Staršia slovenská literatúra

I. Staršia slovenská literatúra

a) Stredoveká literatúra (800-1500)

Znaky stredovekej literatúry

- spoločným znakom stredovekej literatúry boli často sa opakujúce námety z Biblie alebo z antiky. Panovalo latinské: ora et labora - modli sa a pracuj.

Hrdinom je svätec alebo mučeník (často veľmi idealizovaný, bol vzorom kresťana, vyznačoval sa silou viery a askézou - striedmosťou, odvahou, múdrosťou), rytier alebo kráľ. Cieľom stredovekej literatúry je poučovať, dojímať a vychovávať, až napokon baviť. Dôležitý nebol obsah, ale forma. Pôvodnosť diela nebola podstatná, autorov väčšinou nepoznáme, miesto a doba vzniku sa odhaduje podľa druhotných znakov, mnohé diela nie sú zachované v úplnosti. Stredoveká literatúra obľubovala alegóriu, používanie ustálených symbolov, napr. čísla 3, 7, 9 a zvieratá: baránok, holubica, líška. Literárnou autoritou sa stala Biblia a neskôr diela cirkevných otcov a antických literátov. Stredovekí autori tieto diela napodobňovali v obsahu i forme, hojne ich citovali a neusilovali sa o jedinečnosť. Vytvoril sa tak zvláštny postup pri písaní - imitácia. Bola uznávaná, nechápala sa ako nesamostatnosť. Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, preto sa v rôznych textoch opakovali, prenášali sa z diela do diela. Niekedy sa obmieňali - parafrázovali. Nezmenené alebo parafrázované sa pričastým opakovaním stali topickými (ošúchanými, zaužívanými). Spočiatku boli diela písané výhradne po latinsky, grécky alebo starosloviensky, teda jazykmi uznávanými cirkvou, až od 12. st. sa literatúra rozčleňuje podľa národných celkov. Neskôr (hlavne vplyvom križiackych výprav) prenikajú do literatúry exotické a dobrodružné motívy. Často bola zdôrazňovaná poslušnosť, oddanosť Bohu alebo panovníkovi.

Stredoveká literatúra

- spravidla sa člení na dva základné prúdy, na literatúru duchovnú a svetskú, ktoré sú realizované v širokej palete literárnych foriem

- duchovná lyrika (modlitby, duchovné piesne, plače, žalmy, hymny a iné), duchovná epika (legendy), duchovná dráma (biblické hry a iné);

- svetská lyrika (dvorská, ľúbostná), svetská epika (hrdinské, rytierske, zvieracie eposy; cestopisy, listy, komické poviedky vo veršoch, kalendáre, kroniky) a svetská dráma (frašky).

Spoločensko - historické pomery na Slovensku v období veľkomoravského obdobia (800-1000)

- prvým útvarom na území dnešného Slovenska, ktorý by bolo možné označiť ako ranú formu štátu, bola Veľkomoravská ríša (833 - 906). Veľkomoravské kniežatá

Mojmír a Rastislav museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Posilu sa Rastislav rozhodol hľadať u cisára Byzancie Michala III. Ten žiadosti posolstva vyhovel a roku 863 vyslal na Veľkú Moravu misiu vedenú solúnskymi bratmi Konštantínom (827 - 869) a Metodom (815 - 885). Obaja poznali slovanské nárečie z okolia svojho rodiska. Konštantín zostavil pred príchodom na naše územie prvé slovanské písmo - hlaholiku a spolu s Metodom priniesli prvý slovanský a bohoslužobný (liturgický) jazyk - staroslovienčinu. Knieža Rastislav ich poveril založením učilišťa, v ktorom by vyučili kňazov ovládajúcich reč ľudu. Misijná činnosť oboch bratov marila úsilie franských feudálov o nadvládu nad Veľkomoravskou ríšou. Franskí kňazi oboch bratov obvinili pred pápežom z bohorúhačstva, a preto sa obaja vypravili do Ríma (867) obhajovať slovanskú bohoslužbu. Pápež Hadríán II. povolil slovanskú liturgiu, schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora a prijal meno Cyril. Onedlho zomrel. Cestou späť na Veľkú Moravu Metoda uväznili na dva roky vo Franskej ríši. Medzitým sa stal vládcom Svätopluk. Metoda pustili až po zákroku pápeža. Vrátil sa do Veľkomoravskej ríše, kde pokračoval v činnosti v učilišti, prekladal knihy a zákonníky. Franskí duchovní (biskup Wiching) si získali dôveru Svätopluka a mali na neho vplyv. Po smrti Metoda pápež zakázal slovanskú bohoslužbu (885). Svätopluk sa priklonil k latinskej liturgii, preto väčšina žiakov musela odísť pred prenasledovaním. Uchýlili sa do Bulharska, na Kyjevskú Rus a do Čiech.

Staroslovienčina je najstarší doložený literárny slovanský jazyk, vypracovaný v 9. st. bratmi Konštantínom a Metodom na základe macedónskeho nárečia staro- bulharského jazyka. Postupne sa rozšírila od Veľkej Moravy až po sever Srbska.

Konštantín vytvoril pre staroslovienčinu písmo, hlaholiku, ktorú používali k staroslovienskemu prekladu Biblie a ďalších literárnych diel. Žiaci Konštantína a Metoda ju neskôr prepracovali na druhé slovanské písmo, cyriliku.

Spoločensko - historické pomery na Slovensku po rozpade Veľkej Moravy

Začiatkom 10. st. sa Veľkomoravská ríša rozpadla. Slovenské územie sa stalo súčasťou feudálneho Uhorského štátu. Maďarské kmene preberali od podrobeného obyvateľstva spoločenské a kultúrne hodnoty, lebo slovanské obyvateľstvo bolo na vyššom stupni spoločenského vývoja.

Kultúra stredoveku mala cirkevný ráz. Obmedzovala sa na úzky okruh vzdelancov, najmä príslušníkov duchovného stavu. Významnými strediskami boli kláštory a cirkevné i mestské školy a univerzity. V latinských cirkevných školách vychovávali budúcich kňazov. Uhorskí študenti museli chodiť na univerzity do Prahy, Krakova a Viedne. Až keď bola založená bratislavská Academia Istropolitana (1465 - 1491) mohli študovať na domácom území. Domáci jazyk (slovenské nárečia) používali poddaní, mešťania a zemania.

Vývoj slovenskej kultúry brzdila feudálna rozdrobenosť krajiny, príchod nemeckých kolonistov. V 15. st. sa šírili na našom území husitské myšlienky. Ich nositeľmi boli najmä slovenskí absolventi pražskej univerzity a bratrícke vojská.

b) Humanistická a renesančná literatúra
(1500-1650)

Renesancia (z fr. renaissance - znovuzrodenie, obnovenie) je mohutný umelecký a myšlienkový smer, ktorým sa ľudia vymaňovali zo stredovekého spôsobu myslenia. Renesančné hnutie chcelo oslobodiť človeka pomocou obnovenia kultúry antických národov Grékov a Rimanov. Renesancia sa stavia proti nadvláde teológie (učeniu o Božej existencii), presadzuje rozvoj prírodných vied a vied o človeku. Proti kresťanskému ideálu pokory a askéze hlása kult zmyslov a príklon k radostiam pozemského života, záujem teda sústreďuje na človeka. Na rozdiel od stredovekého univerzalizmu (náboženská predstava o splynutí jedinca s božstvom) presadzuje uvedomelý individualizmus (dôraz na osobnosť človeka), ktorý však bezpodmienečne neznamená stratu viery v Boha. Základnou ideológiou doby zostáva v Európe kresťanstvo, ktoré ovplyvňuje vieru, morálku, myslenie, názory na umenie.

Humanizmus (z lat. humanus - ľudský) bol myšlienkový smer zdôrazňujúci ľudskú dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti v zodpovedajúcich spoločenských a životných podmienkach. Humanisti presadzovali klasickú (Cicerovu) latinčinu proti barbarskej stredovekej, zdôrazňovali starogrécky ideál krásy a dobra. Bol zameraný proti feudalizmu a nadvláde cirkvi, vyústil do reformácie a osvietenstva.

Humanistická a renesančná literatúra

- literatúra tohto obdobia sa členila na literárny humanizmus a literatúru renesancie. Humanisti študovali a vydávali diela gréckych a rímskych básnikov a filozofov, napodobňovali ich tvorbu - tematiku, žánre, štylistiku a latinský jazyk. Autori sa venovali aj rétorike, ktorá preberala antické jazykové a štylistické prostriedky. Dominoval latinský jazyk. Literatúra sa zaoberala najmä vedeckou a príležitostnou problematikou. Tým sa obmedzovala na učené a školské kruhy. Autori renesancie sa od študovania a napodobňovania antických diel postupne dostali k zobrazovaniu prirodzeného, radostného vzťahu človeka k pozemskému životu. Uprednostňovali žánre zabudnuté stredovekom: epos, satiru, lyrickú pieseň, epigram, životopisnú a historickú poviedku, komédiu, tragédiu. Do literárnej tvorby prenikli národné jazyky (miesto latinčiny), duchovná tematika ustúpila základným otázkam ľudskej existencie. Štylistika diel bola jednoduchšia.

Spoločensko - historické pomery na Slovensku

- slovenská humanistická a renesančná literatúra sa vyvíjala v pohnutých časoch tureckých vpádov, reformácie, protireformácie a protihabsburských povstaní Š, Bočkaja a G. Betlena. Panovník Matej Korvín (1443 - 1490) sa zaslúžil o rozvoj a sprostredkovanie talianskeho a európskeho myšlienkového i umeleckého hnutia. Od porážky pri Moháči v r. 1526 sa Uhorsko začlenilo do Habsburskej monarchie a Osmanskej ríši sa otvorila cesta do strednej Európy. Panovníci habsburskej dynastie sa usilovali upevňovať feudálny spoločenský poriadok. Na charakter humanizmu vplývala aj samotná reformácia, z radov ktorej vzišlo veľa básnikov a učiteľov. Zaslúžila sa aj o zakladanie škôl, kníhtlačiarní a o rozvoj národnej literatúry.

Humanizmus a renesancia v slovenskej literatúre

- školstvo poskytovalo dobrú pôdu pre latinský literárny humanizmus. Napodobňovanie antických autorov ho nútilo používať tradičné literárne myšlienky a štylistické prostriedky v príležitostných básňach, ktoré gratulujú k sviatkom a výročiam, oslavujú úspechy alebo vyjadrujú sústrasť pri úmrtí. V literatúre humanizmu ešte pretrváva idealizované typizovanie postáv. Autori sa zamýšľali nad postavením panovníka, vrchnosti a nad štátnym zriadením, ale už si všímali aj život nižších vrstiev. Renesančná poézia zahŕňala historické piesne, ľúbostnú a duchovnú poéziu.

Humanistickí a renesanční autori na Slovensku

• Martin Rakovský
• Jakub Jakobeus
• Martin Bošňák
• Štefan Komodický
• Ján Silván
• Eliáš Láni
• Juraj Tranovský
• Pavel Kyrmezer
• Juraj Tesák Mošovský

Humanistickí a renesanční autori V Európe

• Dante Alighieri (talianska lit.)
• Francesco Petrarca (talianska lit.)
• Nicoló Machiavelli (talianska lit.)
• Giovanni Boccaccio (talianska lit.)
• Francois Villon (francúzska lit.)
• Francois Rabelais (francúzska lit.)
• Miguel Cervantes Saavedra (španielska lit.)
• Lope de Vega (španielska lit.)
• Geoffrey Chaucer (anglická lit.)
• William Shakespeare (anglická lit.)

c) Baroková literatúra (1650-1780)

Barok (pôvod slova nie je úplne jasný, asi z portugal. barocco - nepravidelná perla) je umelecký smer, ktorý panoval od pol. 16. st. v Taliansku a v Španielsku, v priebehu 17. st. sa rozšíril do celej Európy. Z renesancie preberá túžbu po poznaní, zmyslovosť a zmyselnosť, ale zároveň sa prejavuje neviera v človeka, jeho pozemský svet a pocit jeho pominuteľností a márností. Barokový človek je zmietaný trvalou neistotou svojho bytia, stupňovanou vojnami a sociálnymi nepokojmi, upína sa k večným, nadpozemským istotám, pozemská skutočnosť sa v jeho víziách premieta do alegórií a symbolov, ktoré majú vysloviť pocity umelca. Nad rozumom víťazí fantázia a viera, typické je zobrazenie utrpenia pozemského života a pekelných múk.

Baroková literatúra

- oživila typické stredoveké žánre (legenda, duchovná pieseň, traktát, epos, reflexná lyrika a iné), podobne ako ostatné druhy umenia stavia na alegórii a symbolike. Aj v štylistike literárneho baroka sa odrazili barokové protiklady. Dominoval pompézny (veľkolepý) knižný štýl, najmä básnický. Používali sa zložité trópy a figúry, neobvyklé, prekvapivé obrazy. Ako protiklad k vysokému a priveľmi abstraktnému štýlu stojí nižší štýl, až ľudový, ktorý používal jednoduché zobrazovacie prostriedky, a tým podával bezprostrednejší pohľadna svet.

Spoločensko - historické pomery na Slovensku

- barokové obdobie sa v Uhorsku vyznačovalo protihabsburskými povstaniami (Juraj l. Rákoci, Imrich Tokäli, František II. Rákoci, František Vešeléni), rozpínavou politikou Habsburgovcov a náboženskými bojmi. Kruté vojnové pomery nahlodali dôveru v ľudské sily pri ovládaní osudu a ľudí navyše ožobračovali aj dôsledky vojen - hlad, epidémie, mor. Proti útlaku protestovali obyčajní ľudia vzburami a útekom do hôr (Juro Jánošík). Najpodstatnejším hnutím, ktoré zasiahlo náboženskú, politickú i kultúrnu oblasť, bola reformácia a protireformácia. Protestanti i katolíci sa na jednej strane navzájom prenasledovali, na druhej strane sa usilovali o to, aby pre svoju konfesiu získali ľudí kultúrnou osvetou, literatúrou a školami. Strediskom katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave, ktorá v období svojho vzniku (1635) bola jedinou nielen na Slovensku, ale aj v celom Uhorsku. Evanjelici sa opierali o prešovské kolégium a bratislavské lýceum. Šírenie vzdelanosti bolo podporované aj zakladaním tlačiarní, lebo k literatúre sa potom mohli dostávať predstavitelia všetkých spoločenských vrstiev. Slovenská baroková literatúra sa vyznačovala záujmom o slovenské dejiny, úctou k slovenskému jazyku a jeho intenzívnejším používaním ako literárneho jazyka, väčšou pestrosťou žánrov: duchovná poézia, modlitby, kázne, školské hry.

Barok v slovenskej literatúre

- slovenskú barokovú literatúru charakterizoval zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku a jeho zintenzívnené používanie už ako literárneho jazyka, väčšia pestrosť žánrov, z ktorých viaceré boli určené pre široké publikum. od sklonku 17. st. sa rozčleňoval na náboženský a svetský. Náboženská baroková sa obracala k záhrobnému životu, hlásila sa k mysticizmu, zdôrazňovala pominuteľnosť, márnosť svetských vecí, ničotnosť a preferovala vieroučné otázky. Autori zo žánrov písali duchovnú poéziu, modlitby, kázne.

Barokoví autori na Slovensku

• Benedikt Sőlőši
• Peter Benický
• Hugolín Gavlovič
• Ján Simonides
• Samuel Hruškovic
• Daniel Krman ml.
• Móric August Beňovský
• Matej Bel
• Adam František Kollár
• Ján Baltazár Magin
• Eliáš Ladiver

Barokoví autori V Európe

• Torquato Tasso (talianska lit.)
• Hans Jacob Christoffel Von Grimmelshausen (nemecká lit.)
• John Milton (anglická lit.)
• Jan Ámos Komenský (česká lit.)