Humanizmus a renesancia predstavitelia

HUMANIZMUS A RENESANCIA predstavitelia

(začiatok 14. storočia – začiatok 17. storočia)

talianska Florencia

- v Európe opakujúce sa hladomory, vyvolávajúce epidémie rôznych chorôb

- časté vojnové konflikty – spomalenie hospodárskeho vývoja, spoločenské nepokoje

- rozvoj námornej dopravy – rozkvet medzinárodného obchodu a expanzia európskych krajín do ostatných častí sveta (vytváranie rozsiahlych koloniálnych ríš)

- význam nadobúda meštiansky stav

- vzostup talianskych miest

- prírodné a astronomické objavy (Krištof Kolumbus – objav nového kontinentu; Jan Jesenius vykonal prvú verejnú pitvu človeka; Mikuláš Kopernik hlásal heliocentrizmus)

Renesancia sa šírila v Európe postupne: Taliansko (zač. 14. stor.), Francúzsko (pol. 15. stor.), Anglicko, Španielsko (pol. 16. stor.). Na území Uhorska ju datujeme od poslednej tretiny 15. stor. až do r. 1650.

Zatiaľ čo renesancii priraďujeme konkrétne časové obdobie (14. – 16. storočie), humanizmus nie je spojený s vymedzenou historickou epochou. Ide o určitý životný a vzdelanostný program.

Renesancia (z fr. renaissance– znovuzrodenie, obnovenie)

- mohutný umelecký a myšlienkový smer, ktorým sa ľudia vymaňovali zo stredovekého spôsobu myslenia

- snaha o oslobodenie človeka pomocou obnovenia (znovuzrodenia) kultúry antických národov (Grékov a Rimanov)

- zobrazovanie prirodzeného, radostného vzťahu človeka k pozemskému životu

- základnou ideológiou v Európe zostáva kresťanstvo

- renesančné umenie sa ostro vymedzovalo oproti gotike v pohľade na človeka, jeho pozemský život, telo, vzdelanie a kultúru

Autori renesancie sa od študovania a napodobňovania antických diel postupne dostali k zobrazovaniu prirodzeného, radostného vzťahu človeka k pozemskému životu.

Duchovná tematika ustúpila základným otázkam ľudskej existencie.

Štylistika bola jednoduchšia.

Humanizmus (z lat. humanus – ľudský)

- myšlienkový smer; určitý životný a vzdelanostný program

- zdôrazňoval právo človeka na šťastný pozemský život, ľudskú dôstojnosť, slobodný rozvoj osobnosti človeka a zmyslové vnímanie sveta

- bol zameraný proti feudalizmu a nadvláde cirkvi

- snaha napodobňovať antické umenie

- vyústil do reformácie a osvietenstva

Humanisti presadzovali klasickú (Cicerovu) latinčinu a zdôrazňovali starogrécky ideál krásy a dobra.

Humanisti študovali a vydávali diela gréckych, ale najmä rímskych básnikov a filozofov, napodobňovali ich tvorbu – tematiku, žánre, štylistiku.

Literatúra sa zaoberala najmä vedeckou a príležitostnou problematikou. Tým sa obmedzovala na učené a školské kruhy.

Vedúcou osobnosťou európskeho humanizmu bol Erazmus Rotterdamský (1466 – 1536).

Renesančný štýl v architektúre – návrat k antickému a románskemu umeniu.

Stavajú sa paláce, zámky s lodžiami a arkádami, fasády sú zdobené lístkovým vzorom.

Renesanční umelci boli často mnohostrannými osobnosťami:

Michelangelo Buonarotti – sochár, staviteľ, maliar, básnik

Leonardo da Vinci – maliar, vynálezca, konštruktér, sochár, architekt

Maliari: Rafaelo Santi, Sandro Boticelli (Zrodenie Venuše), Tizian, El Greco, Hieronymus Bosch

Sochári: Donatello (Dávid – bronzová socha)

Reformácia (z lat. reformo – pretvoriť, obnoviť)

- hnutie, ktorého cieľom bolo reformovať rímskokatolícku cirkev, odstrániť nedostatky, ktoré sa v nej rozmohli a obmedziť jej moc

John Wicliff – proti moci cirkvi, proti odpustkom, dôsledne vychádzal z Biblie

Ján Hus – nadviazal na Wicliffa (v Čechách); Jednota bratská (husiti)

Martin Luther – zakladateľ protestantizmu; stojí za vznikom samostatnej evanjelickej cirkvi (Nemecko); 31. októbra1517 vo Wittenbergu uverejňuje 95 téz

Ján Kalvín (kalvíni) a Urlich Zwingli – 2 varianty reformácie vo Švajčiarsku

Henrich VIII. poprel zvrchovanú autoritu pápeža, odtrhol sa od rímskokatolíckej cirkvi a vznikla anglická reformácia (anglikánska cirkev)

TALIANSKA RENESANČNÁ LITERATÚRA

Giovanni Boccaccio: Dekameron – novela

Francesco Petrarca: Spevník (Sonety pre Lauru) – básnická skladba (sonety)

FRANCÚZSKA RENESANČNÁ LITERATÚRA

François Rabelais: Gargantua a Pantagruel - román

François Villon: Malý testament, Veľký testament – lyrická a epická satirická poézia

ŠPANIELSKA RENESANČNÁ LITERATÚRA

Miguel de Cervantes y Saavedra: Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha – román/paródia na rytiersky román

ANGLICKÁ RENESANČNÁ LITERATÚRA

William Shakespeare: Hamlet, Romeo a Júlia, Othello, Sen noci svätojánskej,... (drámy)

Giovanni Boccaccio (1313 – 1375)

Giovanni Boccaccio sa narodil v Paríži ako dieťa Francúzsky a Taliana. Jeho túžba stať sa básnikom narazila na odpor otca, ktorý chcel mať zo syna právnika (Giovanniho negatívny vzťah k tomuto povolaniu sa prejavuje tak, že všetky postavy právnikov v jeho novelách boli hlupáci). Počas štúdia sa zblížil s umelcami a filozofmi, a keďže bol príjemný, vtipný a pekný, získal si priazeň dám. Zamiloval sa do Márie d´Aquino, nemanželskej kráľovej dcéry, ktorá sa stala inšpiráciou pre jeho tvorbu. V mnohých príbehoch je ukrytá pod menom Fiammetta (Plamienok). Na konci života v strachu pre posmrtnou odplatou a pod vplyvom odmietavého postoja spoločnosti podrobil kritike humanizmus a zriekol sa vlastného diela. Je zakladateľom žánru novela (krátkeho epického príbehu).

Dekameron

- cyklus stovky krátkych próz/noviel, rozprávaný počas 10 dní (z gr. déka = 10; hémerá = deň)

- cyklus začal písať v čase, keď vo Florencii a v celej Európe zúrila jedna z najväčších vĺn moru

- Boccaccio nekarhá tých, ktorí zhrešili, ale sa na nich zabáva; zmyselnú lásku (aj keď ide o manželskú neveru) nepovažuje za priestupok proti mravnosti

- oslavuje zmyselný radostný život, oslavuje ženu a telesnú krásu

- zobrazuje všetky vrstvy súvekej spoločnosti, rôzne typy ľudí (šľachtic, kupec, kňaz, mních, inkvizítor, bankár, pekár, maliar, sudca, mešťan, boháč, sedliak, chudák...)

- kritizujemeštianstvo a jeho túžbu po majetku, ďalej kritizuje šľachtu, a najmä cirkev

Sedem krásnych Florenťaniek sa zíde v kostole a rozhodnú sa, že je hlúpe čakať na smrť v meste. Pre svoj plán získajú aj troch mladíkov. Odídu na vidiek a tam sa krátia čas spevom, tancom a rozprávaním ľúbostných príhod. Vo vidieckej vile každý jeden za druhým rozprávajú jednu príhodu. Zdržia sa na mieste 10 dní, čím vznikne 100 príbehov – noviel.

Francesco Petrarca (1304 – 1374)

- taliansky básnik a prozaik; považovaný za otca humanizmu a predchodcu renesancie

Vo svojich dielach oživoval antickú vzdelanosť a napodobňoval antické vzory, preto aj väčšinu spisov napísal v latinčine. V latinčine je napísané aj dielo Potomkom, ktoré je Petrarcovou románovou autobiografiou v zmysle humanistických ideálov.

Najväčšiu slávu mu priniesla zbierka veršov napísaná v taliančine s názvom Spevník.

Spevník (Sonety pre Lauru)

- zbierka veršov (sonetov)

Petrarca zanechal 365 sonetov venovaných Laure, ktorú – podľa jeho vlastných záznamov – po prvýkrát zazrel v Kostole svätej Kláry v Avignone. Jej identitu však nikdy neodhalil, čo viedlo k úvahám, že buď išlo o vydatú ženu, alebo je jeho Laura iba autorským výtvorom, alebo že Petrarca stvárnil konkrétnu osobu, Lauru de Neves, ktorá zomrela počas moru. Laura je ženský tvar slova „laurus“ čiže vavrín. Jej meno by v preklade znamenalo „Vavrínka“.

Sonet je lyrická básnická forma, má 14 veršov rozdelených do dvoch 4 veršových a dvoch 3 veršových strof (4+4+3+3). Na konci básne je pointa.

- prvé štvorveršie obsahuje tézu (nastoleniu problému), druhé štvorveršie antitézu (negáciu problému), posledné 2 trojveršia tvoria syntézu; na konci básne je výrazná pointa, ktorá môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu

- najčastejšiaschéma rýmu je v prvých dvoch strofách abba

- sonety sa niekedy spájajú do väčších celkov – znelkových vencov (cyklus 15 zneliek – sonetov a 210 veršov; posledný verš predchádzajúcej znelky sa zhoduje s prvým veršom nasledujúcej znelky a súčasne z prvých veršov 14 zneliek sa skladá 15. znelka; posledná znelka cyklu sa nazýva majstrovskou znelkou)

- do európskej poézie zaviedol sonet Francesco Petrarca

- anglický sonet (tzv. shakespearovský) - väčšia voľnosť, schéma: a b a b c d c d e f e f g g

Sonet XVI

Ó, Pani, hanbím sa, že v mojich veršoch mlčí

až dosiaľ utajený poklad vašich krás,

a kriesim čas, keď som vás uzrel prvý raz

a keď ma schvátil ošiaľ nad pomysel prudší.

No vidím, že ma celkom taká práca zmučí,

že moje dláto dielu vrypne mnohý kaz,

talent, čo pozná svoju silu, sklame vás,

pri vás mi zlyhá, zmĺkne v nečakanom kŕči.

Už mnoho ráz som túžil vyriecť vrúcne slová,

lenže hlas v mojej hrudi premenil sa v triašku.

Tak vysoko sa vzniesť – či jesto taký zvuk?

Aj verše som chcel písať opätne a znova,

ale už prvý útok priniesol mi ťažkú porážku,

takže pero vypadlo mi z rúk.

RENESANČNÁ DRÁMA

- námety: antika, stredoveké frašky (druh komédie; nepravdepodobné situácie a zápletky, hrubšia, niekedy aj násilná komickosť), talianskych renesančných poviedok

- najvýraznejšia osobnosť – William Shakespeare (predstaviteľ „alžbetínskeho divadla“)

ALŽBETÍNSKE DIVADLO

- rozvíja sa v Anglicku za vlády kráľovnej Alžbety I. („alžbetísnske obdobie“ – dochádza k modernizácii anglickej spoločnosti)

- v Londýne – zakladané profesionálne divadelné spoločnosti – spoločnosti profesionálnych hercov

ZNAKY ALŽBETÍNSKEHO DIVADLA

- divadlo sa hralo pred kráľovnou, šľachtou, mešťanmi aj chudobou;

- divadelné spoločnosti mali vlastné budovy, alebo predstavenia hrávali v hostincoch;

- budova divadla – arénový typ (jama – otvorený dvor, kde bolo pódium a miesto pre šľachtu, ostatní sedeli v galériách, ktoré obkolesovali pódium);

- hrali len muži;

- využívali sa rekvizity, kostýmy;

- dej bol dynamický – dôraz na akčnosť, často dopĺňaný o šermiarske súboje (herci boli vynikajúci šermiari)

WILLIAM SHAKESPEARE (1564-1616)

- najznámejší anglický dramatik

William Shakespeare sa narodil ako tretie z ôsmich detí v Stratforde nad Avonou. Shakespeare pravdepodobne navštevoval Gymnázium Eduarda VI. v Stratforde. Ako osemnásťročný sa oženil s Anne Hathwayovou, s ktorou mal tri dcéry a jedného syna (volal sa Hamlet), ktorý však zomrel v mladom veku. Nie je známe, kedy a prečo sa Shakespeare rozhodol odísť zo Stratfordu do Londýna, ani čo bolo impulzom k jeho londýnskej kariére herca a dramatika. Shakespeare sa stal členom jednej z dvoch najznámejších divadelných skupín v Londýne, a po menej úspešnej kariére herca sa stal populárnym autorom dramatických textov. Dokonca založil aj vlastnú divadelnú spoločnosť s názvom The Globe Theatre (Divadlo Svet). Zachovalo sa 18 divadelných hier, no Shakespeare ani jednu z nich neautorizoval. Dnešné súborné vydania jeho hier obsahujú 37 až 39 dramatických textov. Okrem toho sa venoval písaniu poém a sonetov. Sonety sú čiastočne adresované tajomnej žene, tzv. čiernej dáme, a čiastočne neznámemu mužovi.

Posledné roky svojho života Shakespeare strávil v rodnom Stratforde. Zomrel vo veku 52 rokov, 23. apríla (v predpokladaný deň jeho narodenia) v roku 1616. Jeho kolegovia herci a dramatici z Londýna sedem rokov po jeho smrti (1623) publikovali vyše 900-stranové súborné vydanie jeho hier (36 hier) a neskorší vydavatelia do tzv. shakespearovského kánonu pridali ešte jednu, resp. tri ďalšie hry. Vďaka súbornému vydaniu z roku 1623 sa jeho dielo zachovalo do dnešných čias. Shakespeare je pochovaný v oltárisku kostola Holy Trinity Church v mestečku Stratford-upon-Avon. Na stene neďaleko Shakespearovho hrobu je umiestnená jeho busta. Vraví sa, že Shakespeare si sám napísal i epitaf na svoj pomník:

"Drahý priateľu, pre Kristove rany, nevykop

nikdy piesok, ktorý skrýva tento hrob.

Kto tento hrob zachová, nech Boh ho omilostí,

a nech je preklínaný, kto pohne moje kosti."

Znaky tvorby W. Shakespeara

- neobmedzenosť tém, času a miesta (narušil antickú jednotu miesta, deja a času v dráme);

- zobrazuje pozitíva aj negatíva ľudí;

- hrdinovia – jednotlivci, ktorí sú sami strojcami svojho osudu (činy vyplývajú z ich charakterov), nevzdávajú sa svojich ideálov (často pre ne musia zomrieť)

- postavy sú výrazné až extrémne;

- ženy rozhodujú samostatne o svojom živote;

- veršovaný jazyk sa strieda s prózou;

- nadčasové témy – túžba po moci, pokrytectvo, predsudky, ľudské vášne (láska, pomsta, hnev, žiarlivosť...), hlúposť;

- často sa využíva situačná komika.

William Shakespeare je svetoznámym autorom drám, písal však aj rozprávkové dobrodružné hry, lyrickoepické básne a lyrické básne (sonety).

Shakespearove drámy (divadelné hry) delíme:

1. historické hry

- zobrazujú minulosť Anglicka za vlády skutočne existujúceho kráľa, ktorého meno tvorí titul hry

- nejde však o presné historické fakty – Shakespeare narábal s históriou voľne

Kráľ Ján, Richard II., Henrich IV. – 2 diely, Henrich V., Henrich VI. – 3 diely, Richard III., Henrich VIII., Eduard III.

1. komédie

- na scéne často milenci, ktorí prekonávajú skúšky alebo menia svoju identitu (prestrojenie ženy za muža), a tak lepšie spoznávajú svojich partnerov

- v mnohých komédiách sú práve rodičia prekážkou, ktorú treba spoločnými silami prekonať

Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Veselé panie windsorské

1. tragédie

- väčšina má základ v historických textoch

- v klasickej tragickej schéme čaká na tyrana trest

Hamlet, Romeo a Júlia, Iulius Caesar, Othello, Kráľ Lear, Macbeth, Antonius a Kleopatra

Dejstvo – menší úsek drámy s relatívne uzavretým dejom

Výstup – úsek dejstva, v ktorom sa zmení zloženie postáv na javisku

Scéna – zmena všetkých postáv na javisku

Hamlet

- žáner: veršovaná tragédia

- kompozícia: 5 dejstiev (dielo však vyšlo vo viacerých verziách – napr. aj vo 4 dejstvovej)

- využitý aj zvláštny kompozičný postup – divadlo v divadle (herci – postavy z tragédie hrajú hru, ktorú upraví princ Hamlet)

- postavy: dánsky princ Hamlet, jeho matka Gertrúda, kráľ Claudius (Hamletov strýko), Ofélia (Hamletova milá), Leartes (Oféliin brat), Polónius (Oféliin a Leartesov otec), Horatio (Hamletov najlepší priateľ)

- miesto deja: dánsky zámok Elsinor

- príbeh mladého dánskeho princa Hamleta, ktorý je postavený pred dilemu, či uprednostniť osobný život, alebo povinnosť; stojí tu proti sebe vina a pomsta či trest, život v klamstve alebo smrť

- aby sa hlavný hrdina presvedčil o pravde, zavrhne osobné šťastie, lásku a vydáva sa za blázna

- autor oživuje antickú očistnú tragédiu s reťazou smrtí zúčastnených postáv

V duchu humanistických a renesančných ideálov kritizuje tmárstvo vo svedomí i v dušiach stredovekých ľudí, nič ľudské nemôže byť proti prírode. Zamýšľa sa nad hodnotou človeka – jednotlivca, ktorý nemôže byť šťastný vo svete lži a zločinu. V monológu Hamleta zaznieva strach z toho, čo bude po smrti – je to zmena po presvedčení stredovekého človeka, že smrť je začiatok lepšieho posmrtného života. /3. úryvok/

Obsah

Hamletova matka sa po smrti svojho muža vydala za jeho brata Claudia, čo znemožnilo Hamletovi nástup na dánsky trón. Keď sa od ducha svojho zavraždeného otca dozvedel. že vrahom jeho otca je Claudius (Hamletov strýko – otcov brat), uvedomil si, že musí konať (bojovať za právo na trón a súčasne odhaliť pravdu o vražde bývalého kráľa).

/1. a 2. úryvok/

Hamlet stojí pred rozhodnutím– buď pomstí svojho otca a odhalí jeho vraha (s vedomím, že zrejme riskuje život), alebo bude žiť v prehnitom svete bez nároku na trón.

/3. úryvok/

Začne sa vydávať za blázna. Odmieta milovanú Oféliu na radosť jej otca Polónia, ktorý nemal Hamleta rád. (Hamlet ju chce uchrániť pred nebezpečenstvom, do ktorého sa vrhá.) Tá sa s jeho odmietnutím nevie zmieriť. V dôsledku otcovej smrti (zabitý Hamletom) a Hamletovho odmietnutia prepukne u nej duševná choroba a spácha samovraždu (utopí sa).

Kráľ sa snaží na svoju stranu získať Hamletových priateľov – hercov. V snahe zbaviť sa Hamleta ich povolal na dvor. Hamlet však pochopí jeho zámer. Prezieravo im mení text hry, ktorú majú odohrať na kráľovskom dvore tak, že zahrajú vraždu jeho otca (divadlo v divadle). Hamlet chcel na základe reakcie kráľa zistiť pravdu. Kráľ predstavenie opúšťa. Nato sa Hamleta zavolá na rozhovor jeho matka. Hamlet jej vyčíta správanie. Rozhovor počúva za závesom Polónius (Oféliin otec) a keď Hamlet zazrel pohyb za závesom, zabil ho.

Kráľ sa rozhodne odstrániť Hamleta. Pošle ho loďou do Anglicka, kde ho majú popraviť. Hamlet sa zachráni a prichádza v deň Oféliinho pohrebu. Tam sa stretne s jej bratom Leartesom, ktorý je presvedčený, že za smrť Ofélie a jeho otca Polónia môže Hamlet.

Záver – súboj Leartesa s Hamletom – bojujú s mečom namočeným do jedu, no zrania sa obaja. Leartes pred smrťou pochopí, že skutočným vrahom a zločincom je kráľ. Hamletova matka umiera, lebo sa napila z otráveného vína určeného pre Hamleta a ten dá zvyšok vína vypiť kráľovi. Ostal jediný svedok tragédie - Hamletov priateľ Horatio, ktorého Hamlet poprosil, aby rozprával tento príbeh a očistil jeho meno.

Cieľ tragédie:poukázať na negatívne stránky ľudskej osobnosti – túžba po moci, ktorá zapríčiňuje ľudské tragédie.

Ústredný konflikt:boj za ideály (potreba potrestať zlo) – váhanie, či je hlavná postava schopná krivdu napraviť.

1. úryvok

Hamlet: Dva mesiace je mŕtvy. Menej! Dva?

Skvelý kráľ! Tento ani po členky

mu nesiaha! Tak matku miloval,

že ani vánok nesmel ofúknuť

jej tvár. Či nemôžem, prekristapána,

zabudnúť? Bol jej slastný skvost,

čo každým dňom si väčšmi cenila,

a o mesiac – nie, nechcem na to myslieť!

Slabošstvo – odteraz sa volá žena!

O mesiac zhodila z nôh topánky,

čo mala na nohách, keď slziaca

šla za rakvou tak ako Nioba –

aj zviera, ktoré nemá rozumu,

by dlhšie smútilo -, a za muža

si vzala ujca, čo sa otcovi

podobá menej než ja Herkulovi.

1. úryvok

Hamlet: Byť a či nebyť – kto mi odpovie,

čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny,

či pozdvihnúť zbraň proti moru bied

a násilne ho premôcť? Umrieť, spať –

to vari je náš vytúžený cieľ.

Spať – azda snívať – ale ľaká nás,

keď unikneme svetským krútňavám, čo v spánku smrti prisnije sa nám.

Váhame – práve táto obava

nám predlžuje strasti života.

Veď kto by znášal bič a posmech čias,

bezprávie tyranov a spupnosť pyšných,

žihadlá ohrdnutej lásky a ústrky,

čo schopný od neschopných utŕži,

keď ľahko iba jedným bodnutím

svoj pokoj môže nájsť? Kto na pleciach

by vláčil ťarchu života?

Hamlet sa rozhoduje medzi životom a smrťou. Buď bude žiť v prehnitom kráľovstve a pokiaľ nepomstí otca, vrah bude konať ďalej, alebo si zvolí dobrovoľnú smrť, hoci zomrieť nechce. Najradšej by zaspal, lebo tak ostane živý a unikne od problémov. Hamlet váha s rozhodnutím pre pomstu, lebo neverí, že je schopný napraviť krivdu.

Romeo a Júlia

- útvar: veršovaná tragédia
- kompozícia: dva prológy, päť dejstiev, (dvadsaťštyri obrazov)

- hlavné postavy:

Romeo Montecchi - odvážny, nerozvážny, citlivý, galantný, verný svojej láske, počúva hlas svojho srdca

Júlia Capulettiová - 13 ročná mladá, dôverčivá, milá verná, oddaná, neskúsená, nerozhodná, počúva hlas svojho srdca, vážila si rodičov

Vedľajšie postavy: Escalus – verónske knieža, Paris – mladý šľachtic, príbuzný kniežaťa, Montecchiovci, Capulettovci, Mercutio – príbuzný kniežaťa a Rómeov priateľ, Benvolio – synovec Montecchiho a priateľ Rómea, Tybalt – synovec pani Cappulettiovej, brat Lorenzo – františkán, brat Ján – františkán; Baltazár – Rómeov sluha, Samson a Gregorio – sluhovia Capulettiovcov

- priestor: Verona (Taliansko)

- dejová línia: Príbeh dvoch znepriatelených rodín Capulettiovcov a Montecchiovcov. Strhne sa hádka medzi dvoma rodinami, kvôli tomu, že ich služobníci Samson a Gregorio, Abraham a Baltazár začali šermovať. Romeo šalie pre lásku nad Rozalínou. Capuletti chce vydať svoju dcéru Júliu. Zostrojí ples a to nielen kvôli tomu, ale ďalším dôvodom je aj zoznámenie sa s Paridom – jej pytačom. Na ples príde aj Romeo. Keď uvidí Júliu, hneď zabudne na lásku a šialenstvo k Rozalíne. Na plese ju pobozká a prepukne medzi nimi nekonečná láska. V noci príde Rómeo po Júliin balkón, kde si prisahajú nekonečnú lásku a dohodnú sa na svadbe. Nasledujúci deň pošle Júlia za Romeom svoju Dojku, aby zistila, kedy sa bude konať svadba. Dohodli sa, že ich zosobáši brat Lorenzo, aby to zostalo v tajnosti. Pred svadbou sa Benvolio a Mercutio s Tybaltom pohnevali. Tybalt zabije Mercutia. Zamieša sa do toho aj Romeo, ktorý pomstí Mercutiovu smrť a zabije Tybalta. Všetci, okrem Júlii sú týmto činom pohoršení. Knieža vynesie rozsudok, a tým Romea odsúdi do vyhnanstva. Romeo s Júliou sú zúfalí. Rodičia Júlie rozhodnú, aby sa vydala za Parida. Júlia s tým nesúhlasí a navštívi brata Lorenza. Ponúkne jej odvar, ktorý keď vypije bude na dvadsaťštyri hodín „mŕtva“. Júlia s tým súhlasí. Brat Lorenzo v liste, ktorý pošle po bratovi Jánovi vysvetlí celú situáciu Rómeovi. Celá situácia sa vyvinie však úplne inak. Romeo list nedostane. Ráno si všetci mysleli, že Júlia je mŕtva. Dopočul sa to aj Romeo, ktorého život bez Júlie stratil zmysel. Išiel po jed za bylinkárom. Večer prišiel do hrobky v ktorej ležala Júlia. Paris, ktorý priniesol kvety do hrobky keď počul, že prichádza Romeo, schoval sa. Paris obvinil Romea zo znesvätenia hroby. Strhla sa bitka, v ktorej Romeo zabil Parida. Medzi tým sa brat Lorenzo dozvedel, že Rómeo nedostal žiaden list. Utekal do hrobky zabrániť veľkému nešťastiu. Prišiel však neskoro. Romeo vypil jed a Júlia sa práve prebúdzala. Keď precitnutá Júlia zbadala pri sebe mŕtveho Rómea, nechcela bez neho ďalej žiť a prebodla sa dýkou. Do hrobky pribehli Capulettovci a Montecchovci a nariekali nad nešťastím svojich detí. Ešte aj Romeova matka sa zabila zo žiaľu nad jeho vyhnaním. Touto veľkou tragédiou tieto dva veľké rody zabudli na vzájomné potýčky.

Othello

- útvar: veršovaná tragédia
- kompozícia: 5 dejstiev

- hlavné postavy:

Othello – Maur v službách Benátskej republiky; chorobne žiarlivý, dôverčivý k Jagovým intrigám

Desdemona – Othellova manželka; verná, čestná

Jago – bezcharakterný; pre dosiahnutie vlastného úspechu sa neštíti ničoho; klamár, závistlivý; Othellov zástupca

Cassio– Othellov zástupca, ktorého si Othello vyvolil namiesto Jaga

Emilia – Jagova žena

Roderigo – benátsky šľachtic

- priestor: Benátky a Cyprus (15. storočie)

- dejová línia: Othello je benátsky vojvodca, pôvodom Maur. Za manželku si vzal Desdemonu, dcéru senátora Barbanzia. Ich sobáš je však tajný, pretože otec Desdemony s ním nesúhlasí. O sobáši sa dozvie až do Jaga a Roderiga. Títo dvaja Othella ohovárajú a tak Brabanzio ide ešte v noci na benátskym dóžom (najvyššia hodnosť, správca/vladár celej republiky) do rady, aby podal udanie na Othella. V rade sa ale prejednáva vojna a nasadenie do boja proti Turkom, ktorí ohrozujú Cyprus. Tam sa tiež rozhodne o tom, že Othello ako najlepší vodca a bojovník má Cyprus brániť. Jago je Othellov zástupca, a preto má odísť do boja s ním. Othello okamžite odchádza a Jago začína intrigovať proti Cassiovi, ktorého si Othello na Jagov úkor zvolil za zástupcu, a zároveň proti Othellovi, ktorý je spoločensky i profesijne úspešnejší ako on, aj keď mimoeurópskeho pôvodu.

Jago presvedčí Roderiga, aby si zohnal peniaze a odplával s ním na Cyprus. Ten predá svoje pozemky a ďalší deň odpláva s Jagom, Desdemonou, Emíliou a ostatnými na Cyprus. Cestou na Cyprus ich stihne silná búrka a po dorazení do prístavu zistia, že loď, na ktorej bol Othello ešte stále nedorazila. Búrka súčasne rozohnala turecké loďstvo a tým odstránila dôvod pre Othellov pobyt na ostrove.

Jago radí Roderigovi, čo má urobiť a ako má vyvolať hádku s Cassiom. Večer dopláva loď s Othellom a jeho bojovníkmi a všetci spoločne oslavujú. Počas oslavy Roderigo vyvoláva prvú hádku s Cassiom.

V ďalších dňoch začína Jago presviedčať Othella o tom, že ho Desdemona podvádza s Cassiom, a dáva do Cassiovej spálne Desdemoninu šatku, ktorú jej dal Othello, keď sa jej dvoril. Othellovi potom povie, že Cassiovi tú šatku Desdemona darovala. Cassio medzitým šatku daruje Bianke, kurtizáne usilujúcej sa o jeho lásku. Othello začína vyzvedať od Desdemony, kde má darovanú šatku, tá si však myslí, že ju stratila a bojí sa mu to povedať. Vyhovára sa, že ju práve nemá u seba, ale má ju doma. Othello jej povie, aby pre ňu zašla, ona však nechce. Napriek tomu na ňu nalieha a vynadá jej. Desdemona nechápe, čo sa Othellovi stalo a je preto veľmi smutná. Všimne si to Emilia, ktorá sa od Desdemony vyzvedá, čo sa jej stalo. Ona jej prezradí, že sa na ňu Othello hnevá pre šatku, čomu nerozumie. Emilia jej povie, že možno žiarli a či mu náhodou nebola neverná. To však Desdemona popiera.

Večer sa stretáva Jago s Roderigom a ten mu prezradí, že Othello bude prevelený späť do Benátok. Vtom Jago vymyslí skvelý plán, ako sa zbaviť Cassia. Nahovorí Roderigovi, že keď prevelia Othella späť do Benátok, tak s ním odíde aj Desdemona, ktorú Roderigo miluje, preto musí zabiť Cassia, aby nemohol nastúpiť na miesto Othella a Othello musel zostať na Cypre.

Avšak pri pokuse zabiť Cassia je Roderigo porazený a obaja sú zranení. Vtom sa znenazdania objavuje Jago a vidí, že Roderigo je zranený viac, a preto ho dorazí. Vtom sa objaví Bianka, Cassiova milá, ktorá privolá ďalšiu pomoc, Graziana a Lodovica. Tí prinášajú nosidlá pre Cassia a povedia Bianke, aby zabehla na hrad po pomoc.

Na hrade však už Othello zo žiarlivosti uškrtil Desdemonu. Po príchode Emilie jej povie, že ho Desdemona podvádzala s Cassiom. Tomu však Emilia neverí a pýta sa ho, kto mu to narozprával. Othello prezradí, že jej manžel Jago. Tomu však Emilia neverí. Jago prichádza s ostatnými na hrad a Emilia ho označuje ako pravého vinníka. Usvedčuje ho i jeho intríg, na ktoré ju bez jej vedomia využíval. Jago, odmietajúc sa k svojim intrigám vyjadriť, zabije Emiliu a prchá, ale je chytený. V ten moment si Othello uvedomuje, čo strašné vykonal, a pred všetkými sa prebodne. Jago je za svoje klamstvá uväznený a Cassio, nový guvernér ostrova, mu sľúbi najprísnejšie potrestanie.

Sen noci svätojánskej

- hra rozpráva o dobrodružstvách štyroch mladých aténskych zaľúbencov a skupiny ochotníckych hercov so skupinou víl a škriatkov, ktorí žijú v tmavom lese za mestom Atény.

- útvar: komédia
- kompozícia: 5 dejstiev

- hlavné postavy:

Tezeus, aténske knieža; Hippolyta, kráľovná Amazoniek, Tezeova snúbenica

mladí šlachtici zalúbení do Hermie: Lysander, Demetrius

Hermia, zaľúbená do Lysandra; Helena, zaľúbená do Demetria

Egeus, Hermiin otec; Filostrates, Tezeov ceremoniár

Oberon, kráľ škriatkov a víl; Titania, kráľovná škriatkov a víl

Víla, v službách kráľovnej Titanie; Puk, alebo Robin Potmehúd, Oberonov zabávač

víly v službách Titanie: Hrášok, Pavučinka, Prášok, Horčička

- priestor: Atény

- opäť sa tu vyskytuje aj prvok divadlo v divadle

- v hre sa nachádzajú tri do seba zapadajúce dejové línie, ktoré spája oslava svadby aténskeho kniežaťa Tezea s kráľovnou AmazoniekHippolytou.

1. Láska medzi Hermiou a Lysanderom, ktorá nemôže byť naplnená sa napokon naplní. Demetrius sa zamiluje do Heleny a tak si Hermia môže vziať Lysandra. Napokon majú svadby všetci naraz.
2. Partia ochotníckych hercov pod vedením tesára nacvičuje smutnú komédiu o krutej smrti rytiera Pyrama a slečny Thisbi.
3. Spor medzi kráľovnou škriatkov a víl – Titániou a kráľom škriatkom a víl – Oberonom o opateru indického princa.

MIGUEL DE CERVANTES Y SAAVEDRA (1547-1616)

- predstaviteľ španielskej renesančnej literatúry

- zakladateľ moderného európskeho románu; prvýkrát utvoril heroikomický typ hlavnej postavy (smiešny hrdina)

Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha

(El Ingenioso hidalgo Don Quijote de la Mancha)

- román; paródia na rytiersky a dobrodružný román

- využíva protiklad reality a ilúzie

- skladá sa z 2 dielov

- nemá pevnú dejovú líniu, je to súbor príbehov z dobrodružnej cesty rytiera a žánrových obrázkov, v ktorých sa v hyperbolickej podobe odrážajú reálne pomery v Španielsku; príbehy sú spojené motívom cesty a prítomnosťou dvoch hlavných postáv (chudobný šľachtic Quijano – premenoval sa na Dona Quijota a zbrojnoš Sancho Panza)

• prvý moderný román, v ktorom autor zobrazuje reakcie ľudí na konanie pomäteného človeka, vzájomné pôsobenie ideálov a reality (zmúdrenie Dona Quijoteho a jeho zušľachťujúci vplyv na pragmatického sluhu Sancha Panzu)
• presvedčenie autora, že ľudí nemáme hodnotiť podľa spoločenskej vrstvy, do ktorej patria, ale podľa ich mravných kvalít
• kritika Španielska, ktoré autor zobrazil ako bigotne katolícke a stredoveké

Hlavným hrdinom je chudobný takmer päťdesiatročný španielsky šľachtic Quijano z kraja Mancha. V mladosti vlastnil pozemky, ktoré postupne odpredával, aby si mohol kupovať rytierske romány. Jeho mánia zájde tak ďaleko, že mu „vyschne mozog“ a rozhodne stať potulným rytierom - vyhľadávať nebezpečenstvá a naprávať krivdy. Premenoval sa na Dona Quijota, navliekol na seba hrdzavú zbroj a prilbu, svojho biedneho koňa na Rocinanta a našiel si aj zbrojnoša – Sancha Panzu, prešibaného sedliaka, ktorému sľúbil, že ho urobí pánom ostrova. Dámou jeho srdca sa stalo obyčajné gazdovské dievča, pastierku, ktorú Quijote nazval Dulcinea.

Don Quijote a Sancho Panza sa vydajú na púť: Quijote bojuje proti obrom (hoci Sancho vie, že ide o veterné mlyny); napadne čarodejníkov (mníchov); nájde prilbu slávneho vojvodcu (vysvitne, že je to starodávna miska na holenie); rytier zápasí s mechmi vína; stretnú galejníkov; spolu s nudiacimi sa šľachticmi nahovoria Sanchovi, že sa skutočne stal pánom ostrova; prejde cez nich 600 svíň. Nakoniec sa vzdáva potulného rytierstva a zistí, že život nie je len o hľadaní lásky, ale aj o niečom inom. Keďže prehral súboj o svoju lásku s bakalárom Sansónom Carrascom, je prinútený vrátiť sa do rodnej obce, kde ťažko ochorie. Pred smrťou zmúdrie a zrieka sa svojho poblúznenia. V závete odkáže celý majetok neteri pod podmienkou, že sa nevydá za človeka, ktorý číta rytierske romány.

Boj s veternými mlynmi.

"Dulcinea del Toboso" (vlastným menom Aldonza Lorenzo), je románová postava, ktorá je uvedená (ale neobjaví sa) v románe Miguela de Cervantesa Don Quijote. Je to jednoduchá pastierka v Quijotovom rodnom meste, ale Quijote si predstavuje, že je najkrajšia zo všetkých žien. Quijote otvorene priznáva, že on ju videl iba krátko a nikdy s ňou nehovoril. Popisuje ju nasledovne: "Volá sa Dulcinea, pochádza z krajiny Toboso. Určite je aspoň princezná, ale pre mňa je moja kráľovná a pani. Jej krása je nadľudská, pretože spĺňa všetky atribúty krásy, ktoré sa vzťahujú na básnikmi ospevované dámy. Jej vlasy sú zlato, jej čelo Elizejské pole, obočie dúhou, oči slnkom, tvár ružou, pery koralmi, zuby perlami. Má alabastrový krk, hruď z mramoru, ruky zo slonoviny. Je spravodlivá a skromná.

V španielšine Dulcinea znamená niečo ako príliš elegantná "sladkosť". Dulcinea je teda úplne fiktívna osoba, pre ktorú Quijote vytrvalo bojuje.

"Dulcinea" symbolizuje beznádejnú oddanosť a lásku, najmä neopätovanú.