a) Klasicistická a osvietenecká literatúra (1780-1840)
Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. st. v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie (za vlády "kráľa Slnka" Ľudovíta XVI.). Usiloval sa o tvorbu zodpovedajúcu klasickým estetickým normám, odvodzovaným z antických vzorov, so zameraním na spoločenské a mravné problémy. Hlásil sa k filozofickým východiskám racionalizmu a k abstraktne ponímaným ideálom pravdy, harmónie a krásy. Chcel zobraziť "človeka vôbec" - rôzne ľudské charaktery nadčasovo poňaté (hrdina, ničomník, lakomec a pod.)
Klasicizmus bráni a zdôvodňuje súdobý spoločenský poriadok, schvaľuje vládnuce vrstvy. Úzko súvisí s racionalizmom a oproti baroku hlása striedmosť, rozumnosť a disciplínu. Pre klasicizmus je príznačný vznik literárnych salónov, v ktorých sa diskutovalo o umení, analyzovali sa a hodnotili literárne diela. Tieto salóny určovali literárny vkus a utvárali verejnú mienku. Vznikali literárne akadémie, ktoré dbali na čistotu formy a jazyka umeleckých diel.
Osvietenstvo je nová politická a spoločenská ideológia 18. st. usilujúca sa v mene rozumu a vedy o prekonanie náboženskej ideológie a absolutizmu. Zdôrazňovala, že ľudia sú si od prírody rovní, teda nemá sa im vládnuť despoticky, ale „osvietene". Vyhovovala meštianstvu, obohatila európsku kultúru o nové hodnoty, ovplyvnila i podobu literatúry. Vďaka politickému prostrediu sa osvietenstvo najviac rozšírilo v Anglicku a vo Francúzsku. Presadzovalo právo jednotlivca na slobodu myslenia a presvedčenia. Kládlo dôraz na vzdelanie. Fungovanie vesmíru vysvetľovalo na základe fyzikálnych zákonov. Malo protifeudálny a proticirkevný charakter. Vyjadrovalo názory nastupujúceho kapitalizmu: právo jednotlivca na nezávislosť myslenia a na slobodu presvedčenia. Osvietenci postavili proti viere rozum, proti dogmám a poverám zmyslovú skúsenosť a poznanie, pričom kládli dôraz na vzdelanie.
Klasicistická a osvietenecká literatúra
- literatúra sa delila podľa pevne stanovených teoretických zásad i praktických pravidiel na žánre. K tým vysokým zaraďovali napr. ódu, elégiu, epos, tragédiu; k nízkym bájku, satiru, komédiu a iné. Nepripúšťalo sa ich prelínanie. Vysoké žánre spracúvali vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinami príslušníci vysokých vrstiev, vládcovia, veľmoži, vojvodcovia. Nízke žánre si volili námety zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti. V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom. Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň, v lyrike veľkolepá óda. Klasicistická dráma dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt: jednotu miesta, deja a času (hra sa mala odohrávať na jednom mieste, v priebehu 24 hodín a mala mať len jednoduchý dej, preto nevznikali vedľajšie motívy). V predstaveniach pôsobili aj ženy - herečky.
Spoločensko - historické pomery na Slovensku
Rakúska monarchia, Slovensko bolo jej súčasťou, sa stala členom Svätej aliancie, ktorá zvíťazila nad Napoleonom. Dochádza k upevneniu feudalizmu a nastoleniu tuhého centralizmu (tzv. metternichovský absolutizmus sa spoliehal predovšetkým na políciu). Ako reakcia na tieto udalosti nastáva rozvoj národných hnutí nenemeckých národov. Maďarskej šľachte sa podarilo vymôcť od viedenskej vlády uznanie maďarčiny ako úradného jazyka v školách a úradoch. Začalo sa posilňovať postavenie maďarského jazyka a maďarskej národnosti. Slovenská inteligencia hľadá oporu v ruskom národe. Rusko zvíťazilo nad Napoleonom, čim dokázalo svoju silu a tým vzbudzovalo v slovenskej inteligencii nádej na získanie národnej slobody. Vieru v Rusko vyvolávali aj názory nemeckého filozofa Johanna Herdera, ktorý hlásal, že iba Slovania majú predpoklad pre humanitné spolužitie: nikdy neviedli dobyvačné vojny, sú pohostinní, protiví sa im násilie a lúpenie. Na základe tejto filozofie a spoločensko-politických podmienok vznikla idea slovanskej vzájomnosti, teda myšlienka spolupatričnosti a spolupráce všetkých slovanských národov. Jej najvýznamnejšími predstaviteľmi u nás boli Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik.
Klasicizmus, osvietenectvo v slovenskej literatúre
Znaky slovenskej klasicistickej literatúry:
Znaky slovenského osvietenstva:
Osvieteneckí autori na Slovensku
Klasicistickí autori na Slovensku
Klasicistickí autori V Európe
Osvieteneckí autori V Európe
b) Preromantizmus a romantizmus (1840-1850)
Sentimentalizmus alebo Preromantizmus je umelecký smer, ktorý odmietal nespravodlivosť feudalizmu, chladné mudrovanie. Zdôrazňoval citové hodnoty jednoduchého človeka. Najdôležitejšími znakmi preromantizmu sú zmysel pre veľkosť, vznešenosť, pôvodnosť a požiadavka tvorivej slobody. Prejavoval sa najmä v 2. polovici 18. st.
Romantizmus (z fr. romantique - citovo pôsobiaci) je myšlienkové hnutie a jeden z hlavných umeleckých smerov 19. st. Rušil hodnoty, ktoré prinieslo osvietenstvo a klasicizmus 18. st.; proti klasicistickým pravidlám uplatňoval tvorivú slobodu umelca, proti racionalizmu staval cit, vášne, fantáziu a vôľu, proti idealizácii pravdivosť, proti abstraktnému poňatiu človeka zdôrazňoval konkrétneho jedinca (i záujem o ľudskú psychiku), proti všeobecnému poňatiu ľudstva ideu národa. Predstupňom romantizmu v literatúre a estetike bol Preromantizmus (sentimentalizmus) 18. st.
Preromantická a romantická literatúra
- hlavnými znakmi romantizmu sú individualizmus, subjektivizmus a modernizmus. V jednotlivých národných oblastiach sa vytvorili odlišné prúdy, programy, hnutia a školy. Literárni romantici vyzdvihujú silu prírody, obdivujú minulosť, mystiku a exotiku; dali voľnosť veršu, rýmu i próze a obohatili jazyk ľudovou rečou i archaizmami; zdôrazňovali slobodu tvorby (romantizmus začal zmiešavať - synkretizmus - rôzne druhy umenia: do poézie uviedol hudobnosť, zmysel pre farebnosť, Iyrizoval prózu i drámu, dramatizoval prózu).
Literatúra zásadne odmietala klasické estetické normy, kládla dôraz na pôvodnosť, tvorivú slobodu umelca, jeho emocionalitu a spontánnosť. Typickými žánrami boli Iyrická balada, básnická poviedka či poéma, moderný epos, román vo veršoch, dramatická báseň, historický román a poviedka.
Objavil sa nový typ - romantický hrdina - výnimočná osobnosť, často spoločenský vydedenec (zlodej, vrah, kat, žobrák, tulák). Romantický hrdina je väčšinou idealizovaný, túži po láske, ale vie, že ju nenájde; veľakrát nešťastne miluje vysnívaný ideál, nie skutočnú ženu. Láska mu je všetkým, oddáva sa jej celkom a bez výhrad; naopak, romantická hrdinka je spútaná konvenciami, v mene ktorých odmieta vášnivú lásku. Romantický hrdina sa často ocitá v neriešiteľnom konflikte s okolitým svetom; východisko potom nachádza v úniku do minulosti, sveta fantázie, vidieckeho prostredia alebo prírody. Objavuje sa myšlienka, že svet sa nedá premeniť ani vôľou, ani vierou v nadosobný ideál, ani gestom protestu alebo vzbury; odtiaľ plynul príznačný romantický pesimizmus a sklamanie.
Spoločensko - historické pomery na Slovensku
V celej Európe silnela vlna národnooslobodzovacieho hnutia, ktorá vyústila do revolúcií v r. 1848. V Uhorsku nebola silná buržoázia, preto sa na čelo hnutia postavila stredná šľachta. Jej hlavným predstaviteľom bol Lajoš Košút, ktorý sa netajil radikálnym odporom k politike Viedne, maďarským nacionalizmom a násilnou maďarizáciou. Preto sa slovenské národné hnutie vyvíjalo v podmienkach dvojakého útlaku: národnostného maďarského a hospodárskeho rakúskeho. Iniciatívu v boji o osamostatnenie slovenského národa preberá mladá generácia: Šťúrova škola. Jej centrom sa stáva bratislavské lýceum, kde v r. 1829 vznikla Spoločnosť česko-slovanská. Bol to študentský samovzdelávací spolok, ktorý po príchode Ľ. Štúra zmenil program a zameral sa na národné a politické otázky. V r. 1836 skupina študentov vystúpila na hrad Devín, kde sa zaviazala vernosťou slobode, k pozdvihnutiu národného života a na znak vernosti slovanstva prijali účastníci k svojmu menu aj slovanské mená: Štúr - Velislav, Hurban - Miloslav. Štúr odišiel .študovať do Halle, kde sa zoznámil s Herderovou a Heglovou filozofiou - idealizmom, ktorý považuje myšlienku, vedomie, ducha za prvotné a hmotu, bytie za druhotné. Hlásal, že dejiny ľudstva predstavujú zákonitý vývoj absolútneho ducha k slobode a k poznaniu samého seba. Po návrate z Halle sa Štúr stal zástupcom profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej. Vo svojich prednáškach definoval základy štúrovskej estetiky a dozrela tu aj myšlienka utvorenia spisovného jazyka na základe stredoslovenského nárečia. V júli 1843 sa Štúr, Hurban, Hodža dohodli na základných pravidlách nového spisovného jazyka, táto dohoda sa udiala na Hurbanovej fare v Hlbokom. Básnik J. Hollý, najväčšia autorita v bernolákovskom tábore, ich reformu schválil. Za základ spisovnej slovenčiny prijali kultúrnu stredoslovenčinu a uzniesli sa na fonetickom pravopise. Koncom r. 1843 odvolali Štúra z Katedry reči a literatúry československej. Potom sa venoval len vedeckej, novinárskej a politickej činnosti. V marci 1844 jeho 22 najhorlivejších prívržencov demonštratívne odišlo z lýcea v Bratislave do Levoče. Pri tejto príležitosti zložil J. Matúška text
hymnickej piesne (na melódiu ľudovej pesničky Kopala studničku, pozerala do nej) Nad Tatrou sa blýska. J. Kráľ napísal v štúrovskej slovenčine báseň Duma bratislavská. Prvou publikáciou v novom jazyku bol druhý ročník almanachu Nitra (1844). Od r. 1844 sa organizačným ústredím stal spolok Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorý vydával knihy už len v tomto jazyku. Zásluhou Štúra začal vychádzať prvý slovenský politický časopis - Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski.
V r.1848 vyľakaný uhorský snem pod tlakom revolúcie odhlasoval zrušenie poddanstva. Koncom marca sa začali búriť roľníci, ktorí nepocítili zmenu vo svojom postavení. Poprední štúrovci v Liptovskom Mikuláši sformulovali revolučný štátoprávny program: Žiadosti slovenského národa, ktorý obsahoval národné požiadavky, požiadavky demokratizácie spoločnosti, zrušenie poddanstva pre všetkých roľníkov, oslobodenie J. Kráľa a J. Rotaridesa a národnú autonómiu. Tú mal reprezentovať národný snem, symboly (farba, vlajka) a národné gardy. Žiadosti dostala uhorská vláda a tá zareagovala tak, že vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu. ktorí museli opustiť územie Slovenska. Preto sa Slováci rozišli s maďarskou revolúciou. V septembri 1848 vznikla vo Viedni Slovenská národná rada ako najvyšší slovenský vojenský a politický orgán. Organizovali sa tu aj slovenskí vojenskí dobrovoľníci, ktorí pod vedením českých vodcov začali oslobodzovať Slovensko od maďarských vojsk. Slovenská národná rada vyhlásila na Myjave odtrhnutie Slovenska od Uhorska a vyzvala slovenský národ do celonárodného povstania - maďarské vojská vytlačili dobrovoľníkov mimo územia a nastolili na Slovensku teror. Maďarská vláda vyhlásila Štúra, Hurbana a Hodžu za vlastizradcov a pozbavila ich štátneho občianstva. Keď vypukla revolúcia aj vo Viedni, tak rakúske vojská povstanie potlačili a na trón nastúpil mladý František Jozef!., ktorému Slováci doručili svoju petíciu o vytvorení samostatného Slovenského územia v rámci habsburskej ríše: žiadali vlastný snem, úradnú reč slovenčinu... panovník poskytol len neurčité sľuby. Po definitívnej porážke maďarského povstania pri Világosi cisár svoje sľuby nesplnil a nastala centralizácia monarchie pod vedením nového ministra Bacha - Bachov absolutizmus.
Klasicizmus, osvietenectvo v slovenskej literatúre
Znaky slovenskej romantickej literatúry:
Preromantickí a romantickí autori na Slovensku
Preromantickí a romantickí autori V Európe
c) Od romantizmu
k začiatkom realizmu
(1850-1880)
Po porážke revolúcie viedenská vláda, nastolila absolutistický režim, ktorý reprezentoval minister vnútra A. Bach. Úradnou rečou sa stala nemčina. Prestali vychádzať Hurbanove Slovenské pohľady a od r. 1849 vo Viedni vydávané, Slovenské noviny, na návrh dôverníka pre slovenské veci na viedenskom dvore, Jána Kollára, vychádzali v staroslovienčine, čiže v slovakizovanej češtine. Preto dochádza v r. 1851 k stretnutiu štúrovcov a bývalých bernolákovcov: J. Palárika, A. Radlinského, M. Hattalu. Dohodli sa na reforme jazyka. Podľa Hodžových návrhov vypracoval Martin Hattala Krátku mIuvnicu slovenskú, ktorá upravila stredoslovenské nárečie podľa historických (etymologických) zásad.
Po páde Bachovho absolutizmu v r. 1859 a prijatím Októbrového diplomu (1860) nastáva uvoľnenie režimu. Uhorsko získalo novou ústavou z r. 1861 značnú mieru samosprávy, obnovili sa uhorské úrady, snem, úradnou rečou sa stala maďarčina. V tomto roku začali vychádzať politické noviny, Pešťbudínske vedomosti, ktoré redigoval J. Francisci. Patril k organizátorom celonárodného memorandového zhromaždenia, ktoré sa uskutočnilo v Turčianskom sv. Martine 6. a 7. júna 1861. Prítomní prijali dokument Memorandum národa slovenského a v ňom žiadali uznanie slovenského národa, slovenského jazyka a samosprávu pre slovenský národ pod názvom „Hornouhorské slovenské Okolie". Na tomto území mala v úradoch, na súdoch, v školách panovať jedine slovenčina. Zo všetkých slovenských politických požiadaviek, predostretých uhorskému snemu a panovníkovi, sa splnila len malá časť: vznikli tri slovenské gymnáziá, v Revúcej, Martine, Kláštore pod Znievom, a v r. 1863 bola založená Matica slovenská, ktorá sa stala celonárodnou inštitúciou. Prejavom národnej jednoty bolo zvolenie katolíckeho biskupa Š. Moyzesa za predsedu Matice slovenskej a evanjelického superintendanta K. Kuzmányho za jej podpredsedu. Stala sa centrom vedeckej činnosti, organizovala kultúrne podujatia, vydávala časopisy, noviny, almanachy a tým sa zaslúžila o šírenie literárneho jazyka i osvety v širokých ľudových vrstvách (matičné obdobie). V r. 1867 dochádza k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a panovník vymenoval nezávislú uhorskú vládu na čele s grófom Andrášim. Nacionálna doktrína maďarských vládnucich kruhov sa stala politickou platformou: všetci obyvatelia Uhorska tvoria jednotný nedeliteľný politický uhorský národ,jediným jazykom vo všetkých oblastiach života štátu bola maďarčina.
V r. 1874 boli zatvorené slovenské gymnáziá a o rok neskôr Matica slovenská. Nastalo obdobie otvorenej maďarizácie. Romantizmus ustupoval realizmu.
Slovenská literatúra v tomto období
Znaky slovenskej literatúry po r. 1848:
Autori tohto obdobia na Slovensku
d) Realizmus (1880-1900)
Realizmus (z lat. realis - vecný, skutočný) je umelecký smer a zároveň metóda uplatňujúca sa od polovice 19. a v priebehu 20. storočia, založená na kritickom poznávaní skutočnosti, ktoré vychádza z pravdivého zobrazenia ľudskej osobnosti s jej rozmanitými vzťahmi k realite.
Kritický realizmus je umelecký smer, ktorý patri k najvýraznejšej odrode realizmu, je v ňom zosilnený rys kritickosti. Reaguje na vlnu buržoáznych revolúcií v Európe, rozmach vedy a techniky a na vývoj spoločnosti, ktorá v súvislosti s pozitívnym ekonomickým vývojom nedokázala snívať (ako predchádzajúci romantizmus).
Realistická literatúra
- umelci sa v literatúre snažia o komplexnosť zobrazenia. Človek, jeho prostredie, spoločenský život sú zobrazené s úsilím o čo najväčšiu pravdivosť; kritická analýza nedostatkov v spoločnosti sa nevyhýba tabuizovaným témam, skôr naopak - vyhľadáva ich (prostitúcia, karierizmus, problémové manželstvá, nevery atď.). Realisti sa snažia vystihnúť všeobecný charakterový typ (typizácia: vlastnosti istého typu sú charakteristické pre množstvo podobných ľudí z tej spoločenskej vrstvy, ktorú reprezentujú). Typy majú často negatívny charakter, záporné vlastnosti sú vyexponované do symbolickej podoby. Realizmus nachádza postavy vo všetkých spoločenských vrstvách, začínajúc podsvetím a končiac najvyššími kruhmi buržoázie a aristokracie. Spisovatelia používajú nové výrazové prostriedky - oproti patetickému romantizmu sa v ich dielach objavujú všetky vrstvy jazyka (nárečia, hovorové výrazy, archaizmy, argot atď.). Z hľadiska žánru sú pre realizmus typické väčšie prozaické útvary (najmä román), epická poézia a spoločenské drámy.
Spoločensko - historické pomery na Slovensku
- v r. 1874 boli na príkaz vlády a ministra školstva zrušené všetky tri slovenské gymnáziá a až do r. 1918 neexistovala jediná slovenská stredná škola. Počas nasledujúceho roka minister vnútra K. Tisa zrušil aj Maticu slovenskú. Sociálna bieda ľudu narastala (panovník schválil čaľadnícky zákon, ktorý umožňoval telesné tresty), na dedine sa vzmáhala bieda, hlad, ľudí trápili choroby. Hlavná politická sila v období dualizmu - Slovenská národná strana - bola v trvalej opozícii voči uhorskej vláde a silám, ktoré nerešpektovali národnú svojbytnosť Slovákov. Orientáciou na Rusko a presadzovaním politickej pasivity sa dostávala na konzervatívne pozície a mladšie generácie to právom kritizovali. V r. 1882 slovenskí študenti založili v Prahe spolok Detvan, ktorý organizoval vzdelávacie a kultúrne podujatia, oboznamoval českú spoločnosť so slovenskou kultúrou a podnecoval záujem o dianie na Slovensku. V 60-tych rokoch sa kultúrnym centrom stal Martin. Bolo to chudobné mestečko s malým počtom obyvateľov. Vznikla tu kníhtlačiareň, ženský spolok Živena, ktorý šíril osvetu hlavne v oblasti ľudovej tvorby. V r. 1872 založili stálu ochotnícku scénu - Slovenský spevokol, od r. 1895 existovala Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorej prvým predsedom sa stal A. Kmeť. Podarilo sa tu postaviť Národný dom (súčasná stará budova Divadla SNP). V Martine v tej dobe žilo veľa národných dejateľov (K. Kuzmány. V. Pauliny-Tóth, S. H. Vajanský, J. Škultéty). Koncom 19. st. začali vydávať Ľudové noviny redaktori A. Bielek a A. Hlinka, ktorí spolupracovali s hlasistami a reprezentovali formujúci sa slovenský katolícky prúd. Aktívne pracovali medzi slovenským ľudom, zakladali hospodárske spolky, usilovali sa hospodársky a mravne pozdvihnúť hlavne slovenské roľníctvo. V tomto období vznikla aj ďalšia skupina - hlasisti, ktorá sa pomenovala podľa časopisu Hlas (1898 1904). Vedúcimi osobnosťami boli Vavro Šrobár a Pavol Blaho.
Slovenská realistická literatúra
Literárny almanach mladých Napred, ktorý v r. 1871 zostavil P. O. Hviezdoslav a Koloman Banšell, pobúril "otcov národa" a vyvolal ich kritiku a zamietnutie. Staršia generácia na čele s J. M. Hurbanom odmietla slobodu prejavu, túžbu po tematickej šírke, štylistickej veršovej novosti. Za nástup realizmu môžeme považovať vydanie zbierky básni S. H. Vajanského Tatry amore (1879). O rok neskôr v časopise Orol uverejnili Vajanský a Škultéty sériu úvah pod názvom Kritické listy, kde si formou fingovanej literárnej korešpondencie vymieňali názory na aktuálne problémy poézie a prózy. Práve tu formulovali ideovo-estetický program pre celú nastávajúcu generáciu. Žiadali striktne dodržiavať sylabotonický veršový systém. Obaja spoločne obnovili vydávanie literárneho časopisu Slovenské pohľady, lebo literárnu kritiku považovali za veľmi dôležitú.
Realizmus rozdeľujeme na dve obdobia:
1. vlna - opisný realizmus (1880 - 1900):
2. vlna - kritický realizmus (1900 – 1918):
Realistickíautori na Slovensku
Realistickí autori V Európe