Zóny pre každého študenta

Poviedka v slovenskom realizme - Kukučín, Timrava, Tajovský

POVIEDKA V SLOVENSKOM REALIZME – DEDINSKÁ OTÁZKA

Poviedka - patrí k epickým žánrom malého alebo stredného rozsahu. Máva jednoduchý, priamočiary dej bez vedľajších epizód. Umelecky stvárňuje iba jednu udalosť a má len jednu zápletku.

Vystupuje v nej malé množstvo postáv, ktoré vstupujú do deja už sformované a počas jeho trvania sa podstatnejšie nevyvíjajú – ich charaktery sa výraznejšie nemenia.

V rámci deja plní významnú funkciu rozprávač, neraz podávajúci dej v 1. osobe – ja – rozprávanie.

Poviedka v značnej miere preferuje rozprávanie ako makrokompozičný postup. Istým druhom poviedky je arabeska, ktorá sa vyznačuje silným zastúpením dekoratívnych (ozdobných) prvkov, ľahkosťou a humorom. Má spoločné vlastnosti s mnohými žánrami, najčastejšie sa však stotožňuje s novelou. V porovnaní s novelou sa vyznačuje pokojnejším opisom deja, menšou intenzitou dramatickosti a napätia. Vyskytujú sa v nej aj opisné časti - slúžia na spomaľovanie deja.

Poviedka sa stáva prevládajúcim žánrom epiky najmä v období slovenského realizmu- realistická dedinská poviedka, východiskom ktorej sa stáva dedina a život na dedine.

  1. Kukučín –idealizuje (prikrášľuje) život na slovenskej dedine, pre jeho poviedky je príznačné !!zmierlivé ukončenie, typický humor !! - najmä v poviedke Rysavá Jalovica - je to však humor láskavý, dobrosrdečný, pretože autor je k nedostatkom dediny a človeka zhovievavý.
  1. S. Timrava – vytvorila typ !! psychologickej spoločensky analytickej poviedky. !! V jej poviedkach (novelách) vystupujú najmä protirečivé, zložité ženské a dievčenské hrdinky, ktoré žijú dvojakým životom (rozpor medzi ich vonkajším správaním a myslením). Preto sú príznačné v jej poviedkach vnútorné monológy a zároveň !! vnútorné deje sa spájajú s vonkajšími dejmi. !! Oproti nim vykreslila postavy chlapov ako slabochov. Zobrazuje duševný svet ženy – myšlienkové pochody. Odromantizovala lásku.
  1. G. Tajovský – obohacuje tematickú oblasť svojich poviedok o rad ďalších sociálnych javov: vysťahovalectvo, premenu poľnohospodárskeho robotníctva na továrenské.

Tvorí !! monografický typ poviedkyrozprávanie sa sústreďuje na jednupostavu, na jej utrpenie, biedu a vyjadruje súcit. Príbeh rozpráva niektorá z postáv, alebo sám autor ako rozprávač priamo zúčastnený na deji. !!

Tajovský kritizuje: sociálne pomery na dedine, útlak obyčajných ľudí, alkoholizmus. Vykresľuje chudobných ľudí: sluhov, učňov, siroty.

 

Slovenská realistická literatúra(1875 – 1918)sa delí na 2 obdobia (vlny):

  1.  vlna (1880 - 1900) – OPISNÝ realizmus: do literatúry vstupujú Svetozár Hurban Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Kukučín, T. Vansová, E. M. Šoltésová – riešia tematiku zemianstva a problematiku národného útlaku.

MARTIN KUKUČÍN (1860 – 1928) vlastným menom Matej Bencúr

V poviedkach kladie veľký dôraz na charakterovú a psychologickú kresbu postáv, ale aj na jemné humorné ladenie.Jeho „zhovievavý“ humor robí poviedky zábavnými. Využíva slovnú a situačnú komiku, zobrazoval život prostého človeka.

Medzi najznámejšie poviedky patria: Z teplého hniezda, Rysavá jalovica(1885), Neprebudený(1886), Veľkou ly­žicou, O Michale, Dni hnevu (Dies Irae), Keď báčik z Chochoľova umrie, Na podkonickom bále, Pred skúškou, Vianočné oblátky, Mišo....

RYSAVÁ JALOVICA!!! VEDIEŤ !!! -je to obrázok zo života 2 susedov krpčiara Adama Krta a jeho suseda – kmotra Adama Trnku. Dej sa rozvíja okolo kúpenej a stratenej rysavej jalovici a dôsledkoch, ktoré z tohto nedorozumenia vyplynú.

V postave Adama Krta vytvoril Kukučín nový typ komického hrdinu, smiešny je už svojím vonkajším výzorom. Je malý, pokrivkáva a zhoda jeho mena s krtom nie je náhodná. Adam je dobrák, ale slaboch a priateľ alkoholu, strach pred vlastnou ženou Evou – poriadnou jazyčnicou a túžba po poháriku je zdrojom mnohých humoristických situácií v deji.

Hlavné postavy: Adam a Eva Krtovci, Adam a Eva Trnkovci.

Je to humoristicky ladená poviedka, v ktorej autor jemným humorom kritizuje nedostatky a chyby slovenského ľudu - alkoholizmus.Dej je groteskno – humoristický, dynamický. Mená postáv, dialógy a situačná komikadodávajú dielu komickosť. Autor využil rozprávkovosť v časti, keď sa opitému Krtovi pri návrate do rodnej dediny prihovárajú neživé predmety (tancujúca lavička, mátoha na cintoríne) a závere, keď sa vyberie do sveta, „ďaleko – preďaleko“.

Dejsa odohráva na slovenskej dedine v Adamovciach. Adam Krt odchádza na mrhanovský jarmok predať krpce, ktoré pošil a má kúpiť jalovicu. Keď všetko predá a nakúpi Eve veci do domácnosti, rozhodne sa jalovicu kúpiť od suseda Trnku, s ktorým boli dovtedy pohádaní. Obchod idú zapiť a kravu nechajú priviazanú pred krčmou. Eva Trn­ková nevediac o predaji ju odvedie domov. Keď podnapití muži kravu nenájdu, pohá­dajú sa a ich spor nevyrieši ani richtár. Cestou domov zažíva Adam Krt rôzne dob­rodružstvá (lavička cez potok mu tancovala pred očami, vrhla sa naňho mátoha na cintoríne, spadol na ľade a všetko, čo kúpil na jarmoku porozbíjal). V podnapitom stave nevie trafiť domov. Na druhý deň ráno sa Eve s plačom prizná, že nemá ani jalovicu ani peniaze. Eva mu vynadá a pošle ho hľadať jalovicu. Smutný Adam odchádza so slovami, že sa viac nevráti. Je preč dlhší čas a medzitým prídu k Eve Trnkovci aj s jalovicou. Po 3 dňoch sa Krt vráti domov s kmotrom Trnkom i s peniazmi, ktoré si zarobil na píle (2 zlatky – ktoré pred Evou zatajil a za ktoré sa opil).

Poviedka končí zmierením, čo je pre Kukučína typické, stratená krava sa našla u susedov a Adam Krt sa zaprisahal, že už nikdy viac piť nebude. Svoj sľub dodržal, odvtedy sa mu začalo dariť a stal sa z neho bohatý gazda.

NEPREBUDENÝpsychologická poviedka, v ktorej sa Kukučínovi podarilo vytvoriť vynikajúci psychologický obraz slabomyseľného dedinského pastiera Ondráša Machuľu.

Hlavné postavy:

Témou poviedky je život dediny, márne, tragicky sa končiace úsilie Ondráša Machuľu včleniť sa do života a prostredia dediny.

Základom poviedky je kresba charakteru postavy Ondráša, je vekom dospelý avšak s detskou naivnou dušou. Vo svojej neprebudenosti Ondráš zmýšľa a koná nenormálne, komicky, platí to najmä od toho miesta epického príbehu, keď uverí nerozvážnej Zuzke Bežanovej, že ho ľúbi a začne sa chystať na sobáš s ňou. Celá jeho príprava vyznieva komicky až groteskne, pretože preferuje nepodstatné pred podstatným – šaty pred nevestou. Ondrášova príprava na sobáš a súčasne príprava u Bežanovcov na svadbu Zuzky s dedinským mládencom Janom Dúbravovie neveští nič dobré a komickosť Ondrášovho počínania prechádza do tragického tónu, jeho nezmyselnej smrti.

Dej:

Ondráš Machuľa je sirota, opatruje ho teta, ktorú volá „totka“. Jeho otec opustil rodinu a matka mu zomrela. Pasie husi celej dedine a sníva o princeznej a zámku. Zo sna ho pri pasení preberie Zuzka Bežanová, ktorá mu donesie obed. Zaľúbi sa do Zuzky, ktorá si z neho urobí žart a sľúbi mu, že sa zaňho vydá. Ondráš uverí nerozvážnej Zuzke a začne sa chystať na svadbu s ňou. Dá si ušiť nové šaty, ale tetka sa ho snaží uchrániť pred výsmechom celej dediny. V deň svadby Zuzky s Janom, ho zamkne v komore. Ondráš sa na ňu hnevá a myslí si, že mu nedopraje šťastie, keď mu bráni v sobáši. Z chalupy utečie – rozrúbe závoru, a keď prichádza do Bežanovcov zisťuje, že Zuzka sa vydala za Jana. Myslí si, že je to jeho vina a Zuzka sa vydala za Jana len preto, lebo on neprišiel na svadbu. Zuzku stále ľúbi a keď začne horieť stodola, v ktorej sú Zuzkine husi, ktoré má rád snaží sa ich zachrániť. Vrhne sa do plameňov, vtedy však naňho padá prepálená povala a zomiera s najmilšou husou v náručí. Smrť je preňho vykúpením. Ľudia ho však podozrievajú, že požiar založil z nešťastnej lásky.

Poviedka Neprebudený je jednou z mála Kukučínových prác, ktoré sa končia tragicky. Výzor Ondráša je v poviedke podrobne opísaný. Autor hlavnú postavuvykresľuje zvnútra, čím vytvoril vynikajúci psychologický obraz hlavnej postavy, z ktorého cítiť hĺbku autorovho ľudského i spoločenského súcitu. Cez tragický príbeh nás autor nás vedie k poznaniu, že aj v zmrzačenom tele sa skrýva citlivé ľudské vnútro, človek, ktorý túži po ľudskom teple, porozumení a šťastí (Ondráš sa obetuje, aby zachránil Zuzkine husi).

Monologická poviedka, autor charakterizuje postavu cez menoMACHUĽAniečo beztvaré, nepodarené, nežiaduce.

Autor použil on – rozprávanie, prostredníctvom najbiednejšej spoločenskej vrstvy v dedine kritizuje pomery na dedine.

  1. vlna (1900 - 1918)KRITICKÝ realizmus: autori opúšťajú problematiku zemianstva a venujú sa človeku, rodinným vzťahom, sociálnej tematike. Hrdinom ich diel je chudobný človek, obyčajne z najnižších, najchudobnejších vrstiev – reálne postavy odpozorované zo života.

Predstaviteľmi sú: Jozef Gregor Tajovský, Božena Slančíková – Timrava, Ľudmila Podjavorinská, Ján Čajak.

Podávajú pravdivý obraz života ľudí bez prikrášlenia, čím často prenikajú do vnútra človeka – psychiky hrdinov, zobrazujú citové drámy zo sklamaných očakávaní a nesplnených túžob.

Viac sa rozvíja dráma – oživuje ju ľudová reč, ktorej sa venuje Tajovský.

Prevláda stále próza – poviedky a novely s dedinskou tematikoukritika pomerov na slovenskej dedine, ale nenavrhovanie riešenia. Popri reči rozprávača a priamej reči sa využíva vnútorný monológ realizovaný nevlastnou priamou rečou a polopriamou rečou. Využitie karikatúry a satiry.

Poézia – vykresľuje citový život lyrického subjektu. Uvoľňuje sa strofa a rým.

BOŽENA SLANČÍKOVÁ – TIMRAVA(1867 – 1951) - jej diela môžeme rozdeliť do 4 tematických oblastí:

  1. poviedky, v ktorých opisuje život dedinského ľudu
  2. poviedky a novely zobrazujúce život vidieckej inteligencie: novely Bez hrdosti, Veľké šťastie, Nemilí, Ťažké položenie
  3. prózy s témou vojny: novela Hrdinovia,psychologická poviedka: Skon Paľa Ročku
  4. práce autobiografického charakteru: novely Skúsenosť, Všetko za národ

Medzi najznámejšie poviedky z dedinského prostredia patria: Za koho ísť, Darmo, Kandidát ženby,

Na jednom dvore, Márnosť všetko, Ondro Hľozno, Ťapákovci, Žiadna radosť, Mocnár

!!! VEDIEŤ !!!

ŤAPÁKOVCI (1914)je jednou z najkritickejších poviedok v slovenskej literatúre, v tejto poviedke autorka !!kritizuje zaostalosť a lenivosť. !!Jej názov sa stal symbolom lenivosti.

Základný konflikt poviedky vytvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život ťapákovskej rodiny a ostatnými Ťapákovcami, najmä Ančou, ktorá svojou zlostnou povahou provokuje svojich súrodencov proti Ile.

Vonkajší dej poviedky: !!  interpersonálny konflikt Ťapákovcov s Iľou !!

dopĺňavnútorný dej: ! osobný konflikt tragédia Anči – zmije, !  navzájom sa prelínajú.

V diele stojí v protiklade chlapská ťapákovská neschopnosť konaťaktivita, činorodosť 2 žien. Autorka použila chronologickú kompozíciu, využíva iróniu, výsmech,prezývky, ľudovú reč postáv.

Z celej rodiny sa vyčleňujú 2 ženské postavy, tieto ženy sú kontrastne vykreslené a v ich prezývkach je ukrytá základná charakteristika:

Iľa je vzdelanejšia než ostatné švagriné, je v dedine pôrodnou babicou a túži po modernejšom, kultúrnejšom spôsobe života. Chce zmeniť zaostalý spôsob života Ťapákovcov, ich staré zvyky, vyčíta im, že žijú v neporiadku, nezdravo, majú choré deti, tlačia sa šestnásti pokope. Ťapákovci si z nej robia iba posmech, nepáči sa im, že Iľa ich stále kritizuje a že všetko by chcela zmeniť. Najnespokojnejšia je mrzáčka Anča. Stále provokuje ostatných a snaží sa vyvolať konflikty a hádky. Iľa odhodlane ide za svojím cieľom, preto odchádza z domu Ťapákovcov, snaží sa žiť inak, lepšie. Vďaka svojej vytrvalosti dosiahne, že aj jej muž Paľo napokon odíde z rodičovského domu.

Anča je jednou z najtragickejších postáv v Timravinej tvorbe. Jej charakter autorka vykreslila pomocou kontrastu: vo vnútri je citlivá a nežná (tieto vlastnosti schováva), no jej osobné nešťastie, že je mrzáčka ju navonok robí závistlivou, zlou, hádavou a zádrapčivou.

Túži po láske a vlastnej rodine, ale ako zmrzačenej jej zostáva len vyšívanie čepcov pre nevesty a žiaľ z radosti iných. Túto prácu nenávidí, lebo vie, že sa nevydá. Svojou pracovitosťou sa odlišuje od ostatných Ťapákovcov, ale z trucu chce, aby všetko ostalo pri starom .Po chorobe (lámka), ktorú prekonala ešte ako dieťa, zostala mrzáčkou. Nemôže chodiť, po dome sa vláči iba na dlaniach a kolenách. Kvôli svojmu osudu sa hnevá na celý svet. Je plná bolesti a žiaľu, prežíva hlbokú lásku k Janovi Fuzákovie, na to však nemôže ani pomyslieť, že by aj ju mal niekto rád. (Stelesnením ľudského utrpenia a poníženia je scéna, keď Anča poskakuje v noci na kolenách a dlaniach a oneskorení chodci - práve Jano a jeho otec - ju považujú za psa.)

Dej

Rodina Ťapákovcov žije patriarchálnym spôsobom života, v jednom dome sa tlačia 16-ti. Sú pomalí, leniví, málovravní, so všetkým spokojní, novoty ich nezaujímajú, pridržiavajú sa toho, čo im zanechali ešte dedovia.

Rodinu Ťapákovcov tvoria 4 bratia so ženami a deťmi, najmladší Mišo, je ešte slobodný a ich sestra Anča, ktorá je mrzáčka.

Mrzí ich len to, že v dome nie je poriadna gazdiná. Najstaršia nevesta Iľa, ktorú pre jej povýšenosť nazývajú kráľovná sa síce cíti byť gazdinou, ale ostatné švagriné ju neuznávajú, lebo sa im nepáči, že chce zrušiť staré zvyky, ktoré sú u Ťapákovcov zavedené.

Iľa, keď vidí, že Ťapákovcov nezmení, žiada muža Paľa, aby sa oddelili od bratov a postavili si nový dom. Vyhráža sa mu, že ak tak nespraví, odíde, čo aj urobí — prijme miesto slúžky u pani rechtorky. Keď jej notár oznámi, že nemôže robiť 2 služby, zbalí si veci a ide bývať k rodičom. Nakoniec sa Paľo predsa rozhodne, o týždeň príde za ňou a na jeseň postaví aj nový dom.

Teraz je Iľa šťastná - no i Ťapákovci sú spokojní. Tlačia sa v jednej izbe naďalej štrnásti. Sú radi, že Iľa im už nepanuje a nenúti ich zmeniť staré zvyky, iba Anča sa trápi plná beznádejnosti a trpko ľutuje, že sa vôbec narodila.

Cieľavedomá Iľa teda nakoniec zvíťazila nad ťapákovčinou a po mnohých nedorozumeniach sa jej podarilo presvedčiť svojho nerozhodného muža .

V poviedke ide o konflikt založený na dvoch odlišných názoroch na život, pri čom jeho riešenie vyznieva v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine.

Božena Slančíková-Timrava - Ťapákovci (úryvok)

Najstaršia nevesta Iľa, od Jablonckov braná, myslí si, že jej náleží veslo, i drží ho v ruke, no z ostatných ani jedna nie je spokojná s tým, a najnespokojnejšia mrzáčka Anča peknej tvári. Ona k nenávisti popudzuje ešte i druhé. Ona chce rozkazovať a vždy chce, čo nechce Iľa.

Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky druhé. Je v obecnej službe: je babicou. Bola na kurze v Sobote zo dva mesiace a odvtedy drží sa nad druhé povýšene, akoby bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákov zakorenené. I dnes, sotvaže otvorila oči a doniesla vody, že uvarí fruštik, už si našla, za čo by im kázeň držala:

„Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez zruba? Iba o kúštik, že som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja ešte o život prídem.“

Chlapi poobzerali sa jeden po druhom, koľko ich je v izbe - ženy nevšimli si jej slov - a jej muž, Paľo, vysokej, trochu nahnutej postavy, okrúhlych, pokojných očí, ktorý rád žartúval, podotkol rozmarne:

„Nezamoč sa, kráľovná

„Toto, toto, čo ste neočistili!“ vraví Iľa pánovite. „Jesť z misy ste hotoví, lajhári, ale, obriadiť niečo, to mne necháte... Nebudem vám dlho zavadzať...“ a hlas potriasa sa jej horlivosťou. Jej muž Paľo síce zdvihol svoje okrúhle oči, no nevydal hlasu tiež. Mrzáčka, ktorú nechcela počuť, riekla:

„Bár by si nie!“

„Ťuťmáci, hovädá...“ nadáva v duchu Iľa vidiac, že nik nezmrzol od strachu nad nešťastím, aké im hrozí, ak ona splní to, čím sa zastrája. A že Paľo bol najľahostajnejší, rozpálilo ju najväčšmi.

JOZEF GREGOR - TAJOVSKÝ (1874 –1940) - je predstaviteľom kritického realizmu. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť na prozaickú a dramatickú.

Tajovský bol majstrom krátkej prózy. Písalkrátke črty a poviedky najmä z dedinského prostredia. Ukázal v nich pravdivý obraz slovenskej dediny a ľudu. Sústredil sa v nich na tých najbiednejších, najchudobnejších a snaží sa vzbudiť súcit s ich osudom. Pre jeho poviedky je dôležitá posledná veta, ktorá v sebe nesie pointu a rozuzlenie konfliktu.

Zbierky poviedok: Rozprávky, Besednice, Rozprávky pre ľud, Spod kosy, Tŕpky

Poviedky a črty z r.1902 - 1903 zhrnul do knihy Besednice. V týchto prózach si všíma život tých najbiednejších. Takým je aj sluha Maco Mlieč z rovnomennej poviedky.

MACO MLIEČsociálne ladená poviedka,  zachytáva životný osud jednoduchého, zaostalého a pracovitého sluhu Maca Mlieča, !!! kritizuje zdieranie pracovitého človeka. !!!

Štruktúra diela:

Autor vyrozprával poviedku v 1. osobe (ja – rozprávanie), ale na deji sa nezúčastnil, čím vyvolal dojem skutočnej udalosti – monografická poviedka!!!!

Hlavná postava: Maco Martin Mlieč – pripomínal mliečnik (hlinený hr­niec na mlieko), mocný, robotný ako kôň, nasprostastý, nahluchlý, široký akoby bez hrdla.

Autor simenej všíma prostredie, !! dominuje skvelý opis osoby. !!

Maco je vykreslený prostredníctvom kontrastu:skromnosť, dobrota, pracovitosť, ľudskosť sú v kontraste s charakterom gazdu.

Medzi nimi nedochádza ku konfliktu. Tajovský ho rieši !!!paradoxom: krátko pred smrťou sa príde Maco porátať - opýtať sa gazdu, či mu on niečo nedlhuje, aj keď takmer celý život pracoval na jeho statkuzadarmo. !!!

Autor charakterizuje Maca aj pomocou jazyka s mnohými dialektizmami (nárečové slová: švíbalky – zápalky, dohán – tabak), opis osoby použitím expresívnych slovhyperbol pripomína karikatúru.

Tajovský v tejto poviedke odhaľuje dva protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu. V tomto období žijú tieto svety veľa seba bez otvoreného konfliktu. Záver poviedky však naznačuje blížiacu sa nevyhnutnosť zrážky medzi nimi.

Dej:

Maco celý život (40rokov) ťažko pracoval, býval v maštali spolu so zvieratami (kravami a teliatkami) a za svoju prácu nedostával plat, iba pár grajciarov na pálenku, tabak, šaty. Svojmu gazdovi bol však vďačný, nezaujímalo ho, že celý život pracoval zadarmo, ba dokonca si zničil aj zdravie.

!!! Poviedka začína tým, že rozprávač (sám autor) sa zastaví pri Macovi, ktorý pri ceste pasie kravy a pýta sa ho, odkedy uňho pracuje: !!!

 „A teraz že koľko máte rokov?"

„Ktože ho vie.. Nuž ale budem mat iba dáky rok - dva menej ako náš gazda. On sa bol takto v lete oženil a ja potom na jeseň prišiel som k nemu za paholka."

Gazda mal už aspoň šesťdesiat rokov, lenže sa ten nedal s Macom ani porovnal. Bohatý, doprial si, nič nerobil, peši nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac na splni, a na Macovi iba ohorená čierna chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsty na rukách.

„A plácu že akú máte?"

„Peňazí?"

„Hej."

„A len tak, čo potrebujem: Na dohán, švíbalky a... A načože sú mi teraz? Aj tak by som ich užiť nemohol. Ženy, detí, nemám... A gazda sľúbil, že ma opatrí až do smrti, či budem vládať dačo robiť, lebo nie," s akousi hrdosťou odpovedal starý Mliečnik, že má také zásluhy.

Gazda má 60 rokov a sú približne rovnako starí s Macom, ale Maco vyzerá oveľa starší, ako richtár, lebo celý život ťažko pracoval. Nemal rodinu, na svoju sluhovskú vernosť a prácu je pyšný.

Rozprávač mu poradí, aby si zrátal, koľko by mal peňazí, keby ho gazda musel každý rok riadne vyplatiť. Maco však nemá pocit, že ho richtár zdiera, naopak si myslí, že s ním má veľa výdavkov.„A čože budem rátal... Veď ma zase choval za meru rokov," nechcel rátať Maco, lebo peniaze mali pre neho platnosť len po šesták-dva, za čo si mohol pálenky, dohánu a švíbaliek kúpiť.

Nepozná cenu pe­ňazí, lebo ich nepotrebuje. Neuvedomuje si, že gazdu nevedie len dobrota, keď ho prekladá od koní ku kravám a teliatkam a stále ho drží v služ­be.

Maco prišiel do služby k bohatému gazdovi - richtárovi ako 18 – ročný mládenec. Kým žili jeho rodičia, tak mu gazda platil, ale keď pomreli, tak slúžil za oblečenie, tabak, pálenku a prísľub, že ho gazda doopatruje do smrti. Po smrti matky spustol, zanedbal svoj zovňajšok. Postupne prechádza rôznymi prácami „škoda by bolo prísť o takého sluhu“ . Vyše dvadsať rokov bol Maco pri koňoch.

Keď gazda kúpil mladé, nevycvičené kone tie sa mu splašili a Maco si zlomil nohu. Gazda ho síce dal do nemocnice, ale noha mu zostala krivá.

Nebol už teda súci ku koňom a začal robiť pri voloch. O pár rokov tak zostarol, že pasie gazdovi kravy. Gazda sa nevzdáva výhodného robotníka, vždy mu našiel náhradnú prácu. Na jeseň začal Maco polihovať a okolo Vianoc už nevládal robiť ani okolo statku.

Maco sa bojí, že zomrie a nestihne sa s gazdom porátať:

„Chová má, šatí ma, na Všechsvätých nové krpce, baranicu mi kúpil ... a ja roboty žiadnej. Akože to ešte odslúžim, ak ma toto nepopustí...? Nepovedať nič? To by bo­lo... Nevedieť ani, ako umierať. Akože si ľahneš do tej zeme?! Veď by som ani nezhnil," prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe či cudzie­mu, to mu bolo vedľajšie) a statočne zomrieť.

Ide za gazdom poďakovať sa za všetko, čo preň urobil, rozlúčiť sa a pýta sa ho, či mu nie je niečo dlžný.

Gazda urobí vyúčtovanie - samozrejme, len za jeden rok služby a uistí Maca, že ešte on mu je dlžný 13 zlatých, ale ide len o plácu za posledný rok služby. Macovi sa uľavilo a nechce, aby mu peniaze gazda vyplatil, prosí ho, aby ho za tieto peniaze dal riadne pochovať. Žil vždy mimo iných, a preto má jedinú túžbu - byť pochovaný uprostred cintorína, nie pod plotom. (Pochovávali sa tam tuláci, samovrahovia.) Macova dobrota pohne aj gazdom. Keď si kľakol a po­bozkal mu ruku z vďačnosti, ozvalo sa v ňom svedomie. Nestihol však už nič napraviť - Maco v noci zomrel. Gazda splní sľub, ktorý dal Macovi a vystrojí mu krásny pohreb, za čo ho celá dedina pochválila, len sluhovia si pošepkávali, že však ho mal za čo pochovať.

- Gazda môj, i gazdiná, ďakujem vám, že ste ma celý život vo vašom dome chovali, šatili a všetko... Pánboh vám daj zdravia, i vašim deťom, - chytil Maco gazdovi ruku a bozkal mu ju prv, než by si ju mohol odtrhnúť od Macových úst.

Maca našli ráno studeného v telínci.

Gazda vystrojil mu krásny pohreb, s kňazom, odobierkou, na truhle bolo aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, že richtára celá obec pochválila. Len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať

 ! Kompozícia poviedky  ! :

  1. Stretnutie rozprávača (v 1. os. j. č.) s Macom Mliečom
  2. Vysvetlenie rozprávača, prečo zachytil stretnutie
  3. Prerozprávanie života Maca Mlieča od dôb, keď začal pracovať, prerývané opismi postavy a charakteristikou

Ďalšie poviedky : Horký chlieb, Na chlieb, Mamka Pôstková, Mišo

Mamka Pôstkovápoviedka opisuje utrpenie čestnej, pracovitej, statočnej ženy, ktorá prežila ťažký život s mužom – pijanom i synom, rovnakým ľahtikárom ako otec, ktorý opustil ženu s deťmi.

Rozprávačom je bankový úradník, ktorého rozprávanie pôsobí hodnoverne. Prejavuje svoju náklonnosť k postavám pomocou zdrobnenín, prísloví, nárečových prvkov.

Mamka dlhovala banke 3 koruny a po grajciaroch spláca svoju dlžobu. Udivení úradníci sledovali ako čestne vracia svoj dlh. Nakoniec zrobená a zostarnutá predá po zime perinu, aby mohla banke splatiť dlh a pokojne zomrieť.

Mamka Pôstková predstavuje na rozdiel od Maca Mlieča morálnu silu ľudu.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/20205-poviedka-v-slovenskom-realizme-kukucin-timrava-tajovsky/