Prvá fáza národného obrodenia – osvietenstvo

Prvá fáza národného obrodenia – osvietenstvo

- Slovensko súčasťou habsburskej monarchie; po smrti cisárovnej Márie Terézie nastupuje na trón jej syn Jozef II. (osvietenský absolutizmus, jozefinizmus)

- opatrenia proti záujmom šľachty a cirkvi – zrušenie nevoľníctva, rozpustenie žobravých reholí, vydanie tolerančného patentu (zrovnoprávnenie konfesií), hospodárske reformy, zrušenie cenzúry

- rozvoj meštianstva

- výrobné vzťahy sa začínajú meniť na kapitalistické (zakladanie manufaktúr, rozvoj obchodu, zmeny v poľnohospodárstve)

- kultúrne ustanovizne mali v rukách Maďari, šľachta zapredala svoj slovenský pôvod

- jedinou oporou pri formovaní národného uvedomenia bol ľud a z neho pochádzajúca ---inteligencia – kňazi a učitelia

Slovenské osvietenstvo – Znaky

- malo ľudový ráz – inteligencia pochádzala z ľudu

- prekvitala osvetová činnosť – vznikajú učené spoločnosti:

Slovenské učené tovarišstvo – mladí katolícki kňazi v Trnave sa rozhodli povzniesť národný jazyk (bernolákovčinu) a vychovávať ľud; v mnohých mestách založili pobočky; na čele istý čas stáli Anton Bernolák a Juraj Fándly

Učená spoločnosť banského okolia – založili ju slovenskí evanjelici, sídlo mala v Banskej Štiavnici (pozoruhodná vedecká úroveň – Banská akadémia)

- vychádzala periodická tlač: Prešpurské noviny (1783), Staré noviny literního umění (1785), Týdenník (1812)

- katolíci mali snahu vytvoriť jednotný spisovný jazyk (Jozef Ignác Bajza, Anton Bernolák)

Kodifikácia – opis, stanovenie a uzákonenie normy

 1 . kodifikácia slovenčiny – 1787 Antonom Bernolákom

Bernolákovčina (iné názvy: Bernolákova (spisovná) slovenčina, bernolákovská slovenčina) bola prvá kodifikovaná forma (spisovnej) slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, podrobne opísaná v normatívnych príručkách

- na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými prvkami stredoslovenského nárečia a s fonologickým pravopisom.

Predstavitelia : A. Bernolák, J. Fándly, J. I. Bajza, Juraj Palkovič ( preložil do bernolákovčiny aj Bibliu)

Anton Bernolák : (1762 – 1813)

Anton Bernolák sa narodil v Slanici na Orave v októbri 1762. Táto obec dnes už nejestvuje,

pretože v roku 1952 bola celá oblasť zatopená vodami Oravskej priehrady. Zostal tu len malý

ostrovček s dvojvežovým kostolom, kde sa slúžila Bernolákova primičná omša po jeho vysvätení za kňaza. Z tohto obdobia sú aj posledné záznamy o jeho pobyte v Slanici a

pravdepodobne už nikdy sa sem nevrátil.

slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic a jazykovedec. Ako prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu - pozri bernolákovčina

- Narodil sa ako druhé dieťa v rodine šľachtica Juraja Bernoláka a Anny, rod. Timčákovej v Slanici na Orave. Študoval v rokoch 1774-1778 na Gymnáziu v Ružomberku, rétoriku, filozofiu a poetiku na Emerciáne v Bratislave, Štefaneu v Trnave a teológiu na Univerzite Pázmaneu vo Viedni. Štúdiá ukončil v roku 1787 v generálnom seminári v Bratislave. Po štúdiách jeho prvým pôsobiskom bola kaplánka v Čeklísi (dnes Bernolákovo) 1787 - 1791. Šesť rokov pôsobil vo funkcii tajomníka arcibiskupského vikariátu v Trnave. Od mája 1797 až do svojej smrti 15. januára1813 bol farárom v Nových Zámkoch a zároveň stál na čele novozámockého dekanátu a bol správcom mestskej školy. Jeho mimoriadny talent sa prejavil už v bratislavskom Generálnom seminári, kde sa zapálil za osvietenské reformy cisárovnej Márie Terézie a Jozefa II. Tam sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa. Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Napriek tomu, že jeho aktivita bola zameraná na jazykovedné dielo, veľmi dobre si uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na území Slovenska používalo živú reč v písomnom styku a v školstve, nie je možné, aby sa formovalo na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej svojbytnosti. Tomuto účelu podriadil svoje vedecké diela. Vyčerpávajúca literárna i kňazská práca, mnoho starostí s blízkou rodinou a ďalšie okolnosti mu podlomili zdravie natoľko, že nečakane zomrel na srdcovú porážku.

Bernolákovci: Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý, Alexander Rudnay (klerici), neskôr sa k nim pripojila aj laická skupina na čele s Martinom Hamuljakom. Ich literárne diela, denno-denná práca medzi Slovákmi a vzdelancami vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka (1843 v Hlbokom).

Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách

Grammatica slavica (Slovenská gramatika)

Slovár Slovenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí

Jozef Ignác Bajza : (1755 – 1836)

- katolícky farár, spisovateľ, autor satír a epigramov, autor prvého románu v slovenčine

- pochovaný je v krypte v Dóme sv. Martina v Bratislave

Prudký a výbušný Bajza sa dostal do konfliktu nielen so svojou cirkevnou vrchnosťou, ktorá zmarila dokončenie a vydanie jedných z jeho prvých diel. Do dlhých a vášnivých sporov o slovenčinu sa dostáva s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, ale takmer vzápätí i s jeho patrónom trnavským farárom a kanonikom a zároveň voleným vacovským biskupombarónom Imrichom Perényim.

René mláďenca príhodi a skúsenosťi :

Zaradenie do literárneho obdobia : Klasicizmus a Osvietenstvo

Žáner : Román (2 časti)

Téma : Reného cesta za poznaním, túžba po vzdelaní a pravde.
Kompozícia: Dielo sa rozčleňuje na dve časti. Prvá časť je viac dobrodružná, pre čitateľa zaujímavejšia, druhá je viac výchovne a kriticky zameraná.

Hlavná myšlienka : Muftiho lekár prezradí Hadixin vzťah k Renému a oboch odsúdia na smrť

Postavy : René – syn talianskeho obchodníka

Van Stiphout – Reného vychovávateľ a sprievodca na cestách, kňaz

Don Varlet – Reného otec, taliansky obchodník

Fatima – Reného stratená sestra

tripoliský paša – správca Tripolisu

Hadixa – Reného láska

mufti – Hadixin otec, mohamedánsky patriarcha

Dej :

Mladý neskúsený René sa odoberá od svojho adoptívneho otca, talianskeho obchodníka Dona Varleta, a vydáva sa spolu so svojím spoločníkom, kňazom Van Stiphoutom do mohamedánskeho sveta, aby nadobudol nové vedomosti, a aby sa opäť stretol so svojou stratenou sestrou. Keď ich obchodná loď pristane v meste Tripolis (niekde v západnej Ázii, Turecku), René vyhľadá pašovu dcéru Fatimu, ktorej prezradí, že je jej brat, ktorého ako malého chlapca pred mnohými rokmi uniesli piráti. Vtedy od nich René ušiel a odplával s talianskym obchodníkom, ktorý sa ho ujal, zo zeme, ktorá preňho v srdci nebola domovom.

Šťastná Fatima chce s Reném ujsť preč s krutého mohamedánskeho sveta. Je však unesená pirátom Aborisom na more, a tak sa ju René s Van Stiphoutom vyberá zachrániť. No na mori sú zastihnutí silnou búrkou, pri ktorej je René v záchrannom člne vlnami odnesený až do Egypta. Tu ho zajmú sedliaci a predajú arabskému kupcovi. Ten mu sľúbi, že ho pustí na slobodu, keď mu bude vyučovať syna. Za krátky čas sa zapáči muftiho krásnej dcére Hadixe, ktorá presvedčí otca, aby ho najal ako jej učiteľa. Po čase mu Hadixa formou listov vyzná lásku a snaží sa ho primknúť k novej viere. To sa jej však nepodarí, a keďže vie, že sa nemôže vydať za muža inej viery, z nešťastia ochorie.

Domáci lekár, zaľúbený do svojej pani, sa dozvie o ich tajnej láske a snaží sa ich rozdeliť. Najprv Reného odhovára od mohamedánstva, potom sa ho pokúsi otráviť. Hadixa chce so svojím milým utiecť loďou z mesta, najmä keď sa dozvie, že René je vlastne Ibrahim, syn tripoliského pašu, ktorý bol ešte pred jeho únosom pirátmi zasľúbený Hadixe. Lekár sa však nevzdáva a tajne si najíma potulného mnícha – derviša, ktorý raz v noci napíše na muftiho dvere horiaci nápis, ktorý prikazuje potrestať dvoch zaľúbencov smrťou. Mufty je presvedčený o zásahu samotného Alaha, a tak ich nechá uväzniť a odsúdiť na smrť. Keď už však majú Hadixu na námestí plnom ľudí stínať, vyžiada si posledné slová a vedeckými ukážkami a pokusmi presvedčí sudcov, že dervišove zázraky, ktorými obhajoval svoje slová, boli len trikmi. Vtedy si lekár prizná vinu a zabije sa. Mufty prosí o odpustenie a posiela Reného domov – na more aj so starou ženou, ktorá ho zachránila, keď ho podlý lekár skoro otrávil.

Medzitým, počas búrky, za ktorej sa René dostane do Egypta, stroskotala i loď piráta Aborisa a zachránila sa len Fatima, ktorú nájde na polorozpadnutej lodi Van Stiphout. Utečie s ňou do Talianska, kde sa zoznamuje s Reného pestúnom Don Varletom. Tam všetci žijú šťastne, až kým k nim neprivíta tripoliský kádi, pašov sluha, so svojou spoveďou: pred dvadsiatimi rokmi, keď bol ešte pirátom, zajala jeho banda dvoch manželov z obchodnej lode a uväznila ich na ostrove. Jemu sa uľútostilo ženy a odviedol ju na člne do Tripolisu i s ulúpenými pokladmi. Chcel sa s ňou zosobášiť, no ona nechcela. O pol roka porodila dvojčatá – chlapca a dievča, no bol nútený ich dať jednej z pašových manželiek, ktorej práve zomrelo novorodeniatko. A tak odvtedy vyrastali Fatima aj René u pašu, on sa stal jeho kádim a skutočnú matku dvojčiat na naliehanie pašovej ženy zveril jednému dôveryhodnému kupcovi, aby sa o ňu staral. Odvtedy ju nevidel.

Keď sa René opäť vráti domov a privedie si so sebou aj starú ženu, ktorá ho zachránila, Don Varlet v nej spozná svoju dávno stratenú manželku. Prizná, že oni dvaja sú skutočnými rodičmi Fatimy a Reného, manželia, ktorých pred rokmi zajali piráti a oddelili ich od seba. Šťastie všetkých je dokonalé, až keď sa zrazu objaví Hadixa a vrelo sa zvíta s Reném.

Prvý diel tohto románu sa končí zasnúbením Fatimy s Van Stiphoutom a rozhodnutím Reného znovu odísť na cestu, tentoraz za poznaním kňazského, rehoľníckeho a mníšskeho stavu.

1. diel: René spolu s Van Stiphoutom putuje z Benátok do Viedne, kde opisuje pomery v kláštoroch, potom prichádza do Bratislavy a Trnavy a odtiaľ ďalej na Slovensko. Okrem Van Stiphouta mu sprievodcov robia i obyčajní ľudia, ktorí ho oboznamujú so svojím životom. Táto časť románu nesie na sebe pečať cirkevnej cenzúry pre silnú kritiku bez zábran (taká sa na Slovensku ešte neobjavila). Autor kritizuje pomery v Uhorsku, príživníctvo, zaostalosť a biedu jednoduchých ľudí. Druhá časť je viac mravoučná a výchovná.

http://referaty.atlas.sk/slovencina-a-cestina/citatelsky-dennik/27301/j.-i.-bajza---rene-mladenca-prihody-a-skusenosti

Juraj FÁNDLY (1750 – 1811)

- slovenský osvietenský spisovateľ, rímskokatolícky kňaz (najdlhšie pôsobil ako farára v Naháči) a entomológ – včelár

- ako prvý využil bernolákovčinu pri písaní diel

- zakladateľ Slovenského učeného tovarišstva (Trnava)

V rokoch 1787 – 1788 sa dostal do kontaktu so skupinou vlasteneckej mládeže, ktorá sa sústredila okolo A. Bernoláka, a nakoľko práve kodifikoval prvú spisovnú slovenčinu, nahovorili Fándlyho, aby svoje dielo Dúverná zmlúva…, ktoré mal už sčasti hotové, vydal v novej slovenčine. Fándly súhlasil, a tak sa jeho dielo stalo prvým veľkým dielom napísaným v bernolákovskej slovenčine. Okrem tohto diela sa venoval hlavne písaniu návodov a rád, ako sa starať o hospodárstvo i zdravie ľudí a dobytka, čím sa snažil pomôcť nielen svojim farníkom. Okrem náučných diel vydal aj svoje kázne a niekoľko básní.

Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom

- prvé väčšie literárne dielo napísané bernolákovským pravopisom

- vysvetľuje a schvaľuje zrušenie meditatívnych reholí cisárom Jozefom II.; blahobyt mníchov stavia do kontrastu s biedou a zaostalosťou ľudu; obviňuje mníchov, že udržiavali ľud v nevedomosti a ostro sa stavia proti poverám, odpustkom a falošným zázrakom; bohatstvo kláštorov chce využiť na vybudovanie škôl, nemocníc, chce zmierniť biedu ľudu

- forma diela je vedecko-satirická rozprava napísaná formou dialógu medzi mníchom Atanaziom a uštipačným diablom Titinillom

Fándly pôsobil na jednej z najchudobnejších fár v trnavskej diecéze. Avšak aj v takýchto neuveriteľne ťažkých podmienkach vykonal veľa práce. Stal sa faktorom šaštínskej manufaktúry a naučil priasť bavlnu svojich chudobných farníkov, aby odohnal hroziaci hlad. Bol dedinským zelinkárom a lekárom. Nemálo úsilia vynaložil, aby povzniesol primitívnu úroveň obrábania pôdy u naháčskych roľníkov. Táto jeho činnosť prerástla cez hranice jeho farnosti a odráža sa v jeho spisovateľskom ľudovovýchovnom diele.

ĽUDOVÝCHOVNÉ SPISY JURAJA FÁNDLYHO

- vydané až po zániku Slovenského učeného tovarišstva

- Fándlyho vyjadrenie zo spisu O úhoroch, že „píše preto, aby v uhorskej krajine taká chudoba a psota nebola”, možno považovať za motto celej jeho osvetovej literárnej tvorby.

Venuje sa v ňom problému striedavého systému, ktorý mal nahradiť zastaraný trojpoľný/úhorový systém. Vysvetľuje, prečo sa úhorné polia nemajú nechávať neosiate a vysvetľuje, kedy, ako, prečo a čím by sa mali osiať, aby sa urodila na nich dobrá ozimina, a tým aj zvýšila úroda.

V diele Včelár sumarizuje hlavné včelárske zásady: ako prezimovať včely, aké úle im robiť, aké plodiny by mali včelári vysievať do blízkosti úľov, i rady o tom, aké kvetiny sú pre včely užitočné a čo im prekáža. Jeho súčasťou je aj včelársky kalendár.

Aj keď sú tieto knihy určenénajmä pre praktické využitie a sú adresované najširšímvrstvám, nemožno im uprieť ani literárne kvality. Vyniká v nich predovšetkým Fándlyho rozprávačský talent - v spise O úhoroch si napr. zvolil dialogickú formu, „rozmlúvání mezi úradskíma a richtárom“.

Piľní domajší a poľní hospodár

Zeľinkár – dielo, ku ktorému napísal len predslov a zotriedil ho, obsah prevzal z iného diela

O úhoroch ai včelách rozmlúváňí

Slovenskí včelár

Ovčár