Slovenská literatúra 20. storočia

III. Slovenská literatúra 20. storočia

a) Literárna moderna (1900-1918)

Spoločensko - historické pomery na Slovensku

- začiatok 20. storočia znamenal pre Rakúsko-Uhorsko a konkrétne pre Slovensko rozvoj priemyslu a hospodárstva, výstavbu železničného spojenia. Prudký nárast dravého podnikateľského prostredia zhoršoval životné podmienky slovenských roľníkov. Zbedačený ľud sa začal masovo vysťahovávať za prácou do Ameriky, Austrálie, a pod. Vysťahovalectvo malo za následok znižovanie počtu obyvateľov slovenskej národnosti a zvýšený národnostný útlak. Vypuknutie prvej svetovej vojny znamenalo zhoršenie podmienok pre rozvoj hospodárstva.

Literárna moderna v slovenskej literatúre

Aj do slovenskej literatúry prenikli nové myšlienkové prúdy a začala sa rozvíjať slovenská literárna moderna, ktorá netrvala na potrebe vyjadrovať vodcovské či obranné postoje voči národnej problematike. Medzi predstaviteľov patria: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimir Roy, Ivan Gall a iní. Mladí básnici pochopili modernosť ako nový vzťah k tradícii národnej literatúry, lebo ju nielen prekonávali novými umeleckými postupmi, ale hlavne ju neodvrhovali. Vyslovovali naliehavé psychologické otázky, opisovali stavy vlastného vnútra, citové túžby, intelektuálne krízy lyrického subjektu. Svoju tvorbu uverejňovali v časopisoch Prúdy, Dennica, Slovenské pohľady, Živena, Černokňažník a písali ju pod vplyvom slovenských romantikov i francúzskych prekliatych básnikov: Baudelaira, Verlaina, Rimbauda.

Znaky poézie písanej autormi obdobia literárnej moderny:

• podfarbenie
• zobrazujú ponuré nálady, lebo smútia za starým svetom, zápasia medzi životom a smrťou; základným životným pocitom je nenaplnenie, citové zlyhanie a intelektuálna kríza
• dominuje symbolizmu, subjektivizácia, iracionalizmus, disharmónia
• verš: stopovo organizovaný sylabotonický verš, zárodky voľného verša, ktorý sa rozvinul až v medzivojnovom období v básnickej avantgarde, nepresný alebo žiadny rým, rytmicko-syntaktický paralelizmus
• často používali čistý daktyl (napr. l. Krasko: Baníci) alebo daktylo-trochejský verš, kde dominovali trojslabičné slová s prízvukom na prvej slabike (l. Krasko: Otcova roľa).

Autori literárnej moderny na Slovensku

• Ivan Krasko
• Janko Jesenský
• Vladimír Roy
• Ivan Gall

b) Medzivojnová literatúra (1918-1945)

Spoločensko - historické pomery na Slovensku

- Slovensko sa stalo súčasťou Československej republiky založenej v októbri 1918. Nový štát zbavil Slovákov maďarizačného útlaku, zaviedol parlamentnú demokraciu, zvýšil vzdelanosť obyvateľstva, slovenčina prenikla do škôl a úradov, stala sa štátnym jazykom, nastal rozvoj vedy a umenia. Začal prílev českej inteligencie na Slovensko, kde bolo treba kvalifikovaných odborníkov, ovládajúcich podobnú reč. Vznikli slovenské kultúrne ustanovizne: Univerzita Komenského v Bratislave, Slovenské národné divadlo, bola znovu obnovená činnosť Matice slovenskej. Napriek tomu naďalej existovalo vysťahovalectvo, problém uplatnenia novej slovenskej inteligencie, korupcia, brzdenie hospodárskeho vývoja. Po víťazstve národného socializmu v Nemecku sa v Európe začala zhoršovať aj tak napätá politická situácia: zmierlivá politika Francúzska a Veľkej Británie voči nemeckým ambíciám sa zavŕšila 29. 9. 1938 podpísaním mníchovskej dohody. Nemecko nemalo záujem na ďalšom existovaní Československej republiky, preto podporovalo tých slovenských politikov, ktorí sa usilovali utvoriť samostatný slovenský štát, ktorý vznikol v marci 1939. Druhá svetová vojna sa odrazila aj na politickom, hospodárskom i kultúrnom živote. Jej zásah do života ľudí môžeme vidieť aj v slovenskej literatúre.

Slovenská poézia v medzivojnovom období

Básnici vítajú príchod nových čias, vyrovnávajú sa so zážitkami z vojny. V tomto období existovalo popri sebe niekoľko básnických škôl a skupín. V nebývalom počte rastú preklady súčasných svetových autorov, spisovatelia študujú v cudzích krajinách a to napomáha zmenšiť tradičné zaostávanie za modernými literárnymi smermi. Š. Krčméry obnovuje vydávanie Slovenských pohľadov. Veľa spisovateľov tohto obdobia sa uplatňuje aj v politike: M. Rázus, T. Gašpar. Autorov rozdeľujeme:

• bolizmus )
• Prechodná generácia:Martin Rázus, Štefan Krčméry

(nadviazali na tradíciu P. Országha Hviezdoslava a l. Kraska, uprednostňovali národnú a obrannú tému)

• Mladí autori:

- neosymbolizmus – Emil Boleslav Lukáč

(najpesimistickejšia poézia z medzivojnovej básnickej tvorby)

- vitalizmus – Ján Smrek

(básnik životného optimizmu, neúnavný hľadač lásky a harmónie; presadzuje poéziu každého dňa, zachytáva moment, hlavne radostnú chvíľku v živote človeka)

- avantgardná ľavicová poézia -- Ladislav Novomeský, Fraňo Kráľ, Ján Poničan

(udomácňujú proletársku poéziu a sociálnu tematiku, od r. 1926 vydávali časopis DAV, ktorý upozorňoval na nebezpečenstvo fašizmu, kontaktovali sa v tomto období aj so sovietskymi spisovateľmi; schematizmu sa ubránil jedine L. Novomeský, ktorý sa inšpiroval poetizmom)

- nadrealizmus –Rudolf Fábry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Pavel Bunčák, Ján Rak, Július Lenko, Ján Brezina

(slovenskí surrealisti, využívali polytematickosť básní, asociatívnu metódu pri tvorbe básnických obrazov, inšpirovali sa apollinaírovským pásmom),

- katolícka moderna - Janko Silan, Rudolf Dilong, Ján Haranta, Mikuláš Šprinc, Paľo Ušák-Oliva, Pavol Gašparovič Hlbina, Gorazd Zvonický, Svetoslav Veigl,Karol Strmeň

a iní (spisovatelia spájali tradičné kresťanské hodnoty s novými výrazovými prostriedkami: symbolizmom, poetizmom, surrealizmom)

- individuálne formovaní autori - Valentín Beniak (básnik s tragickým pocitom života), Maša Haľamová (nadviazala na kraskovskú líniu a ovplyvnila ju aj tvorba J. Wolkra).

Slovenská próza v medzivojnovom období

V rokoch 1918 - 1945 vznikla prvýkrát v slovenskej literatúre pluralitná podstata literatúry (dovtedy každú vývinovú fázu reprezentovala jedna generácia). Od r. 1918 vedľa seba existujú viaceré umelecké smery, autorské orientácie, tzn. že tá istá historická skutočnosť dovoľuje zaujať veľmi rozdielne umelecké postoje v ideologickom i tematickom zmysle. Tematika medzivojnového obdobia: vojnové zážitky, spomienky na mladosť, povojnová sociálna skutočnosť, nové udalosti spoločenskej, politickej a kultúrnej problematiky. Zvýšil sa počet vydávaných diel, čo súviselo predovšetkým s priaznivým kultúrno-spoločenským rozmachom Slovenska: s rozvojom školstva, vznikom rôznych vedeckých a osvetových inštitúcii, so vzrastom počtu kultúrnych a literárnych časopisov. V tomto čase ešte tvorila staršia generácia spisovateľov, ktorá písala aj pred vojnou a po prevrate pokračovala: M. Kukučín, J. Gregor Tajovský, B. Slančíková Timrava, J. Jesenský, L. Nádaši Jégé; stredná generácia bola umelecky rôznorodá, lebo vo svojej tvorbe experimentovali: M. Rázus, Š. Krčméry, J. Hrušovský, J. Cíger Hronský; nastupuiúca mladá generácia: G. Vámoš, l. Horváth, Š. Letz, P. Jilemnický, M. Urban.

Medzivojnovú prózu rozdeľujeme z hľadiska uplatňovania umeleckej metódy na:

• Realizmus

prvá linia: priame rozvíjanie realistickej tradície príslušníkmi tretej vlny realizmu; predstavitelia:

L. Nádaši Jégé, M. Rázus

- druhú líniu predstavuje sociálno-psychologický realizmus, ktorý sa usiluje o prienik do vnútra človeka; predstavitelia:

J. Cíger Hronský, M. Urban, Š. Letz

- tretia linia: socialistický realizmus; predstavitelia:

P. Jilemnický, F. Kráľ

• Lyrizovaná próza

- jej šíriteľmi sa stali spisovatelia, ktorí sa združovali okolo časopisov Mladé Slovensko, Svojeť, tu sa zoznamovali s modernými smermi, chceli literatúre otvoriť cestu do Európy a popritom sa neizolovali od domácich skutočností.

Najviac vynikala ornamentálna próza (ornamentalizmus), kde ozdobnosť jazyka a štýlu súvisela s úsilím povýšiť tvar literárneho diela na úroveň, ktorá by zodpovedala modernistickým európskym prúdom; vychádzala z expresionizmu; experimentovali s jazykom, slovom a ako výrazové kategórie využívali dramatickosť, drastickosť, kontrast medzi škaredým a krásnym; patrí sem: G. Vámoš, J. Hrušovský, l. Horváth; lyricky tvarovaná próza má dve línie:

1. zobrazovanie sociálnych tém, najmä dedinských, s ich rozpornými prvkami; predstaviteľ: J. Horák;

2. uprednostňovanie psychologických námetov a harmonických riešení konfliktov; predstaviteľ: J. Bodenek;

Naturizmus - najvyšší stupeň lyrizovanej prózy, v ktorom dominoval rozprávkovo-mýtický epický princíp; hlavní predstavitelia: Ľ. Ondrejov, D. Chrobák, F. Švantner, M. Figuli.

c) Literatúra druhej polovice 20.storočia
(1945-1989)

Spoločensko - historické pomery na Slovensku

- prvé povojnové roky boli obdobím prudkého rozvoja v oblasti vedy a kultúry, kedy sa republika otvorila svetu a nadviazala opäť na svoje predvojnové kontakty. Ale obdobie po 2. svetovej vojne je predovšetkým v znamení nástupu komunistickej ideológie k moci. Európa sa rozdelila tzv. železnou oponou na východnú a západnú, totalitnú a demokratickú. Československo je izolované od ostatných krajín na západ od našich hraníc, je pod absolútnym vplyvom Sovietskeho zväzu, je súčasťou sovietskeho bloku. K nástrojom vlády komunistickej totality patrila perzekúcia politicky nepohodlných osôb, ich väznenie, mučenie, rozsiahle politické procesy. Obyvatelia boli znovu nútení odchádzať do emigrácie. Určité uvoľnenie politickej situácie a pokusy o reformu socializmu v 60-tych rokoch vystriedala v 80-tych rokoch normalizácia. Koniec 80-tych rokov prináša v celom východnom bloku reformy, ktoré ústia do pádu komunistického režimu.

Slovenská poézia druhej polovice 20. storočia

1945 - 1948

• vychádza priečinková literatúra starších autorov:
  J. Jesenský, J. Smrek, E. B. Lukáč, M. Haľamová
• počas vojny a po vojne tvorila skupina autorov – regionalisti: J. Kostra, P. Horov, A. Plávka,
• Davisti: L. Novomeský, J. Rob-Poničan, F. Kráľ
• píšu mladí básnici, ktorí prežili vojnu, tematicky čerpali zo SNP: I. Teren, M. Krno
• aktivizujú sa nadrealisti - nemali čo povedať novej dobe, prestali experimentovať, buď sa odmlčali, alebo sa prispôsobili socialistickému realizmu (jedine Š. Žáry naďalej písal ideovo-tematicky hodnotné diela)
• publikuj ú predstavitelia katolíckej moderny - tvorili aj pred vojnou

1948 - 50-te roky

• február 1948 znamenal koniec plurality a demokracie; jedinou tvorivou metódou sa stala metóda socialistického realizmu, nad jej dodržiavaním bdel Zväz slovenských spisovateľov; dominovali témy: kolektivizácia, spriemyselňovanie, ospevovanie krajiny Sovietov, kult Stalina, Gottwalda, jednoducho čierno-biele videnie sveta

50-te a 60-te roky

• vstup M. Rúfusa a o tri roky neskôr M. Válka do literatúry znamenal rozhodujúci podnet pre vývin slovenskej poézie, lebo obaja odmietali stvárňovať kolektivistickú problematiku, oslavovať víťazstvo socialistickej cesty; do centra záujmu postavili človeka a jeho zložitý a intímnymi problémami poznačený osud,
• 1956 - vychádza časopis Mladá tvorba (do 1970), ktorý prispieva k pluralite názorov v literárnej tvorbe; nastáva oživenie hladiny literatúry
• vzniká trnavská skupina, ktorá dostala aj označenie Konkretisti - J. Stacho, J. Mihalkovič, J. Šimonovič, Ľ. Feldek, vychádzajú z konkretizmu a expresívneho senzualizmu
• skupina Osamelí bežci- I. Laučik, I. Štrpka, P. Repka - oneskorene publikovala svoje debuty, v ktorých sa prezentovali novou, originálnou poetikou, preferovali básnickú polyfóniu, viacvýznamovosť, poéziu chápali ako prostriedok na neobmedzené sebavyjadrenie

1968, 1969

• obdobie konsolidácie, väčšie možnosti slobodného rozvoja kultúry, v tomto období vstupujú do literatúry noví autori:

M. Kováč, J. Buzássy, L. Vadkerti-Gavorníková,

• august 1969 - nastáva obdobie normalizácie, komunistická moc zasahuje do rozvoja umenia, preto niektorí autori nesmú publikovať - I. Kupec, l. Laučik, P. Repka a iní emigrujú z vážnej literatúry do popmusíc - K. Peteraj, l. Štrasser
• zanikajú literárne časopisy: Kultúrny žívot, Literárny týždenník, Mladá tvorba

70-te a 80-te roky

• v obdobi normalizácie od r. 1972 - 1982 vedie V. Mihálik v časopise Nové slovo rubriku venovanú tvorbe mladých autorov (dnes hodnotené ako služba režimu), v ktorej je badatel'né, že sa dokázali prispôsobiť požiadavke angažovanosti; napriek tomu vznikajú aj kvalitné básnické diela (J. Švantner, M. Richter, D. Hevier),
• .v 80-tych rokoch vznikajú samizdatové časopisy, napr. Fragment K, opäť začali vychádzať Dotyky a Literárny týždenník, umelci prejavujú kritiku, vzburu, zaoberajú sa analýzou psychiky človeka ubíjaného totalitou: T. Janovic, I. Štrpka, M. Lasica, D. Hevier, Š. Moravčík

po 1989 a 90-te roky

• moderné typy poézie, najrozličnejšie prúdy, smerovania a autorské typy; publikujú autori V. Klimáček, J. Urban, l. Kolenič, A. Turan a mnohí iní.

Slovenská próza druhej polovice 20. storočia

1945 - 1948

• Po druhej svetovej vojne ostáva v platnosti program vyslovený v r. 1936 v Trenčianskych Tepliciach, na ktorom sa všetci spisovatelia zjednotili a vyjadrili vernosť slobode a veľkým ideálom ľudstva. Časť autorov sa obávala stíhania za spoluprácu v štátnych a verejných funkciách klérofašistického Slovenského štátu, a preto emigrovala ešte pred príchodom Červenej armády (J. Cíger Hronský, M. Urban, T. Gašpar). Posledných dvoch americké okupačné úrady vrátili a boli odsúdení a uväznení. V tomto období vychádza priečinková literatúra M. Figuli, F. Kráľa. Publikujú aj autori - naturisti: F. Švantner - román Nevesta hôľ, novely Dáma, Sedliak, List. F. Hečko napísal román Červené víno. Obdobie vojny a podobu SNP opísali vo svojich dielach P. Jilemnický (román Kronika) a D. Tatarka (román Farská republika).

1948 - 1954

• Po socialistickej revolúcii vzniká Zväz slovenských spisovateľov, ktorý dohliada na dodržiavanie predpísaných tém. V tomto období vznikajú dominantné diela schematizmu: F. Hečko - Drevená dedina, D. Tatarka - Radostník, J. Horák - Šachty. Vychádzajú aj diela opisujúce SNP: V. Mináč - Smrť chodí po horách. Komunistická strana vypracovala premyslený systém represie voči neposlušným spisovateľom: nesmeli publikovať, mali problémy v občianskom uplatnení sa, ich rodinných príslušníkov, prípadne ich samotných, väznili. K najrafinovanejším formám zastrašovania patrilo uprednostňovanie robotníckych autorov pred vzdelanými profesionálmi. Išlo o to, aby literatúra vychovávala uvedomelých robotníkov, družstevníkov, ktorí svoj "boj za mier" nesmú za žiadnu cenu vzdať. K typickým žánrom patrí budovateľský román a historická románová kronika.

1954 - 1956

• Rok 1954 je označovaný za začiatok "odmäku" v slovenskej próze. Alfonz Bednár vydáva román Sklený vrch, v ktorom nahradil prísne spoločensky chápaného človeka človekom s individuálnym osudom a vlastným vnútorným svetom. Na stránkach literárnych časopisov prebieha rozsiahla diskusia o stave slovenskej literatúry. V r. 1956 vychádza monumentálny román Švantnera Život bez konca (zachytáva roky 1895 - 1935) a kniha noviel Hodiny a minúty od Alfonza Bednára. Nastupuje mladá generácia, ktorá odmieta dedičstvo minulej etapy literárneho vývinu.

1956 - 1968

• Nastáva uvoľnenie, experimentovanie v literatúre, prekladanie cudzojazyčných diel. V tomto čase sa vytvoril aj priestor na generačnú diferenciáciu, na osobnú kryštalizáciu spisovateľov. Mladá generácia nadväzuje na francúzsky existencializmus, ponára sa do ľudskej psychiky, erotizuje prózu, objavuje neorealizmus, amerických beatnikov. Začali vychádzať tri nové lit. časopisy: Mladá tvorba, Revue svetovej literatúry, Romboid. Autori sa nevyhýbali téme vojny, fašizmu, antisemitizmu: R. Jašík - Námestie sv. Alžbety, L. Ťažký - Amenmária. Samí dobrí vojaci. V exile vydáva J. Cíger Hronský - Svet na Trasovisku, v ktorom zobrazuje SNP ako zradu na národe. Niektorí spisovatelia vytriezveli z budovateľského opojenia: D. Tatarka - Démon súhlasu, L. Mňačko – Oneskorené reportáže, Nočný rozhovor (pohľad na vojnu očami siroty nemeckého vojaka). V tomto období debutujú mladi autori J. Johanides, V. Šikula, R. Sloboda, J. Lenčo, P. Jaroš, J. Blažková a iní. Odkláňajú sa od veľkých prozaických foriem a žánrovo sa presúvajú k poviedke a novele. Prenášajú pozornosť od človeka verejného na človeka súkromného, k existenciálnej analýze, zaoberajú sa intímno-citovými problémami. Dominuje mladý hrdina, väčšinou outsider. Literatúra sa sexualizuje, lebo príbehy sa odohrávajú na úrovní ľúbostnej reflexie. Spisovatelia sa nechávajú inšpirovať francúzskym novým románom a latinskoamerickým magickým realizmom.

1968 - 70-te roky

• Po augustových dňoch v r. 1968 odchádzajú do exilu spisovatelia Mňačko, Blažková, Gavalcová a iní. Títo autori publikujú v zahraničí a vytvárajú tak exilový prúd slovenskej literatúry. V období normalizácie boli z literárneho života vyradení talentovaní spisovatelia: Hykisch, Lenčo, Johanides, Šikula, Sloboda, Lasica, Satinský. D. Tatarka vystúpil na bratislavskom námestí proti príchodu sovietskych vojsk a tým sa odsúdil na vylúčenie z verejného života. Asi 40 spisovateľov a literárnych pracovníkov bolo vylúčených zo Zväzu slovenských spisovateľov, niektoré mená zmizli z učebníc. Bolo pozastavené vydávanie literárnych časopisov Kultúrny život, Literárny týždenník, Mladá tvorba. Od r. 1972 sa datuje návrat k silnému socialistickému realizmu. V. Mihálik a D. Okáli sa v tomto období pokúšali o systematické ideologické preškolenie akceptovaných autorov a literárnych kritikov. Niektorí spisovatelia vydávajú svoje diela samizdatovo - samizdatový a disidentský prúd: D. Tatarka, I. Kadlečík, H. Ponická, P. Hrúz, M. Šimečka. V oficiálnom prúde pôsobili autori, ktorí mali podporu režimu i ďalší, ktorí napr. začali písať historický román ako formu úniku pred predpísanými témami: V. Šikula - Majstri, Muškát; P. Jaroš - Tisícročná včela; L. Ballek - Pomocník, Agáty; A. Hykisch - Čas majstrov, Milujte kráľovnú; J. Lenčo Egypťanka Nitokris, Zlaté rúno.
• V 70-tych rokoch sa spisovatelia utiekajú do absurdity a tieto témy komunistickí cenzori zakazovali. Preto ostáva jedinou možnou témou, ktorú mohli uplatňovať a nebola napadnuteľná, téma detstva, mladosti, každodennosti. Postoje autorov boli sebaanalytické, opatrné, skúmavé, buričské, boli to únikové cesty od ozajstných problémov.

70-te roky - 1989

• Tematické východiská slovenskej prózy boli veľmi široké. Dominovalo v nich stvárnenie súčasnosti v rozličných žánrových rovinách. Viacerým autorom sa darilo eliminovať hranice medzi literatúrou pre mládež a literatúrou pre dospelých: P. Glocko, D. Dušek. Do novelistických či románových celkov boli častejšie začleňované postmodernistické reflexívne, lyrizujúce či publicistické pasáže (D. Mitana, P. Vilikovský, R. Sloboda). Výrazným trendom slovenskej prózy bolo aj sústredenie sa na určitý región a jeho špecifiká. Východné Slovensko stvárňovali M. Zimková, S. Rakús, Záhorie Š. Moravčík, D. Dušek, Oravu J. Johanides, O. Feldeková, Modru a Pezinok, V. Šikula, južné Slovensko L. Ballek, podtatranskú obec Hybe P. Jaroš. Niektorí spisovatelia sa zaoberali aj dávnejšou minulosťou, najmä veľkomoravskou (M. Ferko), obdobím 16. až 19. st. (Ho Zelinová, A. Hykisch, V. Šikula)