Slovenský realizmus - zemianska otázka

L.9 Obraz zemianstva v umeleckej tvorbe J. Chalupku, S. H. Vajanského, P.O. Hviezdoslava, M. Kukučína

Slovenský realizmus 1880 – 1918

Realizmus v slovenskej literatúre sa rozvinul až v 80-tych a 90-tych rokoch 19. storočia. Oneskorený nástup realizmu súvisel s veľmi zlou ekonomickou, kultúrnou (zrušenie Matice slovenskej, 3 slovenských gymnázií, stupňujúca sa maďarizácia) a hospodárskou situáciou na Slovensku– sociálna bieda, nezamestnanosť, vysťahovalectvo najmä do Ameriky.

Realizmus nastupuje v období politickej pasivity Slovákov (Národná strana sa nezúčastňuje na voľbách do uhorského snemu). Uhorská vláda presadzovala existenciu jediného maďarského národa v Uhorsku. Pretonárodná téma typická pre obdobie slovenského romantizmu pretrváva aj 1. období slovenskej realistickej literatúry.

Centrom slovenského kultúrneho života sa stáva Martin – sídli tu redakcia časopisu Slovenské pohľady, Národné noviny, ženský spolok Živena, Tatra banka.

Realizmus v slovenskej literatúre rozdeľujeme na 2 obdobia (1880 - 1918):

1. vlna (1880 – 1900) = OPISNÝ realizmus - rieši ZEMIANSKU OTÁZKU: otázku hľadania vedúcich síl v národe: „ Kto má stáť na čele slovenského národa? Zemianstvo, inteligencia alebo jednoduchý ľud.“

predstavitelia: Svetozár Hurban Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Kukučín, Terézia Vansová, Elena Maróthy Šoltésová

Znaky 1. vlny realizmu:

POÉZIA - dominuje sylabotonický veršový systém (slabično – prízvučný, veršový systém s ustáleným počtom slabík a s rovnakým umiestnením prízvukov vo veršoch) v porovnaní s romantizmom, kde dominuje sylabický (slabičný) veršový systém. Rytmus básne vytvárajú skupiny prízvučných (-) a neprízvučných (ᴗ) slabík.

Používajú sa stopy: trochej - ᴗ, daktyl - ᴗ ᴗ, jamb ᴗ - (jamb iba v tvorbe Hviezdoslava)

• forma: veľké lyrické cykly a lyrickoepické skladby epos (Hviezdoslav)

PRÓZA – žánre:kresba, črta, poviedka, novela, román

• témy: orientácia na súčasnosť, zobrazenie zemianstva a jeho úlohy v spoločnosti – hľadanie vedúcich síl v národe,opisujú materiálne bohatstvo, podnikateľskú činnosť, vypočítavosť, manželstvo, alkoholizmus, zobrazujú dedinskú tematiku – nekritický pohľad na slovenskú dedinu = autori videli len čistotu, neskazenosť slovenského ľudu, pohľad na skutočnosť je vonkajší, bez preniknutia do hĺbky
• jazyk:propagácia slovenčiny, orientácia na hovorový jazyk(Kukučín)

DRÁMA– najmenej rozvinutý literárny druh

 

1. vlna (1900 – 1918) KRITICKÝ realizmus – kritický pohľad na slovenskú dedinu a dedinského človeka, SOCIÁLNA tematika, vnútorný svet dedinského /vidieckeho človeka

predstavitelia: Božena Slančíková Timrava, Jozef Gregor Tajovský, Ľudmila Podjavorinská, Ján Čajak

ZEMIANSTVO – nižšia šľachta na území Slovenska:

Zobrazovanie zemianstva ako upadajúcej vrstvy spoločnosti sa stalo vďačnou témou autorov v druhej polovici 19. storočia.Autori 1 vlny realizmu veľmi dobre poznali problematiku zemianstva a šľachty, hoci každý z nich ju rieši svojským spôsobom. Súvisí to s obdobím, v ktorom ich diela vznikali (úpadok feudalizmu a vznik kapitalizmu), ale aj s umeleckými metódami, ktoré jednotliví autori využili.

JÁN CHALUPKA - predstaviteľ slovenskej klasicistickej literatúry !!!VEDIEŤ!!!

Je prvým úspešným slovenským dramatikom a starším bratom Sama Chalupku. Vo svojich hrách !!! kritizoval odnárodňovanie - pomaďarčovanie, nevzdelanosť, ľudskú hlúposť, obmedzenosť a zaostalosť malomestského prostredia, neúprimnosť. Do literatúry uviedol pojem KOCÚRKOVO, ktorým dodnes označujeme pomery a ľudí s obmedzenými malomeštiackymi názormi. Jeho obľúbeným žánrom sa stala dramatická fraška(prehnane výsmešná veselohra). Najznámejšou Chalupkovou hrou sa stala satirickáhra v 3 dejstvách, napísaná slovakizovanou češtinouKOCÚRKOVO s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali (1830).

!!! Predstavil v nej svet slovenského malomesta. Vytvára čierno – biele charaktery – vplyv klasicizmu (odrodilca, hlupane, intrigánky, študenta, národovca...). Vykresľovanie charakterov je dôležitejšíe ako dej. Postavy sú v hre spoločensky rozvrstvené (zeman, vzdelanec, remeselník, študent...) a autor z charakterových čŕt postavy vyberá jednu – všeobecne platnúpre stav, ktorý reprezentuje – charakterový typ postavy. !!!

• typ odrodilca – Pán z Chudobíc, Jánoš Tesnošil
• typ intrigánky – Madlena Tesnošilová
• typ vypočítavej hlupane - Anička Tesnošilová
• typ študenta – Honzík Tesnošil
• typ národovca – učiteľ Sloboda
• figúrky nie typy – postavy zbojníkov: folklórne vykreslené postavy – síce prepadnú študentov a budúceho učiteľa, ale namiesto, aby ich ozbíjali, ich nakŕmia, zaznie i zbojnícka pieseň inšpirovaná ľudovou piesňou

 Autor vykreslil 3 spoločenské vrstvy malomesta:

1. ZEMANOV, Pán z Chudobíc - je predstaviteľom feudalizmu, reprezentuje spoločenskú vrstvu upadajúceho zemianstva, schudobneného a navyše obmedzeného. Je školským acirkevným inšpektorom. Pýši sa svojím zemianskym pôvodom, ale okrem pýchy nič nemá ako to naznačuje i jeho meno. Polovzdelanec s medzerami vo vzdelaní, žije chudobne. Je pôvodom Slovák, ale obdivuje Maďarov a ich reč, ktorú používa, ale neovláda. Svoj rodokmeň odvodzuje od Árpáda a hoci sám nevie po maďarsky v Kocúrkove chce udomácniť maďarčinu. Popri zvyškoch latinčiny splieta do slovenčiny aj maďarské slová. Obdivuje Maďarov, zo svojho syna Attilu chce vychovať Maďara. Ostro vystupuje proti Slovákom a slovenčine. Dom i dvor má vo veľkom neporiadku.
2. REMESELNÍKOV, čižmársky majster Jánoš Tesnošil s rodinou - predstavujú remeselnícku vrstvu mešťanov. Autorovi sa nepáči, že táto vrstva hmotne a duchovne ne­napreduje, nerozvíja kvalitu svojej práce „remeselný fortieľ“. Jeho práca je staromódna, nedokonalá, nekvalitná. Majster Tesnošil nekladie na prvé miesto kvalitu svojej práce, ako to naznačuje i jeho meno, o to viac času venuje kartám a pijatike.

Je odrodilec, maďarčinu neovláda len niekoľko slov, ktorým sa naučil na vandrovke a slovenské slová prekladá do maďarčiny, čím autor ešte viac zosmiešňuje jeho nevzdelanosť. Jeho túžbou je zaradiť sa do „panskej spoločnosti“.

Tesnošilova žena Madlena - je falošná, klebetná a závistlivá. Chyby svojich detí nevidí. Jej jediným cieľom je dobre vydať ich dcéru Aničku, ktorá je rozmaznaná, vzdorovitá a bezočivá, šikovná v kalkuláciách, koho si vziať, aby jej bolo čo najlepšie. Syn Janík (Honzík) - je lenivý, typický Kocúrkovčan. Študent s drobnými hrieškami, ako je fajčenie a míňanie rodičovských peňazí.

1. INTELIGENCIU - ako kontrast k týmto postavám vytvoril Chalupka ideálny typ slovenského vlastenca, národovca - učiteľa Slobodu – je vzdelaným, uvedomelým Slovákom, ktorýodmieta odnárodňovanie, je hrdý na svoju reč, pritom si však váži aj maďarčinu a maďarskú kultúru. Je vtipný, optimistický, zbehlý v cudzích jazykoch. V 2 dejstve recituje verše zo Slávy dcery – je to 1 literárna postava, ktorá hrdo manifestuje svoj pôvod.

!! Postavy autor charakterizuje aj menom !! - Tesnošil, pán z Chudobíc, Sloboda, Zamotal a súčasne i mravným zhodnotením. Hra jeobrazom 2 protichodných svetov: zanikajúceho feudalizmu a zrodu národneuvedomelej slovenskej inteligencie (učiteľ Sloboda).

Pán z Chudobíc i Tesnošil sú smiešne figúrky, ich rodiny sú slovenského pôvodu, ale vzdávajú sa slovenskej národnosti, slovenskej reči a deformujú ju používaním maďarských a latinských slov a fráz, pritom ani jednu reč neovládajú.

Autor svoje postavy i prostredie zobrazoval tak, aby neboli pochybnosti, čo je mravné a čo nemravné, čo je pokrytecké a čo spiatočnícke, čo má budúcnosť a čo musí zaniknúť.

Kritický charakter hry si vyžiadal humor, satiru, ale aj iróniu.

DEJ:

V Kocúrkove zasadá cirkevný konvent (zhromaždenie, rada), ktorý má zvoliť nového kocúrkovského učiteľa. Kandidáti sú dvaja. Čižmársky majster Jánoš Tesnošil podporuje voľbu susedovho syna Martina Vojtecha, ktorý si má zobrať za ženu jeho dcéru Aničku. Podľa vôle cirkevného inšpektora Pána z Chudobíc konvent zvolí za nového učiteľa neznámeho Turčana - akéhosi Slobodu. Všetky kocúrkovské matky, ktoré majú dcéry na vydaj, si robia zálusk na nového učiteľa. Keď prichádza do Kocúrkova, Tesnošilka sa ho usiluje získať pre svoju dcéru. 2 dejstvo sa odohráva pod Tatrami. Študenti sa spolu s učiteľom Slobodom vracajú domov a prepadnú ich zbojníci. Autor ich neidealizoval, a tým oživil jánošíkovskú tematiku.

3 dejstvo - učiteľ Sloboda prichádza do Kocúrkova, hlási sa u cirkevného a školského inšpektora. Nájde ho ľahko - pred domom má kopu hnoja a okná bez skiel. Pán z Chudobíc mu prikazuje učiť deti po maďarsky. Sloboda odmieta jedno i druhé. Prvé preto, lebo je uvedome1ý Slovák, druhé z dôvodu, že sa zaľúbil do dcéry starého učiteľa Prochádzku - Ľudmily, ktorého konvent po 30 – ročnej službe vyhadzuje zo zamestnania i učiteľského bytu. Sloboda sa napokon ožení s Ľudmilou – víťazí tak úprimnosť citov pred vypočítavosťou Tesnošilovcov. Tesnošilovci žijú naďalej pokrytecky: kam vietor – tam plášť, len aby v hanbe nezostali.

 Ján Chalupka - Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali (úryvok)

PÁN Z CHUDOBÍC (Skočí mu do reči.): Mali ste aj neskoro vyhľadať svojho inšpektora. Aspoň vyhľadať. Za jazykom človek ďaleko zájde. Veď by vám každé dieťa povedalo, kde býva pán z Chudobíc.

SLOBODA: A veď mi to aj moji kamaráti ukazovali. „Tamto, kde je tá hŕba hnoja pred dverami.“ No hnoja na všetky strany a ja som nevedel, či tuto, či tamto. „Tamto, vraj, tamto, kde tá jedna tabla na obloku je papierom zalepená.“

PÁN Z CHUDOBÍC (Krúti hlavou.): Hm! Nuž a potom?

SLOBODA: Aký som prišiel z cesty, takému sa nepatrilo pred vašu Milosť predstúpiť.

PÁN Z CHUDOBÍC: No, to sa mi ľúbi! Zdá sa, že ste sa naučili mravopočestnosti, ktorá obyčajne chýba študentom vášho veku a stavu. V jednej ruke štambuch, v druhej fajka a v hube samá pýcha, nos poma natamus! Tak sa opováži pred statočného človeka predstaviť, ktorého mieni oholiť... Len, domine humanissime, uhorskú reč nadovšetko! Chcel by som, pokiaľ mi Boh života dopraje, rozkoreniť ju, aby som mohol po sebe nejakú pamiatku zanechať. No, a dnes sa všetko tak chýli, že sa musí Kocúrkovo maďarizovať.

Zemianstvo sa stalo hlavnou témou diel Svetozára Hurbana VAJANSKÉHO (1847 – 1916). Je realistom a tvorcom spoločenských noviel a románov. Sústreďuje sa na zobrazovanie života „vyšších“ spoločenských vrstiev – slovenskej inteligencie a zemianstva, čomu prispôsobil aj jazyk svojich diel. Odlišuje sa totiž od svojich súčasníkov, ktorí využívali ľudovú reč slovenskej dediny (Kukučín).Vajanského rozprávač i postavy hovoria kultivovanou slovenčinou s využitím cudzích slov (koketa, šminky, fanatický, diplomat, rezignácia). Najtypickejšou postavou Vajanského próz je postava zemana respektíve zemana – statkára. Keďže slovenské zemianstvo sa v 70 – tych rokoch odnárodňovalo – pomaďarčovalo, v uhorských pomeroch sa vážne pociťovala jeho neúčasť na národnom živote. Preto spisovatelia 1 vlny realistov (okrem Vajanského, Hviezdoslav a Kukučín) sa zamýšľali nad možnosťou návratu zemianstva do slovenského tábora a jeho účasti na národnom živote. Touto tematikou sa zaoberal Vajanský v románovej novele Letiace tiene (1883) a v románe Suchá ratolesť (1884).

V noveleLETIACE TIENE - na osudoch zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jabloňového zachytil proces úpadku zemianskych rodín a ich pozemkového vlastníctva zavinený prenikaním kapitalizmu do spoločenského i hospodárskeho života. Zeman Jablonský získal ženbou a špekuláciami rozsiahle majetky, ale namiesto toho, aby na svojich pozemkoch hospodáril prenajal ich Nemcovi Hermanovi Bauerovi. Snažia sa postaviť pílu, ale finančnými machináciami Nemca Bauera sa píla dostala do rúk žida - úžerníka. Pred úplným bankrotom Jablonského zachráni uvedomelý slovenský zeman Eugen Dušan a lekár Milko Holan, ktorý si berie za manželku Jablonského mladšiu dcéru Elu.

Riešenie zemianskej otázky podľa Vajanského:

 

!!! Vajanský bol presvedčený, že zemianstvo musí zostať verné pôde a tradíciám, ak sa chce zachrániť hmotne a jeho morálna záchrana je len v spojení so slovenskou inteligenciou (Ela - zemianka a Milko Holan – lekár, sloven. inteligencia) !!!

V novele sa odzrkadľuje situácia charakteristická pre pomatičné obdobie (politická kríza, pasivita vo voľbách,...). Názov novely je symbolický, myšlienka letiacich tieňov má naznačiť, že obdobie existenčnej ohrozenosti národa je prechodné, pominuteľné rovnako akoletiace tiene, ktoré raz zmiznú za horizontom času, čiže autor vyjadruje vieru v lepšiubudúcnosť.

!!! VEDIEŤ !!! Román SUCHÁ RATOLESŤ - stvárňuje podobnú problematiku ako Letiace tiene. Časovo zaraďuje románové udalosti do obdobia 70 - tych rokov a dej umiestnil na západné Slovensko.

• Ústredným problémom románu: je otázka vedúcich síl v národe, čiže ktorá spoločenská vrstva = zemianstvo alebo ľud sa má postaviť na čelo záchrany slovenského národa.

• Dej je rámcovaný kočom Vanovských a na konci podobnou scénou po roku.

Hlavnou postavou je zemanStanislavRudopoľský (posledný potomok starej zemianskej rodiny z Rudopolia, študoval právo vo Viedni, je sčítaný, vzdelaný na európskej úrovni, talentovaný maliar), ktorý cestoval po Európe a vracia sa do rodného Rudopolia. Má bohaté životné skúsenosti, ale k slovenskému prostrediu a národu nemá nijaký vzťah, pokým sa nezoznámi s rodinou uvedomelého slovenského zemana - statkára Karola Vanovského. Boj proti národnému útlaku sa mu zdal nezmyselný, ale pod vplyvom Vanovského ženy Márie, učiteľaAlberta Tichého a príťažlivej Adely Rybáričky sa zbližuje so slovenským národným hnutím, spoznáva pravú tvár národného útlaku a stáva sa aktívnym bojovníkom za slovenské národné práva. Každá z týchto postáv prispela k národnému prebudeniu Rudopoľského, jeho prinavráteniu do slovenského národa. V závere románu Stanislav súhlasí, aby jeho rod prestal byť „suchou ratolesťou“ na strome slovenského národa a zapája sa do národného života. Ženské postavy boli v jeho dielach len dekoratívny prvok.

Riešenie zemianskej otázky podľa Vajanského:

!!! Obrat v Rudopoľského myslení a vo vzťahu k národu je v románe naznačený i symbolicky – rozzelenaním suchej ratolesti. Pretože zemianstvo podľa Vajanského predstavuje suchú ratolesť na kmeni národa. Záchranu zemianstva videl Vajanský v jeho návrate k slovenskému národua román vyúsťuje do predstavy silného jedinca, pochádzajúceho z radov zemianstva (taký aký je Rudopoľský) a ktorý môže ešte zohrať pozitívnu úlohu v národnom boji. Vajanský v postave Rudopoľského predostiera typ zemana, ktorý by bol na prospech slovenskému národu. Tieto myšlienky boli viac autorovým subjektívnym želaním než reálnou skutočnosťou.

Zemianski hrdinovia Pavla OrszághaHVIEZDOSLAVA (1849 - 1921) nie sú tak zaťažení majetkami ako márnou zemianskou hrdosťou a zaťatosťou. Materiál pre oba eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský čerpal zo spomienok na život, aký vídal kedysi vo svojom rodisku, pretože Vlkolín je iba krycím pomenovaním jeho rodiska Vyšného Kubína. Jeho otec bol zeman, avšak vykonávajúci roľnícku prácu.

EŽO VLKOLINSKÝ (1890) – !!! VEDIEŤ!! v epose zobrazil obdobie, v ktorom začína proces splývania zemianstva a sedliackeho ľudu. Dej je jednoduchý. Láska zemianskeho mládenca Eža k sedliackej dievčineŽofke Bockovie, zaťatý hnev Ežovej matky Estery, zarytej zemianky, ktorá sa nevie zmieriť s tým, že jej syn si vybral obyčajnú sedliačku a nie dievča zo zemianskej rodiny. Ežovi pohrozí, že ho vydedí „tú ledačinu nikdy nevezmeš i v záveti ti prísne zakážem“, a preto Ežo odíde z domu. Prichýli ho pyšný zeman - strýko Eliáš. Ten naprotiveň svojej švagrinej, s ktorou má už dávnejšie spory mu vystrojí svadbu. Obraz svadby, ktorá je jadrom eposu (trvá 4 dni) dáva možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom. Obšírne opísal rozdielne zvyky týchto 2 spoločenských vrstiev (pytačky, svadba). Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, a keď ich spor nadobúda hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť nad sedliakmi, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov. Ežo pred všetkými povie, že už niet výsad zemanov, ľudia sú si rovní pred Bohom i svetom a musia vedľa seba žiť.(„Sme rovní! Áno - zeman nezeman, v tom rozdielu viac niet.“). Záver skladby končí zmierením matky so synom po niekoľkých rokoch zásluhou vnúčaťa Benka a súčasne definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Dielo je rámcované obrazom rodostromu na začiatku a zdravej jablone v závere skladby. Práve jabloň svojimi plodmi pritiahne vnúča za starou materou a súčasne symbolizuje životaschopnosť sedliactva.

Príčiny úpadku zemianstva zobrazil Hviezdos1av v rozsiahlej epickej skladbe - eposeGÁBOR VLKOLlNSKÝ (1901). Dej sa odohráva súbežne s dejom eposu Ežo Vlkolinský, ale hlavnou postavou je Ežov bratranec Gábor, švárny mládenec, ktorý nikdy nechýbal na zábavách a tancovačkách vlkolínskej mládeže. V láske mu to nevychádza, lebo Gáborovi rodičia - Šimon Vlkolinský a jeho žena, kedysi popredná zemianska rodina, podľahli alkoholu.  Gáborova matka je pijanka, o hospodárstvo sa nestará, dom a majetok pustne, dlhy narastajú. Gáborov otec nenachádza východisko z tejto situácie a napokon aj on sa dá na pitie. Ich majetok sa rozpadá, hospodárstvo je zanedbané. Sociálny úpadok a rozvrat v Gáborovej rodine spôsobuje, že ho žiadne dievča zo zemianskeho rodu nechce (ani jedna sa do takej rodiny nechce vydať). Gábor chce skoncovať so životom – keď sú s Ežom na poli, Gábor sa chce hodiť na kosu. Ežo mu v tom zabráni a radí mu, aby sa oženil so sed1iackym dievčaťom, tak ako to urobil on. Gábor Vlkolinský je kronikou hynutia a úpadku celého slovenského zemianstva v druhej polovici 19. storočia, zemania sú prežitkom minulosti.

Riešenie zemianskej otázky podľa Hviezdoslava:

!!! Hviezdoslav vidí budúcnosť zemanov v splynutí so sedliackym ľudom!!!

 

Pavol Országh Hviezdoslav - Ežo Vlkolinský (úryvok) – rozhovor Eža s matkou Esterou , ktorá nechce aby si jej syn Ežo – zeman vzal sedliačku

„Tú ledačinu nikdy nevezmeš,

kým žijem! A keď budem umierať,

i v závete ti prísne zakážem -

vieš, Ežo? Nikdy!(V doklad do dlane

si pľasla päsťou.) To si pamätaj!

Ja prelomím ti tvoju hlavatosť!

Ja uvidím...“ A stiahnuc obočie:

„Čo neješ?“ doložila zhrozene.

„Ďakujem,“ vetil chladnokrvne, bár

ho jedno slovo ozaj pobodlo,

lež prevýšil sa, „už je po jedle -

je preslanô...“ S tým na stoličke sa

popravil, sšimral prsty po skráni

a podoprev sa na stôl, napriadol

tak potichu: „No, mamko, dovoľte

raz riecť i mne; som preds´ už dospelý.

Čo máte proti Žofke? Povedzte.“

„Čo?“ zdupnela. „Čo? Že je sedliačka,

že...“ zajakla sa.

 

Zemianskej problematike sa nevyhol vo svojom diele ani Martin KUKUČÍN (1860 –1928). V protiklade s Vajanským zachytil v poviedkeKEĎ BÁČIK Z CHOCHOĽOVA UMRIE (1890) !!! úpadok zemianstva hmotný i morálny i jeho neschopnosť stať sa vedúcou silou národa, príklon k ľudu. !!! VEDIEŤ !!

Pod vplyvom Tolstéhoverí v mravné prerodenie človeka ako jednotlivca, preto sa postava Aduša mení v priebehu 5 minút na lepšieho človeka. Poviedka má humorno – satirický charakter.

Zakladá sa na konfrontácií charakterov 2 hlavných postáv:

• upadajúcezemianstvo reprezentuje ľahkovážny zemanAduš Domanický z Domaníc (nemá doma nič)
• a kupca, priekupníka Ondreja Trávu.

Obaja sú špekulanti svojho druhu.

DOMANICKÉHO charakter je v podstate tragický a autor na jeho vykreslenie využíva paradox (protiklad) a iróniu. Navonokvystupuje ako pyšný a majetný zeman, ale v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadáa jeho majetok je načisto spustošený. Svoje rozpadávajúce gazdovstvo sa snaží zachrániť dedením po bohatom ujčekovi – dekanovi z Chochoľova - neustále hovorí, že všetko sa zmení, všetky dlhy splatí, keď jeho ujček, bohatý dekan z Chochoľova umrie a on bude dediť. Má vždy prázdne vrecká, žije z podvodov a pôžičiek. Namiesto toho, aby začal poriadne gazdovať, sníva o majetku, ktorý zdedí, keď báčik z Chochoľova umrie. Je typom človeka - táraja, ktorý veci a javy súvisiace s jeho osobou zveličuje do absurdností (nezmyslov).

Proti nemu stojí kupecONDREJ TRÁVA, podnikavý obchodník z ľudu, ktorý zanechal gazdovanie a dal sa na kupectvo. Špekuluje, od jedných sa usiluje lacnejšie kúpiť a druhým predať to isté, ale oveľa drahšie, a tak na svojich obchodoch zbohatnúť. Nesie všetky znaky novorodiacej sa spoločenskej vrstvy – charakterizuje ho bezohľadnosť a dravosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri zhŕňaní majetku. Ešte i jeho sny sú príznačné pre tento novorodiaci sa typ - podnikateľskej vrstvy. Trávovi sa sníva, že všetci ľudia sa menia na ovce, on ich strihá a vlnu odosiela v plných vagónoch.

Kukučín charakterizoval svoje postavy i menom: Domanický – človek, ktorý doma nič nemá, Tráva – prispôsobivý človek „ako tráva vo vetre“ (uchytí sa všade).

V poviedke je nevýrazná dejová línia. Autor kládol dôraz na opis prostredia, charakteristiku hlavných postáv, na ktoré sa pozerá s ironickým nadhľadom.

Ľahtikárstvo, lenivosť a bezmocnosť, spojené s Adušovom a zemanmi, sa odlišujú od činorodosti, skromnosti, bezočivosti a dravosti Ondreja, teda sedliakov.

Autor využil hyperbolu, slovný a situačný humor.

Základným prvkom umeleckého obrazu v poviedke je kontrast, napr. kontrast medzi Adušovou a Ondrejovou rečou. Aduš rozpráva naširoko a ľahkomyseľne, Ondrejova reč je stručná, konkrétna, zadiera do živého.

 Dej: Poviedka má jednoduchú zápletku, pri náhodnom stretnutí v krčme, v deň jarmoku v Podhradí, sa zoznámi Tráva s Domanickým a uzavrú obchod. Aduš je opitý a Tráva tuší príležitosť dobre zjednať cenu obilia a zarobiť na obchode. Domanický predá Trávovi neexistujúcich 100 mier jačmena a podľa pravidiel vtedajšieho obchodu príjme desiatku ako preddavok na kúpený jačmeň. Keď si však Tráva prichádza po sľúbený jačmeň do Domaníc, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa nachádza iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko. Všade vidí iba biedu, špinu, hnilobu. Aduš nemá nič, len veľké plány a Ondrejovi hovorí ako dostavia kaštieľ, vysadí sad, zreguluje potok. Napokon zisťuje, že Aduš nemá ani jačmeň ani peniaze. Adušov sluhaAdam mu poradí, aby si od Domanického namiesto desiatky pýtal 4 jasene (stromy pri kaštieli), ktoré stoja nad hrobmi jeho zemianskych predkov. Vtedy sa Aduš spamätá, uvedomí si, že by už neokrádal len živých, ale aj mŕtvych - s jaseňmi by musel predať i hroby svojich predkov.

Záver poviedky je zmierlivý, čo je pre Kukučína typické, Domanický do týždňa peniaze čestne vráti, ale podstata myšlienky o úpadku zemianstva sa tým nezmenila. Na jeseň nečakane zomrie i Adušov ujček – báčik, ktorý mu však nezanechá žiadne dedičstvo.

Riešenie zemianskej otázky podľa Kukučína:

 

!!! Kukučín zobrazuje hmotný i morálny úpadok zemianstva i jeho neschopnosť stať sa vedúcou silou národa, príklon k ľudu!!!

 

Martin Kukučín - Keď báčik z Chochoľova umrie (úryvok)

Ondrej Tráva, gazda v Kameňanoch, zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na špekuláciu. Gazdovstvo viedol jeho syn a on prevádzal kupectvo. S čím vlastne kupčil, ťažko povedať. Ako mešťan mení dľa sezóny a módy obleky, tak Ondrej Tráva menil dľa okolností články svojho obchodu. Niet vari plodiny, či výrobku, ktoré by za čas svojho pôsobenia nebol dovážal na trh. A čo je zvláštne a svedčí o jeho nadaní: vždy vedel, kedy treba tento článok opustiť a tamten miesto neho pochytiť, aby z toho povstal úžitok a nie škoda.



Pán Aduš voviedol Ondreja do záhrady. Za sypárňou bolo ohradené štvorhranné miesto. Ohrada nová, tmavočerveno natretá. To bolo jediné v celom gazdovstve, na čom sa dalo vidieť, že pečuje oň starostlivá ruka. V ohrade stáli štyri jasene, vysoké, hrubé, rovné ako svieca. Sám Ondrej musel sa priznať, že nevidel v svojom živote takých jaseňov. Desiatku boli hodny otcu-materi. V ohrade pod jaseňmi boli - hroby, štyri hroby. Ležali rad radom, zanesené snehom. Nad prvými dvoma vypínal sa spoločný kamenný náhrobok.

„Pod týmto kameňom leží môj starý otec a stará mať,“ riekol pán Aduš vážne, zložiac klobúk. „Tuto zase moji rodičia, bez kameňa. Toto miesto si vyhliadol sám starý otec, ohradil, i tieto jasene zasadil. Jasene sú nie moje, nemôžem ich predať.“

„Tu je všetko vaše - jasene alebo desiatka!“ riekol Ondrej, uradovaný, že teraz mu už neujde.

„Ako to môžete žiadať? Mám vlastným rodičom olúpiť hroby! A báčik z Chochoľova tiež tu chce ležať pri svojej sestre... Ako by ja to urobil? Kde by mal svedomie?“

„Keď môžete živých - mŕtvych môžete tobôž. Im tých jaseňov netreba, ale mne desiatka treba.“„Po smrti im takú hanbu...“

„Aspoň nech vedia, čo mali za syna. Nech sa oni zaň hanbia, keď on nemá hanby.“

Ondrej hovoril s hlbokým presvedčením. Jeho každé slovo nachádzalo tisíc ozvien v prázdnej duši Adušovej.

Pán Aduš pozrel na Ondreja, pohľady sa im sňali. Ondrej bol dojatý. Nebolo v Adušovom pohľade hnevu, ani úsmevu, ani ľahostajnej mysle – bôľ sa v ňom zračil. Tvár pokrytá rumencom – nemohla vydržať cudzí pohľad – odvrátila sa.