Dramatická tvorba v 19. storočí (Ján Chalupka, Ján Palárik, J. G. Tajovský)

V 19. storočí neboli veľmi priaznivé podmienky pre rozvoj divadla na Slovensku. Slováci boli vystavovaní národnému útlaku, chýbalo slovenské školstvo, kde by sa formovalo národné povedomie, neboli im povolené takmer žiadne národné inštitúcie (s výnimkou napr. Matice slovenskej v rokoch 1863 - 1875). Na Slovensku neexistovala žiadna stála slovenská divadelná scéna (žiadne kamenné divadlo), ale chýbali aj skúsenosti – herecké, režisérske, dramatické... 

Napriek všetkému sa našli ochotníci, ktorí sa začali venovať divadlu. Prvý ochotnícky divadelný krúžok založil v roku 1830 v Liptovskom Mikuláši Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. Krúžok začal svoju činnosť veselohrou Jána Chalupku Kocúrkovo.
 
Ján Chalupka
Predstaviteľ klasicizmu
Veselohry Jána Chalupku majú kritický charakter. Odohrávajú sa v malomestskom prostredí. Pomocou irónie, satiry a humoru poukazujú na chyby a nedostatky mešťanov. Takými chybami boli podľa J. Chalupku konzervatívnosť, egoizmus, odnárodňovanie, nedostatok sebadôvery, klebetníctvo, prospechárstvo a napodobňovanie cudzích vzorov.
Chalupka však vytvára aj kladné postavy, ktoré reprezentujú nový život svojím vzdelaním, šľachetnosťou, ľudským a národným sebavedomím, príklonom k zdravým silám spoločnosti. Ktoré predstavuje ľud a jeho tradície.
 
Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali
Hlavné postavy:
Pán z Chudobíc: pýši sa svojím zemianskym pôvodom a svojimi predkami, správa sa povýšenecky a spupne. Okrem pýchy však nič nemá (ako to naznačuje i jeho meno), je vdovec, žije sám so svojím obmedzeným synom Attilom, dom i dvor má vo veľkom neporiadku. Má veľké medzery vo vzdelaní, ovláda len pár latinských fráz. Je pôvodom Slovák, ale chvastúnsky sa hlási k maďarskému národu, chce zakoreniť v Kocúrkove maďarčinu, hoci sám po maďarsky nevie, iba pár skomolených slov. Zo svojho syna Attilu chce vychovať Maďara.
 
Čižmár Tesnošil: predstavuje remeselnícku vrstvu mešťanov. Ako prezrádza aj jeho meno, pracuje nekvalitne, svoju prácu zanedbáva. O to viac času venuje kartám a pijatike. Je namyslený a zadubený, vyvyšuje sa nad kocúrkovskú spoločnosť  používaním maďarských slov, ktorým sa naučil na vandrovke, čím sa však iba zosmiešňuje. Tesnošil sa považuje za hlavu rodiny, ale jeho žena a deti si robia, čo chcú. Jeho žena Madlena je typická malomestská intrigánka a klebetnica. Snaží sa vždy všetko zariadiť tak, „len aby sme v hanbe nezostali“. Syn Honzík je lenivý, dcéra Anička je rozmaznaná, neposlušná, bezočivá k rodičom, nevie ani navariť, je šikovná iba v kalkuláciách, koho si vziať, aby jej bolo čo najlepšie.
 
Učiteľ Sloboda: kladná postava hry, je predstaviteľom pokrokovej inteligencie. Ťažko dokončieval štúdium, lebo otec mu pred 6 rokmi zomrel. Snaží sa získať miesto učiteľa v Kocúrkove, aby mohol doopatrovať svoju matku. Je veselej, optimistickej povahy. Uznáva potrebu učiť deti maďarčinu, ale odmieta odnárodňovanie. Je uvedomelým Slovákom, je hrdý na svoju reč. Stará sa o povznesenie ľudu.  (učiteľ Sloboda je prvou národne uvedomelou postavou v dejinách slovenskej literatúry.)
 
Dejovou osnovou hry sú voľby nového učiteľa a jeho príchod do malého mestečka Kocúrkovo. Učiteľa chcú získať Pán z Chudobíc pre maďarizáciu a majster Tesnošil za muža svojej Aničky. Nového učiteľa si vyhliadli aj ostatné kocúrkovské mamičky. Jemu sa však páči Ľudmila, dcéra bývalého učiteľa, pretože je nielen pekná, ale aj úprimná a hrdá Slovenka. Slobodova svadba s Ľudmilou je symbolom víťazstva nezištnosti a úprimnosti citov nad vypočítavosťou Tesnošilovcov.
 
Pojmy Kocúrkovo a Kocúrkovčan dodnes používame pri označovaní pomerov a ľudí s obmedzenými malomeštianskymi názormi.
 
Ján Palárik
Matičné obdobie
 
J. Palárik považoval dramatickú tvorbu za vrchol slovesného umenia. Mal k nej blízky vzťah už od študentských čias. Divadelné hry však začal písať až v zrelom veku po dôkladnej teoretickej príprave. Jeho hry boli veľmi obľúbené a dodnes tvoria súčasť repertoáru slovenských divadiel.
Napísal tri veselohry: Inkognito, Drotár a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch.
 
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch.
Cieľom autora bolo poukázať na potrebu tolerancie a zmierenia medzi oboma národmi. Odsudzuje odrodilstvo, ale zároveň hovorí, že si treba vážiť aj príslušníkov iných národov. Ústrednou témou hry je boj proti odrodilstvu,  oslava vlastenectva a úcta k rodnému jazyku.
Palárik v tejto veselohre využíva dvojitú zámenu postáv, z čoho vzniká množstvo humorných situácií a komických zápletiek.

Mladá grófka Eliza očakáva svojho ženícha, ktorého nepozná. Aby ho lepšie spoznala, vymení si so svojou spoločníčkou Milušou, dcérou vlasteneckého učiteľa Oriešku, úlohu: grófka vystupuje pred ním ako Miluša a Miluša ako grófka. Lenže mladý barón Ľudovít mal ten istý nápad a vymení si úlohu so svojím priateľom inžinierom Rohonom, pretože ani jemu sa nepozdáva, že podľa zvyklostí rodu so má zobrať dievča, ktoré dávno nevidel a ktoré dobre nepozná.

V kaštieli stretávajú Milušu, oblečenú v šatách grófky. Miluša je vzdelaná, bystrá a sebavedomá, hrdá na svoj slovenský pôvod a na grófku Elizu má veľký vplyv. Hostí privíta s oduševnenou, plamennou rečou, v ktorej im vyčíta, že sú odrodilci, ktorí sa hanbia za svoj pôvod a nestarajú sa o ľud. „Grófka“ vzbudí sympatie u Rohona, ale barón začína ľutovať, že si ju musí vziať za ženu. Jemu sa páči dievčina oblečená v kroji, ktorú považuje za grófkinu spoločníčku. Vadí mu však, že je to jednoduché dievča z ľudu, navyše ju pokladá za hlúpu a nevzdelanú. Postupne však svoje predsudky prekonáva, dokonca je odhodlaný riskovať i nerovné manželstvo a požiada učiteľa Oriešku o ruku jeho dcéry.
Na konci hry sa všetko vysvetlí, dochádza k zmiereniu, všetci sú spokojní a šťastní.
Idea: Obrazom dožinkových tradičných ľudových slávností Palárik dosiahol zmierenie ľudu; svadbou pomaďarčených Slovákov so Slovenkami načrtol maďarsko – slovenské zmierenie.
 
Jozef Gregor Tajovský
Predstaviteľ 2. vlny slovenského realizmu (kritický realizmus)
 
Vo svojich divadelných hrách (podobne ako v poviedkach) vykresľoval postavy z ľudu a sociálne problémy slovenskej dediny na prelome storočí.
Statky – zmätky
Hra má 5 dejstiev
Vzťahy medzi postavami naruší honba za majetkom. Kvôli majetku a peniazom zabúdajú na ľudskosť, na morálku a česť. (Túto hru napísal Tajovský, keď žil v Nadlaku – dnešné Rumunsko a jej dej sa odohráva tu, na Dolnej zemi.)
 
V centre hry stoja tri rodiny: Palčíkovci, Ľavkovci a Kamenskí.
Palčíkovci sú starí a bohatí manželia, ale nemajú deti. Sú príliš lakomí na to, aby si nejaké vzali za vlastné alebo aby si najali paholkov. Prídu na myšlienku, ktorá zničí život dvom mladým ľuďom. Presvedčia svojich príbuzných, Ďurka a Zuzku, aby sa vzali a nasťahovali sa k nim. Za pomoc v dome a okolo statku im sľubujú, že na nich prepíšu svoj majetok, hoci to nemajú v pláne urobiť. Chcú iba získať lacné pracovné sily.

Zuzka je tiché a pracovité dievča z chudobnej rodiny, zvyknuté poslúchať, a preto súhlasí so sobášom. Ďurko Ľavko je však ľachtikár, má rád krčmu, zábavu, tanec a ženy. Zuzka pri Ďurovi trpí, pretože sa k nej správa zle, robí si z nej posmech, neváži si ju, nepomáha jej v práci, navyše chodí za bývalou frajerkou Betou. Napokon sa rozhodne Ďurka opustiť, hoci čaká dieťa.

Ďurko si privedie do domu Betu, čo Palčíkovci tolerujú, no onedlho sa začnú hádať. Beta s Ďurom chcú prinútiť Palčíkovcov, aby na nich prepísali majetok hneď. Palčíkovci im však neveria, boja sa, že mladí by ich vyhnali z ich vlastného domu. Obviňujú ich, že nevedia gazdovať, nepracujú poriadne a okrádajú ich. Palčík napokon revolverom vyženie Ďura z domu.

Po roku prichádzajú Palčíkovci poprosiť Zuzku o odpustenie. Sľúbia jej, že sa postarajú o jej syna. Príde ju odprosiť aj Ďurko. Zuzka mu už všetko odpustila, ale vrátiť sa k nemu odmieta. Už mu viac neverí. Povie mu, že ho ako otca pred synom zaprie a ak by sa náhodou dozvedel, kto ním je, nechá ho, aby ho súdil sám...