80., 90. roky – v Európe prebieha politická integrácia – vzniká EÚ a v súčasnosti sú snahy o jej ďalšie rozširovanie.
Literatúra: a) západné literatúry: nadväzujú na predvojnové umelecké smery a súčasne experimentujú s novými smermi a tvorivými metódami,
Predovšetkým západné literatúry sa vyznačujú pluralitou umeleckých smerov:
V povojnovej literatúre dominuje niekoľko tém:
Po 2. sv. vojne vrcholí vo francúzskej literatúre myšlienkový a umelecký smer – existencializmus, ktorý sa zaoberá otázkami bytia (existencie) jednotlivca v spoločnosti. E. nadväzoval na Nietscheho filozofiu (nihilizmus) a psychoanalýzu Sigmunda Freuda.
Existencializmus ovplyvnil vznik francúzskeho nového románu (antirománu), amerických beatnikov, absurdnej drámy a talianskeho neorealizmu.
Román Hnus: Hlavný hrdina, spisovateľ, trávi v prímorskom mestečku svoj čas na 2 miestach – v hotelovej izbe a v knižnici, zbiera materiál a píše knihu. Nemá rodičov ani priateľov, cíti sa osamelý, je znechutený ľuďmi a vecami okolo seba, no najmä samým sebou, tento pocit vyústi až do hnusu. Odchádza z mestečka, knihu nedopíše, ale cíti sa slobodný – oslobodený od hnusu.
Múr – kniha 5 poviedok. Je to zároveň názov jednej z nich. Autor zachytáva osamotenosť človeka medzi ľuďmi. Všetky poviedky spája motív múra – skutočného z tehál a malty, napr. múr väzenskej cely alebo múr, pred ktorým sa vykonáva poprava, ale aj múr izby, v ktorej sa izoluje mladá žena s duševne chorým manželom. Autor však predstavuje múr aj ako pomyselný, neviditeľný, to je napr. bariéra, narušený vzťah medzi mužom a ženou spôsobený mužovou impotenciou.
Múr – existencialistická, psychologická poviedka. Zachytáva skupinu mužov, účastníkov španielskej občianskej vojny (1936), ktorí sa dostávajú do väzenia – nedozvedáme sa za akých okolností. Mužov vypočúvajú, ale napokon vysvitne, že to nebol len výsluch, ale zároveň aj súd. Muži sú odsúdení na trest smrti zastrelením. Ocitajú sa v typickej existenciálnej hraničnej situácii – na hranici života a smrti, kedy slová nemajú žiaden význam, ostáva len človek a smrť. Človek zrazu vidí všetko inou optikou, život jedného človeka nemá väčšiu hodnotu než život druhého človeka. A práve v takejto hraničnej situácii sa ľudská psychika prejaví taká, aká v skutočnosti je. Každý z mužov reaguje po svojom:
Juan – najmladší, je osinetý od strachu, odmieta akýkoľvek kontakt s inými ľuďmi, lekárovi pohryzie ruku, plače a kričí, že chce zomrieť.
Pedro – nič nehovorí, krúti palcami „mlynček“.
Tom – Ír, má hlavu v dlaniach, predstavuje si, aké to bude, keď sa postaví k múru, ako to bude bolieť, od strachu sa pod ním zjaví mláčka.
Pablo lbbieto – hlavná postava a zároveň rozprávač príbehu. Pociťuje nechuť k okoliu – k lekárovi, ktorý ich mal utešiť, i k spoluväzňom, nedokáže sa ani pred smrťou chovať k nim zhovievavo. Bridí sa mu aj vlastné telo, ktoré „zosinelo a potilo sa“. Napriek tomu, že sa so smrťou zmieri, práve on prežije. Dôstojníci chcú od neho vedieť, kde sa skrýva jeho spolubojovník Ramon Gris,. Pablo prezradí, že na cintoríne, pričom je presvedčený, že sa skrýva u bratranca.
Záver poviedky je prekvapivo vypointovaný – napriek filozofickému zámeru poviedky – Ramon sa naozaj skrýva na cintoríne, pretože sa s bratrancom pohádal a odišiel od neho. Pablo tak nechtiac vyzradí jeho skutočný úkryt a stane sa tak príčinou priateľovej smrti zastrelením. Pablov rozsudok smrti sa mení na väzenie. Pablo nič nechápe a keď mu napokon dôjde, čo spôsobil, začne sa hystericky smiať, až mu slzy vhŕknu do očí.