Teória literatúry – žánre

TEÓRIA LITERATÚRY

Literárne druhy: Lyrika, epika, dráma (každý z týchto druhov, má svoje ŽÁNRE)

LYRIKA

• znaky lyriky sú emocionálnosť a subjektívnosť.
• Zobrazuje subjektívny svet autorových nálad.
• Individuálnosť autora sa v nej prejavuje najsilnejšie ako v ostatných literárnych
• Lyrika je bezprostredným výrazom autorovho vnútorného
• Je spravidla metaforická – obrazná.
• Základom je verš, strofa, spev. + lyrický subjekt

Reflexívna lyrika

je,keď básnik uvažuje, zamýšľa sa nad tým, čo ho trápi,č o sa ho bezprostredne dotýka(citové problémy,spoločenské problémy,..). úvahy.

Duchovná lyrika

sú prevažne piesne, modlitby, plače, žalmy... spojená s náboženstvom, vyjadruje duchovné potreby veriaceho človeka

Ľúbostná lyrika

má motívy lásky, sklamania a pod.

Spoločenská lyrika

sú básne, v ktorých básnici umelecky stvárnili svoje pocity, nálady, myšlienky, vyvolané spoločenskými príčinami.

Prírodná lyrika

sú básne, ktoré z tematického hľadiska zaraďujeme do okruhu prírodnej lyriky, vznikli pod silným vplyvom pôsobenia prírody.

Žánre lyriky:

Óda

je rozsiahlejšia lyrická báseň, ktorej základným cieľom bolo osláviť nejakú osobnosť, alebo sa slávnostným spôsobom vysloviť o významnej udalosti, o významnej téme: národ, sloboda .

Hymna

je tematicky a jazykovo tiež blízka óde. Je však kratšia a má pôvod v náboženskej poézii. Pôvodne slúžila na oslavu boha. Neskôr sa jej oslavná funkcia preniesla aj so svetskej, najmä politickej oblasti. Dnes sa názov hymna používa najčastejšie na pomenovanie štátnej hymny.

Žalm

má podobne ako hymna pôvod v náboženskej piesni. Vznikol v hebrejskej náboženskej literatúre, odkiaľ ho prevzalo i kresťanstvo, kde sa stal súčasťou náboženských obradov.

Elégia

čiže žalospev je lyrický báseň, v ktorej básnik vyjadruje žiaľ nad nejakou smutnou skutočnosťou.

Epigram

je krátka báseň, v ktorej básnik vyjadruje satirický vzťah k osobám, javom vonkajšej skutočnosti alebo sebe samému.

Alba

patrí tematicky do ľúbostnej lyriky. Je to básnické stvárnenie lúčenia milencov na úsvite po spoločne strávenej noci.

Epitaf

je krátka báseň, ktorá sa dáva na náhrobok básnika.

Pamflet

bol pôvodne básňou, v ktorej autor naschvál zatajil všetky kladné črty nejakej osobnosti a vyzdvihol iba jej zápory.

Pieseň

Piesne sa delia na ľudové a umelé. Umelá pieseň vznikla za súčinnosti básnika (textára) a hudobného skladateľa.

EPIKA

predmetom epického diela je rozprávanie (DEJ, PRÍBEH) o určitej ukalosti, ktorá sa odohrávala v čase a tematicky je uzavretá (má svoj začiatok a koniec). Má fabulu a sujet, tému, obsah, dej, kompozíciu, postavy, rozprávača.

Žánre epiky:

EPOS

je základný veršovaný žáner epiky veľkého rozsahu.

BALADA

je stredný epický žáner ľudového pôvodu. Pre umelú literatúru formu balady u nás využil predovšetkým

romantizmus. Dej balady je pochmúrny a tragický. Vystupujú v ňom i rôzne nadprirodzené a záhrobné bytosti, personifikované prírodné javy, umrlci, víly, strašidlá a pod. Hrdina balady obvykle zahynie, alebo ho stihne iný krutý trest. Je veršovaná.

LEGENDA

je stredný epický žáner, rozpráva o udalostiach zo života svätých.

BÁJKA

je malý žáner epiky. Jej cieľom je alegorickým spôsobom vysloviť nejaké mravné naučenie, alebo sa vysmiať nejakému zlu.

BÁJ

(mýtus) je epický útvar, v ktorom sa odráža primitívny názor človeka na svet. Neveršovaná epika

ROMÁN

zobrazuje široký okruh života, obyčajne v dlhšom časovom rozpätí. Musí mať veľký rozsah. Základom deja je rozprávanie udalostí. Autor necháva postavy konať, hovoriť, myslieť i cítiť. Dej románu býva zložitý aby mohol zobraziť život v jeho zložitosti. Obyčajne ho tvorí množstvo udalostí, ktoré sa dotýka mnohých ľudí. Romány bývajú zaľudnené veľkým množstvom postáv.

Časť zobrazovaných udalostí tvorí hlavnú dejovú líniu, iné tvoria vedľajšie dejové línie románu. Hlavná dejová línia sleduje hlavné postavy a na udalostiach vedľajšej dejovej línie sa zúčastňujú vedľajšie postavy. Spojením viacerých románov do jedného celku vznikajú dilógie, trilógie a románové cykly. Obsiahle románové zobrazenie významnej etapy vo vývine spoločnosti sa volá epopeja.

NOVELA

na rozdiel od románu predstavuje stredný epický žáner. Získala si obľubu u spisovateľov 19. storočia a trvá v literatúre až dodnes. Názvom novela sa pôvodne chcelo označiť, že ide o umelecké zobrazenie udalosti alebo epizódy, ktorá sa vyznačuje novotou, neobyčajnosťou.

Novela nepodáva komplexný a široký obraz človeka, ale iba určitý výsek, súbor niekoľkých udalostí, ktoré však majú svoje vnútorné napätie. Má menší počet postáv ako román, jednoduchší dej, menej zložitú kompozíciu. Postavy novely sú obvykle na začiatku deja už ľudsky a charakterovo sformované. Dej má rýchly spád a nastáva v ňom obyčajne nejaký prekvapujúci obrat.

POVIEDKA

patrí medzi malé žánre epiky. Vyznačuje sa tým, že umelecky stvárňuje jednotlivú udalosť zo života človeka. Vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako opravdivé ľudské charaktery.

ČRTA

je názov pre krátku poviedku, ktorá literárne spracúva skutočnú udalosť. Črty nemajú zložitý dej a prenikavú kresbu postáv.

DRÁMA: Jej základnými vlastnosťami sú:

dialogická forma - dialóg musí byť dramatický, prostredníctvom neho sa vytvárajú charaktery postáv dramatický konflikt - ktorý vyvoláva dramatické napätie, dráma je hraná.

Výstup, dejstvo, autorské (scénické) poznámky

ŽÁNRE DRÁMY:

Činohra

je vcelku vážna, avšak jej zakončenie nie je tragické. V činohre sa zobrazujú vážne a aktuálne spoločenské problémy. Hrdinami sa stávajú ľudia bežného života.

Komédia

zobrazuje sa v nej smiešnosť, komickosť a nezmyselnosť niektorých stránok ľudského života. Ostrie jej humoru je zacielené hlavne na negatívne rysy ľudských charakterov, prípadné na záporné javy spoločenského života. Je významným prostriedkom boja proti zlu.

Tragédia

Jednotlivec v nej bojuje napr. s nepriateľskými silami, s osudom, s bohmi,... Hlavný hrdina, resp. niekoľko ďalších v boji umiera.