Svetová, slovenská literárna moderna - Baudelaire, Krasko
Svetová literárna moderna - CH. Baudelaire
80 roky 19. stor. - 20 roky 20. stor.
Spoločensko – historické pomery:
Koniec 19. stor. sa nesie v znamení veľkých zmien. Rýchle životné tempo, konkurenčný boj a rast sociálnych problémov vytvárajú dobu plnú pesimizmu a beznádeje, čo sa prejavilo rozmanitosťou literárnych smerov a štýlov.
Od polovice 19. stor. nastalo takmer vo všetkých literatúrach rýchlejšie striedanie literárnych smerov, prúdov a škôl. SlovoMODERNA z francúzskeho moderne – najnovší, súčasný,!!!označuje moderné umelecké smery z konca 19. a zač. 20.storočia,!!!ktoré sa navzájom ovplyvňovali a striedali v národných literatúrach.
Patria sem: symbolizmus, dekadencia, impresionizmus
Toto obdobie sa vyznačovalo silnou spätosťou literatúry s výtvarným umením.
Na umenie v tomto období pôsobili viaceré filozofie – Nietzscheho filozofia individualizmu, Nietzsche vytvoril ideu nadčloveka, ktorý je zmietaný vôľou k moci a Schopenhauerova filozofia pesimizmu.
Vznik moderny súvisel s aktívnym odporom mnohých umelcov voči meštianskej spoločnosti a morálke, z pocitu sklamania z vtedajšej spoločenskej situácie i ako túžba umelcov po individuálnom stvárňovanískutočnosti – odkláňajú sa od tradičnej tvorby a tradičných prostriedkov.
Moderné smery sa zamerali sa na jednotlivca – kládli dôraz na vnútro – subjektívnosť, fantáziu. Snažili sa preniknúť do oblasti sna, podvedomia, intuície. Umelci odmietali estetické ideály predchádzajúcich umeleckých smerov.
Niektorými témami: rozpor medzi snom a skutočnosťou, nesúlad medzi psychikou básnika a drsnou skutočnosťousúvisia tieto smery s romantizmom.
Dominuje LYRIKA, ale moderna sa prejavila i vo výtvarnom umení, hudbe a divadle.
Symbolizmuspatril medzi najvýznamnejšie umelecké smery. Vznikol ako popretie parnasizmu.
PARNASIZMUS je francúzsky literárny smer z konca 19. stor. Snažil sa o dokonalú krásu literárneho diela precíznou formou (bola dôležitejšia ako obsah), odmietali spätosť umenia so spoločenskou realitou. Umenie si malo vystačiť samo o sebe, jeho poslaním nie je zobrazovať reálny svet a jeho problémy. Lyrika bola neosobná. Za ideál krásy pokladali antickú literatúru – išlo im o čisté umenie – umenie pre umenie.
SYMBOLIZMUS je umelecký smer, ktorý vznikol koncom 19. storočiavo Francúzsku v opozícii voči „zmyslovo povrchnému“ impresionizmu a „popisnému“ naturalizmu. Jeho názov je odvodený z gréckeho slova symbolón – ZNAK, náznak, znamenie.
!!! Neopisuje vonkajší svet ani vnútorný svet básnika priamo, ale pomocou symbolov – znakov. Základným výrazovým prostriedkom v literatúre sa stáva nepriame pomenovanie - symbol, ktorý slúži na vyjadrenie abstraktného pojmu (srdce – láska, holubica – mier, lev – sila, sova – múdrosť) a mal zvýrazniť viacvýznamovosť básnikovej výpovede.!!!
Autori svoje básne vytvárajú pomocou metafory, personifikácie, alegórie (pripodobnenie). !!! Využívajú symboly z gréckych bájí, náboženstva a latinské výrazy, preto sú symbolistické básne ťažko pochopiteľné. !!!
Hlavnými znakmi symbolizmu sú:iracionálnosť – nešlo mu o presné pomenovanie skutočnosti, svet sa nedá poznať rozumom, treba ho vnímať zmyslami, skepsa– básnici pochybujú o svete,individualizmus – nadraďovanie jednotlivca nad celok, svet je hodnotený indivíduom = jednotlivcom, mnohovýznamovosť.
Autori cez poéziu hľadali nové priestory v sne, teda mimo reality. Neopisovali !!spoločenské problémy, ale vnútorné prežívanie. !!
Symbolizmus v literatúre sa vyznačoval:
- používaním symbolov
- obraznosťou – spájali podvedomie a predstavy
- predstavivosťou – neočakávaným spojením predstáv (hra asociácií), ktoré básnik využíva na záznam svojich osobných stavov
- prenášaním významu
- hudobnosťou verša – hra so zvukovými vlastnosťami rýmu, hlások, slov, pre báseň hľadali výnimočné zvukové efekty, ktoré mali vyvolať vzťah medzi slovom a hudbou
- voľným veršom, pesimizmom, skepsou
- zmyslovým vnímaním skutočnosti – básnici využívajú synestézu (básnický prostriedok, pri ktorom sa spájajú 2 rôzne zmyslové vnemy napr. chuť a čuch sladké vône)
- symbolizmus zrušil hranice liter. druhov a žánrov, vznikajú básne v próze
- podnety čerpajú z mystiky a náboženstva
Hlavnými predstaviteľmi symbolizmu sú: Charles Baudelaire = Šarls Bodlér
Paul Verlaine = Pól Verlén
Jean Arthur Rimbaud = Žán Artur Rembó
Označujú sa ako „prekliati básnici“. Svojou tvorbou i spôsobom života provokovali meštiacku spoločnosť. Vyznávali bohémsky t. j. neviazaný, túlavý a dobrodružný spôsob života, ktorý im nemohol priniesť hmotné zabezpečenie. Mnohí z nich často menili miesto svojho pobytu, zamestnania, hľadali dobrodružstvo. Prestali rešpektovať meštiacke normy v styku s ľuďmi, obliekaní, spôsobe života. V pozícii provokatérov sa im nedostávalo uznania za tvorbu. Pre ich tvorbu je príznačné: odpor voči realite, smútok, beznádej, nezáujem, pasivita, erotická presýtenosť.
V rámci symbolizmu na rozhraní 19.–20. storočia vzniká francúzsky literárny smer DEKADENCIA z fr. decadence = úpadok. Presadzoval subjektivizmus, individualizmus, pesimizmus. Svojimi témami provokovali spoločnosť: smrť, rozklad – tiel, hniloba, erotika, poetizácia násilia a zla, neúctivý vzťah k Bohu, oslava Satana a kultu smrti. U dekadentných básnikov prevláda pocit smútku a smrti. Neexistovalo nič, v čom by nachádzali zdroj nádeje (nihilizmus) a zmysel existencie človeka. Neodmietajú však život, uzatvárajú sa do vlastného vnútra pod vplyvom zložitej doby.
Súčasne so symbolizmom sa rozvíja IMPRESIONIZMUS (z lat. impressio = dojem). Vznikol v 2. polovici 19. stor. vo Francúzsku. Najskôr to bol výtvarný smer s cieľom zachytiť okamžitý dojem, nezaťažený racionálnym ani empirickým poznaním(zachytenie dojmu, ktorý objekt vyvoláva).
Literárny impresionizmus sa prejavil najmä v lyrike. Zobrazuje vonkajší svet, básnik zachytáva miznúci dojem, okamih, „prchavosť chvíle“, zobrazuje sluchové a zrakové dojmy.
Na prvé miesto stavia konkrétny zážitok zo sveta prírody a každodenného života tak, ako ho zachytávajú ľudské zmysly = senzualizmus( svet sa dá poznať pomocou zmyslov a zachytiť pomocou výrazov označujúcich farbu, zvuk, tvar, vôňu). Básnici využívajú farebné asociácie, hudobnosť verša, náladovosť, lyrické opisy, sugestívnosť, dôležitý je vnem.
Najznámejšími básnikmi, ktorí využívali prvky impresionizmu sú: Paul Verlaine, Marcel Proust.
Charles Baudelaire (1821 – 1867)
Je zakladateľom európskeho symbolizmu a dekadencie. Francúzsky básnik, výtvarný a literárny kritik.
15 rokov písal svoju jedinú básnickú zbierkuKvety zla (1857). Baudelaire i vydavateľ boli za túto zbierku postavení pred súd. Dostali finančnú pokutu a 6 básní bolo zo zbierky zakázaných (b. Víno, Vzbura). Francúzska spoločnosť zbierku neprijala, najmä meštiacke vrstvy ju odsúdili pre jej údajnú nemravnosť. Napriek tomu zbierka ovplyvnila vývin modernej európskej poézie oveľa viac ako ktorákoľvek iná kniha veršov.
Názov je OXYMORON = je spojením predstavy krásy a zla. Ide o lyrickú zbierku 100 básní, ktorá stojí na rozhraní medzi romantickou a symbolistickou poéziou (symboly a skryté významy). Je rozdelená na 6 častí: Spleen a ideál, Parížske obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť.Sústredil sa v nej na vlastné vnútro, Neveril, že človek môže dosiahnuť šťastie: „láska a krása klamú svet“. Základom jeho tvorby je cynizmus.
Najčastejšie témy jeho básní: láska a smrť, bytie a nebytie, pominuteľnosť a nestálosť.
V Baudelairovej tvorbe dominuje ĽÚBOSTNÁ TEMATIKA. Básnik zobrazuje lásku na základe konkrétneho osobného zážitku, nezobrazuje len silu lásky, ale aj pocit sklamania a bolesti z nej. Väčšina jeho básní je poznačená obrazmi bolesti, nudy, beznádeje, smútkom, pesimizmom, ktorý pramenilz nespokojnosti nad spoločenskými pomermi, z túžby po slobode a sebavyjadrení. !!!Krásu nezobrazuje ako harmóniu, ale ako protiklad (napr. lásky a nenávisti),hľadá ju v ošklivosti – teda vo veciach a miestach, ktoré boli dosiaľ považované za ošklivé,krutosti života, smrti a v zle. !!!
Veľká časť básní je postavená na protikladoch: láska – nenávisť, ošklivosť - krása, bolesť – slasť. Vykresľuje veľkomesto Paríž, uplatnil čierny humor, iróniu, sarkazmus.
Baudelaire nepoužíva iba zložité obrazy, ale v jeho veršoch sú časté drsnévýrazy tzv. naturalizmy (mrcina) a vulgarizmy, často ide o autoštylizáciu a introspekciu. Využíva najmä formu sonetu a 4 - veršovú strofu, cirkevnú symboliku, mytologické odkazy a abstraktné slová, lyrizmus, mnohovýznamové obrazy. Používa oslovenia (apostrofy), otázky, zvolania, dialógy.
Zároveň je zakladateľom dekadencie básňou: Litánie k satanovi. Písal básne v próze.
!!! VEDIEŤ ROZOBRAŤ !!!
Báseň MRCINA je príkladom dekadentnej básne – autor v nej krásnej ženenaturalisticky opisuje rozkladajúcu mrcinu, pripomína jej, že po smrti bude presne tak vyzerať aj ona. Provokuje témou, vytvára pocit hnusu jednotlivými obrazmi – hnila, na márach mraziac nás, prašivina, rozpad, muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha, batalióny čiernych lárv, tiekli husto znuka z útroby.... zdôrazňuje, že krása človeka je pominuteľná, krása a láska klamú človeka.
Pripomína milujúcej žene, mrcinu, ktorú videli na kraji cesty. Naturalisticky (zduté brucho, desný zápach, muchy, larvy) opisuje rozkladajúce sa telo mrciny, aby v závere paradoxne upozornil krásnu ženu, že aj ona raz bude mať takúto podobu. Žiada ju, aby oznámila červom, že to najlepšie nikdy nedostanú – on svojou láskou z nej vylúpol tvar, podstatu, pravdu holúešte za jej života.
V básni využíva !!kontrast (krásna žena – príšerná mrcina, mrcina kontra hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté), hyperboly (zveličuje: batalióny čiernych lárv). Pri opise mrciny využíva klimax – stupňuje účinok obrazu vždy silnejšími slovami:mrcina nielenže leží na páliacom slnku a rozkladá sa, ale je tam zápach, navyše muchy, larvy a najhnusnejšia je suka, pripravená pochutnať si na hnijúcich útrobách.
Používa pravidelný 13 - a 8 - slabičný verš a striedavý rým ABAB.
1.Rozpamätajte sa, čo videli sme, milá, - oslovenie 2. A slnce pražilo do tejto prašiviny,
V to sladké ráno leta raz: - epiteton sťa rozpad zrýchliť chcelo by
Mrcina príšerná v zákrute cesty hnila a vrátiť prírode pôvodné prvky hliny
na márach štrku mraziac nás. z demontovanej podoby. – odborný výraz
hovorí o rozpade, pôda základ života
- A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.
Batalióny čiernych lárv vytvára pocit hnusu jednotlivými obrazmi
Dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka naturalisticky opisuje rozkladajúce sa telo mrciny
Z útroby, ktorou hýbal zmar.
!!! VEDIEŤ ROZOBRAŤ!!!
- Baudelaire báseň ČLOVEK a MORE patrí k úvahovej lyrike, vnútorné pocity lyrického subjektu, človeka – vníma ako slobodného, voľného, nezávislého
more – symbol,jeho hladina jezrkadlom duše človeka – raz je nepokojné, rozbúrené, inokedy pokojné rovnako ako duša človeka, more - hladina i duša človeka – symbolizujú nekonečnosť, večnosť, rozsiahlosť, nedoziernosť
hlbina –rovnako ako nevidíme do hĺbky duše človeka nevidíme, čo sa deje pod hladinou mora
Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!
Je tvojím zrkadlom: hladina – duša tvoja - symbol: tvár, výraz človeka, to čo človek prežíva
V nekonečnosti vĺn večného nepokoja človek – nepokoj, rozbúrenosť mora
A duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.
A zatiaľ stáročia, čo nikto neporáta, - nekonečnosť, večnosť
sa spolu rujete bez štipky súcitu, - rujete = bojujete spolu
tak veľmi ľúbiaci boj a smrť večitú
ó, veční sokovia, nezmieriteľní bratia
Slovenská literárna moderna (1900 – 1918), Ivan KRASKO
Vyrastala v zložitých podmienkach Rakúsko - Uhorskej monarchie (vysťahovalectvo pre zlé hospodárske pomery – chudoba, nezamestnanosť, pomaďarčovanie).
Slovenská literárna moderna sa rozvinula v roku (1900 – 1918). Sú to roky tzv. Kraskovej školy. Hlavnými predstaviteľmi sú: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy,
Ivan Gall, František Votruba
Príslušníci SLM uverejňovali svoje básne v časopisoch : Dennica, Živena, Prúdy, Slovenské
pohľady
Vychádzali z tvorby svetových a slovenských romantikov (J. Botto, J. Kraľ, Puškin, Byron). Z európskej moderny ich najviac ovplyvnil francúzsky symbolizmus a dekadencia (prekliati básnici). V SLM sa najviac rozvinul symbolizmus a impresionizmus – tieto smery boli v slov. lit. obohatené o národnostné a sociálne problémy.
Hlavné znaky SLM:
- autori sa sústreďujú na vykreslenie atmosféry básne, uprednostňujú impresionistické podfarbenie (dojem)
- zobrazujú ponuré nálady, lebo smútia za starým svetom
- zápas medzi životom a smrťou (symbol havrana)
- !!!opisovali stavy vlastného vnútra, citové túžby, intelektuálne krízy lyrického subjektu !!!
- životný pocit – tvorí nesúlad medzi ideálom a skutočnosťou
- dominuje symbolizmus, subjektivizácia, iracionalizmus, disharmónia
- verš: sylabotonický,zárodky voľného verša, ktorý sa rozvinul až v medzivojnovom období, nepresný alebo žiadny rým, rytmicko – syntaktický – paralelizmus
- čistý daktyl alebo daktylotrochejský verš, kde dominovali trojslabičné slovás prízvukom na 1 slabike (I. Krasko: Otcova roľa)
- v SLM prevláda poézia - !!!lyrika a krátke básnické útvary, ktoré autorom lepšie vyhovovali na vyjadrenie pocitov, nálad, dojmov z prírody, na úvahy o lyrickom hrdinovi a sociálnych otázkach (kritika a obžaloba súvekej spoločnosti) !!!
- prevláda !!! lyrika prírodná, úvahováa ľúbostná !!!
Ivan Krasko (1876-1958) - vlastným menom Ján Botto
Je vedúcou osobnosťou SLM, vytvoril základy symbolizmu a impresionizmu. Väčšina jeho tvorby vznikala ďaleko od domova v krátkom časovom období na zač. 20. storočia.
Základné témy Kraskovej poézie:
- témy: osobný smútok zo sklamania v láske, rozorvanosť ohľadne náboženskej orientácie (viera a skepsa), opustenosť, samota, sociálna nespravodlivosť, pomaďarčovanie, zotročovanie národa, kritika pasivity mladej generácie
Literárne tvoriť začal v pol. 90. rokov pričom nadviazal na Hviezdoslavovu poéziu, vytvoril však nového lyrického hrdinu, ktorý je totožný s básnikovou osobnosťou(autoštylizácia). !!! Je smutný, nepochopený, pesimistický. !!!
Je autorom 2 básnických zbierok: Noc a samota a Verše – patria k vrcholným dielam sloven. symbolizmu spracovaním !!!pocitov smútku, opustenosti, samoty a rozorvanosti duše.!!! Autor využíva postupy symbolizmu: eufóniu (ľúbozvučnosť), melodickosť verša, zmyslové vnímanie sveta (farba, tvar, zvuk), využívanie symbolov a sylabotonického prozodického systému - daktyského a daktylotrochejského verša.
Nox et solitudo (Noc a samota) =1909, až v tomto období začal používať pseudonym Ivan Krasko. Názov zbierky vyjadruje základné motívy celej Kraskovej tvorby.
- NOC - tma, nepochopenie, smútok, pesimizmus
- a SAMOTA, ktorá vyplývala z básnikovej vzdialenosti od domova. Tie sú v jeho básňach pretvorené do pocitu opustenosti, rozorvanosti, nešťastnej lásky alebo národnej témy – neslobody a utrpenia národa. Básnik často prechádza od všeobecného vyjadrenia k individuálnemu pocitu.
Dôležité sú motívy prírody – osobitne večera, tmy, súmraku, noci alebo smútok a strach vyvolávajúce prírodné úkazy a živly – búrka, blesk, zmrákanie...
V zbierke nájdeme prvky symbolizmu: hlavné autorove symboly: havran, noc a samota
prvky impresionizmu: zmyslové vnímanie sveta – farba, tvar, zvuk
V zbierke sa pohybuje medzi lyrikou samoty a lásky a sociálnou lyrikou.
V zbierke nájdeme:
- spomienky na rodný kraj, blízkych hlavne matku – Nedeľný večer
- ľúbostnú lyriku – Už je pozde, Plachý akord
- prírodu – Topole
- úvahy o zmysle života, národe a ľudstve – Pretože som prah, Jehovah
Zo všetkých básní cítiť smútok.
!!!! VEDIEŤ ROZOBRAŤ !!!!
Báseň TOPOLE – osobná (intímna lyrika), zachytáva vnútorný svet lyrického hrdinu. TOPOĽ je symbolom osamelého, smutného človeka.Topole stoja osamotené, ošarpané, bez lístia uprostred šíreho poľa, tak ako smutný, nešťastný človek, okolo ktorého nie je nikto, kto by mu pomohol. Hrdo prijíma rany osudu – tak ako rad topoľov, ktorý musí odolávať náporu vetra a mrazu. Text básne vzniká na základe ASOCIATÍVNOSTI - pohľad na topole vyvolá rad predstáv a autor zachytí všetko, čo v ňom obraz topoľov vyvoláva.
V básni sa nachádzajú typické kraskovské motívy – neurčitosť (čiesi, prízraky, čísi), strach (bez lístia, bez žitia, prázdno, mráz, nahota, holé, ošarpané....).
Kompozične je rozdelená na pravidelné 5 - veršové strofy.
Z umeleckých prostriedkov využíva: paralelizmus (opakovanie 1verša: Hej, topole, tie topole...) a refrén v 3strofách (topole)- inšpiruje sa hudbou.
!!Porovnáva sa človek = vnútro básnika(duch môj - subjektívne pocity- bôle: opustenosť, strach samota, beznádejnosť, smútok)a príroda( topole, pole, nebo, vietor, mráz, lístie, havran..), do kontrastu sú postavené negatívne pocity človeka (čiesi bôle – bolesť, trápenie, opustenosť, duch môj zmizne)a majestátnosť či hrdosť topoľov (čnejú k nebu, veľké, čierne, hrdo stoja, hrdé, vysočižné). !!
Postupne sa z básne vytráca napätie, neurčitosť lyrického subjektu sapremieňa do konkrétneho pocitu autora (čísi – môj), od všeobecného prechádza k individuálnemu.
Medzi ďalšie umelecké prostriedky patrí epizeuxa, zvolanie, symboly - havran, noc (smrť, beznádej)
HORE - topole, DOLU – prázdno, NIRVÁNA- stav pokoja, zabudnutia, v básni je gradácia – stupňovanie
zvolanie zvolanie, epizeuxa
- Hej, topole, tie vysoké topole!- paralelizmus 2. Hej, tie topole, tie topolebez lístia!
Okolo nich šíre pole - Duch jak čísi špatnej vôle
Čnejú k nebu veľké, čierne hrdo stoja ošarpané,
Zrovna jako čiesi bôle - bolesť, opustenosť, samota v mraze, vetre, nahé, holé
topole. -REFRÉN - topole.
epiteton
- 3. Hej, topole, tie topole bez žitia!- zvolanie Hej, tie hrdé, vysočižné topole!
Nemo stoja v úzkom kole personifikácia, zvuk.dojem Ako vzhľad ich duch môj zmizne...
- prízraky sťa z nirvány by Hore...?Dolu...?Do nirvány...?
pozerajú v prázdno dole personifikácia -Ako havran ošarpaný- smrť, beznádej
topole. do noci...
!!!! VEDIEŤ ROZOBRAŤ!!!
Báseň UŽ JE POZDE–osobná (intímna) lyrika, ľúbostná tematika, spomína na milovanú ženu, až keď láska skončila. Lyrická báseň, má ponurú atmosféru, pesimizmus, sklamanie z lásky. Spomienka na stretnutie so ženou ( zrovna ako vtedy... a ty nejdeš dokončiť tie započaté hovory).
Subjektivizmus – z prítomnosti sa lyrický hrdina vracia do minulosti
Hlavný motív: !!!Láska – nenaplnená, sklamaná, nedohovorená !!!
Symboly: tma, noc
!!! IMPRESIONIZMUS -v básni súsluchové, zrakové dojmy---FAREBNÉ ASOCIÁCIE!!!
Náladovosť, sugestívnosť, lyrické opisy
Báseň je rámcovaná veršom:Už je pozde, nepamätáš!
Kompozícia: pravidelné 4 – veršové strofy, viazaný verš, striedavý rým dodržiava interpunkciu
Krasko: Už je pozde......
Už je pozde, nepamätáš -!
nad horami vrcholí
veľký mesiac, nemý, bledý, - symbol nemý, bledý –zrakové, sluchové dojmy, impresionizmus
obličaj sťa mŕtvoly – prirovnanie pochmúrna predstava noci
mesiac nemý, bledý- epiteton, personifikácia
riedke mráčky tiahnu nebom, personifikácia
kryjú mesiac závoji, personifikácia
tiene blúdiasiným poľom, - farebnosť temna, farebné asociácie, personifikácia
pokoj čuší po chvoji personifikácia
niekde v diaľke hlásnik trúbi impresionizmus - sluchové dojmy
pozdnú nočnú hodinu časovosť – noc
ozveny sa dute vlnia personifikácia, ozvena – ticho = zvukovosť, zvukové dojmy
až kdes´v tichu vyhynú -:
zrovna, zrovna ako vtedy!... epizeuxa
...Mesiac sadá za hory, personifikácia,prišla noc - časovosť
a ty nejdeš dokončiť tie spomienka na stretnutie so ženou - pesimizmus, sklamanie z lásky
započaté hovory - -
Už je pozde, nepamätáš -!
Verše (1912) - zbierka obsahuje 27 básní.
Autor do nej zahrnul subjektívnu = osobnú lyriku, ale i verše sociálno - národného protestu (národná – sociálna problematika). V popredí je ľúbostný zážitok vyjadrujúci smútok za dávnymi láskami, postupne však od osobných smútkov a problémov prechádza k problémom a žiaľom nad postavením vlastného národa.
Naznačil to v básňach: Otcova roľa, Baníci, Otrok
Zdôrazňuje v nich potrebu činu, vzdoru, ale i vízie slobody človeka a národa.
Báseň: Otcova roľa má 2 významy: 1.) zem- pôda
2.) symbolický - symbol rodného kraja, domova
Báseň začína typicky romanticky – opisom večera a príchodom tuláka. Za touto postavou sa skrýva sám autor. Vracia sa domov, má výčitky, že zanechal otcovskú roľu, teda svoj domov bez ochrany. Báseň končí výzvou na ochranu vlasti, domova a rodiska.
Napísal aj niekoľko próz sú to tzv. básne v próze: Naši, Svadba, List mŕtvemu