žáner, ktorý prešiel v 20. storočí prudkým vývinom. Za zakladateľa tohto žánru sa považuje romantický americký básnik Edgar Allan Poe -tvorca postavy súkromného detektíva Augusta Dupina v roku 1849 zomrel v Baltimore. (poviedka Zlatý chrobák)
O necelých štyridsať rokov neskôr sa v myšlienkach spisovateľa, vyštudovaného lekára sira Arthura Conana Doyla, objavila postava detektíva menom Sherrirford Holmes a jeho spolupracovníka Ormonda Sackera. Autor ich vzápätí premenoval a napísal svoju prvú poviedku o Sherlockovi Holmesovi a jeho priateľovi, doktorovi Watsonovi. (Pes baskervillský, Štúdia v červenom)
Za zlatý vek detektívky sa však pokladá desaťročie medzi dvoma svetovými vojnami. Vtedy začínali Richard Austin Freeman, Freeman Wills Crofts, Gilbert Keith Chesterton, neskôr slávna Agatha Christie, Dorothy Sayers, Anthony Berkeley a mnohí ďalší. Koncom tohto obdobia sa objavila v Amerike aj takzvaná drsná škola - Dashiell Hammett či Raymond Chandler. Tá sa od klasickej detektívky anglickej školy začala mierne odchyľovať. Nevyšetrujú náhodnézločiny v noblesných salónoch britskej aristokracie, ale preniesli sa do ulíc veľkomiest, kde vládne organizovaný zločin. Brutálni zabijaci sú tajuplnými nitkami poprepletaní so svetom skorumpovaných policajtov, politikov a zbohatlíkov, ktorí chcú byť ešte bohatší.
Agatha Christie vytvorila postavu Hercula Poirota, malého, trocha výstredného a márnomyseľného Belgičana, žijúceho v Anglicku.
Okrem Poirota aj ďalšiu úspešnú postavu -- milú staršiu dámu so starodievčenskými viktoriánskymi spôsobmi, slečnu Jane Marplovú, ktorá vďaka životu na dedine St. Mary Mead dokonale spoznala ľudskú povahu, čo jej umožňuje mnohokrát triumfovať nad políciou v riešení zložitých kriminálnych prípadov.
Detektívka ako žáner sa nazýva aj „próza s tajomstvom“.Detektívka( z lat. détegere – odkrývať, odhaľovať) je súhrnné označenie pre istý typ populárnej literatúry. Kladie dôraz na zábavnosť, senzačnosť, psychické šokovanie.Dejovosť, schematizovanosť deja, princíp víťazstva dobra nad zlom sú pre ňu typické. Kompozícia je stereotypná je založená na zločine a pátraní po páchateľovi. Páchateľ môže byť čitateľovi známy a napätie sa v celom rozsahu presúva do fázy pátrania po zločincovi, častejším modelom je román s tajomstvom, tajomstvá prinášajú najprv falošné riešenia. Cesta od falošného riešenia k riešeniu správnemu je momentom rozuzlenia - motív záhady, vyplýva z potreby intelektu riešiť tajomstvá. Najdôležitejšou postavou je postava detektíva. Môže to byť 1. policajný úradník, ktorý pracuje ako skúsený praktik trpezlivo, sústavne (major Zeman) 2. detektív – samotár, ktorý vždy koná na vlastnú päsť a v porovnaní s políciou vyniká šikovnosťou,(S. Holmes) 3. detektív amatér – neoficiálny detektív ako napr. slečna Marplová, 4. Súkromný, nenápadnýdetektív, ktorý si všíma predovšetkým to, čo je zväčša nepovšimnuté (inšpektor Colombo), 5. detektív-artista, pre ktorého je pátranie zábavou, má zmysel pre humor, je silný a má radosť z pátrania ako výkonu.
Postava detektíva má mnoho predurčených vlastností, preto mnohí autori vymýšľajú pre svoje postavy originálne vlastnosti, aby ich individualizoali, napr. súkromný detektív Nero Wolfe(v prózach Rexa Stouta) je predurčený gurmán, ktorý nikdy nevychádza z domu, pestuje orchidey a neznáša ženy, komisár Maigret(v detektívkach Simenona) je decentný občan so vzorným rodinným životom, Hercule Poirot – komický, starosvetský Valón, salónny panák s navoskovanými fúzikmi, ktorý pôsobí síce v Anglicku, ale anglické slová vyslovuje s príšerným francúzskym akcentom.
Autori klasických detektívok sa riadia desatorom pravidiel pátra Knoxa. Ich tvorca, Monsignore Ronald Arbuthnott Knox (1880 - 1957) bol anglický katolícky kňaz, jazykovedec a spisovateľ, autor jedného z prekladov latinskej Biblie.
Knoxovo desatoro detektívky je súbor pravidiel, ktoré by nemali byť v žiadnej dobrej detektívke porušené. Spísal ich Ronald Knox v roku 1929.