Absurdná dráma znaky

Absurdná dráma

- vzniká a rozvíja sa v 50. rokoch 20.st.,

Znaky:

Absurdná dráma sa niekedy nazýva aj antidráma, pretože porušuje klasickú kompozíciu drámy. Chýba v nej súvislý dej, zápletka, motivácia konania postáv, rozuzlenie a záver. Nie je rozdelená na dejstvá.

Charakterizovala ju nihilistická koncepcia života i človeka, vychádzala z existencialistickej filozofie 
Ľudský život akoby nemal zmysel, neexistuje schopnosť komunikácie, prevláda pocit odcudzenia, hrdina je obyčajne osamelý človek, je neschopný komunikovať s inými postavami.
Devalvácia jazyka – neslúži jazyk na dorozumievanie, pretože monológy sú nelogické, chaotické, reč v dialógoch nenadväzuje na jednotlivé repliky.

Je veľmi subjektívna - zobrazuje najmä pocity a život jednotlivca.

Prebiehajúci príbeh je neskutočný až absurdný a odohráva sa v neurčenom čase a na neznámom mieste.
Častým javom v absurdnej dráme je opakovanie sa situácií - autori tak chcú poukázať na monotónnosť a kolobeh života a tak vytvárajú pocit beznádeje. Je to spôsobené aj tým, že hry majú veľakrát rovnaký začiatok aj koniec.
Dej sa skladá v množstva rôznych obrazov a výstupov, ktoré však nie sú dejovo pospájané.

Scéna v divadle je často veľmi jednoduchá - nemá kulisy a má veľmi málo rekvizít.

Postavy sú absolútne netypické. Autori ich zobrazujú v cudzom a pre ne nepochopiteľnom svete. Vzťahy medzi postavami sú absurdné a nezvyčajné, postavy medzi sebou nevedia komunikovať. Veľmi často sa vyskytujú monológy postáv, ktoré síce nasledujú za sebou, ale nenadväzujú logicky, čo spôsobuje nízku zrozumiteľnosť. Konanie postáv tiež často nekorešpondujes ich slovami.
Postavy sú osamelé a uvedomujú si, že nežijú v reálnej skutočnosti. Nežijú plnohodnotným životom, často konajú bezcieľne. Postupne to speje až k odcudzeniu samého seba. Postavy sú podriadené modernej dobe, ktorú však vnímajú ako niečo, čo ich ohrozuje.
Na rozdiel od ostatných, či už dramatických alebo iných literárnych diel, sa v absurdnej dráme nevyskytujú hrdinovia, v absurdnej dráme sa často hovorí o antihrdinoch, ktorí sa správajú absurdne a až groteskne.

Samuel Beckett (1906 - 1989)

- držiteľ NC je írskeho pôvodu, ale väčšinou je považovaný za francúzskeho prozaika a dramatika
- od roku 1937 žil vo Francúzsku

Tvorba: Čakanie na Godota

- hra nemá dejovú líniu
- na opustenej ceste sa stretávajú dvaja tuláci – Estragón a Vladimír
- medzi nimi sa odvíja chaotický dialóg, z ktorého vyplýva, že čakajú na nejakého Godota
- ten by mal zmeniť ich životné osudy
- počas ich replík prichádza na scénu dvojica Pán Pozzo, ktorý vedie na reťazi otroka Luckyho. Kým pán sa správa povýšenecky, sadisticky, otrok je pokorný, pasívny

• - postavy majú francúzske, slovanské, anglické a talianske meno, akoby autor pocit svojich postáv zovšeobecnil na všetkých ľudí na svete. Prichádza nový deň, ale nič sa nevyrieši
  - hra pokračuje a na konci dejstva sa objaví chlapec ktorý oznamuje, že pán Godot dnes nepríde, ale že príde až zajtra
  - druhé dejstvo predstavuje tú istú scénu a tými istými postavami, len pán je slepý, preto je odkázaný na pomoc otroka
  - postavy opäť opakujú banálnu frázu že čakajú na Godota, ktorý ani v závere hry neprichádza
  - divák sa nedozvie kto je Godot
  - podľa niektorých kritikov je to boh (z angl. God), podľa iných alegória beznádejného čakania, smrti, nádeje
  - postavy sa pohybujú v akomsi začarovanom kruhu z ktorého niet úniku

Eugene Ionesco – autor rumunského pôvodu

Plešatá speváčka Dráma: Plešivá speváčka

• - scéna londýnskeho domu,
• - jeden manželský pár prichádza k inému manželskému páru na návštevu,
• - je tam veliteľ hasičov, slúžka, ktorá sa vydáva za Sherloka Holmesa,
• - veľa postáv a ešte viac rečí, každý „odverklikuje“ svoje pravdy, je to vodopád slov o ničom, ich názory a myšlienky sú plytké, konformné,
• - hra končí ako sa začala, len výmenou manželského páru, na začiatku sedia, nudia sa a čakajú Smithovci, na konci sedia a čakajú Martinovci,
• - kolobeh absurdného života pokračuje.

Podobná téma o neschopnosti ľudí komunikovať je aj v hre Stoličky.

• - starí manželia chcú spáchať samovraždu, pozývajú hostí a rečníka, ktorý má predniesť hosťom ich poslednú vôľu, pripravia stoličky, komunikujú s pomyselnými ľuďmi, na javisku stále pribúda stoličiek,
• - v skutočnosti nikto z hostí nepríde,
• - rečník, ktorý sa má za starkých pred ich smrťou rozlúčiť s pozvanými, nehovorí, len vyráža z hrdla neartikulované zvuky.

Nosorožec

“Somposledný človek, zostanemním až do konca! Nevzdám sa!” - takto znejú posledné slová hlavnej postavyBerengera v hre Nosorožec.

Hra v sebe zahrnuje obsiahle avšak zmysluplné dialógy a úvahy nad svetom, ktorý nás obklopuje. Nosorožec sa odohráva v malom zapadnutom mestečku v južnom Francúzsku. Na tom nie je nič tak zvláštne, ako fakt, že sa v meste objavujezaujímavý úkaz a to voľne cválajúci nosorožec. Spočiatku mu ľudia nevenujú veľkú pozornosť a svoj objav pripisujúpoháriku vínka, ale časom už nie jenosorožec len jeden. Zašliapnutémačky aj psy sú na dennom poriadku. A to je len začiatok. Celé mesto sa začína meniť na nosorožce. A prečo?Je to metaforický obraz naohrozenie totalitnou nákazou (nosorožec ako človek, ktorého sa nič netýka, nič necíti).