Stredovek - svetový, slovenský, Staroslovienska literatúra

EURÓPSKE STREDOVEKÉ LITERATÚRY (5. – 15. stor.)

Stredoveká literatúrabola ovplyvnená feudálnym spoločenským poriadkom (spoločnosť je hierarchicky rozdelená na 3 vrstvy: šľachta, cirkev, poddaní) a kresťanským náboženstvom, čo vyplývalo z nadvlády cirkvi a šľachty. Kresťanstvo neurčovalo len morálku a spoločenské myslenie, ale aj názory na umenie.

Charakteristické znaky stredovekej literatúry:

• Vzorom bolaBIBLIAa panovalo latinské príslovie ORA ET LABORA – Modli sa a pracuj. Nadvláda cirkvi ako hlavnej opory feudalizmu sa prejavila v tom, že dominovala náboženská literatúra.
• Cieľom stredovekej literatúry je poučovať, dojímať a vychovávať, až potom baviť, kládla dôraz na poznávaciu a náučnú funkciu.
• Myslenie a umenie zasiahla NÁBOŽENSKÁ TRANSCENDENTÁLNOSŤ(nadzmyslovosť) – spočíva vo vierev božský, večný, nadpozemský život a svet, zmysel všetkého sa vo svete určuje vzťahom k Bohu. Ľudský pozemský svet sa chápal ako pominuteľný (vzťah k životu a prírode) a je iba odrazom večného nadpozemského sveta.
• Obsah diela (myšlienky, motívy a témy) bol menej dôležitý ako forma, ktorá podliehala nemenným, stereotypným obrazom, frázam, citátom – tzv.
• Pojem literárnej originálnosti bol neznámy. Uznávanou tvorivou metódou bola IMITÁCIA- napodobňovanie obsahu a formy literárnych diel. Myšlienky, motívy, témy, kompozičné postupy, štylistické a jazykové prostriedky, ale aj celé pasáže sa preberaliz jedného diela do druhéhonezmenené alebo voľne prepracované - parafrázované.Časom sa stali pevne ustálenými a nesmeli v diele chýbať – teda topickými(ošúchanými, zaužívanými).
• SYNKRETIZMUS - splývanie umeleckej a náučnej (vecnej) literatúry (vydávali sa napr. veršované slovníky, gramatiky) a literárnych druhov – lyrika a epika
• literárny štýl bol rétorický – rečnícky teda veľmi kvetnatý, ozdobný a emocionálny, vyznačoval sa hromadením trópov a figúr, využívali sa amplifikačné (rozširovacie) a kumulačné (hromadiace)  jazykové prostriedky: synonymá, personifikácia, prirovnania, hyperboly.
• IDEALIZÁCIA – vnášanie ideálneho do zobrazovania objektívneho sveta, vytvára sa idealizovaný typ hrdinu s ustálenými vlastnosťami :

zidealizovaná postava SVäTCA – oddaný Bohu, vyznačuje sa silou viery, askézou, ale aj múdrosťou a odvahou, je vzor kresťanstva

zidealizovaná postava RYTIERA– rytier je udatný a čestný bojovník, oddaný kráľovi, Bohu a viere

• IDEALIZOVANÉ TYPIZOVANIE – je postup, pri ktorom sanezdôrazňujú individuálne, alevšeobecné vlastnosti, čím sa vytvorí idealizovaný typ, ktorý má tradičné a typické vlastnosti

• alegória – druh rozvitej metafory, nepriameho pomenovania deja, ktorý sa nemôže alebo nesmie vyjadriť priamo, pre biblické texty bolo príznačné alegorické vyjadrovanie
• USTÁLENÉ SYMBOLY – napr. čísla 3,7,9 a zvieratá: baránok, holubica, líška

.

Stredoveká literatúra sa rozdelila: 1. feudálnu náboženskú literatúru

1. feudálnu svetskú literatúru
2. mestskú svetskú literatúru

FEUDÁLNA NÁBOŽENSKÁ literatúra a jej žánre:

Vznikala v cirkevnom prostredí a mala predovšetkým náboženský, bohoslužobný, výchovný a vzdelávací obsah.Zdôrazňovala kresťanské cnosti (oddanosť bohu, mravnosť, askéza – odriekanie radostí a slastí, pokora), ktoré stelesňoval jej hlavný hrdina - SVäTEC alebo mučeník (často idealizovaný, bol vzorom kresťanstva, vyznačoval sa silou viery a askézou – striedmosťou, odvahou a múdrosťou). Zároveň bol i hlavnou postavou legiend.

LEGENDA – je veršovaný alebo prozaický epický žáner s náboženskou tematikou, stojí na rozhraní veľkej a strednej epiky. Obsahuje životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými prvkami. Hlavnou postavou je vždy svätec, ktorý veľa trpí a znáša všetky ťarchy pozemského života za odmenu v posmrtnom živote.Má reálny základ. Tento literárny žáner je umeleckým výrazom kresťanskej pokory.

Medzi náboženské literárne žánre patrili:

• lyrické piesne, lyrické kázne, modlitby, žalmy, hymny (lyrika)
• legendy, hagiografie – životopisy svätých, exemplá – krátke rozprávanie o kladných alebo záporných vlastnostiach človeka, (epika)
• mystériá – náboženské drámy (obsahovali výjavy z Biblie)

Zo zbierok legiend bola najpopulárnejšia Legenda aurea – Zlatá legenda od Jakuba de Voragine z 13. storočia. 

 FEUDÁLNA SVETSKÁ literatúra a jej žánre :

Ústredným hrdinom bol bojovník, šľachtic, RYTIER. Išlo o zidealizovanú postavu (prikrášlenú), ktorá mala tradičné cnosti (statočnosť, hrdinskosť, oddanosť, vernosť pánovi – kráľovi a dáme svojho srdca, ale i Bohu a viere).

Hlavným literárnym druhom bola hrdinská a rytierska veršovaná epika.

1. z hrdinských eposov bol najznámejší epos Pieseň o Rolandovi (11. – 12. stor. Francúzsko), Pieseň o Nibelungoch (12. stor. Nemecko), Slovo o pluku Igorovom (12. stor. Rusko).

Od 12. storočia hrdina okrem tradičných cností musel ešte ochraňovať bezbranných a vyjadrovať úctu k ženám. Preto v tomto období najvýznamnejšie žánre boli:

1. rytierske eposy – povesť o Tristanovi a Izolde, Pieseň o Cidovi (sidovi)
2. dvorná ľúbostná lyrika - láska sa chápala ako prejav rytierskej služby a ochraňovania vyvolenej dámy. Rozvíja sa vo Francúzsku a títo básnici sa označovali ako trubadúri a truvéri, v Nemecku minnesängri, u nás igrici.

 

PIESEŇ O ROLANDOVI  - !! VEDIEŤ !!- francúzsky hrdinský epos (chanson de geste – piesne o činoch– šanson d žest, fr. hrdinská báseň), bol spievaný ľudovými spevákmi – trubadúrmi, opisuje časy Karola Veľkého, ktorý viedol križiacke výpravy proti pohanským – mohamedánskym Saracénom v Španielsku, ktorých poslednou oporou je obliehaná Zaragoza.

Obsah:

Kresťania sa rozhodnú vyjednávať so Saracénmi. Roland navrhne vyslať k Saracénom svojho nevlastného otca Ganelona. Ten je presvedčený, že ho posielajú na smrť a pomstí sa – saracénskemu kráľovi Marsilovi poradí, aby predstieraným podrobením povzbudil Karola Veľkého k odchodu a potom prepadol zadný voj vedený rytierom Rolandom.

Rytier Roland, veliteľ zadného vojska krížovej výpravy, je zradený nevlastným otcom a prekvapený nepriateľmi, padol do pasce Saracénovv pyrenejskom priesmyku Ronceveaux, kde 20 tisíc Francúzov bojuje proti mnohonásobnej presile Saracénov.

Vrcholom eposu je zobrazenie tejto bitky. Roland hrdinsky bojuje proti presile, aby chránil vojsko Karola Veľkého.

Jeho rytierska hrdosť a česť mu nedovolí napriek rade priateľa Oliviera zatrúbiť na čarovnýroh Olifant a privolať kráľovu pomoc. Až márny boj ho donúti zavolať posily - zatrúbi na roh. Roland cíti blízku smrť a snaží sa rozbiť svoj meč Durandal o skalu (sú v ňom uložené kresťanské relikvie), aby sa nedostal do rúk pohanských Saracénov. Zvuk rohu začuje Karol Veľký a ponáhľa sa Rolandovi na pomoc. Prichádza však neskoro, napriek tomu, že Saracénov porazí, zmocní sa Zaragozy a kresťanstvo zvíťazí, Roland v boji hrdinsky zomiera. Silné zatrúbenie znamená jeho smrť – praskne mu tepna na spánku. V závere eposu sa Karolovi vo sne zjaví archanjel Gabriel a vyzve ho na novú križiacku výpravu.

Štruktúra diela:

• Dej sa odohráva v 8. storočí za vlády Karola Veľkého. Námetom diela boli skutočné historické udalosti, ktoré však boli pretvorené do legendy.

• EPOS ospevuje hrdinské činy rytiera Rolanda, rytiersku česť, statočnosť, oddanosť
• Postava Rolanda je idealizovaná: predstavy o ideáli rytiera sa prelínajú s obrazom kresťanskej etiky: DOKONALÝ HRDINA: rytier Roland – je oddaný pánovi –kráľovi, ale aj Bohu a viere. Autor vyzdvihuje Rolandovo hrdinstvo, oddanosť avernosť feudálnemu pánovi, Bohu„...mám byť zbabelý...“ a dáme svojho srdca “...léno a neha žien...“
• Roland pohŕda smrťou.
• ! Kontrast VERNOSTI (udatnosti) a ZRADY (zbabelosti), 2 svetov: KRES´TANSTVA a pohanov- SVETA NEVERIACICH ! buduje v príbehu dramatickosť. Autor zdôrazňuje šírenie kresťanstva.
• Kompozícia diela má 3 časti:

témou 1. časti: je zrada Ganelona – Rolandovho nevlastného otca

vrcholom 2. časti: je vykreslenie bitky v priesmyku

témou 3. časti: je pomsta padlých (Karol Zaragozu dobije)

• Medzi mužskými postavami sa objaví i žena - Rolandova snúbenica Alda – láska k žene tu však nie je podstatná. Keď Roland zomiera, nemyslí na Aldu, ale na krajiny, ktoré dobyl, na Francúzsko, na Karola Veľkého, ktorý ho vychoval a na Boha.

Pieseň o Rolandovi (úryvok) - francúzsky hrdinský epos - nepravidelné strofy viazané rýmom

Strmé sú hory, úžľabiny hlboké, vykreslenie bitky v pyrenejskom priesmyku – detailné obrazy:
tmavé sú svahy, vôkol bralá hrozné.  opisúžľabiny (priesmyku), kde Roland padol do pasce Saracénov
Francúzi kráčajú do krajiny rodnej, časový údaj – Francúzi kráčajú domov do Francúzska . Snívajú o tom,
tu ich čaká neha žien, léno hojné. čo ich čaká, čo bolo typické pre rytiera: neha žien, léno hojné - pozemky
Pohania vysadli na svoje kone,
hlavy im chránia prilby zaragozské, pohania – Saracéni, nedobitá ZARAGOZA
hruď zasa košele dvojkrúžkové.
Tisíce poľníc sa rozozvučí v hore,
Francúzov sa zmocní des v tom lomoze. Francúzi sú prekvapení- padli do pasce

Modlia sa vrúcne: „Ochraňuj nás, Bože!“ oddanosť Bohu

Ich jasná krv skropí španielske pole.

 Olivier zvolá: „Silné sú ich voje!

 Náš šík slabne, proti nim nič nezmôžeme.

 Zatrúbte na roh, nech sa Karol dozvie, prosba priateľa Oliviera o kráľovu pomoc

 že nám načim jeho silné zbroje.

Roland skríkne: “Mám byť zbabelý? To nie! Rolandova rytierska česť a hrdosť mu to nedovolí zatrúbiť na roh

Hľa, Durandalom zrazím hlavy mnohé, Durandal – Rolandov meč, neskôr sa ho snaží rozbiť o skalu

vrazím ho mnohým po samu rukoväť.“  pre rytiera by to bola potupa, keby mu zobrali jeho meč

Španielska literatúra - rytierske romance

Pieseň o Cidovi - hrdinský epos o národnom hrdinovi menom Rodrigo – bojovníka proti Maurom, nazvanom Cid el Campeador (Pán rozdávajúci rany), ktorý žil v 11. st. Epos zobrazuje, ako bol Cid pre falošné obvinenie vyhnaný kráľom, vyznamenal sa v boji proti Maurom, slávne sa vrátil a pomstil zneuctenie svojich dcér. Cid sa stal príkladom kresťanského rytiera, ktorý bojuje za vieru, je verným poddaným kráľa, vzorným manželom a otcom.

Téma o Cidovi, bola veľakrát spracovaná, najznámejšia je klasicistická francúzska dráma Cid od P. Corneilla.

MESTSKÁ SVETSKÁ literatúra a jej žánre:

Vznikala v mestskom prostredí humoristicky alebo satiricky stvárňovala každodennýživot, nevyhýbala sa kritike spoločnosti. Mala zábavnú funkciu a reprezentuje ju francúzska veršovaná poviedka fabliaux (fablió). Zosmiešňovala hlúposť a zbabelosť feudálov a panovačnosť niektorých kňazov. 

Do slovenskej mestskej literatúry zaraďujeme svetské piesne, ktoré sa šírili prostredníctvom študentov. Najčastejšie to boli pijanské, žartovné a satirické piesne, napr. latinská pieseň Mojím predsavzatím je zomrieť kdesi v krčme

SLOVENSKÁ STREDOVEKÁ LITERATÚRA (800 - 1500)

STAROSLOVIENSKA LITERATÚRA (863 - 1000)

Začiatky slovenskej literatúry siahajú do stredoveku a súvisia s prí­chodom kresťanstva, ktoré šírili na našom území franskí kňazi latin­ským jazykom.

Slovenská stredoveká literatúra sa delí na dve vývinové obdobia:

1. pokus o formovanie stredovekej literatúry(800 -1000), Staroslovien­ska literatúra (863 -1000)
2. po latinsky(1000 - 1500) a po česky alebo slovakizovanou češ­tinou (čeština, do ktorej prenikajú slovenské výrazy) písaná literatúra (od druhej polovice14. Storočia)

 Staroslovienska literatúra (863-1000)

- sa zrodila v druhej polovici 9. stor. vo Veľkomoravskej ríši, ktorú založil knieža Mojmír (830-846) a zveľadil knieža Rastislav (846-870). Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti kultúrnemu a politickému vply­vu Východofranskej ríše, ktorá sa snažila ovládnuť Veľkú Moravu rafinovaným spôsobom, prostredníctvom franských kňazov, ktorí vo Veľkomoravskej ríši šírili kresťanstvo latinskou liturgiou (bohoslužobný jazyk). Pre­to knieža Rastislav požiadal byzantského cisára Michala III. o vyslanie takých kňa­zov, ktorí by tu šírili kresťanstvo, ale jazykom zrozumiteľným nášmu ľu­du. Michal III. vyhovel jeho žiadosti a poslal mu dvoch bratov (r. 863) gréckeho (solúnskeho) pôvodu: Konštantí­na(827 - 869) a Metoda (813 - 885). Po príchode na VM (863) hlásali a šírili kresťanstvo v slovanskom nárečí z okolia Solúna. Podstata ich práce spočívala:

• v organizovaní cirkvi
• zakladaní škôl
• výchove domáceho duchovenstva
• zavádzaní civilného právneho poriadku

Ich misijná činnosť marila úsilie franských feudálov o nadvládu nad VM a už od začiatku museli Konštantín a Metod viesť s franským duchovenstvom tuhé boje o existenciu slovanskej liturgie (slovienskeho bohoslužobného jazyka). Oboch vierozvestcov napokon franskí kňazi obžalovali z bohorúhačstva na pápežskom dvore, a preto Konštantín a Metod museli prísť obhájiť svoje učenie do Ríma (867). Pápež Hadrián II. potvrdil slovanskú bohoslužbu, schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril a čoskoro zomrel.

Rastislavov nástupca Svätoplukžičil latinským kňazom, takže spory medzi nimi a Metodom sa ešte viac vyostrovali. Metod sa musel znova dostaviť do Ríma a obhájiť svoje učenie (880). Pápež Ján VIII. opäť schválil slovanské bohoslužby. Po Metodovej smrti (885) však pápež Štefan V. slovanskú bohoslužbu zakázal. Svätopluk sa priklonil k západnej, latin­skej cirkvi, slovanská bohoslužba zanikla a Metodovi žiaci museli opus­tiť krajinu pred prenasledovaním. Odišli najmä do Bulharska (Prieslav a Ochrid - dnešné Macedónsko), na Kyjevskú Rus a do Čiech.

Konštantín a Metod:

1. položili základy slovanskej vzdelanosti, obmedzili prenikanie nemecko - latinského kultúrneho a politického vplyvu
2. neoceniteľným prínosom bolo zostavenie prvého slovanského písma - hlaholského písma (HLAHOLIKA)
3. založenie prvého slovanského literárneho jazyka - staroslovien­skeho jazyka (STAROSLOVIENČINA)
4. vytvorili prvú slovanskú prekladovú a pôvodnú literatúra

!!! HLAHOLSKÉ písmo (hlaholika) – zostavil Konštantín ešte pred príchodom na Veľkú Moravu podľa gréckej minuskuly (malýchpísmen gréckej abecedy). !!!

!!! CYRILSKÉ písmo (cyrilika) - vzniklo až po Metodovej smrti na začiatku 10. storočia na bulharskom území podľa gréckej majuskuly (gréckych veľkých písmen). !!!

Cyrilika sa stala základom dnešnej azbuky.

!!! STAROSLOVIENSKY JAZYK - bol macedónskym nárečím z okolia Solúna (macedónske nárečie starobulharského jazyka), je to prvý slovanský jazyk.  !!!

 

STAROSLOVIENSKA prekladová a pôvodná literatúra.

Bola určená najmä na náboženské potreby, zachovala sa len v odpisoch z 10. – 11. storočia (napríklad v Sinajskom euchológiu, Kyjevských listoch).

1. PREKLADOVÁ literatúra - vznikla najmä na Veľkomoravskom území. Prekladalo sa najmä z gréčtiny, predstavovali ju Konštantínove a Metodove preklady bohoslužobných kníh (omšová kniha - Misál, 4 evanjeliá, žaltár - zbierka žalmov, breviár - kňazská modli­tebná kniha, spevník,rituál - kniha obradných predpisov), Zakon sudnyj ljudem (Súdny zákonník) a časť Starého zákona.

Vý­znam prekladov spočíval vo vytvorení vyspelého literárneho jazyka.

1. PôVODNÁ literatúra - vznikla na Veľkomoravskom území (druhá pol. 9. stor.) a bulharskom území (koniec 9. - zač.10. stor.). Autormi veľkomoravského literárneho okruhu boli: Konštantín, Metod a ich žiak Kliment.

Z veľkomoravských pamiatok pôvodnej literatúry je významný najmä:

KONŠTANTÍNOV - PROGLAS (predslov k svätému Evanjeliu, 9. stor.) - veršovaný predhovor (predslov) k prekladu svätého Evanjelia.

!!! Ide o prvú slovanskú bá­seň. !!!Útvar: báseň – hymnus („chvála“)v ktorej sa oslavuje slovanský preklad Písma svätého a vyzdvihuje do­máci jazyk ako základ a sprostredkovateľ knižnej vzdelanosti.

Autor obhajuje právo Slovanov na vlastný liturgický jazyk. Hovorí, že lepšie je 5 slov povedať tak, aby ťa bratia rozumeli, než povedať tisíc slov cudzích a nikto ti rozumieť nebude.

Rozvíja nábožensko – didaktické motívy (vzťah Božieho slova a vzdelanosti).V básni hovorí o potrebe človeka osvojiť si písmená teda gramotnosť ako základ pre nadobudnutie vzdelanosti, ktorá privedie človeka k poznaniu „zákona božieho“ čiže k duchovnému životu:

„A ešte väčšmi od človeka z kameňa je mŕtva duša, každá duša bez písmen.“

Obsahuje 110 – 12 slabičných (sylabických) veršov, je bez rýmu, nie je členená na strofy. Posledný verš je Amen. Je napísaná obrazným štýlom, popretkávaná biblickými citátmi a parafrázovanými citátmi – voľné prerozprávanie citátov.

Zreteľný je synkretizmus (splývanie náučnej a umeleckej literatúry), popri anafore, metafore, personifikácii, prirovnaniam, rečníckym otázkam, využíva kumuláciu (hromadenie výrazov) a amplifikáciu (širšie vysvetlenie pojmu). Kumuluje výrazy – hromadí ich a zároveň graduje (stupňuje ich význam ) – využíva metódu klimaxu.

• v úvode oslovuje Slovanov a využíva anaforu:

A preto čujte, čujte toto, Slovieni:

dar tento drahý Boh vám z lásky daroval

dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí...

• hovorí o príchode solúnskych bratov, aby vierou a náboženstvom pozdvihli vzdelanosť Slovanov, Konštantín dáva radu: „..ľudí pozbaví života zvieracieho, žitia smilného...“ , hovorí o práve človeka byť dôstojnou bytosťou a vďaka písmu sa môže zbaviť nevedomosti
• chcú, aby ľudia začali rozmýšľať cez vieru: „...aby ste s mysľou...“
• chcú, aby sa Slovania neučili vieru a náboženstvo v jazyku, ktorému nerozumejú (latina), ale aby porozumeli jazyku: „..Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí...“
• keď sa Slovania mali s Bibliou zoznámiť, museli jazyku porozumieť, metaforicky to hovorí: „Chcem radšej iba pätoro slov povedať......aby aj bratia všetko porozumeli, než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.....“ – báseň !!! je nadšenou obhajobou práva každého národa prijímať Božie slovo v rodnom jazyku !!!
• autor vykresľuje aj situáciu národov, ktoré nepochopili potrebu vlastnej slovesnej kultúry

Konštantín - Proglas (úryvok)

No že my, bratia, sme to všetko zvážili, Konštantín hovorí o potrebe vzdelávať sa a vyznávať

znamenitú vám radu teraz povieme, vieru v Boha v rodnom jazyku

ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví hovorí o práve človeka byť dôstojnou bytosťou

života zvieracieho, žitia smilného (hriešneho) a vďaka Písmu zbaviť sa nevedomosti, chcú aby ľudia

 aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom, cez vieru začali rozmýšľať - potreba vzdelania

keď počujete slovo v cudzom jazyku,

nepočuli v ňom znieť iba zvon medený.ZVON – prázdno, neznalosť , nezrozumiteľnosť cudzieho jazyka

Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,

keď najprv k Bohu prosbu svoju predniesol.

Chcem radšej iba pätoro slov povedať, CITÁT z BIBLIE, cituje sv. Pavla – chcú aby sa Slovania

rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť, neučili vieru a náboženstvo v jazyku, kt. nerozumejú

aby aj bratia všetko porozumeli, (latina), ale aby mu rozumeli, preto metaforicky hovorí...

než nezrozumiteľných slov riecť tisíce. pätoro - číselná symbolika

 !!! Báseň - je obhajobou práva každého národa prijímať Božie slovo v rodnom jazyku !!!

Medzi najvýznamnejšie veľkomoravské pamiatky patria:

MORAVSKO PANÓNSKE LEGENDY (koniec 9. stor.) zaoberajú sa Konštan­tínovým a Metodovým životom, tvoria ich: Život svätého Konštantína a Život svätého Metoda - predstavujú vynikajúce umelecké prózy, ale aj historické pramene,  nie sú legendami v pravom slova zmysle, pretože autori sa pri­držiavajú konkrétnych faktov a udalostí z reálneho života, neidealizujú K. a M. ako svätcov, zázraky a vnuknutia sú vzácne (Konštantín z vôle Boha vytvorí slovanské písmo, premení kalnú vodu na čistú)

!!! ŽIVOT svätého KONŠTANTÍNA !!! - autor Kliment, skladá sa z 18 kapitol. V tej­to legende sa autor sústreďuje na vykreslenie Konštantínovho detstva, mladosti, štúdia až po príchod na Veľkú Moravu. Vyzdvihuje jeho nadanie, múdrosť, túžbu po vzdelaní, súcit s trpiacimi, neidealizuje ho ako svätca.

Sústreďuje sa na Konštantínovupredmoravskú činnosť a najmä !!! na jeho obhajobu slovanského liturgického jazyka v Be­nátkach - obranu slovienskej vzdelanosti a bohoslužobného jazyka proti tzv. trojjazyčníkom - teda latinským biskupom a mníchom, ktorí tvrdili, že kresťanstvo možno šíriť len 3 uznávanými jazykmi hebrejčinou, gréčtinou a latinčinou !!!: „ Keď bol v Benátkach zhromaždili sa proti nemu latinskí biskupi a kňazi i mnísi ako havrany proti sokolovi a vyzdvihli trojjazyčný blud...“

• symbolika : sokol – Konštantín FILOZOF, havrany – latinskí kňazi
• ich argument je jednoznačný, uvádzajú konkrétne mená. „...ani Gregor, ani Augustín..“
• Konštantín – Filozof vyjadruje, že Boh prihliada na všetkých rovnako: „ Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce takisto nesvieti na všetkých?(Matúš 5, 45)...“
• najdôležitejší znak v texte: citát z evanjelia(Matúš 5, 45)– prevzaté z Biblie, dôkaz toto, že Konštantín a Metod preložili Bibliu s porozumením a presne

Záverečné kapitoly opisujú oboch vierozvestcov v Ríme, vstup Konštantína do kláštora, prijatie mena Cyril a jeho smrť.

Sú tu zachytené začiatky šírenia kresťanstva a spoločenská situácia vo Veľkomoravskej ríši.

Je obšírnejší, filozofickejší, napísaný rétorickým štýlom, obsahuje biblické citáty, číselnú symboliku, rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, podobenstvá, využíva idealizovanú charakteristiku postavy.

Kliment - Život svätého Konštantína (úryvok)

Keď bol v Benátkach, zhromaždili sa proti nemu latinskí biskupi a kňazi i mnísi ako havrany proti sokolovi a vyzdvihli trojjazyčný blud, hovoriac:

„Človeče, povedz nám, prečo si učinil teraz Slovienom knihy a učíš ich, ktoré nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštolovia, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín? My len tri jazyky poznáme, ktorými sa sluší v knihách sláviť Boha: hebrejský, grécky a latinský.“

Odpovedal im Filozof:

„Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce takisto nesvieti na všetkých? (Matúš 5, 45) Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy, nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? Povedzte mi, Boha robíte bezmocným, že nemôže toto dať, alebo závistlivým, že nechce?

ŽIVOT svätého METODA - autor pravdepodobne Gorazd, skladá sa zo 17 kapitol. V porovnaní so Životom svätého Konštantína je kratší, epickejší, historickejší, menej legendový, bohatší na životopisné fakty, niet v ňom prvkov zázračnosti. Zaoberá sa podrobnejšie Metodovou činnosťou vo Veľ­komoravskej ríši, najmä bojom s franskými kňazmi. Autor vykresľuje aj politic­ké pomery a spoločenské ovzdušie veľkomoravskej spoločnosti.

Štýl legendy je jednoduchší, nevyhýba sa ani rétorickým štylistickým prostriedkom. Text obsahuje biblické citáty.

STREDOVEKÁ LITERATÚRA (1000 -1500) – poveľkomoravské obdobie

Začiatkom 10. st. sa Veľkomoravská ríša rozpadla. Slovenské územie sa stalo súčasťou Uhorska. Latinský jazyk bol administratívnym, liturgickým a literárnym jazykom.

V cirkevnej literatúre sa písali: náboženské piesne – Vitaj, milý Spasiteľu, modlidby, kázne, exemplá( krátke rozprávania, ktoré objasňovali určitý morálny problém so zámerom vychovávať veriacich. Po vyrozprávaní príbehu sa pripájali náboženské ponaučenia a komentáre), legendy: Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi, tri legendy o svätom Štefanovi

Vo svetskej literatúre dominovali: kroniky – Anonymova kronika, svetské piesne, slovníky a filozofické spisy.

Mestská literatúra – tvoria ju mestské knihy – Žilinská mestská kniha, listiny, listy.

Pre literatúru bol charakteristický synkretizmus (splývanie) náboženských a svetských prvkov.

!!! MAURUS  - LEGENDA o svätom SVORADOVI a BENEDIKTOVI !!!

Opisuje udalosti zo života 2 mníchov a pustovníkov Svorada a Benedikta, ktorí žili za panovania Štefana I.

Ústrednou postavou je Svorad, ktorého autor vykresľuje v idealizovanej podobe svätca. Svorad prišiel z Poľska, vstúpil do benediktínskeho kláštora pri Nitre a neskôr žil ako pustovník na Skalke pri Trenčíne. !!! Autor spomína jeho príkladné osobné vlastnosti, opisuje jeho asketický spôsob života (odriekanie životného pohodlia a životných radostí– klčoval les), pôst, telesné trýznenie, zázraky. !!! Jeho žiakom bol Benedikt. Zomrel krátko po Svoradovi – zbojníci ho zabili a hodili do Váhu. Oboch pochovali v Nitre. Po smrti sa stali známymi a s ich menami sa spájali zázraky.

Legenda je stručná, vyznačuje sa jednoduchým rozprávačským štýlom s rétorickými prostriedkami (číselná symbolika, kontrastné obrazy)

Maurus - Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi(úryvok)

– !!! idealizovaná podoba svätca, asketický spôsob života (pôst, telesné trýznenie, zázraky)!!!

V tieto dni veru, ale aj v iné, hoci jedlo nestačilo nielen na občerstvenie tela, ale aj samého ducha zoslabovalo, predsa nikdy nezanechal prácu, vyjmúc v čase modlitby, ale zoberúc sekeru, utiahol sa pracovať na nejaké osamotené miesto v lese. Keď tam jedného dňa, od nesmiernej práce a prísneho pôstu oslabený na tele i na duchu, ležal zamretý, prišiel k nemu nejaký mládenec, na pohľad prekrásny a anjelského výzoru, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho cely. Keď sa však vychytenie, v ktorom bol, pominulo, a prišiel k sebe, poznal, čo s ním spravilo milosrdenstvo božie, oznámil to spomenutému učeníkovi svojmu Benediktovi, ktorý mi toto rozprával, zaviažuc ho prísahou, aby sa o tom predo dňom jeho smrti nikomu nezmienil. Po dennej práci však dožičil telu taký odpočinok, ktorý možno nazvať skôr mučením a trápením ako odpočinkom. Okresaný dubový peň totiž ohradil plotom a na tento plot zo všetkých strán pripevnil ostré trsti. Sám veru sediac na pni, použil na občerstvenie tela takú polohu, že keď náhodou telo, premožené spánkom, naklonilo sa na ktorúkoľvek stranu, ostrými trsťami ťažko poranené precitlo. A okrem toho si dal na hlavu korunu urobenú z dreva, na ktorú zo štyroch strán zavesil štyri kamene; a tak, keď sa ospalá hlava kamkoľvek naklonila, udrela sa o kameň.