Tematický celok: Klasicizmus

Tematický celok: Klasicizmus

KLASICIZMUS (17. – 18. storočie)

Klasicizmus je umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XIV. prezývaného „kráľ slnko“. Je úzko spätý so životom a vkusom šľachty.

Špecifické znaky klasicizmu:

1. utváral sa pod vplyvom filozofie racionalizmu, zakladateľom ktorej bol filozof René Descartes („Gogito ergo sum – myslím, teda som“). Racionalisti považovali rozum za jediný zdroj poznania,
2. umenie nesmelo protirečiť rozumu,
3. v celej literatúre platili prísne pravidlá, podľa ktorých museli umelci tvoriť svoje diela. Uplatňovalo sa nadraďovanie rozumového nad citovým,
4. konflikt – odohráva sa medzi citom a povinnosťou (láska a česť),
5. klasicistický hrdina – človek bojujúci za verejné záujmy, ktorý za ne obetoval aj život,
6. literárne žánre sa členili:
7. vysoké žánre – óda, elégia, epos – spracúvali vznešené námety a hrdinovia boli príslušníci vysokých vrstiev, vládcovia, veľmoži.
8. nízke žánre – bájka, satira, komédia – spracúvali námety zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti.

Nepripúšťalo sa kríženie literárnych žánrov tzv. synkretizmus.

Koncom 18. storočia sa formovala nové politická a spoločenská ideológia – OSVIETENSTVO. Najviac sa rozšírilo v Anglicku a Francúzsku. Táto ideológia presadzovala právo jednotlivca na slobodu myslenia a presvedčenia, kládla dôraz na vzdelanie.

Predstaviteľ osvietenstva v Európe:

JONATHAN SWIFT – Guliverové cesty

- filozofický román, autor kritizuje pomery v Anglicku, nedostatky európskej civilizácie a racionalizmu.

EURÓPSKE KLASICISTICKÉ LITERATÚRY

Najvýznamnejšie diela klasicizmu vnikli vo Francúzsku a to v dramatickej tvorbe. Predstavitelia:

PIERRE CORNEILLE /:pjer kornej:/

- francúzsky dramatik, tvorca modernej tragédie. Chcel jej presnú kompozíciu. Autorovi hrdinovia sú vznešení jednotlivci, ktorým v plnení povinností prekážajú osobné city, nakoniec ich premáhajú, aby splnili svoje občianske povinnosti.

Tvorba:

dráma: CID – námetovo čerpá zo španielskeho rytierskeho tematického okruhu. rozbor: Rodrigo – Cid, zabije otca svojej milenky, ktorý urazil jeho otca. Hoci Chiména miluje Rodriga, žiada potrestanie vraha. /konflikt klasicizmu: cit jej lásky je prevážený zmyslom pre česť a spravodlivosť. Rozuzlenie je po zásahu kráľa zmierlivé. Posiela Cida do boja proti Maurom, v nádejí, že čas všetko zahojí.

Cid – je v španielskej literárnej tradícii príkladom kresťanského rytiera, ktorý bojuje za svoju vieru, je verným služobníkom svojho pána, verným manželom a starostlivým otcom. /Cidom bol nazývaný Ruy Rodrigo Diás de Vivar – španielsky národný hrdina. Meno Cid pochádza zo slova said – vodca, pán/.

MOLIÉRE /:moljér./

- francúzsky dramatik, napísal 33 komédií, z ktorých vyše polovica tvorí základ komediálneho repertoára divadiel. Zomrel na javisku počas svojej poslednej hry.

Tvorba:

najlepšie hry: MIZANTROP, LAKOMEC

ostatné: ZDRAVÝ NEMOCNÝ, ŚKOLA ŽIEN, ŠKOLA MUŽOV, MEŚŤAN ŠĽACHTICOM

komédia : LAKOMEC

Je charakterová komédia v 5 dejstvách, ktorá spracúva antický námet (Plautus – Komédia o hrnci). Vysmieva sa z ľudskej vlastnosti – lakomstva, ktoré deformuje charakter človeka a ničí vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi. Zachováva jednotu času, miesta a deja (odohráva sa počas 1 dňa v dome Arpagonovcov v Paríži). Autor využíva všetky druhy humoru – slovný, situačný, komiku gesta, oblečenia a celkového výzoru postáv. Zápletka nie je dôležitá, dôležitý je satirický pohľad na lakomstvo hlavnej postavy.

Obsah:

Zbohatlík Harpagon, pre dcéru Elizu vybral za muža zámožného postaršieho šľachtica Anzelma, syna Cléanta chce oženiť s bohatou vdovou a sám si plánuje svadbu s mladou, krásnou Mariannou. Eliza ani Cléante sa však nechcú podvoliť otcovej vôli: Eliza miluje otcovho správcu Valéra, ktorý sa Harpagonovi naoko bezcharakterne podlizuje, Cléant žiada o ruku otcovu vyvolenú Mariannu. V momente, keď sa otec so synom škriepia a nevestu, sluha Šidlo na Cléantov príkaz ukradne otcovi pokladničku s 30 000 dukátmi Harpagon stráca zmysel života a je ochotný vymeniť Mariannu za svoje stratené peniaze. Nakoniec vyjde najavo, že Valér i Marianna sú súrodenci a ich otcom je bohatý Anzelm. Svadbe oboch mladých párov už nič nestojí v ceste.

Charakteristika postáv:

Harpagon: je 56 ročný chorľavý vdovec. Skupánstvo ho tak zdeformovalo, že okrem peňazí nič nevidí. Nedopraje sebe ani deťom, i sluhovia sú viac hladní ako sýti. Kradne ovos vlastným koňom, ktoré sú vychudnuté. Žije v neustálom strachu z možnej straty peňazí a je úžerníkom. Cez sprostredkovateľa dáva neľudské podmienky úveru i vlastnému synovi, ktorý sa za otca hanbí. Musí hrať hazardné hry, aby si mohol kúpiť oblečenie. Harpagonov vzťah k peniazom ho zotročuje až tak, že ich nazýva jedinými priateľmi. Ich strata znamená koniec zmyslu života.

„ Jaj, jaj, moje úbohé peniaze! Moji drahí priatelia! Ozbíjali ma o vás. A keď mi vás vzali, stratil som svoju oporu, svoju útechu, svoje potešenie. Všetkému je koniec. Už nemám čo hľadať na svete. Bez vás mi žiť nemožno!“

Etapy:

KLASICIZMUS NA SLOVENSKU (1780 – 1836)

1. Počiatky klasicizmu s prejavmi osvietenstva v literatúre „obdobie osvietenské a buditeľské“ (1870 – 1815)
2. Vyvrcholenie klasicizmu s prvkami preromantizmu „literatúra v znamení myšlienky slovenského humanizmu, slovanskej vzájomnosti“ (1815 – 1836)

Spoločenské podmienky

Koncom 18. storočia nastáva kríza feudalizmu a na rakúsko-uhorský trón nastupuje Jozef II. 1871- Tolerančný patent – ním zrovnoprávnil katolícku a evanjelický Cirkev, zrušil nevoľníctvo a žobravé mníške rehole, ktoré sa nevenovali práci pre ľud, ale iba svojmu prospechu (problém mníšskych reholí zachytáva J. I. Bajza, J. Fándly ). Úradným jazykom sa stáva nemčina, ktorá vystriedala slovakizovanú češtinu a latinčinu. Jedinou oporou pri formovaní národného uvedomia bol ľud a z neho pochádzajúca inteligencia – kňazi, učitelia. Uvedomovali si, že jednotný spisovný jazyk by prispel k šíreniu vzdelanosti i k vzniku národnej literatúry a pomocou tejto literatúry by bolo možné upevňovať národné povedomie.

Dôležité medzníky v slovenskom národnom obrodení

1787- prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny A. Bernolákom

1789- Slovenské učené tovarišstvo – učená spoločnosť, tvorili ju slovenskí katolícki kňazi. Malo kultúrny, buditeľský (v mnohých mestách zakladali pobočky), sociálny (mali za cieľ vychovávať ľud, vydávali knihy, učebnice, šlabikáre) a politický program. Cieľom tejto spoločnosti bolo uviesť do života Bernolákov spisovný jazyk a šíriť medzi ľuďmi bernolákovské knihy. Zásluhu na jej vzniku mal: Antón Bernolák, Juraj Fándly.

Počiatky klasicizmu s prejavmi osvietenstva v literatúre

„obdobie osvietenské a buditeľské“ (1870 – 1815)

Toto obdobie charakterizuje :

- snaha o uzákonenie slovenčiny za spisovný jazyk Slovákov,

• starostlivosť o povznesenie slovenského ľudu vydávaním ľudovýchovných diel a časopisov.

Predstavitelia:

ANTON BERNOLÁK

Narodil sa v Slanici na Orave. Po gymnaziálnych štúdiách v Bratislave študoval teológiu v trnavskom seminár a neskôr vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil v Čeklísi, dnešné Bernolákovo, zomrel v Nových Zámkoch.

Tvorba:

1787 – Jazykovedno-kritická rozprava o slovanských písmenách – prvý krok ku kodifikácii spisovnej slovenčiny. Obsahuje zásady spisovného jazyka: navrhol fonetický pravopis- „píš ako počuješ“, každá hláska mala svoj znak, mäkkosť a dĺžku bolo treba vždy označiť.

Grammatica slavica (Slovenská gramatika)- prvý pokus o ucelený pohľad na gramatiku slovenčiny

Dvanásť rokov po jeho smrti vychádza jeho vrcholné dielo : Slovár Slovensko – česko – latinkso –nemecko - uherský – slovník v 6 zväzkoch, ktorý sa stal normotvornou príručkou slovnej zásoby.

Prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny

Pod vplyvom buditeľských snáh sa mladí bohoslovci v generálnom seminári v Bratislave ujali myšlienky vzniku samostatnej slovenskej literatúry. V roku 1787 vychádza dielo Antona Bernoláka - Jazykovedno-kritická rozprava o slovanských písmenách – návrh na spisovný jazyk. Bernolák vychádza z kultúrnej západoslovenčiny /trnavský úzus/, zaviedol fonetický pravopis

/obsahoval iba –i/. Bernolákovčina sa neujala nadlho, používali ju iba katolíci, evanjelici sa pridŕžali biblickej češtiny. Bernolákovčinu sa do praktického života snažili presadiť členovia spolku: Slovenské učené tovarišstvo.

JOZEF IGNÁC BAJZA - autor prvého slovenského románu

Narodil sa v Predmieri. Bol zložitou osobnosťou osvietenstva. Pre svoju samoľúbosť a tvrdohlavosť sa dostal do sporu s bernolákovcami o prevenstvo pre uvádzaní slovenčiny do literatúry.

Tvorba:

René mláďenca príhodi a skúsenosti – prvý román v dejinách slovenskej literatúry, napísaný západoslovenským nárečím a pravopisom, ktorý sám navrhol. Je to cestopisný a dobrodružný román, autor tento žáner zvolil zámerne, aby prebudil u ľudí záujem o slovenskú literatúru.

Obsah:

Autor zachytáva príhody syna benátskeho kupca, Reného, ktoré zažil so svojim učiteľom Van Stiphoutom na ceste za svojou stratenou sestrou do Tripolisu.

Román má 2 časti:

Prvá sa odohráva v exotickom prostredí (Turecko, Egypt), z ktorého autor prináša nové poznatky. Druhá časť sa odohráva o 3 roky neskôr, keď René prichádza z Talianska na Slovensko a ako nezaujatý pozorovateľ hodnotí tunajšie mravy. Autor necháva prežívať postavy mnohé príhody, v ktorých sa odkrývajú chyby všetkých spoločenský vrstiev od poddaných až po zemepánov. Kriticky sa pozerá na alkoholizmus slovenského ľudu, na prakticky vidieckych felčiarov /lekárov/ alebo lakomstvo kňazov, a preto cirkevná vrchnosť dielo zakázala.

Slovenské dvojnásobné epigrammata – dvojzväzková kniha epigramov, v ktorých kritizuje ľudské slabosti a chyby (lakomstvo, hnev, opilstvo, závisť).

JURAJ FÁNDLY

Popri Bernolákovi najaktívnejšie osobnosť v národnoobrodeneckom hnutí. Ako kňaz pôsobil v chudobný farnostiach, a preto svoju tvorbu venoval povznesieniu národnej kultúry. Poučoval ľud o tom, ako má prakticky využiť pôdu a prírodné bohatstvo. Bol nadšený šíriteľom reforiem Jozefa II.

Tvorba:

Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diablom – prvé väčšie dielo napísané bernolákovským pravopisom.

Idea: obrániť zrušenie žobravých mníšskych reholí Jozefom II, pretože mnísi upustili od prvotných rehoľných zásad /starať sa a pomáhať ľuďom/, namiesto toho sa stali príťažou pre spoločnosť. Obviňuje mníchov, že udržiavali ľud v nevedomosti a ostro sa stavia proti poverám, odpustkom a falošným zázrakom. Bohatstvo kláštorov chce využiť na vybudovanie škôl, nemocníc. Cenzúra dielo zhabala a autor bol potrestaný cirkevným súdom na dva týždne kláštorného väzenia o chlebe a vode.

Pilľní domajší a poľní hospodár – súbor praktických rád pre poľnohospodára na celý rok. – ľudová encyklopédia poľnohospodárstva

Zeľinkár

O úhoroch aj včelách

Vyvrcholenie klasicizmu s prvkami preromantizmu „literatúra v znamení myšlienky slovenského humanizmu, slovanskej vzájomnosti“ (1815 – 1836)

Na vedúce miesto literárneho vývinu sa dostáva generácia, korá sa formovala v atmosfére víťazstva Ruska nad Napoleónom. Títo českí a slovenskí vlastenci pocítili hrdosť nad tým, že patria do skupiny slovanských národov. Opierali sa o filozofiu Johana Herdera, ktorý hlásal, že Slovania majú predpoklad pre humanitné spolužitie, pretože nikdy neviedli výbojné vojny, sú pohostinní. Na základe tejto filozofie a spoločensko-politických podmienok vznikla idea slovanstva a všeslovanskej vzájomnosti, ktorá sa tak stáva hybným myšlienkovým prúdom slovanského národného hnutia. Jej najvýznamnejšími predstaviteľmi u nás boli Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik.

Predatavitelia:

PAVEL JOZEF ŠAFÁRIK

Evanjelický teológ, filozof, historik, jazykovedec. Tvorba:

Slovanské starožitnosti – dejiny Slovanov od najstarších čias do 10. storočia. Usiloval sa dokázať, že Slovania sú spolutvorcami európskej kultúry.

Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí – encyklopedické dielo o jazykoch a literatúrach slovanských národov. Autor uznáva Slovákov ako samostatný národ s právami na vlastný jazyk.

JÁN KOLLÁR

Narodil sa v Mošovciach pri Martine. Štúdia absolvoval v nemeckej Jene. Tu sa stal svedkom osláv 300. výročia Lutherovej reformácie, kde nemecká mládež demonštrovala za zjednotenie Nemecka a kde sa prejavili prvky nemeckého šovinizmu. Počas štúdii navštevoval prednášky z dejín Nemecka, ktoré uňho vyvolali negatívny postoj k Nemcom, ale kladný postoj k Slovanom a obavy o ich budúcnosť. Počas štúdia sa zoznámil s filozofiou J. Herdera a myšlienkou slovanskej vzájomnosti. V Jene sa zaľúbil do Frederiky Wilhelmíny Schmidtovej, dcéry evanjelického pastora, ktorej matka bránila vo vydaji, lebo Uhorsko považovala za barbarské. Až po 16 rokoch, po smrti rodičov, mohla za ním odísť do Pešti.

Tvorba:

Kollár vypracoval teoretickú koncepciu o slovanskej vzájomnosti, v ktorej prostredníctvom jednotného jazyka propagoval českoslovanskú vzájomnosť.

Vrcholné dielo: Slávy dcera – je významným medzníkom vo vývine slovenskej literatúry.

V r. 1821 –vychádzajú : Básne Jána Kollára – ľúbostné sonety, v ktorých ospevuje svoju Mínu (Frederiku Schmidtovu) a vyslovuje vlastenecké myšlienky.

V r. 1824 – Slávy dcéra – základ tvorili sonety prvej časti, ktoré doplnil o 150 sonetov a ako úvod k nim doplnil Predspev. Predspev – je to elégia (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou.

Skladba obsahovala tieto časti: Predspev

časti: Sála, Labe, Dunaj

Dejová osnova skladby: bohyňa Sláva, ktorá predstavuje slovanstvo sa sťažuje bohom za krivdy, ktoré museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia preto rozhodnú o stvorení dcéry Slávy, ktorá je symbolom lepšej budúcnosti Slovanov. Motívy skladby : slovanské utrpenie v minulosti; viera v lepšiu budúcnosť, vo víťazstvo pravdy a humanity

V r. 1832 – úplné vydanie Slávy dcery

Obsahovala tieto spevy:

Sála, Labe, Dunaj /časti predchádzajúceho vydania/

Rén Vltava

Léthe – slovanské nebo (autor v ňom oslavuje slovanských vládcov)

Acherón – slovanské peklo (autor v ňom odsudzuje nepriateľov slovanstva a odrodilcov)

JÁN HOLLÝ

Narodil sa v Borskom Mikuláši pri Šaštíne. Študoval teológiu v Trnave. Neskôr pôsobil ako farár v Maduniciach, miestnu faru zničil požiar, pri ktorom utrpel ťažké popáleniny a odišiel na Dobrú Vodu k priateľovi, kde aj zomrel.

Ján Hollý podporoval Bernolákov spisovný jazyk a generáciu Štúrovcov, keď presadzovala svoju spisovnú slovenčinu.

Tvorba:

Básnické spevy z dejín Veľkomoravskej ríše:

Svatopluk, Cirillo-Metodiada, Sláv - vzorom pri ich koncipovaní sa mu stali Homérové a Vergiliove eposy.

Začínajú sa

• propozíciou /naznačenie obsahu/; invokáciou /vzývanie múzy/;
• rozčleňujú sa na
• ospieval v nich slávnu minulosť Slovanov

epos – Svatopluk

Veľkomoravský panovník Rastislav čelí Východofranskej ríši, ktorá si chce podmaniť slovanské kmene. Zradí ho synovec Svatopluk. Rastislava vydá Nemcom, tí ho oslepia a zavrú do kláštora. Neskôr sa i Svätopluk stáva zajatcom Nemcov – Karolmana. Ten ho na božie vnuknutie prepustí, dá mu dcéru za ženu. Svatopluk šľúbi Karolmanovi vernosť a vypraví sa s nemeckým vojskom prevziať moc na Veľkú Moravu. Pred Devínom však prejde k Slovanom a pomáha im v bitke proti Nemcom.

V epose vystupuje veľký počet postáv /historické postavy/, ale i vymyslení hrdinovia. Autor charakterizuje Slovanov ako pracovitý národ, mierumilovný, pohostinný.

Selánky – 21 idylických básni. V nich prvykrát vstúpila do poézie slovenská príroda v plnej kráse.

Plač Matky Slávy nad odrodilými synmi – žalospevy (elégie). Autor v nich vyjadruje smútok za slávnou minulosťou, zradcovstvo. Tematicky tvoria protiklad k eposom.

Dramatická tvorba v období klasicizmu

O širenie divadla sa zaslúžil Gašpar Fejérpataky – Belopotocký, ktorý v Liptovskom Mikuláši založil ochotnícky divadelný krúžok, v ktorom hrávali hlavne hry Jána Chalupku.

JÁN CHALUPKA – (starší brat Sama Chalupku)

Zakladateľ modernej slovenskej dramatickej spizby a divadelníctva. Narodil sa v Brezne, kde prežil celý svoj život. Rodné mesto zachytáva vo svojich hrách.

Tvorba:

Vrcholné dielo: Kocúrkovo s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali Satirická hra v troch dejstvách, v ktorej odsudzuje odnárodňovanie, prízemný egoizmus a nevedomosť.

1. dejstvo – V Kocúrkove (Brezne) zasadá cirkevný konvent, ktorý má voliť nového učiteľa. Majster Tesnošil chce, aby zvolili susedovho syna, ktorého by chcel za zaťa. Za učiteľa však zvolia neznámeho Stodolu, ktorého podporil pán z Chudobíc. Na nového učiteľa si robia zálusk všetky matky majúce dcéry na
2. dejstvo – dej sa odohráva pod Tatrami. Stodola sa vracia so študentmi domov (prevláda veselá atmosféra, súdržnosť). Stodola recituje verše zo Slávy dcery, týmto hrdo manifestuje svoj pôvod. Počas cesty ich prepadnú zbojníci, ktorých autor
3. dejstvo – Stodola prichádza do Kocúrkova. Hlási sa u pána z Chudobíc. Jeho dom sa dá ľahko nájsť - dvore kopa hnoja, okná bez skiel. Napriek tomu je hrdý na svoju „vzdelanosť“- používa maďarské a latinské slová, pričom im nerozumie a komolí ich. Sloboda si v závere vyvolí za ženu dcéru bývalého učiteľa – Ľudmilu

Charakteristika postáv

- autor zobrazil 3 spoločenské vrstvy

Tesnošil – remeselník – čizmiarsky majster. Autor kritizuje, že nie je verný remeslu a nerozvíja svoju prácu. Na vandrovke sa podučili maďarčine a uprednostňuje ju pred národným jazykom.

Sloboda – inteligencia – vzdelaný, ovláda cudzie jazyky, vtipný. Odmieta odnárodňovanie - hrdo manifestuje svoj pôvod a kocúrkovskú prízemnosť.

Pán z Chudobíc – zeman – polovzdelanec, má vychodených pár latinských tried. Je povýšenecký, slepo obdivuje Maďarov. Žije so svojím synom, dvor i statok má vo veľkom neporiadku.

Pod pojmom Kocúrkovo – dodnes označujeme pomery a ľudí s obmedzenými malomeštiackymi názormi.