Diela s témou 1. svetová vojna

MEDZIVOJNOVÁ LITERATÚRA (obdobie medzi 1. a 2. svetovou vojnou). Analyzujte diela s témou 1. svetová vojna. Ako ju hlavné postavy vnímali? Vysvetlite pojem „stratená generácia“. Definujte priameho rozprávača. Erich Maria Remarque: Na západe nič nové, Romain Rolland: Peter a Lucia

ERICH MARIA REMARQUE 1898 – 1970

• narodil sa v Nemecku, neskôr sa presťahoval do Švajčiarska
• patril k tzv. stratenej generácii
• stratená generácia (obetovaná generácia) je označenie skupiny spisovateľov, ktorých rovno zo školských lavíc poslali do zákopov 1. sv. vojny. Peklo, ktoré tam zažili, ich oddeľuje od ostatných ľudí, ktorí nemajú ani predstavu, čo mohli zažiť, čo vlastne všetko človek unesie a nezblázni sa, alebo si nestrelí guľku do hlavy. Snažia sa zapojiť do každodenného života, ale nedokážu to. Vedia, ako sa zomiera, nevedia však, ako sa žije. Sú poznačení vojnou a nevedia žiť v mieri.
• títo spisovatelia začali písať v 20. rokoch 20. storočia. Boli ovplyvnení zážitkami 1. svetovej vojny (1914-1918), kládli si za cieľ opísať vojnové hrôzy a varovať pred nimi, základom ich diel je sklamanie a skepsa (nedôvera, pochybovačnosť).

Sám Remarque išiel priamo zo školských lavíc na front. To ovplyvnilo všetky jeho diela.

Svetový úspech dosiahol už prvým románom Na západe nič nové, v ktorom vyslovil za seba a za svoju generáciu odpor k vojne.

NA ZÁPADE NIČ NOVÉ

Hlavná postava a zároveň rozprávač príbehu Paul Baumer bojuje v 1. svetovej vojne (zákopovej) a tam si spätne (retrospektívne) spomína na to, ako sa vlastne na vojnu dostal, ako bol vo výcvikovom tábore a ako prebiehali boje nemeckých vojakov na západnom fronte.

Paul Baumer sa ako 18 ročný na podnet triedneho profesora aj so svojimi spolužiakmi prihlási na front. Na vojnu išli priamo zo školských lavíc.

Paul si spomína na život pred vojnou, ako písal básne a pripadá mu to neskutočné, akoby život pred vojnou nejestvoval. Rozpráva o tom, že mnohí z nich ešte nemali ani frajerky a oholili sa prvýkrát vo výcvikovom tábore. Opisuje neznesiteľné podmienky vo výcvikovom tábore. Jeho triedu rozdelili po štyroch do družstiev. Paul dostal najhoršieho veliteľa.

Po výcviku idú na front, vidia tu smrť kamarátov. Mŕtvych nahrádzajú nováčikovia, o rok mladší od nich. Oni sú už „skúsení“ vojaci, zaúčajú nováčikov. Nováčikovia nerozumejú vojne, iba idú dopredu a nechajú sa odstreľovať.

Opisuje drastické podmienky vojakov na fronte pri budovaní zákopov. Najväčšie problémy im robí hlad. Jedia len kvakový chlieb (kvaka – rastlina podobná kalerábu), dokonca im dávajú už aj chlieb z pilín. Zo zlej stravy majú všetci úplavicu. Paul opisuje plynové útoky, zákopové boje, kanónovú paľbu. Trápia ho stovky vší, obrovské mŕtvolné potkany. Potkany im zjedli všetky zásoby. Rozpráva o hrozných zraneniach a pomalých umieraniach ľudí na fronte, o hroznom kriku ranených ľudí i zvierat (koní). Na tomto všetkom si uvedomuje nezmyselnosť vojny. Nadšenie, ideály, s ktorými išiel do vojny, sa postupne menia na starosť, kde sa vyspať, ako sa najesť, ako prežiť. Jedinou istotou uprostred vojenského šialenstva je kamarátstvo. Hrdina si postupne uvedomuje nezmyselnosť vojny.

Behm padol medzi prvými, dostal zásah do očí, motal sa medzi líniami, nič nevidel a tak ho odstrelili. Potom mal Kemmerich priestrel stehna. Keď zomrel, jeho čižmy si zobral Muller. No tí, ktorí ich nahovorili, aby išli do vojny, tu nie sú. Triedny učiteľ ostal doma.

Na vojne sú už dva roky. Pred vojnou boli len študenti, nevedia si predstaviť, čo budú robiť po vojne. Ostatných doma čaká manželka, mali nejaké zamestnanie, do ktorého sa vrátia, no oni, študenti, nemajú žiadnu perspektívu, žiadnu budúcnosť. Nevedia si predstaviť život v mieri. Návrat domov sa im vidí bezvýchodiskový. Nevedia si predstaviť, že po tom, čo tu videli a zažili, by vôbec robili niečo iné, ako bojovali. Majú 20 rokov, zo života však poznajú len zúfalstvo, smrť, strach. Zabíjanie – toto bolo ich prvé zamestnanie.

Vo svojich dvadsiatich rokoch vedia iba bojovať, hrať karty a kliať. Myslia si, že na žiadnu prácu sa nehodia. Neveria, že raz príde mier, nevedia si predstaviť život v mieri. Sú stratení.

Kamaráti zo školy jeden po druhom umierajú. Ich smrť je rovnako absurdná (nezmyselná) ako celá vojna. Z dvadsiatich spolužiakov sú už siedmi mŕtvi, štyria ranení a jeden v blázinci. Paul spomína na mŕtvych kamarátov, nemôže im pomôcť.

Paul dostáva 17 dní dovolenky. Rozmýšľa o tom, že keď sa vráti, či tu ešte všetci budú. Paul prichádza domov na dovolenku, nachádza chorú matku (na rakovinu) ležať v posteli s bolesťami. Leží už niekoľko mesiacov, nechcela, aby mu o tom sestra napísala. Paul jej zamlčí to, čo skutočne na vojne zažil, aby sa netrápila. Paul si oblečie civilné šaty, sú mu malé, na vojne vyrástol. Otec by bol najradšej, keby si obliekol uniformu a išli tak navštíviť príbuzných. Chce, aby mu rozprával o vojne. Paulovi sa však nedá o tom rozprávať a tak mu povie aspoň pár veselých príhod. Doma majú tiež málo potravín, keď je vojna, aj obyčajní ľudia hladujú.

Paul ide za Kemmerichovou matkou a povie jej, že jej syn Franz netrpel, hoci opak je pravdou. Ona mu neverí a Paul musí prisahať na svoj život.

Po skončení dovolenky sa vracia na front. Jeho ďalší kamaráti zomierajú. Aj Paul je ranený do ruky aj do nohy, dostáva sa do lazaretu (poľnej nemocnice) a odtiaľ do katolíckej nemocnice, kde ho ošetrujú mníšky. Paula operujú, ale kosti sa mu nechcú zrásť. Inému pacientovi sa zase zle zrástli a museli mu ich lámať. Je nedostatok obväzového materiálu, obväzy už nie sú z látky ale z bieleho krepového papiera. V nemocnici sa nachádza aj tzv. smrtná izba. Kto sa do nej dostane, živý stade nevyjde. Paulovmu kamarátovi Albertovi Kroppovi amputovali nohu. Chce sa zastreliť.

V nemocnici vidí zranené čeľuste, pľúca, panvy, kĺby, obličky, otrávených plynom, slepých. Až tu vidí, kde všade to môže človeka zasiahnuť. Nemôže pochopiť, že tieto rozbité telá majú ešte ľudské tváre. Až v lazarete človek vidí, čo je vojna.

Po vyliečení ide opäť na front. Opäť padnú ďalší z jeho kamarátov. Muller padne a po ňom dedí čižmy, tie, ktoré Muller zdedil po Kemmerichovi. Po ňom ich dostane Tjaden, sľúbil mu ich.

Leto 1918 je najkrvavejšie a najťažšie. Oproti Nemcom stojí mnohonásobná presila. Zomiera Kat. Paul zostáva posledný z triedy. Nakoniec umiera aj Paul. Padol v októbri 1918. V ten deň správa z frontu znela: „Na západe nič nové“.

Romain Rolland (rome rola) 1866 – 1944

• francúzsky spisovateľ
• bol profesorom dejín hudby na VŠ v Paríži (na Sorbonne)
• bol hudobným kritikom, písal hudobné skladby
• písal divadelné hry, romány, novely
• v tej dobe odchádzali bojovať na front mladí ľudia rovno zo školských lavíc
• on sám sa nezúčastnil 1. sv. vojny, nesúhlasil s vojnou a zabíjaním, odsudzuje ju
• počas 1. sv. vojny písal výzvy Francúzsku a Nemecku, aby sa zdržali násilia a nenávisti
• keď v roku 1915 dostal Nobelovu cenu za literatúru a publicistickú činnosť, celú sumu venoval Medzinárodnému Červenému krížu
• Nobelovu cenu získal za román Ján Krištof. Je to autobiografický román, v ktorom opisuje svoje nešťastné detstvo – keď mal 5 rokov zomrela mu trojročná sestra, jeho matka za ňou veľmi smútila a on nemohol byť nikdy veselý, aby neurazil matkinu bolesť. Opisuje tu nešťastné 9 ročné manželstvo.
• vojnové udalosti sa odrazili aj v jeho tvorbe, v novele Peter a Lucia (1920)
• je to citová reakcia na historický fakt bombardovania kostola Svätého Gervéza 29. marca 1918, ktorému padlo za obeť 165 ľudí, prevažne žien, detí a starcov. Obeťou sa stali aj viacerí Rollandovi priatelia. Dej novely sa začína 30. 1. 1918. V tento deň sa v skutočnosti prvýkrát začalo bombardovanie Paríža.
• v novele stavia do ostrého kontrastu atmosféru 1. sv. vojny a lásku dvoch mladých ľudí

PETER A LUCIA

lit. druh. epika lit. žáner: novela

Dej sa odohráva počas 1. sv. vojny v Paríži a to od 30. 1. do Veľkého piatku 29. 3. 1918. Peter Aubier, študent, meštiansky chlapec (jeho otec je úradník), má 18 rokov. Spolu so spolužiakmi dostal povolávací rozkaz, má ísť o pol roka na front. Jeho rodičia ho majú radi, ale pokladajú za česť, keby prišiel o život pri obrane vlasti. Peter má o 6 rokov staršieho brata Filipa, ktorý narukoval, len čo vypukla vojna. Filip chodieval z frontu domov na dovolenku, ale odmieta Petrovi rozprávať o vojne. Peter má z vojny strach, ale v ich rodine sa o strachu nehovorí.

Peter a Lucia sa zoznámia pri bombardovaní Paríža. Peter cestuje parížskym metrom. Zbadá Luciu. Na nasledujúcej stanici nastane panika, do metra sa hrnú ľudia z ulíc Paríža, ktorý je bombardovaný. Už ich prvé stretnutie je poznačené tým, že k nohám im padne zakrvavený človek. Potom sa opäť stretnú náhodou v meste. Peter je zhrozený, že Luciina matka musí pracovať v továrni na zbrane, ktorými sa zabíja. Luciin otec zomrel. Lucia je nedoštudovaná maliarka. Zarába si na živobytie tým, že kreslí reprodukcie slávnych obrazov alebo fotografií. Dohodnú sa, že na Veľký piatok pred Veľkou nocou zájdu do chrámu vypočuť si krásnu hudbu. Tu sa však na nich zrúti mohutný pilier, keďže znovu bombardujú Paríž. Obaja zahynú. Ich láska sa končí tragicky. Ich smrť je rovnako nezmyselná ako celá vojna.

rovina deja: Zrodenie a rozvíjanie a umieranie lásky meštianskeho syna Petra a dcéry robotníčky v továrni, nedoštudovanej výtvarníčky Lucie.

významová rovina (autorovo posolstvo): Láska vo vojne nemá nádej na prežitie. Nad Petrom visela hrozba smrti v podobe vojny. Príbeh odhaľuje nezmyselnosť vojny, ktorá ničí životy.