Tragédia - Antigona, Rómeo a Júlia, Cid, Matka

TRAGÉDIA- znaky, diela: Antigona, Romeo a Júlia, Cid, Matka

V starovekom Grécku vznikli 2 základné dramatické žánre: tragédia (6. str. pred n. l) a komédia (5. str. pred n. l).

TRAGÉDIA - pôvod slova tragédia je z gréckeho tragóidiá = capí spev – podľa spevákov prevlečených do kozích koží.

Tragédia je najstarší dramatický žáner, ktorého hlavným znakom je !!! obraz boja jednotlivca alebo skupiny s nepriateľskými silami, ktoré sú silnejšie ako on. !!!

!!! Hlavný hrdina musí v tomto boji zahynúť,!!! napriek výnimočným vlastnostiam, nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľmi alebo zdolať nepriazeň osudu.

Hlavnou postavou je vždynadpriemerný človek.

Základom tragickosti je konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spoločenskými silami alebo protivníkom.

Obraz hlavného hrdinu ako tragickej postavy sa nemenil, menil sa však charakternepriateľských síl; pôvodne to boli: osud a bohovia, neskôr spoločenské predsudky, nespravodlivosť, spoločenský a politický útlak, nenaplnená láska.

Tragédia vzbudzuje v človeku pocit hrôzy, vznešenosti a krásy - i napriek tragike hrdinu diváka vnútorne povznáša a očisťuje  - tragická katarzia – duševná očista (prenesene uvoľnenie spôsobené dojmom z umeleckého diela), sled tragických udalostí vzbudzujú strach a súcit.

Za základ tragédie považoval Aristoteles DEJ. Dej tragédie sa posúva vďakaKONFLIKTOM (lat. conflictus – zrážka). Jadro konfliktu tvorí protichodnosť záujmov postáv. Postava sa môže dostať do konfliktu:

  1. s inou postavou (interpersonálny konflikt)
  2. so spoločnosťou(spoločenský konflikt)
  3. sám so sebou (osobný, individuálny konflikt)

VNÚTORNÁ KOMPOZÍCIA TRAGÉDIE:

Aristotelovská klasická kompozícia má tieto časti: E – KO - KR - P - KA

  1. EXPOZÍCIA(úvodná časť) - naznačí prostredie deja, čas, v ktorom sa dej odohráva, oboznamuje s postavami, objavia sa náznaky konfliktu
  2. KOLÍZIA(zápletka, zauzľovanie deja) - hlavná udalosť s rozhodujúcim vplyvom na vývin a priebeh deja, konfliktná postava / čin dej stupňuje
  3. KRÍZA(vyvrcholenie deja) – dejová situácia, v ktorej sa realizuje konflikt s rozhodujúcou zrážkou medzi hlavnými postavami, konflikt graduje na najvyšší stupeň
  4. PERIPETIA(nečakaný dejový obrat) – ktorý speje ku katastrofe, riešenie konfliktu sa komplikuje ako retardujúci prvok
  5. KATASTROFA (rozuzlenie) - riešenie konfliktu katastrofickým / tragickým spôsobom – smrťou hlavnej postavy / postáv
  6. KATARZIA– očistenie duše, pochopenie vlastnej viny

Takémuto významovo – dejovému členeniu často zodpovedalo formálne členenie tragédie, ktorá mala obyčajne 5 dejstiev.

Dodržiavala sa JEDNOTA MIESTA, ČASU a DEJA  (hra sa mala odohrávať na jednom mieste, počas 1 dňa - v priebehu 24 maximálne 30 hodín, zvyčajne od rána do večera, sústreďuje sa na 1 príhodu v živote hlavného hrdinu - mala jednoduchý dej, preto nevznikali vedľajšie motívy).

Napr. v ANTIGONE: mesto Téby, jeden deň, príbeh Antigony.

Prvky tragického konfliktu medzi jednotlivcom a spoločnosťou sú rozličné:

  1. boj hrdinu proti rodu (Rómeo a Júlia, P. Corneille: CID – rodová česť),

proti istým spoločenským silám (Antigona napriek zákazu kráľa pochová svojho brata, kráľovho nepriateľa – povýšenie božích zákonov nad svetské) 

boj hrdinu proti bohom / Bohu ( J. P. Sartre: Diabol a pánboh)

  1. len výnimočný človek sa môže stretnúť v boji s presilou, hl. hrdinovia majú nadpriemerný charakter, preto vzbudzujú rešpekt a strach v radoch nepriateľa
  2. tragická postava má popri kladných vlastnostiach aj negatívne (napr. priveľká hrdosť, nadmerné vášne, pýcha, prehnané ambície, porušenie božích zákonov)
  3. tragický hrdina v boji umiera – alebo jeho boj sa končí spoločenským pádom, jeho činy sú však z morálneho hľadiska hodnotné

VONKAJŠIA STAVBA KOMPOZÍCIE TRAGÉDIE:

Dramatické diela skladajúce sa z 1 dejstva sa nazývajú jednoaktovky.

MONOLÓG – je samostatný prehovor osoby

VNÚTORNÝ MONOLÓG - špecifiká výpoveď osoby, ktorú táto osoba adresuje sama sebe. Zachytáva myšlienky človeka vo chvíli ich zrodu.

DIALÓG – je rozhovor dvoch alebo viacerých postáv

REPLIKA – je základná jednotka dialógu. Ide o PREHOVOR JEDNEJ OSOBY alebo LITERÁRNEJ POSTAVY.

Vedieť rozobrať diela:

Sofokles: ANTIGONA – patrí do antiky, grécka literatúra, vedieť najmä štruktúru diela !!!!!

Shakespeare: ROMEO A JÚLIA – anglická renesančná literatúra

Pierre Corneille: CID – francúzska klasicistická literatúra

Julius Barč – Ivan: MATKA – slovenská medzivojnová dráma (psychologický expresionizmus)

 ANTIKA - SOFOKLES: tragédia ANTIGONA

 Znaky antickej drámy:

  1. dodržiavanie trojjednoty miesta – času - deja: priamočiary dej sa odohrával na jednom mieste od rána do večera
  2. spojenie slova, hudby, tanca, iba dialogické časti sa recitovali
  3. hrali iba muži, herci vystupovali v maskách
  4. herec hral viac postáv
  5. prítomný CHÓR - zbor (plnil funkciu rozprávača), väčšinou svoje partie spieval a sprevádzal ich tancomposúva dej dopredu

ŠTRUKTÚRA DIELA: !!! VEDIEŤ !!!

Antická tragédiaboji tradície a ľudských túžob, demokracie a totality, božích prikázaní a svetských zákonov, osudu a vlastnej cesty životom.

!!!Antigona nerešpektuje ľudský zákon, ktorý šliape po božích zákonoch !!!

 V diele nachádzame základné znaky antickej drámy:

Sofokles v tragédii spracoval jednu z povestí o tébskom kráľovskom dvore. Vojna "siedmich proti Tébam" t.j. vojna medzi Oidipovými synmi Polyneikom (polinejkom) a Eteoklom, ktorá sa skončila vzájomnou smrťou oboch bratov. Ich nástupca strýko Kreon – brat Antigoninej matky Iokasty považuje Eteokla za hrdinu a dá ho pochovať ako obrancu vlasti so všetkými poctami, pretože bránil Téby. Polyneikos pritiahol k Tébam s veľkým vojskom a chcel získať vládu nad nimi, preto Kreon pod trestom smrti zakáže pochovať jeho telo ako vlastizradcu, či ho len oplakať, čo v očiach Grékov bola pre celú rodinu potupa. Polyneikovo pohodené telo majú zohaviť psy a dravé vtáky.

ANTIGONA

Len Eteokla vraj dá vložiť do hrobu tak, ako káže mu mrav a tým mu zabezpečí úctu tieňov v podsvetí - o mŕtvom tele nešťastného Polyneika však dal pred občanmi vyhlásiť; že nik ho nesmie prikryť zemou ani oplakať! že neoplakaný a nepochovaný má byť ten sladký poklad ponechaný za potravu dravým vtákom! A ten príkaz vydal dobrý Kreon vraj i pre teba i pre mňa - počuješ, i pre mňa -...

...Berie to vraj veľmi vážne­ - ktokoľvek by príkazy nedodržal, verejne ho ukameňujú.

PROLÓG – objasňujú sa udalosti pred začiatkom drámy, príčina konfliktu, miesto a čas deja: ráno pred kráľovským palácom v Tébach kde vládne kráľ Kreon, deti kráľa Oidipa – ANTIGONA, ISMENA, ETEOKLES, POLYNEIKOS. Kreon zakáže pochovať Polyneika.

Antigona, sestra oboch mŕtvych bratov nedbá na jeho zákaz. Považuje ho za odporujúci božím zákonom i jej ľudskému citu. Žiada sestru Ismenu o pomoc pri uskutočnení smelého plánu – nerešpektovať ľudský zákon, ktorý šliape po božích zákonoch a pochovať brata. Ismena v strachu odmieta a Antigona sama podľa tradície pochová pohodené telo a preukáže Polyneikovi posledné pocty.

Keď ju pri tom pristihne Kreontov strážca, Kreon rozhorčený jej skutkom rozhodne, že ju za živa zavrú do skalnej hrobky.

KREON : A napriek tomu si sa odvážila

ANTIGONA : Áno, lebo to bol zákaz, ktorý nepochádzal od Dia a ani Dika, spoločníka bohov v podsvetí, nám nenariadila nič podobné. Nuž usudzovala som, že tvoj zákaz, vôľa smrteľníka, nemá takú silu, aby rušil nenapísané a neochvejné božie zákony. Tie predsa nie sú dnešné ani včerajšie, tie platia od dôb, kam nám pamäť nesiaha, a platia večne.

KREON: Ak chceš milovať tak miluj v podsvetí! No nado mnou, kým žijem, žena vládnuť nebude!

Márne prosí Kreonta o rozvahu náčelník zboru i vlastný syn Haimon, Antigoninsnúbenec, pripomína mu, že občania Téb nepovažujú jeho rozhodnutie za spravodlivé a prosí ho, aby pripustil, že pravdu môže mať aj iný, nielen vládca. Kreon však tvrdošijne odmieta každý argument, dôvodiac, že chce vládnuť vo vlastnom mene, a nie rešpektovať mienku iných.

Haimon ho upozorňuje: „Ak štát si niekto prisvojí, je po štáte.“

Až výstraha veštca Teiresia (...budeš musieť za tých mŕtvych platiť jedným mŕtvym z vlastnej krvi...) ho presvedčí, aby odvolal zákaz Polyneikovho pohrebu a oslobodil Antigonu. Keď sa konečne rozhodne pustiť ju, poslovia mu prinášajú krutú správu, Antigona sa v hrobke obesila na vlastnom závoji (chcela tak ujsť pred pomalou smrťou). Po nevydarenom pokuse napadnúť svojho otca sa zúfalý Haimon prebodne mečom. Keď sa o tom dozvedá Haimonova matka Eurydika spácha samovraždu. Kreon vidí nešťastie, ktoré spôsobil a je odsúdený žiť v samote.

Dej tragédie nie je motivovaný zásahmi vyšších božských síl, odohráva sa výrazne na rovine medziľudských vzťahov.Proti sebe stoja autorita štátnej moci a žena, odhodlaná obetovať svoj život v mene nepísaných zákonov ľudskosti.

Kreon predstavuje v tragédii despotickú svetskú moc, tvrdohlavé lipnutie na nesprávnom rozhodnutí. Je malicherný a pyšný, nedokáže prijať správny názor len preto, že pochádza od ženy či mladšieho muža.Takto uvažuje: „ Keby som bol jej trúfalý čin nechal bez trestu,

bol by som ešte mužom? Bola by ním ona.“

Antigona je mravným protipólom Kreonta. Odvážne sa stavia proti nespravodlivej despotickej svetskej moci a jej čin je o to odvážnejší, že vie, aký bude jej osud. Aj keď zomiera, stáva sa morálnym víťazom ich boja. I zbor tébskych starcov v závere uznáva veľkosť jej činu a ospevuje jej rozvážnosť. Náčelník zboru uzatvára tragédiu všeobecnými ponaučeniami o človeku.

Sofokles - Antigona (úryvok) !!! VEDIEŤ ROZOBRAŤ!!!

ANTIGONA: Hľa, Polyneikos! Za to, že som pochovala súrodenecká láska

tvoje telo - táto odmena! Môj drahý irónia

braček,Kreontovi sa to zdá byť Kreon – krutosť, tyranstvo

zločinom a bezočivosťou! A tak ma KONTRAST

dáva odvliecť násilím! Ja panna, ktorá Antigona – panna - nevinnosť

ešte nevie, čo je svadobný spev, čo je

manželstvo, čo deti, musím odísť, opustená

priateľmi - a za živa - do ríše mŕtvych! Hlavný konflikt:

Aký boží zákon som to porušila? Antigona povýši boží zákon nad zákon pozemský-

Oplatí sa ešte pozdvihnúť, mne zákon tyrana Kreonta (jeho zákaz)

nešťastnej, tvár k bohom? Kde mám hľadať zaváhanie - bohovia hovoria ústami

 pomoc? veštca

SHAKESPEARE: anglickýrenesančný dramatik

RÓMEO A JÚLIA – 1595 tragédia v 5 dejstvách. Pre hru je príznačné striedanie verša a prózy.Dej sa odohráva vo Verone a v Mantove. Ide o príbeh nešťastne končiacej lásky milencov, pochádzajúcich z 2 znepriatelených rodov.

Dva významné rody Kapuletovcov a Montekovcov žijú vo vzájomnej nenávisti. Zamaskovaný Rómeo Montek spolu so svojimi priateľmi prichádza na maškarný ples ku Kapuletovcom, kde stretáva mladučkú Júliu Kapuletovú. Obaja mladí ľudia sa do seba zaľúbia a tajne ich zosobáši mních Vavrinec. Medzitým Júliin bratranec – Tybalt zabije Rómeovho priateľa Merkucia. Rómeo sa zapletie do ich sporu a Tybalta zabije, za čo je vypovedaný z Verony do Mantovy. Rodina núti Júliu vydať sa za grófa Parisa. Júlia preto požiada o pomoc mnícha Vavrinca. Ten jej dá uspávací prostriedok, ktorý spôsobí údajnú smrť a Rómeovi posiela list, ktorý mu však nedoručia. Keď sa Rómeo dozvedá o Júliinej smrti vracia sa do Verony a nad Júliiným telom sa otrávi. Po precitnutí sa Júlia prebodne Rómeovou dýkou.

Nad zbytočnými obeťami svojich detí sa znepriatelené rody zmieria. Tragickosť je v nenaplnenej láske Rómea a Júlie a ich smrti na konci diela.

William Shakespeare - Romeo a Júlia (úryvok)

ROMEO: Tvoj zrak je pre mňa nebezpečnejší než dvadsať vašich mužov. Nežne hľaď a nemôže mi ublížiť zášť.

JÚLIA:Za nič na svete ťa tu nesmú nájsť.

ROMEO: Plášť noci ukrýva ma pred nimi. Ak neľúbiš ma, nech si ma len nájdu Nech radšej skolí ma ich nenávisť, než bez tvojej mám lásky živoriť.

JÚLIA: Kto ukázal ti cestu z tejto strany?

ROMEO: Jedine láska vodcom bola mi. Mne radu poskytla, ja zas jej zrak. Bárs nie som lodivod, a ty si tam, kde more diaľne brehy obmýva, odvážne vypravím sa do búrky.

PIERRE CORNEILLE (pjer kornej): CID, francúzsky KLASICIZMUS - predstaviteľom žánru tragédie

Dráma CID (sid) 1637 - 5 dejstvováveršovaná tragédia, námetovo čerpá zo španielskeho rytierskeho tematického okruhu.

CID  je v španielskej literárnej tradícii príkladom kresťanského rytiera, oddaného svojej viere, verného kráľovi, starostlivého vo vzťahu k vlastnej rodine.

!!! Záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel, pretože v nej prišlo ! k prelínaniu žánrov

(! v klasicizme neprípustné – čistota žánrov !) hra mala tragikomický ráz a nekončí smrťou hlavného hrdinu = na rozdiel od antických a renesančných tragédií hra nekončí reťazou smrtí, iba niektoré postavy majú tragický koniec.

 !!! Dramatický konflikt hry medzi LÁSKOU a CŤOU vyústi do stretu osobných citov a nadosobných povinností. !!!

V popredí je rodová morálka: Najprv Rodrigov otec Don Diego, žiada od syna, aby ho pomstil, a tak zmyl poníženie, ktorému ho vystavil gróf z Gormazu, Ximénin otec.

!!!Rodrigo stojí pred rozhodnutím, či si má zachovať ČESŤ, alebo uprednostniť LÁSKU. !!!

Jeho mužské ego zvíťazí nad váhavosťou a odčiní urážku ich rodu.

Rodrigo  - CID zabije otca svojej milej Ximény (Chimeny), ktorý urazil jeho otca. Xiména v hneve žiada kráľa o potrestanie vraha a hoci Rodriga miluje, žiada jeho smrť - uprednostní povinnosť pred citom.Cit jej lásky je prevážený zmyslom pre česť a spravodlivosť. Práve kráľ ako prvý pochopí, že obaja milenci sa stále milujú a snaží sa získať čas, ktorý by pomohol Ximéne vyrovnať sa so stratou otca, znova prejaviť vrúcny cit a Rodrigovi dokázať jeho hrdinstvo i odvahu v boji proti Maurom.

Rozuzlenie hry je po zásahu kráľa zmierlivé:kráľ posiela Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko zahojí. Svojou odvahou si u nich vyslúžil čestný titul – CID (pán). Tento titul mu ponecháva aj kráľ ako odmenu za jeho činy.

Štruktúra diela:

Pierre Corneille – CID (úryvok) - Rodrigo stojí pred rozhodnutím, či si má zachovať česť, alebo uprednostniť lásku.

DON RODRIGO: Otec môj, milá,láska, česť!

Povinnosťvznešená, tyranstvo premilé mne!

Pomrie, čo teší ma, a či česť moja zvädne?

Tu strácam blaženosť, tu slávy ratolesť.

Meč, krutá nádej ty duše, vždy pre česť mrúcej,

no dnes i milujúcej,

ty nástroj pomsty, no i šťastia kat,

pre ktoré sa dnes trýznim,

nač si mi daný? Pomstu vykonať,

so srdcom rozlúčiť sa Ximeniným?

Lepšie je skonať, a čím skôr!

Milej i otcovi, obom som zaviazaný.

Ak pomstu vykonám, budem ňou preklínaný,

ak nie, mnou pohrdne, že zbabelý som bol.

JÚLIUS BARČ – IVAN: dráma MATKA, slovenská MEDZIVOJNOVÁ dráma: vplyv PSYCHOLOGICKÉHO EXPRESIONIZMU.

Vrcholom Barčovej tvorby je dráma Matka (1943) dráma z baníckeho prostredia v 3 dejstvách, ktorá opisuje osobnú nevraživosť bratov z baníckej rodiny.

ŠTRUKTÚRA diela

DEJ:

V postave matky je čosi iracionálno – osudové až veštecké. Matkine vidiny hneď na začiatku hry, eštepred príchodom jej mladšieho syna z Ameriky naznačujú budúci tragický konflikt medzi bratmi.

Matka sa rozpráva so susedou Marou o svojich snoch, v ktorých vidí smrť svojich blízkych. Snaží sa zabrániť rozvadeným synom, aby si navzájom ubližovali. Starší Jano je tvrdý človek. Chce získať vedúce postavenie v rodine, aby si mohol privlastniť rodičovský majetok. Mladšieho brata Paľa ponižuje, utláča a doslova vyštvaný bratom Paľo odchádza za prácou do Ameriky, odkiaľ sa vracia po 4 rokoch rovnako chudobný ako predtým, keď tam odišiel. Jediné, čo z Ameriky priniesol, bola modlitebná knižka pre matku a bratovi krásny americký nôž. Matke sa premietne pred očami vidina o nadchádzajúcej tragédii, preto tento nôž skryje.

Medzitým, čo bol Paľo v Amerike Jano viedol rodičovský majetok a začal chodiť i za Paľovou bývalou milou Katkou Tomkovie. Jano sa Paľovým príchodom cíti ohrozený, správa sa odmerane a dáva mu najavo, že nemá radosť z jeho návratu.. Odmieta sa s bratom deliť o majetok. Nenávidí ho a chce ho opäť vyštvať z domu.

Matka má oboch synov rovnako rada a snaží sa o tom presvedčiť aj Jana, ale ten jej neverí. Cíti, že nevraživosť sa medzi synmi stupňuje. Má vízie o bratovražde, a preto sa rozhodne zachrániť Paľa tým, že ho vyháňa z domu a Janovi sľúbi prepísať svoju čiastku majetku. Paľo odchádza z domu na gazdovstvo ku Katke. Ľudia v dedine bočia od Jana i od jeho matky, lebo jej vyčítajú, že uprednostnila jedného syna pred druhým, ale matka vie, čo robí. Je presvedčená, že koná správne.

V dedine sa koná zábava. Jano odchádza na tancovačku a za matkou prichádza Paľo s Katkou, aby jej oznámili, že majú pred svadbou. Teraz však už Paľo vie, že vtedy, keď ho matka vyhnala z domu zachránila mu život. Jano sa nečakane vracia domov, správa sa nepriateľsky, závidí bratovi gazdovstvo, do ktorého sa ide priženiť. Jana trápi pocit, že matka má radšej Paľa ako jeho. Medzi bratmi sa strhne hádka. Matka v predtuche materinskej lásky cíti katastrofu, vie, že prišla chvíľa, ktorú vidí vo svojich snoch. Aby jej zabránila využije tmu, zhasne svetlo, hodí sa na Paľa a sama nastaví hruď pod Janov nôž, ktorým chcel usmrtiť Paľa. Zabránila tomu, že jeden brat zabije druhého brata a ona tak stratí oboch synov.

Matka : „A keď sa to stane, nebudem mať viac synov. Jeden bude mŕtvy a druhého budem nenávidieť ako len matka môže nenávidieť toho, kto jej zabil syna .“

 Nad mŕtvou matkou sa bratia zmieria, Paľo navrhne Janovi, že jeho vinu vezme na seba, ale Jano to odmietne, Paľo odchádza a necháva Jana s jeho vinou a svedomím.

KOMPOZÍCIA MATKY:

Dráma má klasické členenie:

  1. expozícia – predstavenie postáv – matka Anna Pavlíčka, suseda Mara, Jano, matkina vidina, že syn Paľo sa vráti z Ameriky, predpríbeh – matka v spomienkach priblíži to, čo sa stalo s otcom rodiny, prv než začína dej drámy
  2. kolízia – Paľo sa vracia presne tak, ako ho matka vo vidine videla. Jano ho privíta s nenávisťou a posmechom
  3. kríza – Kata, za ktorou od odchodu Paľa chodí Jano, sa priznáva Pavlíčke, že stále ľúbi Paľa. Odmieta dvorenie Jana. Matka má vidinu, v ktorej brat zabije brata. Matka prosí Paľa, aby za Katou nechodieval
  4. peripetia – Paľo ide za paholka ku Katiným rodičom, chcú sa s Katou vziať
  5. katastrofa – Jano zaútočí na Paľa nožom, matka zhasne svetlo a zámerne ho pomýli. Jano zabije matku.

Július Barč-Ivan - Matka (úryvok) = zabitie matky Janom

JANO: Ty sa len o Katku staráš, čo? Len o ňu. Pekné dievča. A šikovne si ju dostal. Nik nevedel, že potajomky sa schádzate, že žobrák sa strojí byť pánom. Šikovne si to robil.

Ani ja som nevedel o ničom. A zo mňa si ešte nik nespravil blázna. Nik. Počúvaš? Či si vtedy myslel na to (doteraz hovoril ticho, zdanlivo pokojne, ale teraz vyskočí a vytiahne nôž), že za to mi raz dušu dáš? (Paľo tiež vyskočí. Na chvíľu ich osvieti reflektor. Opakuje sa obraz z piateho výstupu druhého dejstva.)

MATKA (vie, že je to osudné slovo. Zhasí lampu.)

JANO:Zhasili? Nech! (Odkopne stoličku.) Ja ho nájdem!(Počuť iba kroky.)

MATKA (výkrik): Tu je, tu v kúte...

JANO: Už ťa mám. (Telo padá.)Jedna ti dosť?(Zohne sa.)Kriste! Kto je to?Kto tu leží?

PAĽO:Mať si zabil.

JANO:Ako... Ako sa sem dostali... Nie! Teba som musel!

PAĽO (zapáli lampu. Bratia sa dívajú na seba.)

JANO (urobí krok, ale uvedomí si naraz, čo vykonal):Oni... Ich som... Nie.

Nezabil som ich. Nie... Len raz som udrel... (Zdvihne ju a nesie. Položí na posteľ.)

Mama, bolí... Ja som ich nechcel... Nechcel som...

Mama, počujú... Prečo nevravia? Nechcú ku mne...

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/20215-tragedia-antigona-romeo-a-julia-cid-matka/