Epická poézia – veršový systém

Epická poézia – veršový systém

1. Pojem epická poézia

Je písaná viazanou rečou ale má dej – dá sa prerozprávať jej obsah

2. Žánre epickej poézie

Epická báseň – báseň, ktorá ma základne znaky rozprávania (dej, príbeh, hrdinov)

Lyricko – epická básnická skladba – prelínajú sa v nej lyrické aj epické prvky

Epos – rozsiahla epická básnicka skladba so širokým záberom deja a udalostí a hrdinských činoch (bohovia)

Balada – smutný až pochmúrny dej, má zvyčajne tragický koniec

Bájka – vymyslený príbeh s výchovným cieľom, zvieratá alebo neživé predmety konajú ako ľudia

Poéma – rozsiahla lyrickoepická básnická skladba, od eposu sa rozlišuje tým, že má aj lyrickú zložku

Romanca epická báseň neveľkého rozsahu. Vznikla v stredovekom Španielsku ako ľudová epická pieseň. V období romantizmu sa začala využívať aj v literatúre, kde sa v mnohom priblížila balade. Na rozdiel od balady sa v romanci spracúva obvykle radostná, optimistická tematika.

Historické a hrdinské spevy

Ľudová historická pieseň je druh piesne, ktorá je výtvorom neznámeho kolektívneho autora a zachovala sa ústnym podaním. Obsahom a melódiou vyjadruje city, nálady, myšlienky a túžby ľudí. Patrí medzi najstarší druh lyriky.

3. Rytmus básne

Rytmus – je založený na pravidelnom opakovaní rovnakých alebo podobných prvkov v určitej postupnosti, pravidelnosti. V poézii chápeme pod týmto pojmom pravidelné opakovanie zvukového prvku reči. Podľa toho rozoznávame i niekoľko veršových systémov, každý založený na opakovaní iného prvku reči.

4. Veršový systém

Systém časomerný alebo časomiera – na tvorbe rytmu sa zúčastňuje dĺžka slabiky. Rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík. Dĺžka slabík je merateľná časom – preto aj názov časomerná. 
Jednotka na meranie dĺžky slabiky sa nazýva móra. Na vyslovenie dlhej slabiky potrebujeme čas dvoch mór, na vyslovenie krátkej jednu móru. 

Sylabický veršový systémvoláme aj slabičná prozódia, vôbec sa neopiera o stopovú organizáciu verša. Na vytváraní rytmu sa podieľajú tieto rytmické prvky:
Rovnoslabičnosť (izosylabizmus), intonačná prestávka deliaca verš na dve časti Spájanie veršov do dvojverší a dvojverší do štvorverší – súvisia spolu významovo Združený rým
Rytmicko – syntaktický paralelizmus (keď je verš vlastne aj vetou)
Sylabická prozódia sa u nás uplatnila najmä v období štúrovského romantizmu.

Sylabotonický veršový systém(slabično-prízvučná prozódia) sa opäť opiera o stopovú organizáciu veršov. Dôležitá však nie je dĺžka slabiky, ale jej prízvučnosť, resp. neprízvučnosť, teda slovný prízvuk. Sylabotonická prozódia pozná len tri stopy, a to trochej (prízvuk a neprízvuk), jamb (neprízvuk a prízvuk) a daktyl (prízvuk, neprízvuk a neprízvuk).

Tonický veršový systém ktorý je založený na mieste prízvuku vo verši, ale pre stály prízvukom v slovenčine nevyhovuje.

5. Sylabický veršový systém

Založený na rovnakom počte slabík vo verši

Znaky:

-opakovanie veršov s rovnakým počtom slabík

-výskyt združeného rýmu

-intonačná prestávka v strede verša

-rytmicko-syntaktický paralelizmus – zhoda veršového a rytmického členenie (nie sú tam veršové presahy)

História:

Ide o najstarší veršový systém. Sylabická prozódia sa u nás uplatnila najmä v období štúrovského romantizmu. Korene tejto prozódie však siahajú ešte hlbšie – do obdobia slovenskej barokovej poézie a tvorby Hugolína Gavloviča. 

6. Básnické prostriedky

Trópy– nepriamo označujú javy a predmety na základe podobnosti. Patria k nim:

- Metafora – prenesenie významu na základe podobnosti /horela roľa, slnko sadá/
Personifikácia – zosobnenie /cesto rastie, slnko sa smeje/
Prirovnanie /rapoce ako straka/
- Metonymia – prenesenie významu na základe vnútornej podobnosti /dedina mlčí, kúpiť si Nightwish/
Synekdocha – zámena pomenovania časti za pomenovanie celku /neprišla ani noha/
Hyperbola – zveličenie /nevidel som ťa 100 rokov/
Eufemizmus – zjemnenie /pominul sa – zomrel/
Irónia – spôsob vyjadrovania , lit. Skutočný význam je opačný ako ten, čo z danej formulácie vyplýva
Symbol – konkrétna predstava, ktorá slúži k označeniu abstraktného pojmu /srdce – láska, kríž kresťanstvo/
Básnický prívlastok – /červené líčka, zlatisté lúče/

Figúry– sú založené na opakovaní , hromadení slov/hlások

Slovné :
Anafora – opakovanie slov na začiatku veršov
Epifora – opakovanie slov na konci veršov
Epanastrofa – na konci jedného a začiatku druhého verša
Epizeuxa – opakovanie slov za sebou

Zvukové :
Onomatopoja – zvukomalebnosť – zoskupovanie hlások ma napodobniť zvuk alebo vyvolať citový dojem

Eufónia – usporiadanie hlások aby vyvolali estetický zážitok. Zakladá sa na opakovaní hlások.

Vetné :
Oxymoron – spojenie slov s protichodným významom /láska neláskava/
Klimax –vzostupná gradácia
Antiklimax – postupne znižuje alebo zoslabuje výraz/zmysel vety
Paradox – naoko protizmyselný spravidla vtipný výrok

Asyndeton – vynechávanie spojok

Polysyndeton – hromadenie spojok

Rečnícke :

Rečnícka otázka 

Rečnícke zvolanie 

Oslovenie

7. Členenie básnického textu

Verš – základná jednotka básnického rytmu. Spravidla je to jeden riadok básnického textu

Druhy veršov: 4.bod

Strofa – skupina veršov oddelená od druhej skupiny veršov medzerou

Druhy strof:

Sonet – 14 veršov (2 štvorveršia + 2 trojveršia)

Sládkovičová desaťveršová strofa

Stanca – 8 veršov

Spev – vyššia kompozičná jednotka ako strofa

8. Povinní autori

Gavlovič – Valaská škola mravúv stodola

Zbierka didakticko – reflexívnej poézie, BAROK

Františkánsly mních ochorel na pľúca a liečil sa s pastiermi na salašoch, kde čerpal námet na dielo. Vo veršoch poskytuje rady a poučenia vo vzťahu k rodine, priateľom, práci, vzdelaniu, vlasti, kritizuje nerovnosť medzi ľuďmi, povery, zlodejstvo. Zmyslom je viesť čitateľa k čnostnému životu.

Humorné verše miestami prechádzajú až do karikatúry, odcudzuje opilstvo. Zábavné prvky celú skladbu oživujú, ale nakoniec sa podriadili náučnej funkcii. Gavlovič týmto dielom podáva rady zábavnejším spôsobom, pretože nejde len o didaktické, ale aj o zábavné čítanie poloľudovej populárnej literárnej produkcie.

Samo Chalupka – Mor ho !

Literárny druh:epika
Literárny žáner:hrdinská lyricko-epická báseň
Idea: Za všetkých okolností bojovať za slobodu svojho národa, aj v už vopred prehratom boji a radšej zomrieť ako žiť v otroctve
Literárne obdobie: Romantizmus v slovenskej literatúre

Téma:statočný boj slovanských junákov za slobodu svojho kraja proti omnoho početnejšiemu rímskemu vojsku ( boj za práva národa) 
Miesto deja:hranice vlasti okolo Dunaja
Forma : používa združený rým ( aabb ) – sylabický prozodický systém 13-slabičný verš
Konflikt:Chamtivosť a túžba po moci rímskeho cára vyvolala boj medzi Slovanmi a rímskymi vojakmi

Jazykové prostriedky:
personifikácia :krv zovrela, mestá ľahli
metafora :svieti pevný hrad, veľkým citom srdcia im zahrali
symboly :orol, vatra = sloboda, orli = slovenskí bojovníci
epiteton : vysoké hory, šíra voda, valný Dunaj
epizeuxa :Mor ho!
synekdocha :kto kradmou rukou siahne ....

Autor:  bol slovenský romantický básnik a evanjelický kňaz, mladší brat Jána Chalupku. Významné diela: Spevy, Junák, Turín Poničan, Branko.

Hlavné postavy:rímsky cár 
slovanská družina – kolektívny hrdina 

Charakteristika hlavných postáv:

Slováci : mierumilovní, pohostinní, rovnosť medzi ľuďmi a sloboda

Rimania : krutí, panovační, chcú zvíťaziť za každú cenu

Dej:K cisárovi prichádzajú slovenský poslovia, ktorých autor opisuje ako junákov vysokých a zdatných. Praktiky ako napríklad: hlboké úklony, alebo klaňanie sa cisárovi sú im neznáme. Prinášajú mierové posolstvo od rady starších, ale zároveň cisára varujú. V ich krajine je hriechom keď, sa niekto nadraďuje nad ostatných, keď im chce vládnuť. V ich krajine sa všetci starajú len o svoje problémy.

Ich zvykom síce nie je napádať cudzie vlasti (mierumilovnosť), ale nemajú inú možnosť ak chcú prežiť. Ich nepriatelia si často podrobili ich krajinu a nazdávali sa, že z ich práce budú žiť naveky. Junáci prinášajú cisárovi na privítanie a na znak priateľstva chlieb a soľ. On však ich dary odmieta a odmieta aj ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Pyšným hlasom im povie, že rovnako ich vlasť ako aj všetky krajiny, ktoré povstali v boji proti Rímu, budú dobité, ľud zotročený a mladí junáci odvedení. Posli sa však jeho slov nezľaknú. Práve naopak, hľadia mu rovno do očí, bez strachu. 

Vytasia meče a akoby jedným hlasom zvolajú „Mor ho!“. Cisár sa zo strachu vrhá medzi svoju družinu. Na povel sa každý vojak chytá zbrane a zrazu je celá slovenská družina obkľúčená rímskymi vojakmi. No posli nepriateľov nepočítajú a statočne bojujú. Sú si vedomí toho, že ich nepremôžu, ale ak už majú padnúť, tak nech padnú ako víťazi.

Junáci bojujú ako kedysi ich dedovia, čo bránili vlasť pred nájazdmi a ktorých mená sa stali nesmrteľnými v ľudových piesniach. Posli zomierajú ranení ale bez vydania hlásku, nikdy sa už nevrátia, padli v boji za národ. Stávajú sa morálnymi víťazmi. Po skončení boja stojí cisár na bojisku, ale nemá dôvod radovať sa. Vidí mŕtvych Slovanov ,ale takisto aj hromady svojich vojakov ležiacich tam bez života.

Ján Botto – Smrť Jánošíková

Literárny druh: lyrika 
Literárny žáner: balada 
Téma: obraz zlapania a popravy Juraja Jánošíka 

Idea: v tomto diele chce autor zobraziť Jánošíka ako junáka slobody. Nechce opísať jeho hrdinské skutky, ale chce vyjadriť svoje city, ťažký osud poddaných, bezradnosť a odvahu slovenského národa 
Kompozícia: lyrický predspev + 9 spevov 
Miesto a čas deja:Slovensko za čias Jánošíka
Literárne obdobie:Romantizmus

Hlavné postavy:

Juro Jánošík udatný, smelý slovenský junák, túži po slobode zotročeného národa 

Gajdošík – jeho priateľ, neskôr zradca 

rozpor medzi skutočnosťou a snom
kontrast slobody a bezprávia 
využíva rôzne figúry: hyperbola, deminutíva (perečko),rečnícke otázky, epizeuxy (sloboda, sloboda, slobodienka moja),symboliku(Tatry, vatra, Dunaj).

Dej:Jánošík je v prvých 2 spevoch predstaviteľom protifeudálneho odboja a postavou z ľudovej slovesnosti. V 4. speve sa mení na romantického hrdinu a v 5. speve na bojovníka za práva slovenského národa. V 9. speve je alegorickou bytosťou, neuteká do mytológie, ale je to dôkaz jeho nesmrteľnosti. .

1. spev:J. výzorom, vlastnosťami zodpovedá ľudovej tradícii. Má nezvyklé oblečenie – červený dolomán, zelenú košieľku – a zbraň. Je prísny k bohatým a láskavý k poddaným, štedro rozdáva dukáty a vzácnu látku. Vzbudzuje rešpekt u pánov až v Budíne. Družina mu je oddaná, siroty sa za neho modlia.

2. spev: J. má nadprirodzené schopnosti presne tak, ako to podáva ľudová rozprávka. Je nezraniteľný, ani veľa drábov ho nezastraší, lebo má v opasku silu, ktorú možno zničiť len strelou spakruky. Protifeudálne zameranie postavy vrcholí. Po zlapaní sa J. väzniteľov pýta, koľko rokov oni zdierajú ľud, keď jeho idú súdiť za sedem rokov zboja. Hrdo odmieta vykúpiť si slobodu zlatom zo svojich bájnych pokladov.

3. spev: Postava J. je pasívna, svoj žiaľ vypovie dievčina – duša ľudu. 

4. spev:J. je romantickým hrdinom, trpiacim protikladom sna a skutočnosti. Vo sne je voľný – v skutočnosti je pripútaný o skalu. Nezlomený je i v tejto situácii.

5. spev:Postava prechádza ďalšou transformáciou. Ústa väzňa hovoria slová štúrovcov, národných buditeľov. J. obžalúva ministra Bacha za príkaz spať večne, ktorý vydal národom po revolúcii. Zakázal akýkoľvek národný pohyb. Vyjadruje vieru tých, ktorí za práva svojho národa bojovali a prehrali. So silným emocionálnym nábojom vyjadril pocity romantikov, ktorí išli bojovať za národné práva a prví boli potrestaní šibenicou, väzením alebo policajným dozorom. J. presne formuluje, za čo ho (i iných) idú potrestať – za slobodu. To už nehovorí zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Preto je tu badateľný zemepisný posun – od Kráľovej hole k Tatrám – symbolu celého Slovenska.

6. spev:J. vystupuje vo veľmi ušľachtilej podobe, nie je už jedným z ľudu, ale svojím nadhľadom, schopnosťou analyzovať situáciu ľudu, stojí ako jeho duchovný vodca – cíti sa zodpovedný za osud ľudu. Neprihovára sa len kňazovi, ktorý ho sprevádza na poslednej ceste, ale k celému ľudu. Presne vystihuje stav bezmocnosti a neuvedomenia slovenského ľudu.

7. spev: Zaznamenávame návrat k „tradičnej“ romantickej podobe hrdinu. J. stojí neohrozený pred šibenicou, zrak upretý na svoj kraj a mysľou pri najbližších. Príroda sa spolupodieľa na atmosfére.

8. spev: J. ako postava tu nie je prítomný, ale je prítomný v rodiacich sa mýtoch o jeho osobe. Ľud si rozpráva o jeho pokladoch a jeho zmŕtvychvstaní.

9. spev:J. je alegorickou bytosťou, presne takou ako napr. víla. Je ženíchom kráľovnej víl.