Slovenská poézia na ceste k novej modernosti
Vstup M. Rúfusa (1956) do literatúry zbierkou Až dozrieme a o tri roky neskôr M. Válka zbierkou
Dotyky znamenal rozhodujúci podnet pre vývin slovenskej poézie, lebo obaja odmietali stvárňovať kolektivistickú problematiku,
oslavovať víťazstvo socialistickej cesty, do centra záujmu postavili človeka a jeho zložitý a intímnymi problémami poznačený osud.
Obaja autori sa svojím básnickým naturelom od seba výrazne odlišovali. Rúfusova obraznosť čerpala väčšmi z tradičného sveta
slovenského človeka, reprezentovaného vidieckym životom, prácou na poli, v prírode (vidiecka – rustikálna metafora) a básnik sa necháva
inšpirovať aj ľudovou slovesnosťou, zatiaľ čo Válkova metaforika výraznejšie odrážala vedomie človeka modernej civilizácia (technická
metafora)
1956 vychádza časopis Mladá tvorba, ktorý prispieva k pluralite názorov v literárnej tvorbe, nastáva oživenie hladiny
literatúry.
MILAN RÚFUS
1928 Závažná Poruba (Liptov)
- žije v BA
- Študoval slovenčinu
a históriu na FiFUK v BA, zostal na fakulte ako pedagóg (docent) a pôsobil tu až do svojho odchodu do dôchodku. Prednášal dejiny
slovenskej a českej literatúry.
TVORBA:
Je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov modernej slovenskej
poézie. Jeho básne hlboko pôsobia na človeka a nútia ho zamyslieť sa nad sebou i nad celou spoločnosťou.
Publikovať začal už počas
štúdia na SŠ a VŠ v novinách a časopisoch. Boli to básne vyznačujúce sa jednoduchosťou, úprimnosťou a osobným prežívaním
témy. V jeho tvorbe sa prejavuje vplyv symbolizmu i náboženskej poézie. Jeho verš je väčšinou viazaný, rýmovaný (najmä
v prvých zbierkach), ale používa i voľný verš.
Zb. AŽ DOZRIEME (1956)
Znamenala medzník vo vývoji
slovenskej poézie. Po rokoch povrchnej, schematickej poézie priniesla nové estetické a ideové hodnoty. Obsahovala rôzne motívy: domova,
detstva, vojny (Vietnam, Kórea, SNP), lásky, rodičov, prírody, básne o poslaní poézie... Tieto tradičné motívy spracoval jednoduchým,
nepatetickým spôsobom. Na umocnenie svojej výpovede využil účinné a esteticky pôsobivé metafory, ktoré čerpal z vidieckeho
prostredia (pochádzal z dediny na Liptove). Básne vznikli z osobného precítenia, úvahy. Optimizmus predošlej generácie vystriedal
smútkom a tragizmom, ktoré vznikli z obavy o budúcnosť človeka vo svete plnom násilia a krutosti. Vyslovil tu svoje osobné žiale
i bolesti celého ľudstva. Rúfus sa v tejto zbierke prejavil ako básnik, ktorý cíti zodpovednosť za osud sveta a má súcit s každým,
kto trpí. Názov zbierky vyplýva z názoru básnika, že ľudstvo ešte nedozrelo k ľudskosti.
Chryzantémy (báseň zo zbierky Až dozrieme)
Chryzantémy, chryzantémy, chryzantémy.
Vietor – grobian slinou
dažďa začiahne mi
medzi oči zvedavé.
Olizujúc rebrá stromov, holé prúty,
Uváľaný, ryšavý a odvlhnutý
deň sa šmýkal po tráve.
Chryzantémy, biela, biela karavána.
Po cestách a po súmraku roztáraná,
Ponorená do
vzlykov.
Noc sa plazí čiernym bruchom po dláždení,
Nej smrť, sviatkom podráždená, do lámp cení
Riedke zuby
pomníkov.
Chryzantémy, chryzantémy, chryzantémy.
Koľkokrát, zem, chvela si sa pri vraždení?
Prsť a ruže nad
hlavou.
Koľko ruží, koľko ruží uschne v zime,
Ak po kútoch zabudnutých povenčíme
hroby s prilbou hrdzavou?
Vietor češe suchej trávy ostrú šticu.
Zachraňujme, zachraňujme holubicu
Pred žihadlom bodákov!
Nech
zas človek ako maštaľ vypálený
netacká sa s bielym smútkom chryzantémy
venčiť kosti vojakov.
Téma básne
Chryzantémy je na prvý pohľad prostá – obraz jesennej prírody, smútočnej nálady. Chryzantéma je typickým kvetom jesene, ale zároveň
evokuje pocit zármutku a smútočnej nálady, pretože práve chryzantémy každoročne v čase novembrových dušičiek zaplavujú cintoríny.
V tejto básni má však Rufús na mysli hroby a pomníky vojakov. Sú to hroby s prilbou hrdzavou, v ktorých ležia kosti vojakov. Básnik
apeluje na ľudí: Zachraňujme, zachraňujme holubicu pred žihadlom bodákov!
Vojnu pomenúva jej pravým menom: Koľkokrát,
zem, chvela si sa pri vraždení?
Z kompozičného hľadiska báseň pozostáva z 8 trojveršových strof a možno v nej rozlíšiť
dve časti. V prvých strofách Rúfus navodzuje atmosféru smútočnej nálady, používa dynamický opis. Druhá časť má charakter reflexie,
úvahy vnútorného monológu.
Zb. ZVONY (1968)
Vyšla až 12 rokov po prvej zbierke. Pre tieto básne je
opäť charakteristická skepsa, beznádej a úzkosť. Vyjadruje pocit, že umenie a básnické slovo sú stále bezmocnejšie.
Sú to básne
krátke a strohé, autor sa tu snaží vyjadriť maximum emócií minimom slov (využíva básnickú skratku). Znejú ako všeobecné výroky,
príslovia, sentencie (sentencia = stručná, jadrná hlboká myšlienka vyjadrujúca životnú skúsenosť, životnú pravdu, poučenie).
Zvony detstva (báseň zo zbierky Zvony)
Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč
od dverí
tajomstva. Už ho nevrátia.
Už ho nevydajú, už v nich zapadá
čo deň to hlbšie a neprekročia prah
zavretých
dverí už nikdy viac. Tú čiaru,
za ktorou jedenie sa stáva vedením.
Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov
špina
čas razí falšované mince
a kupuje, čo z detí ostalo.
Tak umierame všetci pred tou bránou.
Tak na Hromnice občas
mrznú psíky:
v mrazivej noci na prah kladú hlavu
a oči stále na kľučke ...
Báseň Zvony
detstva
Dieťa je čistým neskazeným človekom, ktoré má srdce i zvuk ako zvon a tým je nenahraditeľným a jedinečným
objektom nášho potešenia. Kľúč vlastného života nikto nepozná, každý túži spoznať to správne riešenie a deti najviac, lebo sú
neprekonateľne zvedavé. Ale to, čo im dáme, nám nikdy nevrátia, neopätujú, lebo samotné detstvo je charakteristické nielen nevinnosťou,
čistotou, spoznávaním, ale aj bezproblémovosťou a bezstarostnosťou. Deti všetko prijímajú s úplnou samozrejmosťou (rodičovskú lásku,
starostlivosť, sprostredkovanie znalostí).
MIROSLAV VÁLEK
(1927 Trnava – 1991 BA)
Študoval
na VŠ obchodnej v BA. Pracoval ako redaktor v rôznych časopisoch. V 60 – tych rokoch bol šéfredaktorom mesačníka Mladá tvorba, potom
literárneho časopisu Romboid. V rokoch 1967 – 68 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Po r. 1968 (v rokoch tzv. normalizácie) bol
politicky aktívny v straníckych a štátnych funkciách. Od r. 1969 do r. 1989 bol ministrom kultúry.
Literárne začal tvoriť už
v 40 – tych rokoch, svoje básne však publikoval iba v časopisoch. Jeho prvotiny vyšli až neskôr pod názvom Zápalky
v treťom vydaní zbierky Dotyky. Tieto básne sú veľmi eufonické, rýmované, preto boli mnohé z nich zhudobnené (Jesenná
láska – M. Žbirka, Po písmenku – P. Hammel).
Zb. DOTYKY (1959)
Po rokoch schematizmu znamenala táto
zbierka zásadný obrat v chápaní poézie (vyvolala širokú polemiku). Válek sa v nej sústredil na vnútorný svet a pocity človeka,
na jeho problémy a citové drámy, sklamania a smútok. Zamýšľa sa aj nad poslaním a cieľmi poézie. Prevažujú básne s ľúbostnou
tematikou.
Jablko (zbierka Dotyky)
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak si zbaľ
svoje veci a môžeš ísť.
Oprela sa chrbtom o dvere
a vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
Ale ja som
raz vedel, že mám toho dosť;
vstal som,
zdvihol som jablko,
zaprášené a ešte zelené,
a položil som ho na stôl.
Neprestávala prosiť, prišla k stolu,
plakala.
Pozerala na mňa, utierala jablko,
plakala.
Až som jej povedal: Polož
to jablko a choď!
Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal.
Čo na tom záleží, že v inom poradí!
Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Báseň Jablko
Lyrický hrdina prežíva sklamanie a smútok: vzťah muža a ženy je plný napätia,
z ktorého pramení ochladnutie, odcudzenie, hroziaci rozchod. Symbol jablko hriechu je mnohovýznamový a tým dodáva básni istú polemickosť.
Dotyky (zbierka Dotyky)
Nehnevaj sa,
je to strašne dôležité,
som z toho už
celý blázon,
som do teba hrozne zamilovaný,
nechaj to všetko tak, ako je,
v kúpeľni nech horí voda,
v kuchyni nech
tečie plyn,
nechaj, nech sa v izbe točia pojašené zrkadlá,
a pricestuj prvým vlakom,
sem pricestuj za mnou, na širokú
rovinu!
Pri vlaku ťa bude čakať sedem čiernych koní,
každý s hviezdou na čele,
bude kvitnúť jazmín,
z broskýň
padať peľ,
jemnejší ako tvoj púder Soir de Paris.
Ponáhľaj sa, na rohu
už trúbi večer, maľovaný na modro jak
starý automobil,
mestské slnko, škrekľavá, obohraná platňa zasúva sa za obzor,
ale naše, medená, vyleštená rajnica krásne
zapadá,
a keď sa dotkne Zeme, je to všetko čuť.
Báseň obsahuje originálne metafory a personifikácie (čerpá ich
z mestského, moderného prostredia – tzv. „technická“ metafora), slovné hry: voda horí, tečie plyn (oxymoron).
Zb. PRÍŤAŹLIVOSŤ (1961)
Básnik konfrontuje v knihe prítomnosť s minulosťou, spája
intímne city so spoločenskou situáciou (vzájomná príťažlivosť človeka a sveta). Uvažuje o zložitosti modernej civilizácie,
hovorí o pocitoch ohrozenia Zeme a ľudstva.
Báseň:
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať – jedna
z najvýraznejších a najznámejších básní. Je to báseň – pásmo (rozsiahla polytematická báseň, založená na asociatívnom
radení obrazov, ktoré zjednocuje iba ústredná téma)
Námetom je 2. svetová vojna. Básnik vychádza z osobného zážitku (mal vtedy 13
rokov). Rozpráva o svojej prvej láske, spolužiačke Helene Daňkovej, ktorá bola spolu s ďalšími Židmi vyhostená z krajiny a neskôr
zahynula v koncentračnom tábore. Na to si každé ráno lyrický hrdina spomenie, keď si uväzuje kravatu. Zároveň si spomenie i na učiteľa
dejepisu, ktorý spáchal samovraždu. Báseň je protestom proti hitlerovskému fašizmu, proti svetu vojny a utrpenia (verše sa striedajú
s úsekmi napísanými prózou).
Autor varuje človeka pred človekom samým, pred ľudskou zlobou, pred sebazničením.
Motív
rúk – môžu pritúliť, zachrániť a zohriať, ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.
Zb. NEPOKOJ
(1963)
Pocit ustavičného nepokoja vyvolávajú v básnikovi tragické dejinné situácie, vojna, smrť, krutosť a cynizmus, ale aj
rituály každodenného života (napr. báseň Zabíjanie králikov). Zisťuje, že človek nie je len obeťou, nielen trpí, ale aj
utrpenie spôsobuje, smrť nielen prijíma, ale aj rozdáva, vraždí, zabíja.
Zb. MILOVANIE V HUSEJ KOŽI (1965)
Válkovo videnie sveta a postavenia človeka v ňom je veľmi znepokojujúce. Vyjadruje obavu z budúcnosti, reaguje aj na konkrétne tragické
udalosti, ktoré v čase, keď o nich autor písal, otriasli svetom (napr. báseň Skaza Titanicu – reaguje na zavraždenie
amerického prezidenta J. F. Kennedyho).
Láska je tu zobrazená ako veľká ľudská dráma s jej rozpornosťou, hroznou deštruktívnou
silou, ba i démonickosťou – „milovanie, pri ktorom naskakuje husia koža“.
Tieto 4 zbierky dostali súhrnný názov
ŠTYRI KNIHY NEPOKOJA.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta