Lyrická poézia, čistá lyrika (Krasko, Kostra)

Lyrická poézia, čistá lyrika (Krasko, Kostra)

LYRIKA AKO LITERÁRNY DRUH (znaky, delenie a žánre lyriky)

RÝM ‒ okrem pravidelného striedania prízvučných a neprízvučných slabík je ďalším rytmickým prvkom v sylabotonickom veršovom systéme

• je zvuková zhoda dvoch alebo viacerých slov na konci veršov Druhy rýmu: striedavý = a b a b
  1. združený = a a b b
  2. postupný = a b c d
  3. prerývaný = a b c b
  4. obkročný = a b b a

 Gramaticky rým: je vytvorený slovami toho istého slovného druhu v tom istom gramatickom tvare (rovnaký rod, číslo, pád, prípadne osoba, číslo, čas). Ak je jedno zo slov o dve slabiky dlhšie, za gramatický rým sa nepovažuje. GR znižuje umeleckú hodnotu básne a umelci sa mu snažia vyhnúť.

Príklad: radosti - mladosti, starosti, ťažkosti, slabosti dobrý - modrý, zlostný robili - chodili, varili, nosil, hostili

Negramatický rým: dobrý - kobry, bobry vlasy - asi

 Absolútny rým: asi miluje - asimiluje tu žiť - túžiť

ČISTÁ LYRIKA (absolútna) ‒ sa považuje za básnický experiment, táto poézia nadraďuje formálne jazykovo-rytmické usporiadanie básnického textu nad jeho význam (formu nad obsah). Čitateľ takejto básne, ak má fantáziu a obrazotvornosť, môže si do takejto „absolútneho“ textu dosadiť vlastný význam, obsah.

Táto poézia sa začala rozvíjať v období literárnej moderny ‒ Verlaine /verlén/, Krasko, Chlebnikov.

Velemir Chlebnikov: Zariekanie smiechom (1909)

Ó, rozosmejte sa, smejkovia!

Ó, zasmejte sa, smejovia!

Vy, čo smiechotavo smiešite a smiechavične smejníte, ó, zasmejte sa usmievavo! Ó, nadsmejavé rozosmiačiská - Smiech smejivých rozsmievačov!

Ó, vysmej sa smejúčky,

smiech smiecharských smiechotárov!

Smejanstvo, smejstvo, nasmej, ôsmej, smiešnik, smieško, smejaci, smejani. Ó, rozosmejte sa, smiechoši!

Ó, zasmejte sa, smejovia!

Autor v tejto básni použil 48 slov a len štyri slovotvorné základy (smej, smiech, smieš, smia). Čitateľská pútavosť je založená hre so slovami - na zvukovej podobe slov, nie je dôležitý zmysel básne.

ZVUKOMAĽBA, ĽUBOZVUČNOSŤ (eufónia) ‒ vznikajú zámerným výberom a kombináciou hlások. Podstatou ľubozvučnosti je opakovanie niektorej zvukovej figúry (anafora ‒ na začiatku verša,

epifora ‒ na konci verša, epizeuxa ‒ za sebou, epanastrofa ‒ z konca verša na začiatok nasledujúceho

verša) s cieľom upevniť rytmus básne. Pr.: Horí ohník, horí, na Kráľovej holi (o-í-o-í-o-í// a-á-o-e-o-i).

Podstatou zvukomaľbv je upútať pozornosť na zvukový efekt, ktorý autor chce u čitateľa vyvolať - napodobnenie zvuku, t. j. tesnejšie súvisí s významom. Je to umelecky pôsobivé usporiadanie hlások založené na opakovaní hlások, prípadne slabík alebo skupiny hlások. Pr.; Duní Dunaj a luna za lunou sa valí (d-n-d-n-l-nl-n), kres spráskal pušiek (k-r-s-s-p-k-p-k).

Ján Kostra ‒ Moja rodná

Zachcelo sa mi zrazu šepkať slová Moja rodná

Ej zablúdili sme zablúdili

v krtisku bolesti a smútkov ďalekým mestám vyznávali lásku a bledým kráskam posielali verše v poryvoch vetra, ktorý zrážal listy prastarej jari

A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa ty verná rodná hruda kamenistá pás poľa zemiakového

pokorný ovsík chudoby trnka na medzi

šíp

nepoddajný strážca krehkej nádhery slepej ruže

A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa šatôčku vyšívala

v pokornej pýche svojej panenskej ty ktorá nepoznala si dosiaľ chvály milencových úst

* * * Zhadzujem na prah mošnu žobrácku palicu lámem družku blúdení

a padám tvárou v lono trávnaté Moja rodná

Ján Kostra patrí do povojnovej literatúry, je predstaviteľ modernej slovenskej poézie, svojou tvorbu nadviazal na avantgardné smery medzivojnovej poézie a to na surrealizmus a poetizmus. Báseň sa nachádza v rovnomennej zbierke, ktorá vyšla v roku 1939. Básnik sa začína obávať o svoj domov, lebo sa schyľuje k 2. svetovej vojne, a preto sa mení jeho hierarchia hodnôt. V tejto zbierke vyslovil svoje odmietavé stanovisko voči fašizmu.

Báseň Moja rodná sa stala tzv. emblémovou básňou (bola najviac spojená s básnikovým menom a jeho poéziou).

 Téma: autor vyjadril vzťahu k svojmu rodisku a lásku k domovu.

 Kompozícia: ‒ báseň sa skladá z nepravidelných strof

• veršový presah: jedna veta presahuje do nasledujúceho riadka (je opakom rytmic-ko- syntaktického paralelizmu v SLB veršovom systéme)
• báseň kompozične pripomína Otcovu roľu, lebo aj tu je na začiatku človek (generácia), ktorá sa zatúlala za prácou alebo štúdiom do sveta
• verše nie sú rovnako dlhé, nerýmujú sa, autor nepoužíva interpunkciu = voľný verš

 Myšlienkový rozbor: 1. a 2. sloha: z prvých veršov znie nostalgická láska k znovuobjavenej kráse domova. Zmyslom jeho výpovede je výčitka, že ľúbiť vieme iba na diaľku. Zmena človeka vždy láka, a tak sa obráti chrbtom „k hrude kamenistej“. Po čase však človek aj tak začne túžiť po domove a vráti sa. Básnik hovorí za celú generáciu, ktorá sa túlala po svete v (zablúdili sme v krtisku bolesti a smútkov) a ospevovala cudzie krajiny (ďalekým mestám vyznávali lásku a bledým kráskam posielali verše). O Slovensku však nemal kto spievať.

• sloha: básnik nachádza mená pre Slovensko, ktoré vystihujú jeho dejiny, chudobu, pokoru, ale aj schopnosť brániť svoje potreby (verná rodná hruda kamenistá, pás poľa zemiakového, pokorný ovsík chudoby, trnka na medzi, nepoddajný strážca krehkej nádhery). Trnka na medzi vystihuje 1000-ročnú pozíciu Slovenska v Európe – medza sa často posúvala, tak ako hranice Slovenska. Trnka je nenáročná rastlina, aj Slováci sú skromní, pracovití a často boli utláčaní.
• sloha: svoju vlasť personifikuje, oslovuje ju ako mladé dievča, ktoré naňho vyčkávalo. Motív domova spája s motívom ženy - jemný erotizmus (ty, ktorá nepoznala dosiaľ chvály milencových úst).
• sloha: lyrický subjekt sa rozhodol skončiť svoje blúdenie po svete (palica, mošna žobrácka sú symboly túlania).

Jazykové prostriedky:

metafora: trnka na medzi, pokorný ovsík chudoby

genitívna metafora: krtisko bolesti epiteton: rodná hruda, bledým kráskam

personifikácia: a ty si zatiaľ vyčkávala ty verná rodná hruda kamenistá

symbol: palicu lámem

synekdocha: ty verná rodná hruda kamenistá, pás poľa zemiakového ‒ myslí celé Slovensko

Ivan Krasko ‒ Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia.

v poslednom lúči starootcovská horela roľa.

Z cudziny tulák kročil som na ňu bázlivou nohou.

Slnko jak koráb v krvavých vodách plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách pod nohou praská.

Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča – na čele vráska,

v láskavom oku jakoby krotká výčitka nemá:

• prečo si nechal otcovskú pôdu? Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká otcovská roľa.

Stáletia tiekli poddaných slzy na naše polia,

stáletia tiekli ‒ nemôž byť suchá poddaných roľa,

darmo ich suší ohnivé slnko, dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som zotletou spola.

Poddaných krvou napitá pôda domov ma volá...

A v srdci stony robotných otcov zreli mi v semä...

Vyklíčia ešte zubále dračie z poddaných zeme?

Ivan Krasko

 Téma: autor vyjadril smútok nad národným a spoločenským útlakom na zač. 20. stor.

 Kompozícia: ‒ zvolania, rečnícka otázka, neukončená výpoveď (apoziopéza), pomlčky

• báseň sa skladá zo štyroch osemveršových strof ‒ spolu 32 veršov
• rýmujú sa iba párne verše (polia - roľa, nohou - oblohou)
• sylabotonický veršový systém, daktylotrochejská stopa:

Pokojný večer na vŕšky padal,

‒ U U /‒ U / ‒ U U/ ‒ U = daktyl, trochej, daktyl, trochej)

na sivé polia.

‒ U U/ ‒ U = daktyl, trochej

 Myšlienkový rozbor: 1. sloha: tulák symbolizuje človeka, ktorý sa po rokoch vracia do rodného kraja

• na otcovu roľu. Prichádza večer, bojazlivo, krok má neistý.
  1. sloha: je jeseň a vedľa neho ktosi kráča ‒ láskavý starší človek, možno .. Ten mu vyčíta, že starootcovskú pôdu nechal bez ochrancu.
  2. sloha: uvedomuje si, že ľudia v jeho kraji žili niekoľko storočí ako poddaní, a tak pôda je vlhká od ich sĺz. Slzy symbolizujú ťažký život a utrpenie, na ktoré nemôžu zabudnúť (darmo ich suší ohnivé slnko, dnes ešte bolia), a preto slzy nemôžu vyschnúť.
  3. sloha: opiera sa o napoly zoschnutú hrušku a v jej tieni naberá Pôda je napitá krvou jeho predkov a on v srdci cíti ich vzdychy. Pýta sa, či zo zeme vyklíčia dračie zuby (v gréckej mytológii symbol bojovníkov, ktorí by jeho zem obránili) a jeho krajina v budúcnosti bude prosperovať.

Jazykové prostriedky:

metafora: pokojný večer na vŕšky padal, v poslednom lúči starootcovská horela roľa, krvavé vody

prirovnanie: slnko jak koráb v krvavých vodách plá pod oblohou

poetizmus: koráb, jakoby, nemôž, bázlivou

epiteton: otcova roľa, pokojný večer, v láskavom oku

personifikácia: krotká výčitka nemá, krvou napitá pôda domov ma volá

symbol: otcova roľa, otcovská pôda, otcovská roľa (SK), tulák (autor)

ľubozvučnosť: opakovanie hlások: zotlelou spola, volá /o, a/; kráča, na čele, výčitka /č/, pokojný, padal, polia, plá pod oblohou /p, I, a, o/

 Porovnanie oboch básní

• v oboch básňach ide o „tematiku návratov“ do rodného kraja
• podobné jazykové prostriedky a obrazy Slovenska
• rozdielny veršový systém: sylabotonický/voľný verš
• Otcova roľa : singulár, Moja rodná: plurál (autor hovorí za celú generáciu)
• rôzne literárne smery a literárne obdobie (Krasko: literárna moderna, symbolizmus; Kostra: povojnová literatúra)

Ivan Krasko - Zmráka sa

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli. Od hory, od lesa tak plače, kvíli...!

Výčitky neznámych duše sa chytia.

... Vyplniť nádeje nebolo sily

‒ _{zapadli,zapadlivozhonežitia...}

Oblaky nízko sú, tak letia, letia...!

Žaluje zúfalé žaloby márne ktos’ príliš úbohý z šíreho sveta,

že veril, že čakal, že starne, starne...

Zmráka sa, stmieva sa.

Zhora i zdola havrany veslujú do noci spešne... ktos’ príliš úbohý o pomoc volá,

do tvári hádže nám spomienky hriešne... Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už spola.

 Téma: autor si uvedomuje si svoju starobu, hodnotí svoj život, vyčíta si, že svoje ciele nenaplnil. V zhone života zabudol na svoje predsavzatia, ktoré si dal v mladosti. V starobe už na ich naplnenie nemá dostatok síl.

 Myšlienkový rozbor:

Báseň je rámcovaná ‒ rovnaká myšlienka na začiatku a na konci: Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli / Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už spola.

Báseň má dva motívy: 1. motív ‒ noc, prichádza zlo, 2. motív ‒ deň, niečo nové.

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli ‒ náznak, že prichádza povestná noc (obavy, strach, pesimizmus, smútok). Prírodný motív strieda ľudským, autora trápia výčitky svedomia ‒ mal sny, nádeje, no nepodarilo sa mu ich naplniť. Nielen jeho nálada, ale aj atmosféra básne je pochmúrna.

Uvedomuje si plynutie času a skutočnosť, že sny sa už nenaplnia.

Pochmúrnosť v závere vystupňuje symbolom noci a havranov. V 3. strofe: let havranov ‒ zlá predzvesť, zlomová situácia v živote človeka, výčitky svedomia.

Zmráka sa, pôjdeme... Noc je už spola ‒ muky sú uzavreté, svitá nový deň, nová nádej.

 Jazykové prostriedky:

opakovacia figúra ‒ epizeuxa: zapadli, zapadli, tak letia, letia...!, že starne, starne...

poetizmy ‒ ktos’, spešne