Povojnoví dramatici nadviazali na medzivojnovú drámu, najmä na tvorbu J. Barča - Ivana. Sústredili sa na existenciálne vyhrotené situácie, keď sa hrdina musel rozhodnúť medzi povinnosťou a túžbou, násilím a humanizmom, dobrom a zlom. Obľúbené boli komédie a veselohry - mnohým dielam chýbalo umelecké stvárnenie, boli bezkonfliktné a upadali do schematizmu, šablóny.
Kríza tzv. kamenného divadla – kde bolo hľadisko stroho oddelené od javiska, preto sa hľadali nové podoby divadelného prejavu -koncom 60-tychrokov vznikajúdivadielka malých javiskových foriem.
Začiatkom 60. rokov- veľa hier (uvoľnenejšia spoločenská a politická klíma v období kritiky kultu
osobnosti). Vznikajú nové hry nielen obsahom, ale aj formou. Experimentátorské tendencie presadzovali aj profesionálne divadlá – v r. 1962 vznikla Nová scéna SND, kde sa spočiatku hrávali avantgardné hry svetových autorov. V r. 1974 vzniklo v Trnave Divadlo pre deti a mládež, ktoré sa zásluhou B. Uhlára a J. Nvotu stalo centrom slovenskej divadelnej moderny - dnešné Divadlo Jána Palárika v Trnave.
Začiatkom 70. rokov - obdobie tzv. konsolidácie, preto sa mnohí autori odmlčali. Socialisticky orientovaná kritika presadzovala myšlienku tzv. bezpečného zakotvenia v realite. Napriek tomu sa niektorí autori nevyhýbali experimentovaniu.
Po roku 1989 siahajú divadlá po autoroch, ktorých hry boli zakázané alebo sa na ne zabúdalo (Karvaš, Lahola, Bukovčan).
IVAN BUKOVČAN (1921-1975)
Na vzťah jednotlivca a spoločnosti, morálnej zodpovednosti či viny za porušenie zásad humanity sa Bukovčan zameral v triptychu: Pštrosí večierok, Kým kohút nezaspieva, Zažeň vlka.
Ústrednou témou týchto hier je problematika zrady a stroskotávania ideálov.
!!! Najdôležitejšie dielo z otázky !!! Vedieť!!!
Dráma KÝM KOHÚT NEZASPIEVA (1969)= je !!!hra v 2 dejstvách s prvkami EXISTENCIALIZMU,v ktorej sa autor vrátil do obdobia po potlačení SNP. Zároveň jePSYCHOLOGICKOU drámou riešiacou morálne otázky zodpovednosti jednotlivca za svoje činy. !!!
Celou hrou sa tiahne BIBLICKÝ MOTÍV Judášovej zrady (teda zrady človeka človekom) a Petrovho zapretia Krista – holič Stano Uhrík ZAPRIE V SEBE ČLOVEKA, zabije tuláka.
Názov hry je parafrázou Ježišovho výroku, kedy pri poslednej večeri Ježiš predpovedá Judášovu zradu a hovorí, že skôr ako zaspieva kohút, ho Peter 3x zaprie.
!!! V hre ZRADIA hrdinovia niekoľkokrát jeden druhého, ale hlavne sami seba, svoju ĽUDSKOSŤ a DôSTOJNOSŤ. !!! Holič Uhrík v hre spácha samovraždu podobne ako Judáš po svojej zrade Ježiša.
Tieto myšlienky v hre vyslovuje učiteľ Tomko a predovšetkým starec Terezčák - cituje Evanjelium svätého Matúša:
„Je napísané v evanjeliu sv. Matúša: A keď jedli, povedal: Amen, vravím vám, že jeden z vás ma zradí (hlbokým, trpkosťou presýteným hlasom). Tak už nečakajme...nech sa slovo stane skutkom...Zraďme už jedného z nás... Nech už 9 Judášov vydá nevinného...“
Starec (vynorí sa z úzadia):Ráno sa blíži, už je neďaleko...V Evanjeliu je napísané: Prvej než kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš...
Tomko: Áno, bude to tak. Už je to tak - Zrádzame jeden druhého. Sami seba...človečenskú podobu...
ŠTRUKTÚRA diela:
Pod vplyvom EXISTENCIALIZMU autor vytvára !!! HRANIČNÚ SITUÁCIU – BLÍZKOSŤ SMRTI !!!, v ktorejpostava odhaľuje svoj charakter, prestáva skrývať motívy svojho konania, zabúda na ľudskosť a ohľady, je sebecká, snaží sa zachrániť za každú cenu.
KONFLIKT hry je postavený na psychickom tlaku na zajatých rukojemníkov a cez neho vystupňoval dramatické napätie.
Postavy: 10 rukojemníci nemeckého dôstojníka – sú spomedzi seba donútení vybrať jedného, ktorý bude popravený. 10 ľudí – rozličného pohlavia, veku, pôvodu, sociálneho postavenia. Všetci majú niečo spoločné – nedodržali hodinu stanného práva, po ktorej sa nesmeli zdržiavať vonku. Každý má na to istý dôvod. V 2. dejstve svoje postavy jasne delí: na charakterové a bezcharakterové.
Miesto: uzavretý priestor - pivnica = väzenie, vyvoláva rôzne reakcie u ľudí
Kontrasty: ŽIVOT - NEVINA - SLOBODA
SMRŤ - VINA - NESLOBODA
Motív: VRAŽDY ako morálny problém
ČASU – je ohraničený,vymedzený:Kým kohút nezaspieva – do svitania sa musia rozhodnúť
koho obetujú.
Hra je podobenstvom o ľudskej veľkosti a zrade. Zoči-voči SMRTI každý odkrýva svoj SKUTOČNÝ CHARAKTER.Spoločnosť sa polarizuje na tých, ktorí sa nechcú stať spoluvinníkmi vraždy,a na tých, ktorí podľahnú panike v snahe zachrániť si vlastný život.
Charakteristika postáv:
TULÁK – cudzí mladík (utečenec z transportu do koncentračného tábora), nikto o ňom nič nevie, je realista, vysvetľuje všetkým, v akej sa nachádzajú situácii, berie ostatným ilúzie, hovorí, že ich čaká smrť a pán Fischl im nepomôže, na svoju úprimnosť doplatí životom – stane sa obeťou Uhríkovej zbabelosti a strachu.
Holič UHRÍK – sebecký, pokrytecký, zbabelý – chce sa zachrániť za každú cenu i za cenu, že ohrozí život niekoho iného. Nezvládne napätú situáciu a stane sa vrahom. I tulákovu smrť chce využiť - mŕtve telo tuláka ponúka Nemcom.
Učiteľ Tomko – učil všetkých, je oporou najmä pre mladých Fanku a Ondreja, jediný dbá na to, aby sa aj v krajnej situácii správali dôstojne a milosrdne, ako sa na ľudí patrí.
Starec TEREŠČÁK – odvoláva sa na Bibliu, hľadá ospravedlnenie toho, čo chcú urobiť. Vo chvíli, keď mu hrozí smrť je šťastný – dozvedá sa od Nemcov, že jeho syn nespolupracoval s fašistami, hoci ho celé mesto považuje za zradcu. Nechce sa obetovať, lebo chce očistiť jeho meno.
Zverolekár Šustek – sebecký, záleží mu len na svojej záchrane
Mladá zaľúbená dvojica – gymnazistka 16 ročná Fanka a študent Ondrej sa nestihla vrátiť z rande
Prostitútka Marika – dievča, nad ktorou ohŕňa nos pani lekárnikova, hoci jej manžel bol Marikiným zákazníkom.
Pôrodná babica Babjaková
Výrazové prostriedky textu:expresíva, apoziopézy – prerušené výpovede, elipsy
Dej:
Príbeh drámy sa odohráva v malom mestečku istej novembrovej noci 1944. Krajne vypätá situácia poslúžila autorovi na konfrontáciu ľudí a ich morálnych kvalít. V pivnici deportovanej židovskej rodiny sa večer zíde 10 ľudí: zaľúbenci Franka a Ondrej, starec Terezčák, babica Babjaková, zverolekár Šustek, holič Uhrík, učiteľ Tomko, Tulák – muž, ktorý utiekol z transportu do koncentračného tábora, pani lekárnikova, prostitútka MarikaMondoková. Všetci sa navzájom poznajú. Jediný, koho rukojemníci nepoznajú je Tulák.
Spočiatku si myslia, že sú tam náhodou a až neskôr zisťujú, že sú uväznení ako rukojemníci. V malom mestečku je zabitý nemecký vojak loveckým nožom. Vrah sa nenájde, a preto Nemci zaistia 10 ľudí - rukojemníkov, ktorí majú zomrieť za zavraždeného nemeckého vojaka (za jedného desiati), ak sa do svitania (kým kohút nezaspieva) vrah neprihlási. Prostredníkom medzi zaistenými a veliteľom mesta, majorom von Lucasom je obchodník s drevom pán Fischl.
Neskôr sa situácia zdramatizuje. Nemecký veliteľ major von Lucas už nežiada za mŕtveho vojaka smrť 10 rukojemníkov, ale len jedného, pretože krvnou skúškou sa ukázalo, že zabitý vojak bol v službe opitý. 9 rukojemníkov môže odísť domov, ale 1 z nich si musí otvoriť pivnicu, vyjsť von, bežať, aby ho Nemci zastrelili na úteku. Toho jedného si však musia spomedzi seba vybrať sami.
Nervozita stúpa. Šustek a Uhrík nechápu, že keď si vyberú sami jedného spomedzi seba, tí zvyšní 9 budú žiť na úkor neho, stanú sa vrahmi.Pod bezprostrednou hrozbou smrti, ich pud sebazáchovy núti konať inštinktívne, zhodiť masku pretvárky.
Holič Uhrík podozrieva Tuláka, ktorý má pri sebe lovecký nôž. Zachová sa ako Judáš. Vyprovokovaný slovami Tuláka, ktorý ho označí za udavača, tchora, Judáša, stratí sebakontrolu a britvou zavraždí spoluväzňa – tuláka. Zozadu ho sekne britvou do krčnej tepny. Autor do úst Tuláka vkladá aj kritiku násilia. Tulák: „ Toto chce každé násilie...Aby človek bol iba sám sebou. Osamelý, slabý, zlomený, zúfalý...Aby nestál...aby kľačal...plazil sa po zemi...Aby bol červíkom v hnoji.(Tulák Uhríkovi). Aby bol ako ty.“
Fischl potrebuje len telo, rukojemníci sú voľní, všetci sú však presvedčení, že obetovať by sa mal Stano. Ten napokon neunesie ťarchu viny a pod tlakom výčitiek svedomia berie kľúč od pivnice a nemeckí vojaci ho zastrelia akoby pri pokuse o útek. Hra sa končí slovami učiteľa Tomku: „ Boli to naši... bratia... Naši nešťastní bratia...“
Ivan Bukovčan - Kým kohút nezaspieva... = biblický motív Judášovej zrady = teda zrady človeka človekom, zapretie ľudskosti a dôstojnosti v človeku – holič Stano Uhrík zaprie v sebe človeka, zabije tuláka, 10 rukojemníkov si spomedzi sebamajú vybrať toho, kto sa obetuje, hraničná situácia = blízkosť smrti = každý odkrýva svoj skutočný charakter.Spoločnosť sa delí na tých, ktorí sa nechcú stať spoluvinníkmi vraždy: TULÁK,TOMKO, STAREC, a na tých, ktorí podľahnú panike v snahe zachrániť si vlastný život:UHRÍK, ŠUSTEK
TULÁK (pre seba, zamyslene). Proti násiliu má človek iba jednu šancu ...
TOMKO (čaká). A tá šanca ... ?
TULÁK (po chvíli, prosto). Chlapec to povedal. Ostať človekom ... Nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť… A svoju ľudskú tvár.
UHRÍK. A smiem sa opýtať — čo mi to pomôže? Zachovám si tvár — a prídem o hlavu! (Tulákovi, plný jedu.) Bez tváre sa dá žiť — ale bez hlavy nie, ty blázon ... !
ŠUSTEK (Tulákovi). Nie! Proti násiliu nemá človek nijakú šancu!
TOMKO. Nijaké násilie nie je trvalé... A napokon sa pohltí samo v sebe... a sebou samým, tak učia
dejiny!
UHRÍK. Nepoučujte, kriste, nie ste v škole! (Kričí.) Nemáme čas...! O tri hodiny svitá . .. !
PANI. Ešte tri hodiny ... možno sa ešte...
UHRÍK. Do rána sa už nič nestane! Je čas ... chystať sa na to najhoršie!
ŠUSTEK. Aspoň ten jeden z nás.
TOMKO. A kto ... ? - - - Vy, pán doktor?
ŠUSTEK. Je nás tu desať, pán učiteľ. .. !
STAREC. Je napísané v evanjeliu sv. Matúša: A keď jedli, povedal: Amen, vravím vám, že jeden z vás ma zradí. (Hlbokým, trpkosťou presýteným hlasom.) Tak už nečakajme... nech sa slovo stane skutkom ... Zraďme už jedného z nás ... Nech už deväť Judášov vydá nevinného ...
V posledných rokoch sa stali populárnymi tzv. „AUTORSKÉ DIVADLÁ“ – tieto divadlá venujú pozornosť súhre s obecenstvom a improvizácii.
Autorské divadlo spájadovtedy oddelenéaktivity autora, režiséra a tvorivosť herca. Text nie je definitívny, ostáva OTVORENÝ. Autor ponecháva priestor hercovej tvorivosti – dôležitá je improvizácia, herec dopĺňa autorský zámer, dotvára svoju rolu, preto predstavenie nie je vždy rovnaké.
Dominuje používanie sloganov, epigramov, alegórie, irónie i sebairónie. Snaha priblížiť sa divákovi vedie autora k používaniu žargónu a nárečia (RADOŠINCI).
Sú to avantgardné divadlá:
STOKA – vzniklo v 90 –tych rokoch v BA pod vedením B. Uhlára
GUnaGu – vzniklo v 80 – tych rokoch v Ba, vďaka dvojici V. Klimáček a I. Mizera, ale hlavne
RADOŠINSKÉ NAIVNÉ DIVADLO
RND = vzniklo pod vedenímStanislava ŠTEPKU v roku 1963 ako ochotnícke divadlo v Radošinej. V 70. rokoch získalo veľkú popularitu a postupne sa profesionalizovalo. Od r. 1970 má stálu scénu v Bratislave. Uvádza len hry S. Štepku. Pre všetky svoje hry píše Štepka aj texty piesní.
Počas existencie RND sa v ňom vystriedalo viacero hereckých a autorských osobností: Katarína Kolníková,Milan Markovič (autor hudby), Ján Melkovič (súčasný autor hudby), Anka Šišková, Monika Hilmerová, Soňa Norisová, Csongor Cassay.
Spája v sebe charakteristické črtyvidieckeho OCHOTNÍCKEHO DIVADLA a mestského INTELEKTUÁLNEHO KABARETU. Svoje hry píše a hrá, okrem spisovnej slovenčiny aj v rodnom radošinskom NÁREČI, ktoré mieša s prvkami mestského ŽARGÓNU. !!!
Hry RND humorne odhaľujú neresti Slovákov. S obľubou PARODIZUJÚ nedotknuteľné veličiny histórie (Jánošík, Štefánik) i súčasnosti. Obľubujú priamočiary, hravý humor a útočnú satiru.
RND neparoduje diela antickej literatúry, ale SLOVENSKÚ LITERATÚRU a ĽUDOVÚ SLOVESNOSŤ, (Prišiel na bielom koni ako Martin. A takto mi zašepkal do uška: Anička, dušička nekašli...) populárne ŠLÁGRE, politické HESLÁ.
Jeho hrdinovia vnímajú svet detsky priamym spôsobom, a tak odhalia jeho absurdnosť a abnormalitu. Ich naivnosť nie je hlúpa a prízemná, je to ľudová múdrosť prefíkaných šašov a klaunov.
Využíva hromadenie slov ako absurdná hra, časté sú asociatívne skupiny slov.
Prvé hry využívali princíp montáže a koláže scénok:
Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z – debut z roku 1963
Jááánošííík, Človečina - satira spoločenských pomerov pod rúškom ľudovosti
JÁÁÁNOŠÍÍÍK (Správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu) –základným stavebným prvkom hry je
!!! SLOVNÝ HUMOR a PARÓDIA. !!! Dominantná je paródia mýtu okolo Jánošíka. V hre spracúva Štepka jánošíkovskú tradíciu na svoj spôsob, paroduje ju. Dramatický text strieda s komentármi a pesničkami.
Útvar:DIVADELNÁ HRA s PIESŃAMI,nie je členená na dejstvá, jednotlivé časti sú pomenované ako kapitoly v próze napr. Zrodenie legendy, Zlatým povojníčkom bola povíjala, Keby slnko znalo....
Terčom satiry v tejto hre je legenda o ľudovom hrdinovi. Štepka neprijal tradovanú predstavu o Jánošíkovi a sám vstúpil do súkromia rodiny Jánošíkovcov. Nachádza tu len karikatúru bežných starostí, ľudských slabostí a nerestí. Nič hrdinské ani predurčené na to, aby sa dostalo do dejín.
Jánošík sa vracia zo škôl, ale nechce prijať svoju zvyčajnú historickú rolu. Chce žiť ako obyčajný človek. Jánošíkovi (M. Markovič) sa vôbec nežiada zbíjať, radšej by zostal doma. Až pod tlakom literárneho pohľadu (tak sa to traduje, tak je to napísané!), legendy, frflúc, odchádza do hôr. Nie z vlastnej vôle, ale pod tlakom tradície, na naliehanie matky, sestry, milej, tí všetci túžia po hrdinovi, ktorý potrestá všetky krivdy páchané miestnou šľachtou. Legenda sa prevracia naruby. Jeho cieľom nie je moralizovať. Preto sa napokon z predstaviteľov Jánošíkovcov vykľujú pacienti psychiatrickej liečebne. Ošetrovateľ si príde po Jánošíka a Uhorčíka, alias Herca a Vedúceho, dostanú nemocničné pyžamové kabátiky:Uhorčík: Ďuri, našiel nás, pán vychovávateľ nás vždy nájde
Ošetrovateľ im dovolí povedať poslednú vetu z hry, ktorú si sami napísali:
Jánošík: Keď ste si nás upiekli, tak si nás aj veďte...!
!!! Hra má voľnú kompozíciu. Dej sa začína narodením Jánošíka = Zrodenie legendy. Nasleduje 6 epizód z poddanskej minulosti. Záver tvorí Koniec legendy. Po jednotlivých epizódach nasledujú piesne.
Dejová zložka hry je potlačená do úzadia, do popredia vystupujú vtipné komentáre, pesničky, vsuvky. Ide vlastne o druh kabaretu. !!!
Ďalšie hry už majú výraznejší dejový podklad :
Človečina, Alžbeta Hrozná alebo Krw story
Pavilón B, Ženské oddelenie, Čierna ovca, Konečná stanica, Kino Pokrok, Hotel Európa
Stanislav Štepka - Jááánošííík (úryvok) = radošinské nárečie + slovný humor = prechádza z nárečia do intelektuálneho slovníka, využíva domáce a cudzie slová, frazeologizmy
TEČTE, SLZY, PRÚDMI TEČTE
JÁNOŠÍK. Mamička, Anička, sused Samo, čo je? Čo sa udialo za tie dni a noci, čo som nebol doma?
SAMO. Nyšt takého zvlášneho. Robíme na pánskom i po nocách doma, aj do kostola chodýme, sem-tam sa volado narobí, sem-tam sa volado narodý, ba volakerí už aj pomreli. A tak.
ANIČKA. Jurko, predsa si prišiel? Moja láska!My love!
JÁNOŠÍK. Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený. Cituje z Maríny
MAMIČKA. Nič zvláštne. Iba otec umrel.
JÁNOŠÍK. A v tomto mojej duše ohlase celý svet mi je zavretý. Cituje z Maríny
SAMO. Už sme ho aj pochovali. Hrob je ešte celkom teplý.
JÁNOŠÍK. Z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi kýva zo sto životov.
MAMIČKA. Mala som s ním sto životov. Cez deň na robotách, poobede ležal v kaštieli na dereši, v noci som ho mastila a nad ránom už bol zasa hore a brúsil valašku. No nedožil sa toho krásneho dňa, keď si pravda sadne za stôl jeho ľudu. Cituje zo Smrti Jánošíkovej
Na konci 60. rokov sa zvyšuje záujem o DIVADLÁ MALÝCH JAVISKOVÝCH FORIEM, kde si mladí ľudia na improvizovaných scénach inscenovali to, čo sa im najviac prihováralo.
V roku 1967 založili Milan Lasica a Július Satinský - prvú slovenskú alternatívnu profesionálnu scénu v BA Divadlo Na korze. Ich kritické (satirické) hry nezodpovedali predstavám socializmu, preto ho v r. 1970 rozpustili (bola to satira na politické pomery, používali intelektuálny humor). Neskôr pôsobili v Štúdiu S, ktoré od polovice 80 - tych rokov pôsobením L+S získava charakter alternatívnej, experimentátorskej scény s prvkami autorského divadla.
MILAN LASICA A JÚLIUS SATINSKÝ (1940 vo Zvolene a 1941 – 2002 v Bratislave)
Sú predstaviteľmi slovenského AUTORSKÉHO DIVADLA. !!!S postmoderným divadlom ich spájaPARÓDIA až groteska, dekompozícia = rozbitie tradičného členenia drámy, hra v hre, nespokojnosť s definitívnou podobou textu = varírovanie, herectvo pripomínajúce herectvo klaunov v gagoch. !!!
Obaja vyštudovali divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave. V roku 1959 vytvorili dvojicu tzv. intelektuálnych komikov (tak ich nazvala kritika), vystupovali vo vlastných autorských programoch. V rokoch 1968 - 1970 účinkovali v priestoroch Divadla Na korze. V rokoch 1971-72 nemohli na Slovensku vystupovať - české divadlo Večerní Brno. Inšpirovali sa najmä Osvobozeným divadlom(Voskovec a Werich) a Divadlom Semafor (Šlitr, Suchý). Neskôr boli členmi činohry Novej Scény v BA, ale nemohli spolu vystupovať. Neskôr založili Štúdio S.
!!! Sú považovaní za zakladateľov INTELKTUÁLNEHO AUTORSKÉHO, KABARETNÉHO DIVADLA na Slovensku. Ich divadelný jazyk bol bohatýna žargón, nárečie, ľudové výrazy. !!!
!!! Ich text nemal nikdy konkrétnu formu, často bol dotváraný priamo na scéne. !!!
L+S sa stali glosátormi spoločenského, politického a kultúrneho diania. Žánrovo sa ich tvorba vymedzuje na krátke útvary – dialógy, pesničky, scénky. Predstavujú dvojicu, ktorá využívala svoje IMPROVIZAČNÉ SCHOPNOSTI, HRU s JAZYKOM, ŽIVÝ KONTAKT s PUBLIKOM–obecenstvo reagovalo s dialógom, vedeli o čom sa hovorí v narážkach, nešlo o vulgárny humor, ale IRÓNIU až PARÓDIU, nečakané spojenia POÉZIE a HUMORU.!!!
Témou dialógov L+S je:
Postavy nemali konkrétne mená, ale iba všeobecné pomenovania (napr. Pesimista, Optimista).
DIELA: SOIRÉE
NEČAKANIE na GODOTA – paródia na dramatickú hru od S. Becketta
Náš priateľ René – paródia s narážkami na dielo J. I. Bajzu: René mladenca prihodi a skusenosti
Plné vrecká peňazí – muzikálové prepracovanie hry J. Soloviča
Nikto nie je za dverami - TV cyklus s hosťami, neskôr Všetci sú za dverami
DEŇ RADOSTI- trialóg (Lasica – Optimista, Satinský - Pesimista, Jaro Filip ako klavirista) – kabarety, ktoré ich preslávili v televízii, využívajú gag
GAG (z ang - geg) – !!!IMPROVIZÁCIA, žartovná vložka, ako prostriedok SITUAČNEJ KOMIKY, je založený na improvizácii a neočakávanom komickom nápade vyplývajúcom zo situácie. !!! napr. niekto chce naliať hosťovi čaj, a hosť v poslednej chvíli odsunie šálku nabok.
!!! VEDIEŤ !!!
SOIRÉE (spoločenský večierok, 1968) – prvá hra, dramatický DIALÓG, nemá podobu celovečernej hry. Samotní autori ju nazývajú stretnutie s obecenstvom. Texty sú rôznorodé – obsahujú !!krátke skeče/scénky, dialógy, humorné scénky, poetické texty Tomáša Janovica.!!
Štruktúra diela: hra sa v knižnej verzii delí na 3 časti: 1. časť večera, 2. časť večera a 3. časť Hamlet
Obsah: autori zacieľujú analýzu v textoch do ľudského vnútra, do vzťahov, ktoré človek vytvára a zároveň je ich obeťou.
Zosmiešňuje politické javy socialistického systému, ale texty pôsobia nadčasovo a sú stále aktuálne.
L+S vytvorili !! intelektuálne autorské divadlo, !! v ktorom vypustili postavy a vystupujú sami za seba. Texty sú ASOCIATÍVNE, využívajú slovné hračky.
!!! HUMOR je založený na PARODOVANÍ ZNÁMYCH LITERÁRNYCH TEXTOV a IMPROVIZÁCII. !!! Využívajú ironizujúci dialóg, ktorý je obohatený o cudzie jazyky (angličtina, maďarčina, nemčina, ruština, napodobnenina francúzštiny, čínštiny) a nárečia.
!!! VEDIEŤ !!!
Milan Lasica - Július Satinský: SOIRÉE 3. časť Hamlet (úryvok) = text je asociatívny, humor je založený na parodovaní známych literárnych textov a improvizácii
L: Išiel som. Idem za ním, po chodbe, so sviečkou v ruke, ešte si vravím – škoda, že som tú sviečku nezapálil, aspoň by som dačo videl – a tu zrazu – na konci chodby – kráľ!
S: Čo tam robil?
L: Kľačal pred krucifixom a niečo si mrmlal. A tu vidím. Že ku kráľovi sa blíži tieň.
S: Jeho vlastný tieň?
L: Cudzí. Vlastný tieň mal pri sebe. A zrazu sa nad kráľom zjavil tieň dýky!
S: A dýka nikde, čo? Haha!
L: Čoby, tú dýku držal v ruke kráľov synovec.
S: Ktorý je to?
L: Ten malý blonďák, čo ho stále strašíte na hradbách,
S: Á, Hamlet! Toho poznám. Veď je to hlavná postava. Veľmi sčítaný človek.
L: Tiež si to myslím.
S: A viete, že takí ľudia, čo veľa čítajú, môžu na to doplatiť?
L: Myslíte?
S: Napríklad ja. Minule idem po hradbách a zrazu oproti mne – Anna Kareninová.
L: Obidva diely?
S: Vravím jej: „Anča, čo tu robíš?“ a až potom som si uvedomil, že je to púhy prelud mojej sčítanej mysle. Tak som sa s ňou rozlúčil. Išla do jedálne. Bola hladná ako vlk.
L: Strašne je hladná, odkedy je brožovaná.
NEČAKANIE NA GODOTA (1969) – satirický dramatický dialóg je paródiou na absurdnú drámu Samuela Becketta Čakanie na Godota.
Obsah diela:2 muži v stredných rokoch sú netrpezliví, keď prvý sedí, druhý chodí a potom naopak. Neskôr chvíľu obaja chodia a chvíľu obaja sedia. Hovoria, že na nikoho nečakajú, čo ich posunie do analyzovania slova čakanie.
V dialógu je veľa slovných hračiek odvíjajúcich sa od slova čakanie a irónia tu má podtón kritiky socialistickej spoločnosti v 60. rokoch 20. storočia.
ŠTRUKTÚRA diela: Hlavnými motívmi v dialógu sú ČAKANIE (čakanie na zmenu) a GODOT.
Na rozdiel od Beckettovej hry tu vieme kto Godot je. GODOT je personifikácia TOTALITNÉHO režimu, socialistických nariadení, človek, ktorý bol stále pod kontrolou režimu.
Kompozične ide o dramatický dialóg s ironickým podtextom
Postavy sú len očíslované, nemajú mená, je naznačené, že sa poznajú, pretože sa oslovujú „kolega“. V dialógu:
Nie je čo hrať, všetko sa odohráva v slovnej rovine, je to výmena replík (analýza slova čakania).
V dialógu využívajú asociatívny princíp (nadväzovanie), udržiavanie kontaktu s obecenstvom.
V texte sa skoro nenachádzajú režijné a scénické poznámky – všetko sa odohráva v slovnej rovine.
Ich INTELEKTUÁLNY humor je založený na slove a inšpirovaný známymi či menej známymi literárnymi textami - výraznými prostriedkami sú irónia a kalambúr.