sestru Margot. Predtým žili s rodičmi vo Frankfurte v Nemecku. Keďže jej otec sa stal riaditeľom firmy na prípravu zaváranín, presťahovali sa do Holandska. Jej rodinu, ktorá zostala v Nemecku, postihli Hitlerove židovské zákony a tak jej strýkovia v r. 1938 ušli do USA. V roku 1940 Nemci obsadili aj Holandsko a aj ich sloboda sa obmedzila. Židia museli nosiť krikľavú žltú hviezdu, museli odovzdať bicykle, nesmeli cestovať električkou, nesmeli nastúpiť do auta, ani do súkromného, nakupovať mali dovolené len od 15,00 do 17,00 hod., strihať sa mohli len u židovského holiča, od 20,00 do 6,00 nesmú vyjsť na ulicu, nesmú navštevovať divadlá, kiná ani zábavné podniky. Majú zakázané navštevovať kúpaliská, tenisové kurty, klziská a iné športoviská, nesmú sa voziť na kajakoch, nemôžu verejne športovať, po ôsmej hodine večer nesmú sedieť ani u seba v záhrade, ani u priateľov, nesmú navštevovať doma kresťanov, musia chodiť do židovských škôl.

Annin otec už vyše roka pomaly sťahoval oblečenie, potraviny, nábytok do úkrytu. Hovoril, že musia odísť skôr, ako sa dostanú do rúk Nemcov. Sestra Margot dostala predvolanie na SS (ozbrojený oddiel nacistickej strany) – to znamená, že bude musieť ísť do koncentračného tábora. Preto musia ihneď odísť do úkrytu. Anna zatiaľ nevie, kde to je. Keďže nijaký Žid sa neodvážil vyjsť z domu s kuframi, čo najviac oblečenia si museli dať na seba. Anna si do školskej tašky zabalila denník, učebnice, staré listy.

Úkryt sa nachádzal v dome, kde sú oteckove kancelárie. Otecko mal len 4 zamestnancov a všetci vedeli o ich príchode. Úkryt bol na poschodí, kde za skriňou boli tajné dvere. Skrývali sa tam s nimi aj manželia Van Daanovci so 16 ročným synom Petrom. Na prízemí však boli aj iné firmy, preto museli byť celé dni potichu. Anna sa bojí, že ich tam nájdu a postrieľajú, a keby sa to aj nestalo, aj tak tam budú musieť čakať do konca vojny. Anna smúti za mačkou Moortie, ktorú musela nechať doma.

Anna sa dozvedá, že jej židovských známych deportujú v dobytčích vagónoch do židovských táborov, kde im vyholia hlavy, hladujú tam, a čaká ich smrť v plynových komorách. Nemci nemajú zľutovanie, ak sa niekto dopustí sabotáže (narušenie funkčnosti, výkonnosti politického, ekonomického či vojenského zariadenia) a vinníka nechytia, zabijú piatich nevinných, náhodne zatknutých.

Anna si v úkryte píše denník, študuje – učí sa matematiku, francúzštinu, dejepis, číta množstvo kníh. Časom k nim pribudol ďalší člen – Alfréd, Dussel – zubár.

V úkryte sú už rok, nemajú mydlo, prach na pranie, teda nemôžu si oprať veci, všetko oblečenie je už Anne malé, nosí dookola 3 košele. Všetok odpad musia spáliť v kachliach a do smetiaka nesmú nič dávať, aby sa neprezradili. Dostanú veľký strach, pretože pôvodný majiteľ domu predal dom a nový majiteľ si chcel dom prezrieť. Celé dni len sedia, majú stuhnuté krky, došli im peniaze, potraviny, začínajú sa medzi sebou hádať. Anna prestane chutiť jesť, chce ísť von, chce sa smiať. Nič a nikto ju nezaujíma. Jediným rozptýlením boli knihy, učenie, rádio. Opakovane zažíva bombardovanie, vonku stále počuť streľbu, delá, guľomety, hučia lietadlá, dom sa otriasa v základoch, ale oni nemôžu vyjsť von. Ustavične hučali sirény, ktoré oznamovali blížiaci sa letecký poplach.

Otcovi zamestnanci im nosia potraviny a tí im aj rozprávajú, čo sa deje vonku vo svete a ako postupuje vojna. (Všetci študenti v Holandsku musia podpísať, že sympatizujú s Nemcami a súhlasia s novým poriadkom. 80 % však odmietlo a týchto poslali do Nemecka do pracovných táborov.) V čase, keď sú zamestnanci chorí, ostávajú bez jedla. Už sú v úkryte 2 roky a za ten čas zažili niekoľko „potravinových období“ – je to obdobie, keď dostávajú len určitý druh jedla alebo len určitú zeleninu. Istý čas jedli len čakanku – ako prívarok, šalát, alebo uvarenú. Potom to bol špenát alebo kaleráb, čierna reďkovka, uhorky, paradajky, kyslá kapusta atď. Inokedy jedli týždeň len fazuľu. Zemiaky majú na raňajky (nie je chlieb) na obed aj večeru.

Časom sa Anna zamiluje do Petra a každý deň sa teší na stretnutie s ním na povale. Annine koníčky sú:

  1. písanie (chce byť spisovateľka)
  2. rodokmene šľachtických rodov
  3. dejepis
  4. grécka a rímska mytológia
  5. filmové hviezdy
  6. rodinné fotografie

Anna plánuje, že po vojne pôjde do Paríža a do Londýna, aby sa podučila jazyky a vyštudovala dejiny umenia.

V úkryte oslávila už 15. narodeniny (2. júna 1944). 1. augusta jej denník končí.

  1. augusta 1944 medzi 10,00 a 10,30 dopoludnia zastalo pred domom auto, vystúpil z neho veliteľ SS. Skrývajúcich niekto prezradil. Zatkli všetkých ôsmich a odviezli ich do Poľska, do Osvienčimu, niektorých mužov do plynu, ženy umreli od hladu, Anna a Margot zomreli na týfus začiatkom roka 1945. Jediný, kto prežil, bol Annin otec Otto Frank. Po návrate našiel Annin denník, vydal ho. Žil až do r. 1980, znovu sa oženil, jeho nová žena podobne ako on prežila Osvienčim a stratila tam muža a syna.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/15601-povojnova-literatura-diela-s-proti-zidovskou-tematikou/