Klasicizmus a osvietenstvo v európskych literatúrach
KLASICIZMUS A OSVIETENSTVO V EURÓPSKYCH LITERATÚRACH (17. – 18. stor.)
Klasicizmus – classicus (z latinského slova) vynikajúci, vzorový, dokonalý
Kolíska klasicizmu – Francúzsko, najsilnejšia
absolutistická monarchia v západnej Európe
- klasicistické umenie = tzv. dokonalé umenie, určené pre vyššie spoločenské
vrstvy
- vznik klasicizmu je ovplyvnený s racionalizmom René Descartes: „Myslím, teda som.“
- návrat k jednoduchosti, túžba
po vedeckom poznaní, vzťah k prírode
- najvyšším zákonom klasicistického umenia je antický ideál dobra, krásy a pravdy
-
hrdina je ideál, s kladnými vlastnosťami (šľachtic, rytier, z vyšších aristokratických kruhov, podriadený vôli panovníka)
-
konflikt hrdinu: cit(po čom hrdina túži) a rozum(to čo mu káže jeho povinnosť). Víťazí vždy rozum.
Literárne žánre: -vysoké
žánre: tragédia, epos, óda, elégia. Námety: vznešené, historické. Hrdina: z vyšších vrstiev
-nízke žánre: komédia, bájka,
satira. Komické námety: zo súčastnosti a zo života nižších vrstiev(meštianstvo)
Teória klasicistickej drámy: dodržiava tri
jednoty: -Jednota času(príbeh sa musel odohrať počas 24, výnimočne 30 hodín)
-Jednotu miesta (musel sa odohrať na jednom mieste,
obyčajne v neurčitom paláci)
-Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)
-časté sú v nej postavy
rezonérov, ktoré dej komentujú a vyjadrujú mienku autor.
Pierre Corneille (pjer kornej): francúzsky dramatik, je
tvorcom modernej tragédie.
dráma Cid (sid) – veršovaná tragédia, autor čerpá zo španielskeho
rytierskeho tématického okruhu. Cid je v španielskej literárnej tradícii príkladom kresťanského rytiera oddaného svojej viere, verného
kráľovi, starostlivého vo vzťahu k vlastnej rodine. Predovšetkým autorovi ide o konflikt medzi láskou a cťou. Hra bola bez vedľajších
epizód, vystupoval v nej malý počet osôb a dej i psychologická kresba charakterov sa sústreďovali na jediný cieľ. Hrdinovia sú
vznešení, ktorým v plnení povinností prekážajú osobné city, ale s vypätím vôle ich prmáhajú, aby splnili svoje občianske a morálne
povinnosti. V Cidovi je v popredí rodová morálka: Rodrigo – Cid (pán) zabije otca svojej milej Chimeny, ktorý urazil jeho otca. Chimena, hoci
miluje Rodriga, žiada jeho smrť. Rozuzlenie je po zásahu kráľa zmierlivé: posiela Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko
zahojí. Záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel, pretože v nej došlo k prelínaniu žánrov, mala tragikomický ráz.
Jean Racine (žan rasin) – francúzsky dramatik, tvorca psychologickej tragédie. Námety čerpal z antiky. Tragédia
Faidra – žena aténskeho kráľa Faidra, prežíva lásku k nevlastnému synovi, ktorý ju neopätuje. I keď
nie je ničím vinný, je vyhnaný svojím otcom – kráľom zo zeme. Kráľ prosí bohov o potrestanie previnilcov. Prosba sa vyplní, keď Faidra
vypije nápoj s jedom. Pred smrťou sa prizná kráľovi ku svojej vine.
Klasicistická komédia – vychádzala z antickej komédie
a nadväzovala na ľudové a poloľudové hry.
Moliére (moljér): francúzsky dramatik, najväčší komediant,
život zasvätil divadlu ako autor, herec, režisér a riaditeľ divadelnej spoločnosti. Na javisku aj zomrel. Napísal 33 komédií, z ktorých
vše polovica tvorí dodnes základ komediálneho repertoára všetkých divadiel.
Tartuffe – hra
odhaľujúca pokrytectvo a svätuškárstvo, svojou hlavnou postavou mierila proti cirkvi a donášačskému systému jej inštitúcií
Mizantrop(odľud, ktorý nenávidí ľudí a stráni sa ich) kritiku obracia proti vypočítavosti šľachty
Mešťan šľachticom, Škola žien, Zdravý
nemocný – komédie
Lakomec – komédia v 5 dejstvách, autor chcel dokázať, že
peniaze deformujú prirodzené ľudské vzťahy, jeho majstrovstvo spočívalo v umení dať vyniknúť smiešnej črte charakteru: ukázal starého,
chorľavého lakomca Harpagona (arpagona – skupáň) zo všetkých strán. Obmedzuje svoje deti Elizu a Kleansta, intriguje, okráda
služobníctvo, strata peňazí pre neho znamená šialenstvo, koniec zmyslu života. Charakter tejto postavy prepracoval Moliére do najjemnejších
psychologických odtienkov, je jednostranne orientovaný, lebo vzťah k peniazom z neho robí otroka. Autor využil situačný a slovný humor. Hra
dodržiava jednotu času, miesta a deja.
Jean de La Fontaine (žan d la fonten) :
Bájky – 12-zväzkové, nadviazal na svojich predchodcov (Ezop), zbavil ich však výslovnej mravnej poučnosti
a podal názorný a satirický vyhrotený obraz doby, zastávajúc sa vždy obyčajných ľudí a zdravého rozumu.
Osvietenstvo
– nová politická a spoločenská ideológia usilujúca sa v mene rozumu a vedy o prekonanie náboženskej ideológie a absolutizmu.
Zdôrazňovala, že ľudia sú si od prírody rovní, teda nemá sa im vládnuť despoticky, ale osvietene. Vyhovovala meštianstvu, obohatila
európsku kultúru o nové hodnoty, ovplyvnila i podobu literatúry. Presadzovalo právo jednotlivca na slobodu myslenia a presvedčenia. Kládlo
dôraz na vzdelanie.
Francúzska literatúra:
Denis Diderot (deni didro): francúzsky osvietenský
filozof, spisovateľ, teoretik umenia a výtvarný kritik.
Encyklopédia – pokus o zhrnutie súdobých
vedomostí. Diderot jej zasvätil väčšiu časť svojho života. Uplatnil v nej rozsiahle poznatky najrôznejších odborov z filozofie
a emesiel.
Voltaire: francúzsky spisovateľ, dramatik, filozof a historik. Candide alebo
optimizmus – filozofická poviedka. Satira učenia o vševládnej harmónii a Božej prozreteľnosti, o tom, že všetko je na
svete správne zariadené, že každé zlo je na niečo dobre.
Anglická literatúra:
Daniel Defoe
(denjel difou) – Robinson Crusoe – dobrodružný román vychádzajúci z pamäti stroskotaného námorníka
Jonathan Swift (džonatan svift): Gulliverove cesty – filozofický román s ostrým satirickým
zafarbením. Autor v knihe kritizuje súdobé pomery v Anglicku. 4-dielny satirický román. Satirický a parodický efekt je vyvolaný pohľadom
obyvateľov utopických ríš na cudzinca Gullivera a civilizáciu. Pohľady Gullivera na ostrovné pomery sú často prevrátené, karikatúrne,
symbolicky zveličené pomery v Anglicku.
VPLYV IDEÁLOV OSVIETENTSVTA NA VÝVOJ SLOVENSKEJ LITERATÚRY
A NÁRODNÉHO ŽIVOTA (1780 – 1830)
Osvietenstvo – malo protifeudálny a proticirkevný charakter.
Vyjadrovalo názory nastupujúceho kapitalizmu: právo jednotlivca na nezávislosť myslenia a na slobodu presvedčenia. Osvietenci postavili proti
viere rozum, proti poverám zmyslovú skúsenosť a poznanie, pričom kládli dôraz na vzdelanie.
spoločensko–politické pomery: -
osvietenská panovníčka Mária Terézia a jej syn Jozef II. uskutočnili viaceré významné reformy:
- v r.1781 zrušenie poddanstva,
zrušenie cenzúry, prijatie tolerančného patentu (zrovnoprávnenie katolíkov a evanjelikov), školská reforma – zavedenie povinnej školskej
dochádzky
- v období klasicizmu hovoríme o Národnom obrodení – cieľ: celkové kultúrne a vzdelanostné pozdvihnutie ľudu a to
šírením a vydávaním tzv. ľudovýchovnej literatúry, vydávaním kníh, časopisov, kalendárov.
Národné obrodenie
malo 4 fázy:
I. fáza: 1780 – 1820, prijatie tolerančného patentu – rovnaké podmienky pre dve vierovyznania (katolícke
a evanjelické), mali rovnaké ciele, smerovali k národno-uvedomovaciemu procesu. Bernolákovci (katolícke duchovenstvo) v roku 1787 uzákonili
(kodifikácia) slovenčinu na základe západnej slovenčiny. Založili Slovenské učené tovarišstvo v Trnave, na jeho čele stál A. Bernolák,
J. Fándly. Cieľom bolo šíriť, pestovať a zošľachťovať nový jazyk. Strediská – Nitra, B. Bystrica, Rožňava
II. fáza:1820
-1835, založenie Slovenského čitateľského spolku v Pešti, založenie Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Na čele
národnozjednovacích úsilí stáli – J. Hollý a Martin Hamuljak(bernolákovci), Ján Kollár a Pavel Jozef Šafári(stúpenci biblickej
češtiny)
III. fáza:1835-1843, v tomto období sa vyriešila jazyková otázka, návrat k bibilickej češtine. Začína sa hnutie
štúrovcov.
IV. fáza: 1843-1848, významné udalosti v r. 1843 – kodifikácia slovenčiny
v r.1848 – vypuknutie revolúcie
- kodifikácia slovenského jazyka
- prvý sa pokúsil o uzákonenie spisovného jazyka Jozef Ignác Bajza - neúspešne
Osvietenská veda
Anton Bernolák – narodil sa na Orave, vyštudoval tológiu a pôsobil v dnešnom Bernolákove
a v Nových Zámkoch, kde je pochovaný.
Uskutočnil prvú kodifikáciu spisovného jazyka v roku 1787 a odôvodnil ju v latinskom
jazykovednom spise: Jazykovedno-kritická rozprava o slovanských písmenách – pravopisná sústava vypracovaná
v tomto spise vychádza z foneticko-fonologických princípov a predstavuje prvý závažný krok ku kodifikácii spisovnej slovenčiny. Právo
národa na vlastný jazyk. Snaha Očistiť ho od češtiny.
Grammatica slavica (Slovenská gramatika) – prvý
pokus o ucelený pohľad na normotvornú gramatik slovenčiny. Určuje v nej pravopisné pravidlá bernolákovčiny. Zaviedol tzv. fonetický
pravopis- vychádza zo zvukovej podoby jazyka (píš ako počuješ)
-pri kodifikácii vychádzal z tzv. kultúrnej západoslovenčina(študoval
v Trnave,kde aj pôsobil), ktorú zmäkčil oravským nárečím(pretože sa narodil na Orave- Slanica). Dôsledne vyznačoval mäkkosť: děťi,
nepoznal y, j = g, g = g, používal w, všetky podstatné mená písal s veľkým písmenom, zaviedol pravidlá o interpunkcii, zaviedol pravidlá
o delení slov na slabiky atď.
Slowár Slovenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí – slovník v 6
zväzkoch, ktorý sa stal normotvornou príručkou slovnej zásoby.
Osvietenská poézia
Jozef Ignác
Bajza: patria mu 3 prvenstvá: 1. pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny
2. autor prvého slovenského románu
3. prvý
otvorený kritik dožívajúcich sa spoločenských pomerov
-svoje dielo písal v bernolákovčine, bol katolíckym kňazom. Pôsobil v Dolnom
Kubíne
jeho vrcholné dielo je dvojzväzkový román: René mláďenca príhodi a skusenosti – v 1.
zväzku opisuje dobrodružstvá Reného, syna bohatého benátskeho kupca, a jeho učiteľa na ceste do Tripolisu, kde hľadajú Reného sestru. Na
ceste stroskotajú a dostanú sa do otroctva, kde sa René zamiluje do dcéry sultána. Ujdú do Benátok a tam nájdu jeho milú. Táto časť má
podobu dobrodružného románu z exotického prostredia orientálneho islamu. 2. zväzok má jednoduchšiu kompozíciu výchovného románu, autor je
osvietensky vyhraneným spoločenským kritikom. Dostávajú sa cez Viedeň na Slovensko, cestou prechádzajú dedinami, kde si všímajú veľmi zlé
spoločenské pomery (alkoholizmus, krutosť feudálov s poddanými a úsilie cirkvi držať ľud v nevedomosti), preto cirkevná vrchnosť toto
dielo zakázala.
Slovenské dvojnásobné epigramata – dvojzväzková kniha epigramov, kritizuje ľudské
slabosti a chyby (lakomstvo, hnev, opilstvo, závisť),prvý zväzok sú epigramy, ktoré sa rýmujú, druhý zväzok sú epigramy, ktoré sa
nerýmujú
Juraj Fándly: ako prvý použil bernolákovčinu, bol propagátorom reforiem Jozefa II. , autor
ľudovýchovnej literatúry – celý život zasvätil pozdvihnutiu chudobného ľudu, bol katolíckym kňazom. Tvorba: Pilňí
domajší a poľní hospodár , Zeľinkár, O úhoroch aj
včelách, Slovenskí včelár
Dúverná zmlúva medzi mňíchom
a diáblom – Ide o prvé veľké dielo vydané v bernolákovčine. Zovárajú sa v ňom uštipačný diabol Titinilus
s učeným, ale konzervatívnym mníchom Atanázio. Paradoxné je, že autor – osvietenský farár, hovorí ústami diabla.. V tomto diele autor
vysvetľuje a schvaľuje zrušenie reholí Jozefom II., lebo mnísi upustili od prvotných rehoľných zásad a telesnej práce a stali sa
príťažou pre spoločnosť, blahobyt mníchov stavia do kontrastu s biedou a zaostalosťou ľudu. Obviňuje mníchov, že udržiavali ľud
v nevedomosti a ostro sa stavia proti poverám, odpustkom a falošným zázrakom. Bohatstvo kláštorov chce využiť na vybudovanie škôl,
nemocníc, chce zmierniť biedu ľude. Cenzúra dielo zhabala a autor bol potrestaný cirkevným súdom na dva týždne kláštorného väzenia
o chlebe a vode.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta