Zóny pre každého študenta

Román - znaky, Cervantes, Bajza, Balzac, Dostojevskij

Román – znaky, Cervantes, Bajza, Balzac, Dostojevskij

ROMÁN je epický prozaický žáner veľkého rozsahu, ktorý zachytáva široký okruh života, obyčajne v dlh­šom časovom rozpätí, spoločenských vzťahov a psychologických situácií.

Román využíva všetky 3 zobrazovacie postupy: epický, lyrický, dramatický. Dominantný je EPICKÝ čiže rozprávačský postup:rozprávač (autor) rozpráva dej (hlavné a vedľajšie dejové línie) udalosti tak, že necháva svoje postavy konať, hovoriť, myslieť a cítiť. Pri zobrazovaní vnútorných pocitov a myšlienok postáv sa využíva LYRICKÝ postup (opisy, úvahy a vnútorný monológ) a rozhovor medzi postavami sa spracúva DRAMATICKÝM postupom (dialóg).

Všetky postupy tvoria v románe jednotu zásluhou epického rozprávačského postupu, preto je dôležitá kategória rozprávača.

DEJ ROMÁNU

Dej románu býva obyčajne zložitý a súvisí s kategóriou rozprávača.

Základom deja je rozprávanie udalostí. Časť zobrazovaných udalostí tvorí hlavnú dejovú líniu - sleduje hlavné postavy a iné tvoria vedľajšie dejové línie románu, na ktorých sa zúčastňujú vedľajšie postavy.

V románoch vystupuje množstvo postáv – hlavná postava a vedľajšie postavy, ktoré sa charakterovo vyvíjajú - výnimkou sú !!! psycho­logické romány, v ktorých sa autor ponára do duše jednej postavy a sleduje viac psychické stavy človeka ako vonkajšie uda­losti. !!!

Základom románu ako každého epického diela jekonflikt / konflikty (vzniká tým, že vzťahy medzi postavami sa vyostrujú). Ten sa postupne v deji rozvíja (zauzľuje), vyvrchoľuje a nakoniec rieši, prípadne zostáva nevyriešený.

KOMPOZÍCIA ROMÁNU- je premyslené usporiadanie všetkých zložiek románu. Pre hodnotenie rôznych spôsobov kompozície sú základnými bodmi začiatok a koniec diela.

Kompozícia románu môže mať:

  1. chronologické usporiadanie - je spracovanie príbehu v časovej postupnosti
  2. retrospektívne usporiadanie - najprv približuje výsledok deja a až potom udalosti, ktoré tomu predchádzali
  3. rámcové usporiadanie – zasadzuje jednotlivé príbehy do hlavného príbehu
  4. paralelné usporiadanie – vytvára niekoľko súbežne sa rozbiehajúcich dejov, ktoré sa často vzájomne prepájajú

Gradácia – stupňovanie tematických a kompozičných prvkov textu, jej opakom je retardácia (spomaľovanie textu)

Epické texty členímena: PÁSMO ROZPRÁVAČA A PÁSMO POSTÁV – ! gramatická otázka !

ROZDELENIE:

  1. z tematického hľadiskarozlišujeme román: detektívny, dobrodružný, historický, vedecko-fantastický, psychologický, spoločenský alebo sociálny, životopisný, autobiografický, cestopisný, utopický, generačný a pod.
  2. z časového hľadiska: historický, spoločenský (so súčasnou tematikou), utopický
  3. podľa prostredia: dedinský, rodinný, sociálny, spoločenský
  4. podľa kompozície: román napísaný vo forme denníka, listov, dialogizovaný – tzv. antiromán
  5. podľa literárneho spôsobu spracovania témy: humoristický, satirický, experimentálny, reportážny

Spojením viacerých románov do jedného celku vznikajúdilógie (dva romány), trilógie (tri romány) a románové cykly. Obsiahle románové zobrazenie významnej etapy vo vývine spoločnosti sa nazýva epopeja (L. N. Tolstoj: Vojna a mier).

TÉMA = je výsek skutočnosti zobrazovaný literárnym dielom, skladá sa z motívov. Vedúci motív diel nazývame leit motív. Udáva dielu jeho základný ráz. Obyčajne sa opakuje v texte a vtedy má štylistickú alebo rytmickú funkciu (rým). Najdôležitejšími témami sú témy postáv a témy prostredia.

Tému postáv tvoria motívy vzhľadu, povahy, správania sa, konania, jazykového prejavu, myšlienok, citov.... Postavy sú rozdelené na hlavné a vedľajšie postavy.

Téma prostrediazachytáva vonkajšie prostredie(geografické, sociálne), v ktorom sa postavy pohybujú.

MOTÍV= je najmenšia stavebná a významová zložka literárneho diela. Motívy sa môžu opakovať, dostávať do protikladov alebo stupňovať do vyšších celkov. Delia sa na :

Literárne dielo vzniká výberom tém a radením motívov.

VÝVIN ROMÁNU

Pôvod slova román je v stredovekom Francúzsku, kde sa týmto slovom spočiatku označovali akékoľvek diela napísané ľudovým jazykom (lingua romana), nie latinským.

V 13. - 15. stor. sa názvom román označujú epické diela tzv. rytierske romány (v tomto období to boli veršované epické útvary).

Od 14. stor. vznikajú v Taliansku drobné epické prozaické útvary (poviedky, novely), v ktorých má román svoj skutočný pôvod.

Ďalším vývinovým stupňom je pikareskný román – vzniká a rozvíja sa v 16. a 17. stor. – ústrednou postavou je veselý tulák, šibal, putovanie hlavného hrdinu umožnilo spájať do 1 celku rozličné udalosti, zážitky tuláka,  a tým dôkladne prekresliť jeho charakter.

Ďalším stupňom je Cervantesov román – zač. 17.stor. Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha a anglický autor Daniel Defoe: Robinson Crusoe (18.st.)

V období realizmu, napr. Balzac: Otec Goriot,psychologický román – rozvinul sa v 19.st.  Tolstoj: Anna Kareninová, Dostojevskij: Zločin a trest

Prvý slovenský román (Bajzov román René mláďenca príhodi a skusenoti) vznikol ešte koncom 18. storočia. Rozvoj sloven­ského románu spadá až do 19. storočia: S. H. Vajanský (Suchá rato­lesf, Koreň a výhonky), a M. Kukučín (Dom v stráni) a 20. storočia: M. Urban - Živý bič , J. C. Hronský- Jozef Mak , F. Hečko - Čer­vené víno, P. Jaroš - Tisícročná včela Petra Jaroša)

ŠPANIELSKA RENESanČNÁ LITERATÚRA

Rozvíja sa v 16. - 17. stor. Reprezentuje ju prozaik Miguel de CERVANTESy Saavedra – románomDOMYSELNÝ RYTIER DON QUIJOTE DE LA MANCHA– epika.

DON QUIJOTE (don kichot) – je typom komickým i tragickým, rojko,pomiatol sa z čítania dobrodružných rytierskych románov, všetko do čoho sa púšťa bol preňho hrdinský čin, chcel byť rytierom (paródia): „...sa nevyznáš ani za mak v dobrodružstvách...“ a preto pôsobí smiešne

SANCHO PANZA (sančo pansa) – je protikladná postava k DQ, praktický, prostoduchý, uzemňuje túžby svojho pána, myslí reálne – vie, že mlyny nie sú obrami, riadi sa zdravým sedliackym rozumom - vie kam patrí: „ Vaša milosť...“(oslovuje tak DQ)

- DQ stiera rozdiel medzi pánom a sluhom: „Či vidíš priateľ...“

Zdrojom komiky je:

Kontrasty:

realita: Sancho - hore, je racionálny !!! DQ - dolu, je šialený  !!!

 

Dejová línia:

Hrdina románu chudobný dedinský šľachtic Pán Kicháda (Quijáno - kicháno), ktorý žije v dedine Mancha sa pomätie z čítania dobrodružných rytierskych románov, vyzbrojí sa starou kopijou, štítom, vysadne na svojho biedneho koňa so vznešeným menom Rocinante a spolu so svojim tučným sluhom, prefíkaným sedliakom „zbrojnošom“ Sanchom Panzom, ktorému sľúbil, že ho urobí pánom ostrova sa vyberie na rytiersku výpravu, aby naprával krivdy, vyhľadával nebezpečenstvá, ochraňoval biednych a konal hrdinské činy na počesť vysnenej princezny Dulciney - v skutočnosti dedinského dievčaťa, pastierky svíň.

Jeho dobrodružstvá sa končia zosmiešnením alebo bitkou (DQ vidí skutočnosť skreslene - boj s veternými mlynmi, ktoré považuje za obrou, stádo oviec za nepriateľské vojsko, dedinské krčmy sú hrady, napadne „ čierne potvory – čarodejníkov, v skutočnosti mníchov na koňoch, nájde prilbu slávneho vojvodu – v skutočnosti starodávna miska na holenie, zápasí s mechmi vína...). Nakoniec sa vracia domov, ochorie a pred smrťou vytriezvie z pomätenosti, vracia sa mu zdravý rozum. Po smrti DQ pokračuje v jeho skutkoch Sancho, nakazil sa jeho donkichotstvom.

Z románu pochádzajú ustálené slovné spojenia:

Donkichotstvo – márna snaha skrytá za šľachetný úmysel, ale pôsobiaca smiešne

Bojovať s veternými mlynmi – márna snaha

Miguel de Cervantes Saavedra - Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha (úryvok)

 

hore: DQ pán na koni - ale šialený !!!! dolu: sluha Sancho na somárovi – racionálny

realita : Sancho - hore, je racionálny !!!! DQ - dolu, je šialený

 

Vtom zočili v diaľke na poli zo tridsať - štyridsať veterných mlynov, a len čo ich Don Qiujote uzrel, riekol zbrojnošovi: „Či vidíš, priateľ Sancho Panza,(DQ stiera rozdiely medzi sluhom a pánom )  tamhľa ten húf prinajmenej tridsiatich ozrutných obrov(ilúzia), s ktorými sa pustím do boja a všetkých pripravím o život?“

„Akí obri?“ spýtal sa Sancho Panza. – racionálny prvok

„Tamtí, čo vidíš,“ odvetil jeho pán, „s tými dlhými rukami, ktoré mávajú niektorí temer na dve míle.“

„Počujte, Vaša Milosť,“ odvetil Sancho ( vie kam patrí - sluha a pán), „veď to, čo tam vidno, nie sú obri, ale veterné mlyny, a čo sa vám pri nich zdá rukami, to sú krídla.“

„Zrejme,“ vetil Don Qiujote, „sa nevyznáš ani za mak v dobrodružstvách: sú to obri a ak sa bojíš, rušaj odtiaľto a modli sa, pokým sa ja pustím s nimi do krutého a nerovného boja.“ – odvaha rytiera

Popchol ostrohami svojho koňa Rocinanta a zaútočil na prvý najbližší mlyn, no ako práve bodol kopijou do krídla, to sa rozkrútilo vo vetre tak prudko, že mu kopiju rozdrúzgalo na kúsky a zdvihlo do výšky koňa i s jazdcom, ktorý sa vzápätí skotúľal dotlčený na pole.

„Prepánajána,“ riekol Sancho, „či som vám nehovoril, milosťpán, aby ste dávali pozor, čo robíte, že sú to len veterné mlyny?“ – racionálny prvok – zdravý rozum!!!

OSVIETENSKÁ PRÓZA – slovenský klasicizmus

JOZEF IGNÁC BAJZA - ako prvý sa pokúsil uzákoniť spisovnú slovenčinu ešte pred Bernolákom - pokúsil sa poslovenčiť češtinu. Jeho jazyk však neprijali.

Napísal dvojdielny román RENÉ MLÁĎENCA PRÍHODI A SKUSENOSŤI (1784 –1785) -je to ! PRVÝ SLOVENSKÝ ROMÁN !, v ktorom opísal cesty a zážitky Reného (René - Znovuzrodený), syna bohatého benátskeho kupca a jeho učiteľa – sprievodcu Van Stiphouta (von stifouta).

  1. diel - je sentimentálny román s didaktickým zameraním
  2. diel – predstavuje súbor epizód zo slovenského života s výraznou kritikou vtedajších pomerov

V 1. časti - vykreslil dobrodružné príhody mladíka Reného a jeho učiteľa Van Stiphouta v Turecku, Egypte a Taliansku, pričom René na ceste z Benátok do Tripolisu hľadá svoju unesenú sestru – dvojča Fatimu, ktorú v detstve ukradli. Táto časť je bohatá na udalosti a neočakávané zvraty. Po stroskotaní lode sa dostanú do otroctva v Egypte. V Káhire René vyučuje Hadixu, dcéru sultána. Obaja sa do seba zaľúbia, a keď sa o tom dozvie Hadixin otec, odsúdi ich na smrť. Napokon im odpúšťa a René si odvádza Hadixu do Benátok, kde nájdu aj Fatimu. Táto časť má podobu dobrodružného románu z exotického prostredia orientálneho islamu (exotika v diele: ústie rieky Níl , Káhira, Memfis, africké zvieratá a múmie, Reného uväznenie v pasci na hrochy, trh s otrokmi, domácnosť muftiho – vykladača koránu u moslimov, moslimská viera a sviatky).

V 1. časti autor kritizoval islamské náboženstvo a spoločenské zriadenie vo východných krajinách. Využil retrospektívne rozprávanie (od konca príbehu).

  1. časť – nemá súvislú dejovú líniu, sú to len epizódy z ciestReného a jeho učiteľa, ktorí cez Viedeň prichádzajú na Slovensko do Bratislavy a Trnavy, odkiaľ putujú po slovenských dedinách. Sprevádza ich sprievodca znalý pomerov.

 Dej 2. časti už nie je dobrodružný, má viac charakter výchovného románu. Skladá sa z epizód podľa jednotlivých dní cesty. Z Trnavy putujú po dedinách a pozorujú život ľudu a slovenskej spoločnosti (kláštor, katolícka fara, evanjelická fara, sedliacka svadba, židovský krčmár, lakomý farár...). Zakončenie románu chýba. V tejto časti autor kritizoval slovenské kultúrne pomery, cirkev, prepychový život pánov.

Schvaľoval cirkevné reformy Jozefa II. – odsúdil nevzdelanosť mnohých mníchov, zbytočnú nádheru a prepych v kresťanskomnáboženstve, spôsoby, ktorými žobraví mnísi - kveštári mámili dary od jednoduchých ľudí a zneužívali ich dôverčivosť,

Autor kritizuje mníšske rády, ktoré sa neživia prácou a všetky spoločenské vrstvyod poddaných až po zemepánovi cirkev, za čo bolo dielo nakoniec zakázané. Naznačuje, že hlavnou príčinou biedy nevoľníka je vykorisťovanie zemepánom.

Bajza román napísal západoslovenským nárečím a zvláštnym pravopisom, ktorý si sám navrhol. Má formu denníka a listu.

René je prototypom osvietenca, ktorého konanie ovplyvňuje túžba po poznaní rozmanitosti sveta, ktorej podriadil aj osobný život.

Jozef Ignác Bajza - René mláďenca príhodi a skusenosťi (úryvok)

Dávám mláďenca, ktorýho, ponevádž prez mnohé príhodi štestlive prešjel, mnoho k vycvičení svému v svém putování i slyšal i videl, a pre toto konečne jak znovuzrozenýho seba pokladal, Reném nazval jsem.

Neni jest tu samá báseň, ňé samá a čistá pohádka, nalezneš ňé podle vúle vymyslené (kterak v jinších takýchto díloch obyčajne jest) a v hlave skladatela jedine prebývajúce mravy; také jsú, které aj ve včilejší vek panujú.

KRITICKÝ REALIZMUS

HONORE DE BALZAC -  Ľudská komédia:  jej jadro tvorí prepojenie románov: Otec Goriot (1835), Stratené ilúzie (1837 – 1843) Lesk a bieda kurtizán (1838 – 1847)

Z jeho literárnych diel zaznieva kritika dobovej spoločnosti, úpadku morálky, degradácie (zníženie hodnoty) lásky na systém ekonomických vzťahov.

Román OTEC GORIOT– dej sa odohráva v Paríži 1819, v penzióne pani Vauquerovej, ktorý symbolizuje rozvrstvenie súčasnej francúzskej spoločnosti. Tu sa stretávajú 2 hlavné postavy:

starý obchodníkJean GORIOT a mladý študent právaEugéne RASTIGNAC.

Autor v románe (SPOLOČENSKÝ/SOCIÁLNY román) vytvoril nezabudnuteľný typ obetavého otca, ktorý zmysel svojho života nachádza v spoločenskom vzostupe svojich dcér, v ich prepychovom živote uprostred vysokej parížskej spoločnosti. Román zobrazuje tragédiu otcovskej lásky schopnej najväčších obetí pre dcéry, aby sa dostali do vznešenej spoločnosti. Tragédia meštiaka Goriota je svedectvom o morálke spoločnosti, v ktorej moc peňazí narušila najzákladnejšie ľudské vzťahy, a to vzťah otca a jehodcér (hanbia sa za neho, využívajú ho, chcú len jeho peniaze). Obe hlavné postavy Goriot a študent Eugene Rastignacpredstavujú !!! spoločenské typy poznamenané rovnakým sociálnym prostredím a jehopeňažnými zmaterializovanýmimedziľudskýmivzťahmi,!!! v ktorom nie je miesto pre poctivosť a cit. Akýkoľvek cit, ak je úprimný a otvorený, je považovaný za slabosť.

  1. románové pásmo - starý obchodník s cestovinami pán Goriot venoval celý svoj majetok svojim dvom dcéram Anastázii a Delfíne vydávajúcim sa za príslušníkov vysokej aristokracie. Jedna sa vydá za grófa a druhá za baróna - bankára. Sám sa presťahuje do penziónu, aby mohol byť blízko svojich dcér. Goriot oslnený ich spoločenským postavením nevidí (nechce vidieť), že ho zneužívajú a hanbia sa za neho. !!! Kým mal peniaze prispieval na ich nákladný život, platí dlhy, róby, zmenky milencov, rozpredáva svoj majetok a sám chudobnie.!!! Postupne sa stáva jedným z najchudobnejších obyvateľov penziónu pani Vauquerovej (voukerovej). Okolie ním opovrhuje a vysmieva sa mu. Hoci ho bieda ponižuje, nepokladá ju za nešťastie, pretože verí, že obe dcéry ho milujú a sú mu vďačné. Nevďačné dcéry sa s ním ani nestýkajú – hanbia sa zaňho. Jediný, kto s ním súcití je chudobný študent Rastignac, ktorý odsudzuje cynizmus oboch dcér. Nakoniec opustený a sklamaný na smrteľnej posteli spoznáva, že namiesto lásky a nehy dcér mu zostala iba opustenosť a samota. V biednej podkrovnej izbičke penziónu sa završuje tragika bezhraničnej otcovskej lásky a na smrteľnej posteli sa Goriot vyznáva Rastignacovi: ,,Človek musí umrieť, aby poznal, čo sú to deti.“
  2. románové pásmo vytvárajú postavy bývalého galejníka - trestanca Vautrina (Votréna) a mladého študenta Eugéna Rastignaca (Rastiňaka). Vautrin, je znalec pomerov, symbolicky stelesňujezlo, bojuje proti spoločnosti svojskými metódami, zneškodňuje bohatých, aby sám zbohatol, pomáha Rastignacovi dosiahnuť jeho vysnívaný cieľ – ! dostať sa do lepšej spoločnosti!.

Študent Rastignac prichádza do Paríža získať výhodné spoločenské postavenie, spoznáva tu krutosť morálky parížskej spoločnosti. !!! Počas deja sa mení charakter Rastignaca. Úsilie preniknúť do vyššej spoločnosti zatieni jeho dobrépredsavzatia, víťazí v ňom ctižiadostivosť a karierizmus, využíva svoju mladosťa šarm, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť úspechy najmä u žien. !!! Román sa končí jeho cynickou výzvou nad hrobom Goriota, keď vypovie boj spoločnosti: ,,A teraz uvidíme, kto z koho.“

ŠTRUKTÚRA DIELA:

Ústredným motívom diela je postupná strata ilúzií a lámanie charakterov. Román sa skladá:

V úvode predstavuje prostredie penziónu a mesta, ktoré vytvárajú obraz francúzskej spoločnosti čím je človek chudobnejší, tým býva na vyššom poschodí penziónu, každá predstavená štvrť v Paríži predstavuje jednu spoločenskú vrstvu.

V románe sledujeme 3 línie rozvíjania deja:

V závere románu sme svedkami !!!2 smrtí !!!: SKUTOČNEJ, keď umiera opustený Goriot postupne vysávaný citovo a finančne svojimi dcérami a MORÁLNEJ, keď sa Eugéne  stáva milencom Goriotovej dcéry a dúfa, že tak spoločensky postúpi.

Balzac v románe !!!odhaľuje spoločenské vzťahy, v ktorých o všetkom – kariére, láske rozhodujú PENIAZE. !!!

Penzión pani Vauquerovej je symbolom SOCIÁLNEHO ROZVERSTVENIA spoločnosti (od šľachty cez buržoáziu až k zločincovi), čím vyššie otec Goriot postupuje v budove penziónu, tým je chudobnejší a nižšie sa sociálne zaradí – !!! „princíp protipohybu“. !!!

Autor využil !!! on - rozprávanieso vševediacim rozprávačom,!!! opis, ktorý ma poukázať na súvislosť jedinca s okolím, !!! vracajúce sa postavy – prechádzajúce z diela do diela !!! napr. trestanec Vautrin – v románe Stratené ilúzie je už náčelník polície, študent Rastignac(schudobnený šľachtic) skončí na ministerskom kresle.

Pozostatok romantizmu – srdcervúce scény plné plaču.

Honoré de Balzac - Otec Goriot (úryvok) – Goriot až na smrteľnej posteli spoznáva pravdu o svojich dcérach

- Že by ani jedna z jeho dcér neprišla? – zvolal Rastignac. – Zaraz im napíšem.

- Ani jedna, - povedal starec a vystrel sa na posteli. - Majú svoje starosti, spia, neprídu. Vedel som to. Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti... Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú. Nie, neprídu, viem to už desať rokov. Vše som si to hovorieval, ale netrúfal som si to veriť.

Z každého oka mu vyhŕkla slza na červený okraj viečka, no nespadla z neho.

- Ach, keby som bol bohatý, keby som si bol nechal majetok, to by tu boli, oblizovali by mi líca svojimi bozkami. Dcéry moje, dcéry moje! Anastasie! Delphine! Chcem ich vidieť, pošlite po ne žandárov, priveďte ich násilím! Ó, len ich vidieť, počuť ich, nech by mi už povedali hocičo, len aby som počul ich hlas, to by utíšilo moje bolesti. Venoval som im celý život a ony mi dnes nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase. A ja

FIODOR MICHAJLOVIČ DOSTOJEVSKIJ (1821 – 1881) – je jedným zo zakladateľov moderného PSYCHOLOGICKÉHO románu. (z gréc. psyché = duša, zobrazenie duševného života postavy, vnútorný monológ = myslený prehovor postavy).

Medzi najvýznamnejšie Dostojevského romány patria: Zločin a trest (1866), Idiot (1868), Bratia Karamazovovci ( 1879 – 1880)

Dostojevskij majstrovsky ovládal psychoanalýzu pri vytváraní postáv svojich diel. Zaujímal sa najmä o VNÚTORNÝ SVET človeka – ľudskú dušu a do akej miery určujú sociálne a spoločenské pomery konanie človeka.Ukázal, že bieda, ponižovanie a urážanie človeka rozvracia jeho dušu i charakter a spôsobuje rozpoltenosť v jeho vedomí. Dokázal vplyv zlých spoločenských pomerov na formovanie charakterov ľudí a na ich morálny profil.

Román ZLOČIN A TREST – je SOCIÁLNO – PSYCHOLOGICKÝ román o ľudskom svedomí. Zameriava sa na duševnú krízu a zmätok v ľudskej psychike.

!!! Výčitky svedomia tvoria základ dejovej výstavby.!!!

Hlavný hrdina študent Raskoľnikov spoznáva, že falošná cesta za šťastím nevedie k oslobodeniu osobnosti, ale k jej rozpadu.U Dostojevského VINA hľadá TREST u Kafku v románe Proces je to naopak.

Na postave hl. hrdinu študenta Rodiona Raskoľnikova zachytáva rozpoltenosť ľudskej psychiky – autor to naznačil aj menom postavy raskoľ – rozkoľ.

Pre nedostatok finančných prostriedkov musel prerušiť štúdium. Zamýšľa sa nad chápaním dobra a zla v spoločnosti.Prichádza k záveru, že je !! eticky možné, zdôvodniteľné a ospravedlniteľné konať zlo, pokiaľ vedie k väčšiemu dobru.!! Pod vplyvom tejto teórie rozdeľuje ľudí na 2 kategórie:

Pod vplyvom tejto teórie po dlhých úvahách sa chudobný petrohradský študent Rodion Raskoľnikovrozhodne zavraždiť starú bezcitnú úžerníčku, ktorá bola stelesnením zla a ukradne jej šperky. Pri čine však musí neplánovane zabiť aj jej sestru, ktorá je jej opakom, mierna a láskavá ku všetkým. Svoj čin motivuje tým, že jej zabitím oslobodí ľudí vydaných jej na milosť a zároveň vyrieši i možnosť dokončenia vlastného štúdia na univerzite.!!!Autor zachytáva obdobie prípravy vraždy a následného duševného rozpoloženia hrdinu po nej.!!! Zahladí stopy zločinu. Z vraždy je obvinený nevinný človek.

!! Aj po vražde je Raskoľnikov presvedčený o svojej nevine,nepripúšťa si, že spravil niečo zlé:!! „To, že som zabil odpornú, škodlivú voš, starú, nikomu nepotrebnú úžerníčku, za ktorej zabitie by mi mali štyridsať ráz odpustiť, lebo vyciciavala úbožiakov to je zločin?“

Nezabil z nenávisti, ale chladne si to zdôvodnil logikou : „Nezabil som človeka, ale princíp!“

Sám seba sa pýta, či ho má sestra Duňa stále rada, aj keď vie, že je vrah.

Neskôr prežíva duševnú krízu, autor ho vedie k poznaniu, že jeho čin mal osobné pohnútky a nie je východiskom zo spoločenského zla. Uvedomuje si ťarchu svojho zločinu –!!! nemôže sa zbaviť výčitiek svedomia. Rozmýšľa nad tým, či má jeho ďalší život bez trestu význam. !!!

Po tom, čo sa zoznámi s prostitútkou Soňou Marmeládovou, dcérou alkoholika (predtým čistým a nevinným dievčaťom, ktorá prostredníctvom prostitúcie živí celú rodinu) sa dobrovoľne prizná na polícii. Je odsúdený na 8 rokov nútených prác na Sibíri.

Do vyhnanstva ho sprevádza i Soňa. Svojou láskou mu vráti nádej a vieru v človeka, spôsobí jeho duševný prerod a privedie ho na cestu pokánia. Oslobodzujúcim z výčitiek sa mu stáva až láska k Soni, ako trestanec sa zmieri s trestom a spoznáva, že šťastím nie je iba lásku prijímať, ale nájsť ju aj v sebe.

 ! Autor v diele rieši problém individuálnej vzbury jednotlivca proti spoločnosti, ktorá však nie je východiskom zo spoločenského zla. !

Hlavná postava svojím titanským vzdorom má črty romantického hrdinu.

Prvky naturalizmu – pri opise vraždy starej úžernícky - Raskoľnikov ju zabil sekerou.

 

Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Zločin a trest - rozhovor Raskoľnikova a jeho sestry Duni, aj po vražde je Raskoľnikov presvedčený o svojej nevine, nepripúšťa si, že spravil niečo zlé:

 

Raskoľnikov zrazu vstal: - Už je neskoro, už je čas! Hneď v tejto chvíli sa idem udať. Len neviem, prečo to robím.

 Duni stekali dolu tvárou veľké slzy.

- Ty plačeš, sestra, ale môžeš mi ešte podať ruku?

- A ty si o tom pochyboval? – Mocne ho objala.

- Vari tým, že si to ideš odpykať, nezmývaš už polovicu svojho zločinu?

- Zločinu, akého zločinu? – vykríkol náhle v akejsi nečakanej zúrivosti. – To, že som zabil odpornú, škodlivú voš, starú, nikomu nepotrebnú úžerníčku, za ktorej zabitie by mi mali aj štyridsať ráz odpustiť, lebo vyciciava úbožiakov, to že je zločin?

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/20214-roman-znaky-cervantes-bajza-balzac-dostojevskij/