Vývin slovenskej básnickej tvorby v rokoch 1945-1989

Roky 1945-1948
Prvé povojnové roky boli aj pre poéziu dramatickým a zložitým obdobím. Básnici prekonávali vnútornú tvorivú krízu, mnohí z nich sa dobrovoľne odmlčali a utiahli do tzv. vnútornej emigrácie. V poézii sa zdanlivo aj naďalej uplatňoval pluralitný, demokratický model predvojnovej literatúry. V skutočnosti však boli roky 1945-48 obdobím rozpadu  a zániku avantgardných a moderných smerov. Pokus obnoviť pluralitný model literatúry bol neúspešný. Pod tlakom spoločenskej situácie postupne nadobudla prevahu socialistický orientovaná tvorba. Väčšina nadrealistov sa vzdala experimentovania a moderných tvorivých metód a prešla na pozície socialistického realizmu. Jedine príslušníci skupiny katolíckej moderny neboli ochotní zmeniť charakter svojej nábožensky orientovanej tvorby. Kvôli nepriaznivej spoločenskej situácii sa postupne odmlčali alebo si zvolili radšej dobrovoľný odchod z vlasti.
 
Roky 1948-1956
Po roku 1948, po prevzatí moci komunistickou stranou, bol socialistický realizmus (opieral sa o marxisticko-leninskú filozofiu a stanovil prísne normy pre literárnu tvorbu. Literatúra mala byť nástrojom na revolučnú premenu sveta a mala zachytiť spoločenské javy v revolučnom vývine. Jej tematickým ťažiskom bol „pracujúci ľud“, pracujúci človek – budovateľ nového, ľudskejšieho a lepšieho sveta“. Po roku 1948 sa tento smer stal jediným a povinným umeleckým smerom.)  oficiálne vyhlásený za jediný prijateľný a správny umelecký smer. Všetky ostatné smery boli odteraz považované za úpadkové a menejcenné.  Básnickej tvorbe sa pripisovalo ideologické, politické a výchovné poslanie. Všetky básne sa písali podľa rovnakej šablóny, vznikali básne o triednom boji, o mieri, o plnení plánu, o združstevňovaní dediny, o víťazstve pracujúceho ľudu, o Stalinovi, o Sovietskom zväze, atď. Tieto témy sa považovali za oficiálne a pre všetkých básnikov takmer záväzné.
 
Roky 1956-69
Po skončení obdobia kultu osobnosti sa spisovatelia mohli opäť slobodnejšie vyjadrovať a hľadať vlastné výrazové prostriedky. Literatúra prekonala v tomto období – najmä v období 60-tych rokov – hlboké kvalitatívne premeny. Opäť sa nadviazali kontakty so svetovou literatúrou a s predvojnovými modernými smermi. Významnú úlohu v procese modernizácie slovenskej literatúry zohral časopis Mladá tvorba, v ktorom publikovali svoje diela najmä mladí, začínajúci autori. V roku 1958 sa na jej stránkach prihlásili s novým, nekonvenčným umeleckým programom mladí básnici, ktorí vošli do dejín literatúry ako tzv. „trnavská skupina“ – patrili k nej napr. Ľubomír Feldek, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič, Ján Šimonovič, Ján Ondruš. Hlásili sa k avangardným európskym smerom, odmietali schematickú poéziu.
 
Roky 1969-1989
Po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy a po začatí obdobia tzv. normalizácie bol nádejný rozbeh slovenskej literatúry násilne prerušený. Socialistický realizmus sa znovu vyhlásil za jediný správny a platný smer.  Poézia, tak ako celá literatúra prežívala obdobie krízy, viacerí básnici nesmeli publikovať alebo sa museli znovu odmlčať, iní sa odmlčali dobrovoľne a niektorí aj emigrovali. Popri oficiálnej literatúre sa vytvorila i tzv. samizdatová literatúra – vo forme samizdatu sa tajne rozširovali diela, ktoré boli pozastavené, zakázané a zošrotované.
V druhej polovici 80-tych rokov sa už spoločenská klíma sčasti uvoľnila, básnici sa mohli slobodnejšie vyjadrovať, čo sa prejavilo vydaním viacerých zbierok s prvkami spoločenskej kritiky, dokonca i revolty a recesie.
 
Téma rodného kraja, návraty do sveta detstva, opis prírody, je jedna z najfrekventovanejších tém v slovenskej poézii. V prístupe jednotlivých autorov k tejto téme je rozdiel v dobe vzniku básní, chápaní domova, v dôvode, prečo sa vracajú k téme domova.
 
Ján Kostra – vracia sa k rodnému kraju a vlasti vo chvíľach existenciálnej neistoty, keď sa všetky istoty života začínajú strácať a nad Európou sa vznáša nebezpečenstvo vojny.

Hniezda – zbierka básní, najčastejším motívom týchto básní sú spomienky na detské roky (detstvo ako bezpečné hniezdo pre úkryt v čase vojny, napr. báseň Samohlásky). Zdroje svojich istôt hľadá Kostra okrem detstva najmä v rodnom kraji a v láske k žene. Túžba po harmónii a po kráse sa odráža v celej zbierke. Ideál krásy stelesňuje básnikovi žena a príroda (ako výtvarníka ho uchvacuje najmú jej farebnosť). Zbierka obsahuje básne, pre ktoré je charakteristická hravosť, bezstarostnosť, poetizácia života a skutočnosti, ale i básne s náladami smútku a nostalgie.

Moja rodná- zbierka básní, v ktorej sa autor sústredil najmä na motív obrany domova. Básne tejto zbierky ovplyvnila spoločenská a politická situácia – vypuknutie 2. svetovej vojny a násilné rozdelenie Československa. Prevládajú v nich pochmúrne, smutné nálady. Básnik vyjadruje odhodlanie brániť vlasť. Báseň z tejto zbierky pod názvom Moja rodná sa  stala  kultovou básňou pre mnohé generácie. V čase ohrozenia sa mení pohľad vtedajšej mladej generácie na domov, na vidiecke pomery. Domov sa stáva istotou, záštitou. Kompozične báseň pripomína Kraskovu báseň Otcova roľa. Je založená na návrate zo sveta domov, do rodného kraja :
Ej zablúdili sme zablúdili Zhadzujem na prah mošnu žobrácku
v krtisku bolestí a smútkov palicu lámem družku blúdení
ďalekým mestám vyznávali lásku a padám tvárou v lono trávnaté
a bledým kráskam posielali verše  Moja rodná
 
Ave Eva – ľúbostná básnická skladba, je to lyrická poéma(je rozsiahlejšia básnická skladba lyrickoepickej povahy, lyrickosť v poéme prevažuje nad epickými prvkami), v ktorej básnik vzdáva hold ženám a ženskej kráse.
 
Andrej Plávka – hlavný predstaviteľ socialisticky angažovanej poézie.
Kniha Tri prúty Liptova – je to spev o rodnom kraji o jeho prírode, ľude a histórii (podľa básnika tieto „tri prúty“ tvoria nedeliteľnú jednotu):
S tebou sa pechoriť ty ľud môj špatnokrásny,
S vami priasť oblaky, hučiace gundže hôr,
Púšťať ich nad polia a trímať blankyt jasný,
Očuť dych storočí, čo v zemi zaľahol:
Prúty tri, šibajte do žitia môjho kýpťov-
Keď ďalej nevládzem, vždy bežím k tebe, Liptov.
V tejto poéme Plávka prvýkrát vyjadril svoj vzťah a lásku k rodnému Liptovu. Neskoršie ju prepracoval, dopísal k nej časť Po rokoch a obidve vydal pod názvom Liptovská píšťala . V poéme Po rokoch prichádza k svojmu rodnému kraju, aby z neho a zo spomienok na svojich rodičov opäť načerpal silu a aby oslávil výdobytky socialistického vývinu na vidieku.
 
Pavol Horov – vlastným menom Pavol Horovčák, patril k popredným predstaviteľom modernej slovenskej poézie 20. storočia.(1956-1989)

Návraty – zbierka básní, spomína si v nej na rodný Zemplín, na detstvo, na matku, uvažuje o plynutí času. Rodný kraj mu bol v ťažkých časoch vojny jedinou útechou, pomocou ktorej vedel prekonať smútok (matke, detstvo, Zemplín, úvahy o plynutí času, o živote a smrti sú konštantnými témami celej Horovovej tvorby).

Vysoké letné nebe – táto lyrická skladba vznikla po smrti básnikovej matky. Svoju bolesť nad jej stratou nedokáže vyjadriť slovami. Základným motívom knihy sú úvahy o živote a smrti. Svoj smútok prekonáva básnik myšlienkou o nekonečnom prúde bytia. Upokojuje ho myšlienka, že smrť je nevyhnutnou zákonitosťou života a patrí k jeho večnému kolobehu. Tieto úvahy dopĺňajú rozmanité obrazy zemplínskej dediny(napr. opisuje velebnú atmosféru nedele na zemplínskej dedine. Po omši a po obede, starkí si posadajú na levičky pred domy a hodnotia všetko, čo vidia. Za ich mladosti bolo všetko lepšie a krajšie. Autor pochváli socialistické zmeny dediny – ľudia majú zabezpečenú prácu v neďalekej fabrike.) a prírody. Básnik hovorí i o prameňoch svojej poézie a o svojom tvorivom kréde.  Aj keď má skladba smutný podtón, je plná optimizmu, lásky a pokoja. Jej charakteristickým znakom je kultivovaný tvar básne, melodickosť a hudobnosť veršov. Horov tu oživil niektoré prvky poetizmu – jeho verš je zvonivý, má rýchly, rytmický spád a je zámerne eufonicky ladený.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/1778-vyvin-slovenskej-basnickej-tvorby-v-rokoch-1945-1989/