Ústna ľudová slovesnosť

Ústna ľudová slovesnosť

Maturitná otázka 

Umeleckú literatúru delíme na:

1. umelá (známy autor – romány, poviedky, básne)
2. ľudová (neznámy autor – ľudové piesne, rozprávky, povesti, balady, príslovia, porekadlá, pranostiky atď.)
   ľudová slovesnosť = folklór

Ľudová slovesnosť vznikla v dávnych časoch. V prvotnopospolnej spoločnosti tvorila súčasť magických obradov, medzi ktoré patrili zaklínanie, zariekanie. Tento druh postupne zanikol a nahradil ho kalendárny obradový folklór (pracovné piesne, vianočné piesne, vinšovačky). Postupne sa rozvíjal rodinný obradový folklór, ktorý sa vzťahoval na narodenie, svadbu, smrť.

Ľudová slovesnosť sa tvorila i v neskoršom období vo feudálnej spoločnosti, bola literatúrou poddaného ľudu.

Hlavné znaky ľudovej literatúry = slovesnosti:

• neznámy autor, preto hovoríme, že má kolektívny charakter
• diela sa vnímali počúvaním a šírila sa ústnym podaním z generácie na generáciu
• vznikla a vyvíjala sa v ľudovom kolektíve pri práci (kosenie, hrabanie sena, drápanie peria...)
• vládnuce vrstvy pohŕdali ľudom, teda aj jeho umením, uprednostňovali písanú literatúru
• výtvory ľudu s nezapisovali, ostávali v ústnej podobe až do obdobia národného obrodenia

Druhy a žánre ľudovej slovesnosti:

1. lyrika
2. epika
3. dráma

• Ľudová lyrika
  najrozšírenejší žáner ľudovej slovesnosti = ľudové piesne odrážali city, žiale, hnev, vzdor, túžbu po krajšom živote. Patria sem:
  • pracovné piesne – trávnice (kosenie sena)
  • pastierske piesne (o bačoch a pastieroch)
  • obradové piesne – vítanie jari „Morena, Morena za kohos umrela“ (Morena -bohyňa smrti, zimy)
  • svadobné piesne, pohrebné, tzv. pohrebné vykladania, rodinné piesne, uspávanky, ľúbostné piesne. „Láska bože láska, kde ťa ľudia berú“ a „Od Oravy dážď ide, už môj milý nepríde“
  • zbojnícke piesne – „Bol ty ten Jánošík bojoval“, „Hore háj, dolu háj“ Juro Jánošík a zbojníci v predstavách ľudu ako bojovníci proti pánskej nespravodlivosti. Patria tam aj protiturecké, regrútske piesne, vojenské piesne „Hory, hory, čierne hory“, „Utekajte chlapi hore dolinami!“
  • piesne zo sociálnymi námetmi – poukazovali na protiklady života bohatých a chudobných „Sadaj slnko, sadaj“
• Ľudová epika
  môžeme ju rozdeliť na veršovanú a neveršovanú
• Veršované epické žánre:
  • zbojnícke piesne, historické piesne s protitureckou tematikou. „Rabovali Turci až po biele hory“
  • ľudové balady – majú pochmúrny dej, tragický koniec, nadprirodzené bytosti, stupňovanie deja) „Mati dievča zháňa“ – najstaršia balada – majú dej.
• Neveršované epické žánre:
  • báje, ľudové povesti o hradoch, mestách, postavách, histórie – „o Jánošíkovi, O kráľovi Matejovi, O Čachtickej panej“
  • čarovné rozprávky – kompozične sa najdôslednejšie pridržiavali 3-stupňovej gradácie, používali číslo 3 alebo 7 (traja bratia, tri oriešky, za siedmimi dolinami...), čierno-bieleho protikladu dobra a zla (macocha). Poukazovali na nemorálny život bohatých kráľov a na útlak ľudu – túžbu po spravodlivosti „Palica von z vreca, O dvanástich mesiačikoch, O Popoluške“. Často tu vystupuje hrdina neurodzeného pôvodu: „Popolvár, Valibuk, Popoluška.“ V rozprávkach sa využívali ustálené úvodné a záverečné vety a časti (Kde bolo, tam bolo...). Rozprávka má šťastný koniec, pravda, dobro, spravodlivosť víťazí nad zlom a krutosťou, ktorá býva potrestaná. Rôzne nadprirodzené bytosti – víly, draci, škriatkovia, bosorky...
  • zvieracie rozprávky a bájky, ktoré mali alegorický charakter, často obsahovali prvky spoločenskej satiry (O hlúpych vlkoch prefíkaných líškach). Zvieratá sú nositeľmi ľudských vlastností.
  • realistické rozprávky, v ktorých namiesto čarovných postáv a predmetov pomáha hrdinom bystrosť, dôvtip, šikovnosť, odvaha a niekedy náhoda, naivnosť alebo hlúposť po ľudskej hojnosti, lebo ľud večne hladoval. Túžbu po šťastí v „Pamodaj šťastia lavička“.
  • v prozaických žánroch sa rozvíjali ešte krátke útvary – príslovia, porekadlá, hádanky, pranostiky, predpovede, vyčítanky a veršovanky. („Katarína na blate a Vianoce na ľade, Aký otec, taký syn“)

• Ľudová dráma
  predstavovali predovšetkým vianočné, betlehemské a veľkonočné hry (O svätej Dorote a jej mučeníckej smrti)

Zberatelia ľudovej slovesnosti:

O ľudovú slovesnosť sa začali zaujímať slovenskí vzdelanci v období národného obrodenia. Najvýznamnejším zberateľom bol Ján Kollár. V Národných spievankách = ľudové piesne stredného Slovenska odkryl krásu, ľúbozvučnosť a bohatstvo jazyka slovenského ľudu. Stali sa podnetom pre Ľ. Štúra, ktorý si pre základ spisovnej slovenčiny zvolil stredoslovenské nárečie.

Pavol Dobšinský zbieral ľudové obyčaje, povery, zvyky a povesti – Slovenské povesti a Prostonárodné povesti. Teoreticky sa zaoberal ľudovou slovesnosťou.

Z českých spisovateľov obdivovala a zbierala slovenskú ľudovú slovesnosť Božena Nemcová – Slovenské pohádky a povesti.

Ľudovít Štúr – v diele O Národných piesňach a povestiach plemien slovanských vyzdvihoval krásu a melodičnosť slovenských ľudových piesní, vyslovil myšlienku, že každý národ niečím vyniká. (Gréci sochami, Nemci hudbou, Slovania v ľudovej piesni).

Ľudová slovesnosť ovplyvnila umelú literatúru:

• V období klasicizmu mala vplyv na tvorbu Hollého – dielo Selanky, kde ospevoval slovenského človeka a prírodu.
• V období romantizmu ľudová slovesnosť vplývala na básnickú tvorbu štúrovcov – Chalupku, J. Kráľa a J. Botta (balada Žltá ľalia).
• V období realizmu na ľudové balady nadväzovala Ľ. Podjavorinská v diele Balady.
• V súčasnej literatúre využíva ľudovú slovesnosť básnik Rúfus (Kniha rozprávok, Sobotné večery), v literatúre pre deti a mládež M. Ďuríčková a Ľ. Feldek.

Národný jazyk a nárečie

Národný jazyk je jedným zo znakov národa. Slovenský spisovný jazyk je celonárodným jazykom. Na území Slovenska je viacero nárečí: západoslovenské, záhorácke, oravské, gemerské, liptovské, spišské, šarišské, zemplínske.

Nárečia nemajú celonárodnú platnosť, tú má len spisovná slovenčina. Slovenský pravopis je fonetický.

Základné princípy slovenského pravopisu:

interpunkcia, písanie veľkých písmen, písanie i/y, mäkké a tvrdé spoluhlásky, obojaké spoluhlásky, vybrané slová, rytmický zákon, spodobovanie, dvojhlásky.