Veľká epická próza – román

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: katyp (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.08.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 023 slov
Počet zobrazení: 5 171
Tlačení: 226
Uložení: 199

Veľká epická próza – román

1. Pojem román. Znaky románu

Román je žánrom veľkej epiky, najznámejší a najrozšírenejší žáner súčasnej prózy. Z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou. Prevažujú dejové zložky, s viacerými postavami a zložitými vzťahmi medzi nimi. Román sa vyvíjal nezávisle od iných žánrov ale prijíma všetko zo štýlových vrstiev jazyka. Rozsah románu nie je presne určený (60 000 – 200 000 slov).

2. Druhy – žánrové formy románu

 Historický: V tomto type románu sa autor vracia do minulosti. Zobrazuje určitú historickú udalosť a postavy. V historickom románe môžu okrem skutočných postáv, vystupovať aj fiktívne, resp. autorom vymyslené postavy. (Ladislav Nádaši Jége – Adam Šangala)

Detektívny: Je založený na hľadaní, pátraní po pravde. Nosným pilierom deja je objasňovanie nejakého zločinu. (Aghata Christie : Poirot, Slečna Marplová)

Dievčenský: Tento typ románu sa venuje témam a postavám blízkym najmä ženskému čitateľovi. (Anna zo Zeleného domu)

Biografický: Je to životopisný román, kde autor zobrazuje život niekoho iného.

Autobiografický: Autor zobrazuje svoj vlastný životopis. (Erich Maria Remarque : Na západe nič nové... )

Dobrodružný: Je založený najmä na zaujímavých udalostiach, napätí, nevšedných príhodách. (Carl May : Whinetou)

Sci-fi: Inak známy aj pod pomenovaním vedecko-fantastický román. Vystupujú tu vymyslené postavy, veci, javy... (Jules Verne : Cesta na Mesiac)

Cestopisný: Opis života a kultúry iných krajín a cesty po nich.

Sociálny: Tiež nazývaný spoločenský. Autor v ňom rieši problémy spoločnosti (ľudu) a zároveň poukazuje na život obyčajných ľudí (Jozef Cíger-Hronský : Jozef Mak)

Psychologický: Autor v ňom zobrazuje psychickú stránku postáv, ich vnútorný stav, prežívanie pocitov, atď. (F. Michailovič Doctojevskyj – Zločin a trest)

3. Kompozičný postup epického rozprávania v románe

Chronologický – jedna časová línia, dej je vyrozprávaný tak ako nasleduje

Retrospektívny – sa narúša časová postupnosť dejových prvkov, resp. dej sa odvíja spätne, nap. dielo sa môže začať smrťou hlavného hrdinu, až potom sa opíšu okolnosti okolo nej, autor sa vracia do minulosti

Reťazový - zachováva prirodzené časové, teda chronologické usporiadanie rozprávania príbehu. Často chýba hromadenie napätia (ktoré je charakteristické pre klasickú kompozičnú štruktúru). Takéto epické dielo (román, novela) často nemá zápletku, ani obrat. Jednotlivé kapitoly sú akoby príbehmi samy o sebe. Každý úsek je samostatný, časti spolu držia na základe postáv, miesta deja. Tieto príbehy sú akoby oká reťaze - samostatne nemôžu existovať, ale keď ich pospájame vytvoria reťaz alebo dokonalý obraz o hlavnom hrdinovi

Prúd autorovho vedomia – radenie udalostí nie je lineárne ale asociatívne => rozprávanie sa presúva z témy do témy, vpred i nazad v čase. Odráža sa tu realita samotného vedomia a podvedomia, ktoré narúšajú tradičné kategórie románu (zápletka, dej, charakteristika postáv a opis prostredia).

4. Súčasná veľká epická próza – postmoderna

  1. téma

5. Horizontálne členenie textu

Pásmo postáv

–je v texte naznačené a graficky vyčlenené úvodzovkami, resp. pomlčkami

  1. a) monológ- prehovor jednej postavy
  2. b) dialóg- rozhovor viacerých postáv - tvoria ho repliky(prehovory) postáv

Vnútorný monológ:

  1. a) v modernej próze sa v pásme rozprávača často objavuje myslený, nahlas nevyslovený prehovor postavy, spontánny tok myšlienok => umožňuje čitateľovi pochopiť vnútorné pohnútky postavy,
  2. b) vyjadruje sa polopriamou rečou, nevlastnou priamou rečou, niekedy aj priamou rečou.

3 druhy vnútorného monológu:

-úvahový,

-spomienkový, čiže retrospektívny,

-dejový - postava preberá funkciu rozprávača.

Pásmo rozprávača

- text rozpráva rozprávač, on je nositeľom rozprávania v texte je jeho reč mimo úvodzoviek, resp. pomlčiek

  1. a) Ja-rozprávanie(priame rozprávanie) - autor sa stotožňuje s niektorou postavou, je prítomný v príbehu (1. osoba)
  2. b) On-rozprávanie(autorské rozprávanie) - rozprávanie v 3. osobe

Pásmo rozprávača taktiež zahŕňa polopriamu reč, nevlastnú priamu reč a nepriamu reč.

6. Formy rozprávača (priamy a vševediaci)

 -autorský  vševediaci, rozvíja príbeh, opisuje, komentuje, uvádza reč postáva, zobrazuje prostredie. Pozerá na všetky postavy s nadhľadom, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami. Rozprávanie je v 3. os. sg.,
priamy úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela. Často prerozpráva príbeh v 1. os. sg., akoby ho on sám zažil = ja-rozprávanie. V tomto rozprávaní sonduje vnútro postavy – teda seba, dej je spomaľovaný opismi a úvahami,

7. Identifikácia fáz kompozičnej osnovy románu

?? Všetky zložky románového diela musia byť starostlivo usporiadané logicky aj umelecky – musia navonok i vnútorne tvoriť jednotu – t.j. musia tvoriť jednotnú kompozíciu.

Kompozíciu románu tvoria kapitoly, odseky, názov, pásmo rozprávača, pásmo postáv, dej, zápletka.. ??

8. Pásmo postáv

Literárny hrdina romantizmu (idealizácia)

Kontrast, harmónia kontrastov, je v pásme postavy hlavný prístup pri vytváraní postavy v dielach literárneho romantizmu

9. Povinní autori

A. S. Puškin – Kapitánova dcéra

Autor : Alexander Sergejevič Puškin
Názov diela :  Kapitánova dcéra
Literárny druh : Epika
Literárny útvar : Historická román / novela
Téma : Spravodlivý boj ľudu za slobodu v Rusku
Hlavná myšlienka: Autor sa zaoberá históriou Ruska, otázkami spravodlivosti a krivdy, slobody a zodpovednosti človeka za osud spoločnosti. Jeho sympatie sú na strane ľudu a jeho spravodlivého boja za slobodu.
Časopriestor : 18 .storočie , Rusko 
Hlavné postavy
:
Peter Andrejič Griňov –  Hlavná postava (zároveň rozprávač) , mladý šľachtic , statočný a rozumný
Andrej Petrovič Griňov - Petrov otec , Šľachtic
Avdoťja Vasilievna  Petrova matka 
Saveľji č- Griňov sluha , verný a dobrácky starec
Alexej Ivanyč Švabrin seržant v Belogorskej pevnosti bývalý vojak. Žiarli na lásku medzi Petrom a Mašou, pretože ona ho odmietla. Chce sa pomstiť Petrovi. Je skúsený, smelý, ale hrubý.
Ivan Kuzmič Mironov veliteľ Belogorskej pevnosti ,Máriin otec. Bol to človek s bezstarostnou povahou, neučený a prostý, ale veľmi statočný a dobrý.
Vasilisa Jegorovna - veliteľova žena , k Petrovi sa správala ako ku vlastnému synovi
Mária Ivanovna Kapitánova dcéra , plachá, rozumná a citlivá dievčina, zamilovaná do Petra .
Pugačov Hlavný hrdina , vodca povstania , chcel sa stať cárom 

Stručný obsah:

Peter Griňov odišiel slúžiť k vojakom do Belogorskej pevnosti, kde sa zaľúbil do Máše, dcéry kapitána Ivana Kuzmiča Mironova. Jedného dňa napadol pevnosť Pugačov. Kapitán a jeho žena boli popravení a Pugačov určil za nového veliteľa Švabrina, ktorý pred tým slúžil v pevnosti a posielal Pugačovovi správy. Keďže Griňov sa s Pugačovom stretol na ceste do Belogorskej pevnosti a daroval mu kožuch, Pugačov ho pustil na slobodu, a tak šiel Griňov slúžiť do Orenburgu. Švabrin chcel, aby si ho Máša vzala, ale tá ľúbila Petra Andrejeviča, tak ju nútil nasilu. Griňov sa o týchto krutostiach dozvedel a vydal sa Máši na pomoc. Cestou ho však zajali Pugačovovi ľudia a zaviedli ho k ich vodcovi. Griňov o všetkom povedal Pugačovovi a ten mu pomohol, vyslobodil Mášu a Švabrina potrestal. Pugačov viedol boje aj proti Orenburgu, ale nakoniec sa cárovým vojskám podarilo zvíťaziť a Pugačova zavreli. Obvinili však aj Griňova, ktorého udal Švabrin, vraj spolupracoval s Pugačovom. Máša sa o tomto nešťastí dozvedela a šla prosiť o milosť k cárovnej. Tej všetko rozpovedala a ona udelila Petrovi Andrejevičovi milosť. Pugačov bol popravený a máša s Griňovom sa zosobášili...

A.S. Puškin – Eugen Onegin

Román Eugen Onegin patrí k vrcholným dielam A: S. Puškina. Autor v ňom vykresľuje obraz ruského život v 1. polovici 19. storočia. Priebeh deja je pomalý, väčšinou napísaný formou monológu autora, len občas sa objaví dialóg. Puškin vyjadruje pomocou príbehu svoje myšlienky. Epiku na niektorých miestach striedajú lyrické opisy prírody a psychiky postáv. Puškin sa s Oneginom stotožňuje, porovnáva, napríklad „Mal som zlosť, on už ani to.“ alebo „vášeň nás do hry vtiahla, život chytil nás do lasa“. Prvé riadky románu napísal autor roku 1823, dokončil ju o sedem rokov neskôr. Pôvodne malo dielo 10 kapitol, zachovalo sa len 8. Práve tú desiatu kapitolu Puškin sám zničil. Táto kapitola opisovala premenu slečny Tatiany na dámu Tatianu, ak by sa dočkala svojho vydania, rozhodne by to bola najkontroverznejšia kapitola celého diela – autor v nej opísal svoje revolučné a politické názory.

Forma: Eugen Onegin je románom vo veršoch. Je v ňom použitá tzv. \" oneginovská strofa\", ktorá sa skladá zo 14 veršov.

Postavy a ich charakteristika

Eugen Onegin:

Je typ tzv. “zbytočného človeka“, ktorý nemá žiadne ciele ani spoločenské využitie a všetky jeho snahy sú márne a vedú k osamelosti a uzavretosti, hoci to bol pôvodne vzdelaný a nadaný človek. Bohužiaľ však pochádza z takého spoločenského prostredia, ktoré mu neumožňuje tieto prednosti, pretože jeho spoločenská vrstva je viac-menej nefunkčná a má zdeformovaný pohľad na život.

Tatiana Larinová:

Je protikladom Eugena Onegina. Je to ušlachtilá, citlivá a do snov ponorená mladá žena, ktorá je zväzovaná spoločenskými zvyklosťami a názormi.

Vladimír Lenský:

Romantický a zasnívaný básnik, ktorý sa stáva Oneginovim priateľom, napriektomu akí su rozdielny

Oľga Larinová:

Sestra Tatiany. Je jej opakom - veselá, pekná.

Dej:

Mladý, unudený a ľahkomyseľný Eugen Onegin už pomaly začal mať dosť života petrohradskej spoločnosti. Začal sa vyhýbať plesom a večierkom, po otcovej smrti odchádza na vidiek, k strýkovi na dedinu. Tu chcel Onegin nájsť zmysel života. Zoznámil sa s romantickým básnikom Lenským. Hoci sú každý úplne opačnej povahy, rýchlo sa stávajú priateľmi. Lenský ho zoznámi s pani Larinovou, ktorá má dve dcéry – milú, veselú a dobrú Oľgu a smutnú, opatrnú a stiahnutú Tatianu. Onegin len sleduje Lenského naivitu v jeho snahách o Oľgu, no pre jej sestru Tatianu je sám Onegin stelesnením sna. Tak teda Tatiana odhadzuje svoju plachosť a píše Oneginovi milostný dopis. Onegin však ostal vlažný a Tatiane odpísala, že ju má rád len ako sestru. Prišla zima. Lenský dotiahol cez jeho odpor Onegina k Larinovcov na slávnosť. Keď uvidel utrápenú Tatianu, veľmi sa nahneval na Lenského a v snahe pomstiť sa sa začal dvoriť Oľge. A tá ho neodmietla. To samozrejme vzbudilo žiarlivosť u Lenského a ten ho otvorene vyzýva na súboj. 

H. deBalzac – Otec Goriot

Literárny druh:epika
Literárny žáner:román
Idea: ľudská bezcitnosť a až prehnaná láska otca, poukazuje aj na to, ako môžu peniaze meniť ľudí.
Literárne obdobie: Realizmus vo Francúzskej literatúre
Téma:láska otca k svojim dcéram, ľudské trápenie a rozdiely medzi spoločenskými vrstvami. 
Kompozícia:dejová línia je jednoliata, bez odbočení, do deja vsúva opis prostredia, v ktorom sa dej odohráva; v pásme postáv používa aj úvahu, ktorá dramatizuje text, dej sa odohráva v 3 líniách (otec Goriot, Eugene de Rastignac, Vautrin)
Miesto a čas deja:dej sa odohráva v Paríži, v penzióne pani Vauquerovej, 2. polovica 19. storočia.
Konflikt:Konflikt sa odohráva v Rastignacovej duši. Konflikt medzi morálkou, spravodlivosťou a túžbou po peniazoch a postavení.
Hlavné postavy:
Otec Goriot - spravodlivý a milujúci otec, bývalý obchodník s cestovinami
Anastacia de Restaud - grófka, Goriotova dcéra
Delphine de Nucingen - barónka, Goriotova dcéra
Eugene Rastignac - študent, priatel otca Goriota, Delphinein milenec
Vautrin - bývalý galejník (bývalý odsúdenec na tažkú prácu) žijúci pod menom
podstivého cloveka
Bianchon - študent, Eugenov priatel
Pani de Beauseant - Eugenova sesternica

Stručný dej:

Otec Goriot, cestovinár, bohatý obchodník po smrti svojej manželky a prenesie svoju lásku na dcéry, Anastasiu a Delphine. Vydá ich za bohatých mužov, aby sa dostali do tej najvyššej spoločnosti. Otec Goriot sa utiahne do chudobného penziónu, aby bol čo najbližšie k svojim dcéram. Ony ním však opovrhujú a chodia za ním iba po peniaze aby zaplatili dlhy. V penzióne sa Goriot spriatelí s mladým študentom Rastignacom, ktorý sa vďaka svojej sesternici dostane do vyšších spoločenských kruhov, kde sa zoznámi s Goriotovou dcérou Delphine a zaľúbi sa do nej.
Goriot zomiera opustený vedľa Rastignaca, ktorý prekvapený postojom dcér voči otcovi, začína chápať, že majetnosť a preniknutie do vyššej spoločnosti nemusí byť práve najsprávnejši cieľ života.

V. Hugo – Chrám Matky Božej v Paríži

Literárny druh: epika
Žáner: román
Téma: Život Parížanov z rôznych soc. vrstiev v 15.stor. Ich vzťahy, pády, krízy, vášeň a láska mnohých tvárí. Na jednej strane sa ničoho neštíti, ale na druhej strane je schopná obetovať sa pre milovanú osobu.
Idea: Fyzická ne príťažlivosť až ošklivosť nič nehovorí o vnútornej kráse človeka. Často sa stáva, že človek, ktorý pôsobí odpudivo svojím výzorom nás môže prekvapiť svojou nádhernou dušou a môže byť jedinou osobou, ktorá nám podá pomocnú ruku. 
Postavy:

  • hlavné (kladné): Esmeralda, Quasimodo, Gudula (aj záporná aj kladná) 
    (záporné): Claude Frollo, Phoebus, (neutrálne): Pierre Gringoire
  • vedľajšie: Jehan, Jakub Coppenole, Robert d‘ Estonteville, Florián Barbediem, Krivý Šabliar – Cundrošík, Džali, Diana, Amelotta, Colomba,Berangéra,Alojzia, Ľaliana

Charakteristika hl. postáv:
Esmeralda: Krásne 16- ročné dievča pokladané za cigánku. Po narodení bola odcudzená cigánmi svojej matke a jediné čo jej po nej ostalo bola maličká topánočka v zelenom vrecúšku a medailón, ktorý nosila na krku. Mala veľmi dobré srdce. Aby zachránila život neúspešnému chudobnému hercovi Pierrovi Gringoirovivzala si ho za manžela. Zamilovaná bola však do vyhláseného sukničkára kapitána Phoebusa, ktorý ju iba využil a ona to zistila až veľmi neskoro. Radšej sa však nechala obesiť akoby mala byť povoľná arcidiakonovi Frollovi. 
Quasimodo: Znetvorený ryšavý hrbatý mrzák, ktorého sa vzdala jeho matka, keď mal 4 roky. Nebola to však jeho biologická mama, pretože ho vymenili parížski cigáni za jej krásnu dcéru a tú zjedli. Odniesla ho do Chrámu Matky božej a tam sa ho ujal arcidiakon Frollo, ktorému bol veľmi oddaný rovnako ako svojim zvonom. Tak ako Esmeralda mal dobré srdce, ale kvôli jeho vzhľadu sa ho ľudia báli, odsudzovali ho a vyhlásili ho za kráľa bláznov. Miloval a chránil Esmeraldu, bol jej oddaný až natoľko, že vedľa nej zomrel. 
Claude Frollo: Parížsky arcibiskup, vychovávateľ Quasimoda. Pod maskou vyrovnanosti skrýval rozporuplnú, žiarlivú bytosť, ktorá je kvôli láske k Esmeralde schopná zabiť.
Pierre Gringoire: Chudobný básnik a dramatik. Po nevydarenej hre prišiel o všetky peniaze. Chceli ho zabiť cigáni, ale Esmeralda si ho vzala za manžela a tým ho zachránila. Svoju záchrankyňu mal úprimne rád, ale ona jeho city nikdy neopätovala.
Phoebus: Mladý pekný muž, veliteľ kráľovskej stráže. Bol známym parížskym sukničkárom. Aj napriek tomu, že bol zasnúbený s Ľalianou nebránil sa posedeniam v miestnych krčmách s krásnymi dievčatami ako napríklad Esmeralda, ktorá sa doňho zamilovala. On ju však chcel len využiť.

Dej:

Quasimodo sa stáva kráľom bláznov, oblečú ho do posmešného odevu a usporiadajú sprievod. Pozornosť publika púta aj krásna cigánka Esmeralda so svojou kozičkou Džoli. Gringoire sa túla po Paríži a stane sa svedkom pokusu o únos Esmeraldy, ktorý zosnoval Frollo. Kapitán Phoebus únoscov prekvapí a zatkne, Esmeraldu pustí a ona sa doň zaľúb. Gringoire zablúdi do Parížskeho podsvetia na Dvor Divov a hrozí mu smrť. Život mu zachráni Esmeralda tým, že predstiera, že si ho vezme za manžela. Quasimoda za únos Esmeraldy zatknú, mučia a dajú ho na pranier. Jediná Esmeralda sa nad ním zľutuje a podá mu vodu. Quasimodo sa do nej zaľúbi. Phoebus sa pochváli Frollovi, že má schodzku s Esmeraldou. Frollo žiarli a rozhodne sa schôdzku prekaziť. Keď sa Esmeralda a Phoebus stretnú Frollo zaútočí na Phoeba, Esmeralda zamdlie, Frollo Phoeba zraní.Keď sa Esmeralda preberie Frollo jej oznámi, že ju žaluje z vraždy Phoeba a čarodejníctva. Esmeraldu zavrú a spod šibenice ju zachráni Quasimodo, ktorý ju ukryje v chráme. Frollo navrhne Gringoirovi, aby mu pomohol dostať Esmeraldu z chrámu. Gringoire zburcije Dvor divov a dav sa rozhodne vylúpiť chrám. Gringoire to povie Esmeralde, ktorá odhádza s ním a zo zamaskovaným mužom a verí, že jej pomôžu. Esmeralda spoznáva v zamaskovanom mužovi Frolla. Odmieta jeho návrhy, a preto ju zavrie do väzenia k pustovníčke Gudule. Tá v nej spoznáva svoju dcéru, chce ju chrániť, no od vysilenia umiera. Esmeraldu obesia a Frollo spolu s Quasimodom sa dívajú z veže na popravu. Nešťastný Quasimodo zhodí počas popravy Frolla z veže. O dva roky nájdu v hrobke kostola kostru ženy, ktorú pevne objíma kostra muža s pokrivenou chrbticou. 

Martin Kukučín – Dom v stráni

Literárny žáner: spoločenský román
Téma: Príbeh lásky sedliackeho dievčaťa a bohatého statkárskeho syna, rozpad patriarchálneho spôsobu života sedliackej rodiny
Idea:„ Dve veci má svet - lásku a smrť."
Miesto a čas deja: začiatok 19.storočia, dedina Grabovik na ostrove Brač /:18 kapitol, dej prebieha vo fázach: zaľúbenie, prehíbenie vzťahu, vytriezvenie, roztržka a zmierenie, dejová línia je orámcovaná striedaním ročných období 
Postavy:
Mate Berac- predstaviteľ patriarchálneho sedliactva, sebavedomý, hrdý težak(sedliak), je veľkou autoritou v spoločnosti i v rodine, jeho životnou filozofiou je zachovanie tradícií, autor s ním sympatizuje
Jera- Mateho manželka, lakomá, baží po peniazoch 
Katica- Mateho najmladšia dcéra, krásna sedliacka dievčina
Niko Dubčič- mladý zeman, je vychovávaný s láskou a porozumením, úprimne sa zaujíma o ľud
Šora Anzula- Nikova matka, vdova po kapitánovi Dubčičovi, múdra, rozvážna, pracovitá, vzbudzuje rešpekt
Zandome- Nikov najlepší priateľ, prefíkaný, predstaviteľ podnikateľskej vrstvy 
Dorica- nežná a krásna zemianka, šora Anzula si ju vyhliadla za nevestu pre Nika 
Paško Bobica- mladý, usilovný, ale nerozvážny sedliak 
Ivan- Mateho najstarší syn 
Barica- Ivanova žena Matija- Mateho staršia dcéra Dija Zorkovič- Doricin otec

Dej:
Sedliak Mate Berac mal syna Ivana a dcéry Katicu a Matyu. Katica bola zasnúbená s Paškom. Nastali veľké slávnosti, kde bola aj Katica a Matya. Do Katice sa zaľúbil Niko, kde sa celú noc s ňou zabával. Niko si bol vedomí rozdielu medzi zemanmi a sedliakmi. Nikova matka Šora Anzula mala už pre Nika nevestu Doricu. Šora Anzula mala v dome hostinu, kde hostiteľkou bola Dorica a Niko sa do nej zamiloval a Katicu si nevšímal, tak odišla domov. Mate Berac vážne ochorel a ostal prikovaný k lôžku. Chodili ho navštevovať všetci hodnostári mesta. Prišla aj Anzula. Piško sa vrátil zo služby a išiel navštíviť Katicu, ale odišiel nahnevaný. Niko sa prišiel rozlúčiť s Katicou. Mate Berac pomaly umieral a synovi Ivanovi poručil vedenie domu. Mate Berac požehnal Katicu a Paška a v závere zomiera.

J.W.Goethe - Utrpenie mladého Werthera

Doba vzniku: Dielo vzniklo v roku 1774, romantizmus

Zaradenie: Sentimentálny román písaný formou listov.

Téma: Nešťastná láska dvoch mladých ľudí, nenaplnená v spleti neprajného osudu.

Miesto a čas deja: Príbeh sa odohráva v čase medzi rokmi 1771-72 v nemeckom mestečku Wahelhaime.

Kompozícia: Dielo je rozdelené na dve knihy, ktoré sú písané formou listov, ktoré píše hlavný hrdina svojmu priateľovi.

Obsah:

Mladý šľachtic Werther prichádza z veľkomesta do tichého malebného mestečka Wahelhaime. Tu spoznáva krásnu, mladú dievčinu menom Lotte, do ktorej sa ihneď zamiluje. Lotte je dievča obetavé, ktoré nadovšetko miluje svojich početných súrodencov, o ktorých sa s láskou stará, odkedy im zomrela matka. Je však viazaná sľubom, ktorý dala matke, keď umierala a to, že sa vydá za priateľa Alfréda. Werther sa spriateľuje i s ním, i keď vie, že je to jeho sok v láske. Alfréd vidiac vo Wertherovi spriaznenú dušu a pre Lottiných súrodencov štedrého priateľa, ho pozýva i po svadbe s Lotte k nim bývať, aby spolu žili harmonický život. No Werther, zúfalý z nenaplnenej lásky, odchádza zabudnúť na blažené i trpké okamihy strávené na vidieku do veľkomesta.

Stáva sa vyslancom, dostáva sa do najlepšej spoločnosti, no cíti sa byť nepochopený. Keď stretne krásnu dámu, ktorá mu pripomenie jeho dávnu lásku, odchádza z povrchnej spoločnosti ambicióznych ľudí a vracia sa do pokojného Wahelhaime, aby sa s ňou opäť stretol. Dielo sa končí tragicky. Werther nemôže vydržať nápor šialenej túžby a žiarlivosti a tak si od Alfréda vypožičia zbraň pod zámienkou, že odchádza do sveta, no v úmysle má ukončiť svoj biedny život. Lotte síce niečo tuší, no chápajúc mladého muža nepovie nič manželovi. Werther sa zabíja, ale umiera s pocitom, že smrť preberá z rúk Lottiných.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vypracované maturitné otázky z literatúry



Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.043 s.
Zavrieť reklamu