Porovnanie klasicizmu a prerozmantizmu

Porovnanie klasicizmu a prerozmantizmu 

KLASICIZMUS

Klasicizmus vznikol a vyvrcholil na francúzskom dvore vo Versailles za vlády Ľudovíta XIV., nazývaného aj Kráľ Slnko (17. - 18. storočie). Odtiaľ sa rozšíril do celej Európy ako umenie, ktoré sa prispôsobuje potrebám a vkusu dvornej spoločnosti.

- pokrok vedy

- začína sa rozvíjať priemyselné podnikanie

- cirkev sa stala terčom kritiky

- napodobňovanie prírody

- uprednostňovanie rozumu pred citom

- rozvoj racionalizmu- myšlienkový smer považujúci rozum za jediný rozhodujúci zdroj poznania

Charakteristika klasicistickej literatúry

Zmysel umenia vidí v napodobňovaní prírody. Bol ovplyvnený kultom starogréckych autorov, podľa antického vzoru má pravidlá, ktoré treba rešpektovať.

Delila sa podľa pevne stanovených teoretických zásad i praktických pravidiel na žánre:

- vysoké: óda, elégia, epos, tragédia (hrdinovia pochádzali z vyšších vrstiev)

- nízke: bájka, satira, komédia (námety sa čerpali aj z nižších vrstiev)

Žánre sa nesmeli miešať! Nedochádza k žánrovému či druhovému synkretizmu.

Norme podliehala aj klasicistická dráma, pri ktorej sa od autora vyžadovalo dodržanie troch jednôt: jednota miesta, času, deja. Nevšíma si človeka takého, aký je, ale aký by mal byť: vytvára typy postáv zovšeobecnením charakterových vlastností. Hlavným konfliktom v dielach je rozpor medzi citom a povinnosťou (hrdina si musí vybrať).

Predstavitelia klasicistickej literatúry:

Pierre Corneille (Cid), Molière (Lakomec), Jean de la Fontaine (bájky), Daniel Defoe (Robinson Crusoe), Jonathan Swift (Gulliverove cesty).

V tomto období vzniklo hnutie Osvietenstvo, ktoré sa zakladalo na dôvere v rozum. Presadzovalo slobodu myslenia a presvedčenia. Zdôrazňovali myšlienky rovnosti ľudí, kládlo dôraz na vzdelanie.

• Jean-Baptiste Poquelin Molière
• Lakomec

- žáner: neveršovaná charakterová komédia

- kompozícia: 5 dejstiev

- využíva ostrú satiru, slovný a situačný humor; spracúva antický námet (Titus Maccius Plautus: Komédia o hrnci)

- autor využíva hyperbolizáciu vlastností postáv a zároveň aj princíp zámeny postáv

- miesto deja: dom Harpagona v priebehu jedného dňa (zachováva jednotu miesta, času a deja)

- autor zaplnil komédiu osobitnými postavičkami sluhov, ktorí sú verne na strane svojho pána a svojím konaním práve oni posúvajú dej dopredu (napr. Šidlo)

- postavy:

Harpagon (skupáň) – 50-ročný vdovec

Kleant – Harpagonov syn, hrá hazardné hry, miluje Marianu

Eliza – Harpagonova dcéra – krásna, nesmelá, milujúca Valéra

Valér – šľachtic z Neapola, ktorý má záujem o Elizu (Harpagonovu dcéru), do Harpagonovho domu vnikne ako sluha a rozohráva hru, aby prešli Harpagonovi cez rozum

Mariana – mladé dievča, ktoré si chce vziať za ženu Harpagon, ona však miluje Kleanta

pán Anzelm – bohatý starší pán, za ktorého chce Harpagon vydať svoju dcéru Elizu, no napokon sa tak nestane, pretože Anzelm spoznáva vo Valérovi a v Mariane svoje stratené deti

Frozína – parížska dohadzovačka, snaží sa pomôcť mladým ľuďom v láske

Šidlo – Kleantov sluha, ukradne truhličku Harpagonovi

- prítomná vášeň v dvoch podobách:

1. vášnivá láska k majetku a skupánstvo (Harpagon a jeho truhlička s peniazmi)
2. vášeň lásky zaľúbených párov a prekážky v ich láske zo strany Harpagona

Zápletka nie je dôležitá, v popredí na lakomca zo všetkých strán. Konflikt nastáva pri stretoch záujmov detí a skúpeho otca. Rozuzlenie je nečakané, prekvapujúce (Anzelm je stratený otec Valéra; Mariana je Valérova sestra a Anzelmova dcéra).

V dome Harpagona sa žije ťažko, deti sa nemôžu priznať k svojim láskam, sluhovia sú viac hladní ako sýti a starnúci otec pomýšľa na svadbu. Nielen na svoju – má premyslené, ako sa výhodnými sobášmi zbaví detí a príde k majetku. Synovi vyhliadol výhodnú „partiu“ – má si vziať bohatú vdovu. Dcéry by sa zbavil tak, že by ju vydal za postaršieho pána Anzelma, ktorý by si ju vzal aj bez vena. Plány Harpagona prekazí strata milovanej truhličky s peniazmi. So šťastím svojich detí prestane kalkulovať až vtedy, keď dostane prísľub, že sa k nemu jeho peniaze vrátia.

PREROMANTIZMUS

Je to etapa v literatúre, ktorá predchádza romantizmu a nazývame ho aj sentimentalizmus.

Ľudia sa vymaňujú z feudálnych pút, stále väčší význam má buržoázia (meštianstvo) a to najmä v strednej Európe, kde sa rozvíjali národné hnutia. Hospodársky a politický vývin ovplyvnili dve významné udalosti:

1. buržoázna revolúcia vo Francúzsku
2. priemyselná revolúcia v Anglicku

• Znaky preromantizmu

- uprednostňuje sa tu cit pred rozumom

- chcú vzbudiť v čitateľovi súcit, preto hrdina je často tulák, sirota, žobrák, chudobný človek, alebo človek trpiaci pokrivenou morálkou v spoločnosti. Hrdina je neustále v rozpore so spoločnosťou.
- autori sa zameriavajú na vnútorný svet človeka, často používajú vnútorný monológ, diela majú formu denníka alebo listov.

- veľmi často využívajú opisy, prírody, motív hradných zrúcanín, motív hrobky, fantastika a tajomnosť.

- preromantizmus je umelecký smer, ktorý odmietal nespravodlivosť feudalizmu, zdôrazňoval citové hodnoty jednoduchého človeka

- ideálom doby bolo vytvoriť svet usporiadaný ako rodina (láska, úcta, porozumenie)

- zmysel pre veľkosť, vznešenosť, pôvodnosť, požiadavky tvorivej slobody

- bol ovplyvnení kultom starogréckych autorov (klasicizmus skôr starorímskych)

- prejavoval sa najmä v 2. polovici 18. storočia

Literatúra zobrazuje ideálny svet a ideálne prostredie, aký realita neumožňuje, preto uniká buď do minulosti, alebo do exotických krajov. V obľube sú určité prostredia – jazerá, cintoríny, rozvaliny, nočný svit a symboly – mních, pustovník, väzeň, pútnik.

Žánre: balada, básnické poviedky, ale aj román

Preromantizmus vznikol vo francúzskej literatúre a vyvrcholil v nemeckej literatúre.

Nemecká preromantická literatúra

V 70. rokoch 18. storočia sa v Nemecku sformovalo hnutie zamerané nielen proti aristokratickému klasicizmu, ale najmä proti osvietenstvu Sturm und Drang (Búrka a vzdor). Príslušníci tohto hnutia odmietali klasicizmus a opierali sa o ústnu ľudovú slovesnosť.

- zdôrazňovalo tvorivú slobodu osobnosti, odmietajúci konvencie a spoločenské predsudky a riadiacu sa len vlastným srdcom

- uprednostňovalo cit a vášeň pred intelektualizmom a racionalizmom

- proti mestskej civilizácii kládlo voľnosť prírody a života v nej, prikláňalo sa k ľudovým tradíciám

- ideovým predstaviteľom hnutia bol Johann Gottfried Herder

- hrdina preromantizmu má tieto črty:

- rozpor so spoločnosťou a najmä s vládnucou triedou,

- individualizmus – hrdina chce riešiť problémy sám, do lit. sa dostávajú hrdinovia antickej literatúry (Prometeus),

- titanizmus – hrdina chce sám vykonávať veľké činy,

- autoštylizácia básnika – hrdina má vlastnosti, pocity autora, prežíva silné vášne, rozpor medzi snom, ideálom, túžbou na jednej strane. Tento rozor je neprekonateľný. Sny sa nedajú uskutočniť v každodennom živote a preto hľadá hrdina východisko: vo vzbure alebo rezignácii.

- hrdinovia sú ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev.

• Predstavitelia nemeckej literatúry:

Johan Wolfgang Goethe (Utrpenie mladého Werthera, Faust)

Fridrich Schiller (Zbojníci, Viliam Tell)

• Johan Wolfgang Goethe
• Utrpenie mladého Werthera
• Je to autobiografický román, ktorý je nový v tom, že autor tu opisuje pocity, nálady, neistotu, nielen svoju, ale celej generácie. Autor tu zobrazil túžbu po slobodnom a šťastnom živote a nemožnosť dosiahnuť to. Rozpor medzi snom a skutočnosťou.

• - písaný formou listov a denníkových záznamov
• - vznikol pod vplyvom spisovateľovho pôsobenie v meste Waldheim
• - pri písaní postáv sa inšpiroval vlastnými zážitkami – predobrazom hlavnej ženskej hrdinky boli autorova životná láska k Charlotte Buffovej; námetom na tragický záver bola samovražda spisovateľovho vrstovníka a známeho mladého úradníka Jerusalema von Wetzlare
• - Werther sa beznádejne zaľúbi do Lotty, nevesty svojho priateľa; mladík rieši konflikt medzi cťou a láskou samovraždou
• - dielo bolo najskôr vydané anonymne
• - problematický záver románu priniesol protesty zo strany cirkvi, ktorá negatívne reagovala na samovraždu hlavného hrdinu
• Obsah diela
• - dej sa odohráva v rokoch 1771 – 1772
• - náplň knihy tvorí opis milostného i profesijného sklamania citlivého mladíka Werthera
• Werther uteká od svojich problémov vo Waldheimu, mestečka v horách, kde sa zamiluje do slečny Lotty. Jeho závislosť od nej sa stupňuje, ale ona je už zadaná istému Albertovi. Werther vedie márny súboj s nemožnosťou dosiahnuť svoje ciele v láske a v práci. Je totiž nielen odmietnutý nápadník, ale i človek, ktorý svojím myslením, nadaním a citlivosťou prevyšuje okolitú spoločnosť. Prichádza k rozporu osobných cieľov Werthera a okolitého sveta. Pre neúspechy v osobnom i pracovnom živote sa postupne zväčšuje Wertherov pesimizmus a osobné vzbury. Prvá časť románu končí Wertherovým útekom z mestečka.
• V druhej časti je najprv opísané Wertherovo pôsobenie na veľvyslanectve, neúspech v práci a rozpory s nadriadenými. Stále túži po Lotte, a preto sa vracia späť. Lotta sa medzitým už vydala za Alberta a zostáva mu verná. Werther opäť nezvláda svoje city a po hádke s Lottou končí jednej noci pred Vianocami svoj život samovraždou.

• Štruktúra diela
• - stretávame sa tu s kombináciou románu v listoch s denníkovými formami – listy sú adresované Lotte i priateľovi Wilhelmovi
• - vďaka ja-rozprávaniu vidíme do bohatého vnútorného sveta hrdinu Werthera
• - v závere, po Wertherovej samovražde, prechádza dielo do on-rozprávania
• - zvláštnosťou je záverečný fiktívny komentár vydavateľa, ktorý podľa informácií z knihy zhromaždil doklady a vydal záznam reálnej udalosti
• - k zdaniu skutočnosti prispievajú i vydavateľove poznámky k textu pod čiarou
• - žánrovo patrí medzi sentimentálne romány (v nich je základom morálky cit, ten kto koná srdcom, je mravný; diela sa sústreďujú na citové otázky, hľadanie osobného šťastia, dôraz kladú na presvedčivosť a ušľachtilosť)
  • Citát z drámy Faust: „Zaslúži len ten slobodu si s žitím, kto denne o ne bojuje.“