V tejto otázke vedieť podoby lásky v jednotlivých literárnych smeroch. Vedieť charakterizovať najmä diela: Sapfo – Modlidba k Afrodite, Shakespeare – Romeo a Julia, Pierre Corneille – Cid, Tolstoj – Anna Kareninová a Remarque – Traja kamaráti ostatné okrajovo, ak ich budete vedieť z iných otázok bude to plus len pre vás.
Téma lásky v literatúre je nadčasová, ale prístup a vnímanie autorov k tejto téme je odlišný, čo súviselo s obdobím, v ktorom jednotlivé diela vznikli.
Autori opisujú viacero podôb lásky: priateľská, biologická, platonická, zakázaná, materinská, nenaplnená, láska k Bohu....
!!! Vzývali bohyňu lásky Afroditu, aby im pomohla s láskou na zemi – zbožštená láska(nadpozemská) !!!
ÓDA (odé – pieseň, oslavná pieseň, báseň) –vyniká nadnesenosťou a pátosom. Je adresovaná nejakej významnej osobnosti, kolektívu. Básnik sa v nej oslavným spôsobom vyjadruje o významnej téme: o národe, slobode, prírode, mladosti. Patrí do reflexívnej (úvahovej) lyriky. Vznešenosť témy je vyjadrená jazykovými prostriedkami.
Grécka literatúra:
SAPFO –óda, oslavná báseň MODLITBA K AFRODITE, poetka, ktorá zriadila na ostrove Lesbos Dom múz, centrum monodickej lyriky (jej jadrom je sólový spev sprevádzaný lýrou). Zhromaždila v ňom mladé dievčatá, aby tu slúžili bohom a učili sa umeniu. V staroveku mala označenie „desiata múza“.Vo svojich básňach bez zábran vyjadrovala city a vášne.
Telesným a duševným pôvabom dievčat zo svojho krúžku venovala prevažnú časť svojej básnickej tvorby. Jej rukopisy v 11. storočí pobúrili byzantských spisovateľov, preto ich spálili. Zachovala sa jediná báseň Modlitba k Afrodite.
Podoby lásky: !!! VEDIEŤ !!!
Sapfo - Óda na Afroditu
Afrodita na skvelom tróne, večná, priame oslovenie adresáta ódy – Afrodity (bohyne lásky)
úskočná ty Diova dcéra, prosím: prihovára sa bohyni - uctievanie
netrestaj mi bôľom a trápeniamideus ex machina(zásah bohov do deja) – bohovia trestali aj
zjazvené srdce! pomáhali - mytologizácia
Prídi ku mne, vyslyš ma, veď už
nerazvzývanie – invokácia, Sapfó sa prihovára bohyni, aby
počúvla si zďaleka moje
prosby,vypočula jej prosby a pomohla jej s nešťastnou láskou
z otcovského domu si vystrojila
zlatý svoj
hintov (kočiar) presun – OLYMP : HORE
na ZEM : DOLU
a hneď prišla. Viezli ťa krásne vtáky,
prelietali nad čiernou zemou bleskom, kontrast - zlatý kočiar – OLYMP (nadpozemské)
žiarivý vzduch víril im popri krídlach - čierna zem – ZEM (pozemské)
uprostred neba.
SOFOKLES: tragédia ANTIGONA Podoby lásky:
Znaky antickej drámy:
Štruktúra diela:
Antická tragédia o boji tradície a ľudských túžob, demokracie a totality, božích prikázaní a svetských zákonov, osudu a vlastnej cesty životom.
Hlavnými motívmi tragédie sú: osud, demokracia, totalita, svetské zákony, láska (milenecká, rodičovská, súrodenecká).
Kompozične sa dráma delí na: Prológ,5 dejstiev a Epilóg
Je zachované klasické vnútorné členenie: expozícia (prológ), kolízia (1.dejstvo), kríza (2.- 4. dejstvo), peripetia (5. dejstvo), katastrofa (epilóg)
Postavy a motívy sú postavené do kontrastu. V diele nachádzame základné znaky antickej drámy:
Rímska literatúra:
OVÍDIUS - básnická zbierka Umenie milovať, radiaca ženám a mužom, ako si získať a uchovať lásku
Podoby lásky:
Pieseň o Rolandovi - francúzsky hrdinský epos (chanson de geste – šanson d žest, fr. hrdinská báseň, bol spievaný ľudovými spevákmi – trubadúrmi) opisuje časy Karola Veľkého, ktorý viedol križiacke výpravy proti pohanským Saracénom v Španielsku, ktorých poslednou oporou je obliehaná Zaragoza.
Rytier Roland, veliteľ zadného vojska krížovej výpravy, je zradený nevlastným otcom a prekvapený nepriateľmi, padol do pasce Saracénov v pyrenejskom priesmyku, kde 20 tisíc Francúzov bojuje proti mnohonásobnej presile. Vrcholom eposu je zobrazenie tejto bitky. Roland hrdinsky bojoval proti presile, aby chránil vojsko Karola Veľkého.
Jeho rytierska hrdosť a česť mu nedovolí napriek rade priateľa Oliviera zatrúbiť na čarovný roh Olifant a privolať kráľovskú pomoc. Až márny boj ho donúti zavolať posily - zatrúbiť na roh. Roland cíti blízku smrť a snaží sa rozbiť meč Durandal o skalu (uložené sú v ňom kresťanské relikvie), aby sa nedostal do nepriateľských rúk. Zvuk rohu začuje Karol Veľký a ponáhľa sa Rolandovi na pomoc. Prichádza však neskoro, napriek tomu, že Saracénov porazí a kresťanstvo zvíťazí, Roland v boji hrdinsky zomiera.
Štruktúra diela:
Kompozícia diela má 3 časti:
Medzi mužskými postavami sa objaví i žena - Rolandova snúbenica Alda – !!! láska k žene tu však nie je podstatná. Keď Roland zomiera, nemyslí na Aldu, ale na krajiny, ktoré dobyl, na Francúzsko, na Karola Veľkého, ktorý ho vychoval a na Boha. !!!
SHAKESPEARE - tragédia RÓMEO A JÚLIA:
Rómeo verí, že !!! láska je silnejšia ako nenávisť,!!! Júlia sa však bojí a celkom tomu neverí. Rómeo nadraďuje LÁSKU nad RODOVÚ CESŤ, lásku vidí ako ukazovateľa cesty – láska je pre neho život, všetko podriaďuje láske, na všetko sa pozerá očami lásky.
RÓMEO A JÚLIA – 1595 tragédia v 5 dejstvách. Pre hru je príznačné striedanie verša a prózy. Dej sa odohráva vo Verone a v Mantove. Ide o príbeh nešťastne končiacej lásky milencov, pochádzajúcich z 2 znepriatelených rodov.
Podoby lásky:
Dva významné rody Kapuletovcov a Montekovcov žijú vo vzájomnej nenávisti. Zamaskovaný Rómeo Montek spolu so svojimi priateľmi prichádza na maškarný ples ku Kapuletovcom, kde stretáva mladučkú Júliu Kapuletovú. Obaja mladí ľudia sa do seba zaľúbia a tajne ich zosobáši mních Vavrinec. Medzitým Júliin bratranec – Tybalt zabije Rómeovho priateľa Merkucia. Rómeo sa zapletie do ich sporu a Tybalta zabije, za čo je vypovedaný z Verony do Mantovy. Rodina núti Júliu vydať sa za grófa Parisa. Júlia preto požiada o pomoc mnícha Vavrinca. Ten jej dá uspávací prostriedok, ktorý spôsobí údajnú smrť a Rómeovi posiela list, ktorý mu však nedoručia. Keď sa Rómeo dozvedá o Júliinej smrti vracia sa do Verony a nad Júliiným telom sa otrávi. Po precitnutí sa Júlia prebodne Rómeovou dýkou.
Nad zbytočnými obeťami svojich detí sa znepriatelené rody zmieria. Tragickosť je v nenaplnenej láske Rómea a Júlie a ich smrti na konci diela.
William Shakespeare - Romeo a Júlia - podoby lásky obetavá, životná, zakázaná
ROMEO: Tvoj zrak je pre mňa nebezpečnejší než dvadsať vašich mužov.
Nežne hľaď a nemôže mi ublížiť zášť.
JÚLIA: Za nič na svete ťa tu nesmú nájsť.
ROMEO: Plášť noci ukrýva ma pred nimi. Akneľúbiš ma, nech si ma len nájdu.
Nech radšej skolí ma ich nenávisť, než bez tvojej mám lásky živoriť.
JÚLIA: Kto ukázal ti cestu z tejto strany?
ROMEO: Jedine láska vodcom bola mi. Mne radu poskytla, ja zas jej zrak.
Bárs nie som lodivod, a ty si tam, kde more diaľne brehy obmýva, odvážne vypraví sa do búrky.
PIERRE CORNEILLE (pjer kornej) - dráma CID (sid) 1637, 5 dejstvováveršovaná tragédia, námetovo čerpá zo španielskeho rytierskeho tematického okruhu.
CID je v španielskej literárnej tradícii príkladom kresťanského rytiera, oddaného svojej viere, verného kráľovi, starostlivého vo vzťahu k vlastnej rodine.
Na rozdiel od antických a renesančných tragédií hra nekončí reťazou smrtí, iba niektoré postavy majú tragický koniec. Záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel, pretože v nej prišlo k prelínaniu žánrov (! v klasicizme neprípustné – čistota žánrov !) hra mala tragikomický ráz a nekončí smrťou hlavného hrdinu.
Tragédia CID je postavený na kontraste: OTEC – MILÁ : ČESŤ – LÁSKA
Dramatický konflikt hry medzi LÁSKOU a CŤOU vyústi do stretu OSOBNÝCH CITOV a NADOSOBNÝCH POVINNNOSTÍ. Podoby lásky:
V popredí je rodová morálka:
Najprv Rodrigov otec Don Diego, žiada od syna, aby ho pomstil, a tak zmyl poníženie, ktorému ho vystavil gróf z Gormazu, Ximénin otec.
!! Rodrigo stojí pred rozhodnutím, či si má zachovať ČESŤ, alebo uprednostniť LÁSKU. !!
Víťazí POVINNOSŤ pred CITOM - odčiní urážku ich rodu.
Rodrigo - CID zabije otca svojej milej Chimény. Chiména v hneve žiada kráľa o potrestanie vraha a hoci Rodriga miluje, žiada jeho smrť - uprednostní povinnosť pred citom.Cit jej lásky je prevážený zmyslom pre česť a spravodlivosť. Práve kráľ ako prvý pochopí, že obaja sa stále milujú a snaží sa získať čas, ktorý by pomohol Chiméne vyrovnať sa so stratou otca, znova prejaviť vrúcny cit a Rodrigovi dokázať jeho hrdinstvo i odvahu v boji proti Maurom.
Rozuzlenie hry je po zásahu kráľa zmierlivé:kráľ posiela Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko zahojí. Svojou odvahou si u nich vyslúžil čestný titul – CID (pán). Tento titul mu ponecháva aj kráľ ako odmenu za jeho činy.
Štruktúra diela:
Pierre Corneille – CID (úryvok) - Rodrigo stojí pred rozhodnutím, či si má zachovať česť, alebo uprednostniť lásku. Kontrast: otec – milá : česť – láska
Riešenie: !!! rodová česť je nadradená láske !!!
DON RODRIGO: Otec môj, milá, láska, česť!
Povinnosť vznešená, tyranstvo premilé mne!
Pomrie, čo teší ma, a či česť moja zvädne?
Tu strácam blaženosť, tu slávy ratolesť.
Meč, krutá nádej ty duše, vždy pre česť mrúcej,
no dnes i milujúcej,
ty nástroj pomsty, no i šťastia kat,
pre ktoré sa dnes trýznim,
nač si mi daný? Pomstu vykonať,
so srdcom rozlúčiť sa Ximeniným?
Lepšie je skonať, a čím skôr!
Milej i otcovi, obom som zaviazaný.
Ak pomstu vykonám, budem ňou preklínaný,
ak nie, mnou pohrdne, že zbabelý som bol.
GOETHE – ľúbostný román Utrpenie mladého Werthera – láska k priateľovej žene, zakázaná láska, ktorá vedie mladého človeka k záhube, CIT je nadradený nad ROZUM, preto láska končí tragicky.
HUGO - historický román Chrám Matky Božej v Paríži – náruživá láskaarcidiakona Fróla k Esmeralde, kontrasty, telesná túžba, ale aj pravá láska, ktorá je však nenaplnená.
GOETHE – ľúbostný román Utrpenie mladého Werthera
Nešťastná láska k Charlotte Buffovej (LOTTA) bola podnetom na napísanie románuUtrpenie mladého Werthera (1774) – žánrovo patrí medzi sentimentálne romány, v nich je základom morálky cit, ten, kto koná srdcom, je mravný. Diela sa sústreďujú na citové otázky, hľadanie osobného šťastia.
Je to 2 - dielny ľúbostný román napísaný vo forme LISTOV a DENNÍKOVÝCH zápiskov (dôležitý dátum). Je sentimentálnym príbehom precitliveného, mladého nemeckého vzdelanca Werthera. Dielo reprezentuje literárny smer Sturm und Drang.
Ústredným motívom je tragické stroskotanieWerthera, jednak v láske k Lotte, do ktorej sa nešťastne zaľúbi, prežíva muky, pretože Lotta je snúbenicou a neskôr sa stáva i ženou jeho priateľa Alberta Kestnera, a jednak v úsilío sebarealizáciu v zamestnaní a v spoločenskom živote. Pretože neuspel ani v láske a aj jeho úsilie v práci stroskotáva na spoločenských konvenciách, zvolí si dobrovoľnú smrť – zastrelí sa pištoľami, ktoré mu poslala Lotta.
Je typický romantický hrdina: príliš osamelý, nepripravený na boj, končí život samovraždou pre nešťastnú lásku. Wertherova smrť vyznela ako protest proti vtedajšiemu spoločenskému zriadeniu.
Na jazyku dielamôžeme dokázať sentimentálnosť a citovosť. Wertherova reč je emocionálne podfarbená, je presným odrazom momentálneho duševného rozpoloženia hrdinu.
Štruktúra diela:
Dej sa odohráva v rokoch 1771 - 1772
na novom pôsobisku na veľvyslanectve, neúspechom v práci a rozpormi s nadriadenými. Stále túži po Lotte, a preto sa vracia späť. Lotta sa medzitým vydala za Alberta a zostáva mu verná. Werther nezvláda svoje city a po hádke s Lottou končí jednej noci pred Vianocami svoj život samovraždou.
Wertherove listy sú podávané ako „skutočné“, rámcuje ich „vydavateľov“ úvod a záverečná správa o hrdinovej smrti. Ide o kombináciu románu písanú vo forme listov a denníka (1. časťobsahuje hrdinove listy priateľovi Vilhelmovi (Vilémovi), 2. časť obsahuje i 2 listy Lotte a „vydavateľský“ komentár).
Rozprávanie v 1. osobe (ja) umožnilo odhaliť bohatý vnútorný svethlavného hrdinu (obdivovateľ prírody, citlivá, vášnivá povaha).V závere, po Wertherovej samovražde, prechádza dielo do on – rozprávania. Zvláštnosťou je záverečný fiktívny (vymyslený) komentár vydavateľa, ktorý podľa informácií z knihy zhromaždil doklady a vydal záznam reálnej udalosti. Kreslenie duševných stavov v spojení s vydavateľskou fikciou (výmyslom) poskytla zdanie naprostej autenticity.
Predlohou dejového vyústenia románu sa stala osobná skúsenosť – samovražda jeho kolegu mladého právnika a filozofa K. W. Jerusalema (1772, pištoľou), ktorá sa stala senzáciou a dala podnet k úvahám o práve človeka na smrť vlastnou rukou. Román mal veľký ohlas, vyvolal tzv. Wertherovskú horúčku a celú vlnu samovrážd podľa vzoru hlavného hrdinu.
Štruktúra diela:
Dej sa odohráva v stredovekom Paríži a v kostole NOTRE - DAME (Chrám Matky Božej) – návrat do minulosti.
Skladá sa z dvoch častí. Okrem hlavných postáv je zaľudnený parížskym obyvateľstvom z rôznych spoločenských vrstiev (od žobrákov a mrzákov cez duchovenstvo až po aristokraciu a kráľa Ľudovíta XI.). Pre román je typické napätie (napínavý dej), protiklady, výnimočné postavy i filozofické úvahy.
Hugo použil on – rozprávanie. Román je postavený na KONTRSTOCH: láska – vášeň, krása – ošklivosť, dobro – zlo. Uplatňuje sa v ňom romantická harmónia kontrastov:
Ale kontrastne je vykreslený aj samotný Quasimodo – človek, ktorý odporným zovňajškom vyvoláva strach a posmech, má však šľachetnú dušu a je schopný hlbokých ľudských citov.
Krása, úprimnosť, mladosť a mravná čistotaEsmeraldy kontrastuje s prostredím morálneho úpadkua biedy chudobných, v ktorom žije (zlodeji, žobráci) a lakomosťou a pokrytectvom vyšších vrstiev.
Kontrastne je vykreslený aj kňaz Frollo- jeho tragický údel je daný rozporom medzi jeho chorobnou láskou k Esmeralde a asketickýmživotom kňaza.
Podoby lásky:
Postavy:
Quasimodo – hrbatý zvonár z Chrámu Matky Božej, kontrastná postava, má ohyzdný zovňajšok, ale dobrú dušu, je protikladom ku krásnej Esmeralde. Nájdu ho ako novorodeniatko pred kostolom. Dieťa je škaredé a znetvorené. Zľutuje sa nad ním kňaz - arcidiakon Klaudius Frollo. Vychová ho, naučí ho čítať a písať. Meno mu dal podľa dňa, kedy ho našli. V 14 rokoch stratí sluch od silného zvuku zvonov, s Frollom sa dorozumieva pomocou posunkov. Vyrastie v obludného človeka – má ryšavé vlasy, jedno oko, hrb, nepočuje, Frollovi je absolútne oddaný. Zamiluje sa do Esmeraldy, chce ju milovať, ale nežiada byť milovaným. Chce Esmeraldu len chrániť. Obaja sú osudovo spojení. Práve Quasimoda – jednooké znetvorené dieťa – cigánky vymenili za krásne dievčatko Esmeraldu.
Esmeralda – krásou je protipólom Quasimoda. Je hlboko mravná, napriek tomu, že žije medzi vyvrheľmi Paríža. Zaľúbi sa do kapitána lukostrelcov Phoeba (Féba), ale nevidí, že on ju nemiluje. Nepristúpi na nečisté návrhy Frolla, aby sa stala jeho milenkou ani za cenu straty života. Ako 6- mesačnú ju cigáni ukradnú a vymenia za znetvorené dieťa.
Claude Frollo (Klaudius Frolo) – kňaz, učenec, je nositeľom záporných vlastností. Je vzdelaný, všetku svoju moc sústreďuje na to, aby získal Esmeraldu. Keď zistí, že ju k láske neprinúti, obviní ju z vraždy a čarodejníctva. Postava, ktorého chorobná vášeň k žene mení na morálneho netvora. Autor na tejto postave vykreslil stredoveký rozpor cirkvi a života, viery a vedy.
DEJ:
Hlavnou postavou románu je Quasimodo, hrbatý zvonár z Chrámu Matky Božej, ktorého sa v detstve ujal kňaz Klaudius Frollo a vychoval ho. Quasimodo vyrástol v chráme, ktorý sa mu stal domovom. Žije v úplnej osamelosti. Ľudia sa ho boja a nenávidia ho pre jeho ohyzdnosť, v ktorej vidia stelesnenie zla. Jediným človekom, ktorého má Quasimodo úprimne rád je Frollo.
Dej románu sa začína odvíjať v Paríži (6. 1. 1482), kde má byť na slávnosti vyhlásený kráľ bláznov. Stáva sa ním Quasimodo ako najškaredší muž Paríža. Na Námestí de Gréve tancuje cigánka Esmeralda. Medzitým sa po Paríži potuluje študent Pierre Gringoire. Stáva sa svedkom pokusu o únos prekrásnej cigánskej tanečnice Esmeraldy. Únoscami sú Frollo, ktorý je do Esmeraldy vášnivo zamilovaný a Quasimodo. Únos je však prekazený hliadkou, ktorú vedie krásny kapitán lukostrelcov Phoebus (Fébus). Quasimodo je pri únose zatknutý a odsúdený k trestu na pranieri. Pýta si od ľudí vodu, ale tí doňho hádžu kamene. Iba Esmeralde je mu ho ľúto. Dá mu napiť a od tej chvíle vzniká v ňom nežný cit ku krásnej cigánke. Do Esmeraldy je však zaľúbený i Frollo, ona ho však odmieta. Je jej protivný kňaz, ktorý sa nespráva ako kňaz. Esmeralda miluje kapitána lukostrelcov Phoeba. Vidí v ňom ideál krásy a ušľachtilosti. Je to však mylná predstava, pretože Phoebus má iba krásnu tvár a Esmeraldu chce len pre pobavenie. Frollo zmietaný žiarlivosťou prekvapí oboch pri milostnej schôdzke a Pheoba prebodne dýkou. Esmeralda je obvinená z vraždy (kapitán nie je mŕtvy, to však Esmeralda nevie) a čarodejníctva a odsúdená k trestu smrti. Spod šibenice ju zachráni Quasimodo a ukryje ju vo veži chrámu. Dáva jej najavo ako veľmi ju miluje, sám však vie, že jeho láska nemôže byť nikdy opätovaná. Kým bráni chrám pred ozbrojencami, ktorí chcú Esmeraldu odviesť, Frollo ju unesie. Ponúka jej záchranu pod podmienkou, že sa stane jeho milenkou. Keď ho znova odmietne, vydá ju na smrť. Esmeraldu obesia.
Na popravu sa z veže pozerá bezcitný Frollo, ktorý sa škodoradostne smeje. Nešťastný Quasimodo zhodí Frolla z veže chrámu. Tak zomierajú 2 ľudia , ktorých miloval. Po 2 rokoch v hrobke kostola nájdu kostru ženy, ktorú pevne objímala kostra muža s pokrivenou chrbticou. Žena zomrela obesením, muž prišiel zomrieť dobrovoľne – Quasimodo, ktorý tam zomrel od žiaľu.
BALZAC – románOtec Goriot – rodičovská láska: opičia forma lásky, touto láskou pokazil svoje dcéry, mali ho rady iba pokiaľmal peniaze (zištná láska), peniaze sú najvyššia hodnota v spoločnosti, naučiť sa z maturitnej otázky 8
LEV NIKOLAJEVIČ TOLSTOJ – románANNA KARENINOVÁ !!! VEDIEŤ !!!
Podoby lásky: !!!
Spoločenský a psychologický románANNA KARENINOVÁ (1878) je uvedený biblickým mottom: „Moja je pomsta, moja je odplata“.
Je to rozsiahly spoločenský román z prostredia ruskej šľachty v 19. st. rozčlenený na 2 diely. Hlavná postava: vydatá žena - Anna Kareninovása dostáva do konfliktu s vlastným manželom, rodinou, spoločenským prostredím, pretože verejne prizná svoj vzťah so slobodným mladým mužom Alexejom Vronskym, čo jej aristokratická petrohradská spoločnosť nikdy neodpustí. Odmieta žiť v pretvárke, preto opustí svojhomanžela Alexeja Karenina a syna Seriožu a sprevádza svojho milenca Vronského na cestách po cudzine, aby neprovokovali spoločnosť svojím vzťahom, ktorý tiež nie je idylický.
Anna napokon dilemu medzi láskou a povinnosťou rieši dobrovoľnou smrťou pod kolesami vlaku.
Štruktúra diela:
Dejová línia je bohatá, sledujeme paralelne osudy mnohých postáv, dej sa odohráva v niekoľkých prostrediach (Moskva, Petrohrad, vidiek u Levina, cudzina)
Dej sa rozvíja v niekoľkých líniách
Autor zobrazuje dva ľúbostné a rodinné osudy:
Tolstoj na príbehoch týchto dvojíc ukazuje na zničujúcu a povznášajúcu silu lásky.
Román je psychologickou analýzou citových a duševných stavov hrdinov - najmä Anny a obrazom Ruska v 19. storočí.
Vlak a stanica sú kľúčovými motívmi diela, ktoré sa osudovo premietajú do života hrdinov.
Anna na stanici v Moskve, kam prichádza urovnať vzťah svojho brata a jeho ženy kvôli bratovej nevere, prvýkrát stretne Vronského, ktorý tam čaká na svoju matku, a v závere na tej istej stanici čaká na Vronského, ktorý sa omeškal. Anna nezvládne jeho neprítomnosť a hodí sa pod vlak, aby unikla svojim problémom.
Dej je rámcovaný 2 udalosťami: pri príchode Anny z Petrohradu do Moskvy, vlak na stanici zachytí človeka. Smrť človeka sa jej dotkne a považuje ju za zlé znamenie. Smrťou sa končí Annin príbeh na tej istej stanici, v poslednej chvíli chce odskočiť, ale zachytí ju vlak.
V románe možno nájsť niekoľko rovín:
Lev Nikolajevič Tolstoj - Anna Kareninová (úryvok) - podoba lásky milenecká, vášnivá, zakázaná, materinská končí dobrovoľnou smrťou Anny
Preto bol daný človeku rozum, aby sa zbavil toho, čo ho trápi, povedala dáma po francúzsky, zrejme spokojná so svojou frázou. Tieto slová boli odpoveďou na Annine myšlienky. Zbaviť sa svojho trápenia, opakovala si. Keď sa pozrela na červenolíceho muža a chudú ženu, pochopila, že neduživá žena sa považuje za nepochopenú, že jej muž ju klame, a tým ju utvrdzuje v jej názore. Anna si predstavila celý ich príbeh, všetky zákutia ich duší, na ktoré namierila svetlo. Príbeh bol nezaujímavý, všedný a vrátil ju k vlastným myšlienkam. Áno, má veľké trápenie, a človeku bol daný rozum na to, aby sa ho mohol zbaviť. Prečo nezhasnúť sviečku, keď už niet na čo sa dívať... !!! rozhodnutie zomrieť- vnútorný monológ Anny na stanici !!!
Román TRAJA KAMARÁTI (1938) – lyrický príbeh o priateľstve, tragickej láske a osamelosti. Dej je situovaný do medzivojnového Nemecka, pričom autor zobrazuje dôsledky 1. svetovej vojny (nezamestnanosť, inflácia, sociálne a zdravotné problémy – Patrícia má tuberkulózu).
Na ich pozadí rozvíja osudy trojice kamarátov: Róbert, Otto, Gottfried – bývalých účastníkov 1 svetovej vojny. Hrdina románu Róbert za pomoci svojich priateľov bojuje za záchranu smrteľne chorej Patrície, ktorá trpí tuberkulózou a v závere románu zomiera. Keď jedného z nich Gotfrieda zabije fašista, jeho priatelia ho pomstia. V ich skutku nemožno ešte vidieť uvedomelý protifašistický čin. Autor dielom vzdáva hold hodnotám priateľstva, lásky, solidarity a pomoci v období rodiaceho sa fašizmu.
Erich Maria Remarque - Traja kamaráti (úryvok)
Zaspala mi na pleci. Ešte dlho na mňa neprichádzal spánok. V kúte izby svietila malá lampa. Snehové páperie pomaly padalo na okno a čas akoby sa nečujne zastavil v tomto matnom zlatohnedom súmraku. V izbe bolo veľmi teplo. V ústrednom kúrení z času na čas zapraskalo. Pat sa pohla zo sna a prikrývka pomaly so šuchotom skĺzla na zem. Ach, žiarivá bronzová pokožka! Štíhly zázrak kolien. Nežné tajomstvo pŕs. Cítil som jej vlasy na pleci a na perách pulz jej ruky. Ty by si mala umrieť? Pomyslel som si. Ty nemôžeš umrieť. Ty si šťastie samo.
Je to psychologická novela o láskeusmrtenej vojnou, ktorá je silným protestom proti nezmyselnosti vojny. Príbeh je založený na motíveLÁSKY a SMRTI.
Dej novely sa odohráva v krátkom časovom období od stredy večera 30. januára do Veľkého piatku 29.marca 1918.Je rámcovaný obrazom krvi a utrpenia na začiatku (spoznajú sa v metre, kam v zmätku vbiehajú ľudia, zranený, krvácajúci muž sa skotúľa po schodoch metra, pretože Nemci bombardujú Paríž) a smrti na konci (tragická smrť dvojice pod troskami chrámu pri bombardovaní Paríža).
Dejovú líniu spomaľujú autorove úvahy (napr. o svetských a náboženských dogmách, o obeti, krviprelievaní...).Veľmi silná je funkcia rozprávača (v 3.os. sg.), ktorý je všadeprítomný, vševysvetľujúci. Rozprávač za postavy uvažuje o vojne, láske.
Ozvláštnením realistickej metódy je motív rusovlasého dievčatka vyzerajúceho ako anjelik ( 2x sa objavuje tvár rusovlasého dievčatka, vidí ho však len Lucia – ohlasovanie skorej smrti), ktoré vidí nad hlavami zaľúbencov smrť prv, než skutočne príde. Istá dávka fatality, dopredu tušeného zlého konca, sprevádza lásku mladých ľudí od začiatku. Namiesto klasických dialógov prevažujú pasáže s rozprávaním, opisom a úvahou. Modalita vety hlavne v dialógoch je pestrá (veľa opytovacích a zvolacích viet), vety sú často nedokončené.
Autor zachytáva 2 mesiace ľúbostného vzťahu 18 – ročného študenta Petra Aubiera (pochádzajúceho z bohatej meštiackej rodiny, ktorá si potrpela na stavovskú príslušnosť, o pol roka má ísť na front) a amatérskej maliarky Lucii, ktorá z finančných dôvodov nedokončila štúdium maliarstva a živí sa maľovaním gýčových obrázkov na objednávku. Ich láska sa nesie akoby v predtuche smrtia smrť ju v podobe náletov, bombardovania, hrozby Petrovho odvodu na front, či zážitkov jeho staršieho brata Filipa z frontu neustále ohrozuje. Vojna sa pripomína aj vojenskou výrobou vo fabrike, kde pracuje Luciina matka, zranenými ľuďmi pri bombardovaní.
Príbeh sa začína ich náhodným stretnutím v metre počas náletu. Po týždni sa opäť stretávajú v Luxemburskej záhrade. Obaja sa do seba zaľúbia a ich láska im vracia chuť do života. Zámerne sa izolujú pred zlým vonkajším svetom – žijú iba jeden pre druhého. Spoločne súdia svet a snívajú o budúcnosti. Výbuch bomby v tesnej blízkosti Petra a Lucie spôsobí, že Peter chce zmeniť doteraz platonický vzťah , lebo si nevie predstaviť odchod na front bez toho, aby mu Lucia parila ako žena. Dohodnú sa, že si budú patriť na Vzkriesenie. Vo veľkonočnom týždni sa osud mileneckej dvojicetragicky završuje, zomierajú v ruinách kostola (Chrámu svätého Gerváza kam si išli vypočuť krásnu hudbu – zrútil sa na nich mohutný pilier) pri bombardovaní Paríža vo chvíli najväčšieho šťastia.
Autor v tomto diele zobrazil !!!lásku ako najkrajší a najčistejší ľudský cit !!! a vojnu ako zlo, pred ktorou človek nenachádza ochranu a pokoj ani v chráme. Bombardovanie chrámu je symbolom vojny, ktorá pochováva všetko, čo je krásne, čisté a nevinné.
Dielo je plné protikladov: