Klasicizmus v slovenskej literatúre alebo 2. Fáza slovenského národného obrodenia

KLASICIZMUS V SLOVENSKEJ LITERATÚRE alebo 2. FÁZA SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO OBRODENIA (1820 - 1840)

• dochádza k upevneniu feudalizmu anastoleniu tvrdého centralizmu (tzv. metternichovský absolutizmus sa spoliehal predovšetkým na políciu)
• reakcia na tieto udalosti - rozvoj národných hnutí nemeckých národov
• maďarskej šľachte sa podarilo vymôcť od viedenskej vlády uznanie maďarčiny ako úradného jazyka v školách a úradoch (posilňovanie postavenie maďarského jazyka a maďarskej národnosti)
• slovenská inteligencia hľadala oporu v ruskom národe (Rusko zvíťazilo nad Napoleonom); vieru v Rusko vyvolávali aj názory nemeckého filozofa Johanna Herdera, ktorý hlásal, že iba Slovania majú predpoklad pre humanitné spolužitie: nikdy neviedli dobyvačné vojny, sú pohostinní, protiví sa im násilie a lúpenie
• vzniká idea slovanskej vzájomnosti, teda myšlienka spolupatričnosti a spolupráce všetkých slovanských národov; najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto myšlienky u nás boli Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik

Slovenský klasicizmus – znaky:

- úsilie vytvoriť básnický sloh na vysokej úrovni na báze národného jazyka s napojením na antickú grécko-latinskú líniu

- vôľa konštituovať (ustanoviť) na základe prevzatých umeleckých noriem pôvodný typ básnického prejavu

Predstavitelia:

Pavel Jozef ŠAFÁRIK (1795 – 1861)

Narodil sa v Kobeliarove v Gemeri, v rodine evanjelického kazateľa a učiteľa. Študoval na kežmarskom lýceu, teológiu vyštudoval v Jene. Bol historik, jazykovedec, evanjelický teológ, filozof, hvezdár. Dlhú dobu pracoval ako cenzor a riaditeľ Univerzitnej knižnice v Prahe, kde je aj pochovaný.

- postavil sa proti mechanicky naučenému básneniu

- bol za poéziu, v ktorej je vyjadrené osobné presvedčenie a cítenie

Tatranská Múza s lyrou slovanskou

- básnická zbierka, v ktorej Šafárik ako prvý vychádzal z ľudovej slovesnosti, ako prvý použil jánošíkovskú tematiku a uviedol do poézie sonet ako básnickú formu

Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí

- učebnica a encyklopédia, ktorá informovala čitateľa o jazykoch a literatúrach slovanských národov a v ktorej uznáva Slovákov ako samostatný národ s právom na vlastný jazyk a literatúru

Slovanské starožitnosti

- dejiny Slovanov od najstarších čias do konca 10. storočia (do prijatia kresťanstva)

- autor chcel dokázať, že Slovania majú indoeurópsky pôvod a sú spolutvorcami európskej kultúry

Ján KOLLÁR (1793 – 1852)

- ideológ slovenského národného obrodenia a predstaviteľ českého národného obrodenia; jazykovedec, archeológ, evanjelický kňaz. Patril k zásadným osobnostiam hlásiacim sa k politickému programu austroslavizmu. /Je po ňom pomenovaná planétka (20991) Jánkollár./

Narodil sa v Mošovciach pri Martine (Turiec) v rodine roľníka, ktorý nemal pochopenie pre jeho túžbu po vzdelaní. Študoval v Kremnici, Banskej Bystrici, Bratislave a v nemeckej Jene. Ako evanjelický kňaz pôsobil v Budapešti (konfirmoval Sandora Petőfiho, Lajosa Kossutha), na sklonku života ho menovali za univerzitného profesora slovanskej archeológie na viedenskej univerzite. Zomrel vo Viedni.

- písal po nemecky a po česky, odmietal bernolákovčinu a Štúrovu slovenčinu, neskôr sa stal stúpencom austroslavizmu (politický smer slovanských politikov, ktorí sa usilovali o zblíženie Slovanov v rámci habsburskej monarchie; snažili sa o transformáciu rakúskej monarchie)

- v Nemecku bol svedkom osláv 300. výročia Lutherovej reformácie, kde mládež demonštrovala za zjednotenie Nemecka; takisto sa tu stretol s prejavmi nemeckého šovinizmu (krajný nacionalizmus sprevádzaný nenávisťou k iným národom)

- navštevoval prednášky z dejín Nemecka v súvislosti s dejinami Slovanov, ktoré uňho vyvolali negatívny postoj k Nemcom

- zoznámil sa s filozofiou Johanna Herdera a myšlienkou slovanskej vzájomnosti

- počas štúdia sa dostal na miesta slovanského osídlenia, ktoré pripomínali už len názvy riek, vrchov a nápisy na hroboch, lebo územie už bolo ponemčené

- používal aj časomerný, aj sylabotonický veršový systém

- vypracoval teoretickú koncepciu o slovanskej vzájomnosti, v ktorej propagoval prostredníctvom jednotného jazyka československú vzájomnosť

- podľa Kollára existovali štyri kmene slovanského celku:

1. severný – poľský
2. južný – ilýrsky (srbochorvátsky)
3. východný – ruský
4. československý celok

V Jene sa zaľúbil do Frederiky Wilhelmíny Schmidtovej, dcéry evanjelického pastora. Matka jej však bránila vo vydaji, pretože Uhorsko považovala za barbarskú krajinu. Až po smrti rodičov, po 16 rokoch mohla Frederika za Kollárom do Pešti.

Básně Jána Kollára – zbierka sonetov

O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými

- literárna rozprava o slovanskej vzájomnosti

Národnie Zpievanky – zozbierané ľudové piesne

Slávy dcera – básnická skladba

- v konečnej podobe vyšla v roku 1832, obsahovala Předzpěva 5 spevov

Štruktúra diela

• Předzpěv je napísaný časomerným veršovým systémom (elegickým distichom), spevy obsahujú sonety/znelky, ktoré napísal v sylabotonickom (slabičnoprízvučnom) veršovom systéme
• skladba je postavená na protikladoch: minulosť – prítomnosť, národná rozdrobenosť – ideál svornosti, láska – žiaľ nad rozchodom
• prvky klasicizmu: prvky antickej mytológie – mená, motívy, prvky racionalizmu vo vlasteneckých úvahách
• prvky romantizmu: zobrazenie citu, vrúcne priznanie k láske, historické námety, obrazy prírody, rozpor medzi svetom a osobnosťou básnika
• Kollár vymedzil pojem vlasti bez výlučného postavenia voči iným národom, je to vlastenectvo bez ohľadu na existenciu štátu
• hoci je Mína pôvodom Nemka, Kollár z nej vytvoril vzdialenú príbuznú Lužických Srbov, poslovančil ju krásou a inými vlastnosťami tak, že jej prednosti pochádzajú od jednotlivých slovanských národov
• elegické distichon : dvojveršie – hexameter (6 stôp) a pentameter (5 stôp)

• básnická skladba o láske k žene a slovanskej vlasti, inšpirovaná láskou autora k F. W. Schmidtovej
• Kollár napísal dielo po česky
• motív cesty, ktorou prechádza z Nemecka z územia Lužických Srbov na Slovensko, zamýšľanie sa nad osudmi národov, ktorých územím prechádza, ukazuje, že jedným z inšpiračných vzorov bolo dielo (romantické ) G. G. Byrona Putovanie Childa Harolda
• básnickou formou rozvíja ideu všeslovanskej vzájomnosti /podľa jeho názoru by sa mali všetky slovanské národy uchýliť pod ochranu Ruska, ktoré v tom čase malo svoj štátny útvar ako jediná slovanská zem/

Lyrický subjekt prežíva rozpor medzi predstavou a realitou tak v osobnom živote, ako aj v národnom ohľade, stáva sa kritikou stavu spoločnosti. Po prvýkrát slovenský autor umelecky pôsobivo stvárnil nespokojnosť, nepokoj (v romantizme svetabôľ), zmätok v duši.

Předzpěv

Autor žiali nad zemou Lužických Srbov, ktorí boli už v minulom storočí takmer ponemčení. Ich zem bola: ...někdy kolébka, nyní národu mého rakev. Obáva sa takého osudu na Slovensku, a preto vyzýva: ...k obloze, Tatry synu, vznes se vyvýše pohled. Neb raději k velikému přiviň tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časúm. Dubisko je mocné Rusko. Horší ako zlé časy je pre národný život človek bojujúci proti vlastnému národu. Autor sa obracia na susedov slovanských národov, ktorí proti nim viedli vojny. Oslovuje Nemecko (Zardi se, závistná Teutonie, sousedo Slávy.) ale vyčíta všetkým národom, ktoré inému siahli na slobodu (Anglicku vyčíta aktivity v Indii).

Posudzuje svet v zmysle svojho demokratického kréda:

Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,

ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok.

1. spev - Sála (Zála)

• ústrednou témou je láska, lyrický hrdina vyznáva lásku Míne, ktorá sa stáva za pomoci bohyne Lady a jej syna Milka dcérou matky Slávy, teda Slávy dcerou.
• láska, zaľúbenosť, vrúcnosť citu posúvajú túto časť skladby k preromantizmu; krása Míny ukrýva sa krása Poľky, Srbky, Slovenky, Rusky; v opise krás milovanej ženy cítiť vrúcnosť, ktorú klasicizmus nepoznal
• od prvých sonetov skladby básnik lásku k žene spája s pravdou, cnosťou a láskou k vlasti
• raz v noci za hrdinom prichádzajú dvaja duchovia (jeden s mečom, druhý s natiahnutým šípom) a pýtajú sa ho, koho miluje viac:

„...Miluješ vlast svou více, čili Mínu?“ Mlčím, váhám: rázem rukou v ňadrá sáhnu,

Srdce vyrvu, na dvé rozlomím,

Půlnoc bije. Já se z lůžka tíše vztáhnu, „Na“, řku, „jednu vlasti půlku, druhou Míně.“

Stana před ně různým svědomím,

Meč tam tu šíp, vlast tam tu má přítelkyně;

• nasleduje rozlúčka s Mínou a sľub vernosti. Hrdina zanecháva svoju Mínu krajine, v ktorej s ňou bol šťastný.

1. spev – Labe, Rén, Vltava

• básnik odchádza z krajiny Míny cez Labe. Láska je neustále v popredí záujmu, ale zaznievajú už menej šťastné tóny, pretože lyrický hrdina je ďaleko od svojej milej. Všíma si českú zem, jej postavenie vo svete. Zem so slávnou minulosťou musí prijímať príkazy cudzích. Nevidí len cudzích vinníkov, najväčšia národná vina je pasivita.

III. spev Dunaj

• básnik putuje pod Tatry, k brehom Dunaja. Spomienky na Mínu sú poznačené žiaľom, bolesťou z rozchodu, láska ho celkom zmenila. Žiali nad rozchodom s Mínou, posiela jej pozdravy po vetre, sľubuje jej vernosť. Ona je mu posilou a uvedomuje si, že sa s ňou stretne iba po smrti; viackrát myslí na smrť.

1. spev – Léthé

• je pomenovaním slovanského neba, kam básnik nechá vchádzať vlastencov, spisovateľov, ktorí sa zaslúžili o slovanské národy, jazyk a kultúru. Sprevádza ho Mína, stala sa nadpozemskou bytosťou, symbolom idey Slovanstva, spojením pravdy, krásy, citu a viery – dcérou bohyne Slávy. Hranice medzi ľúbostnou poéziou a nadosobným sa prekrývajú.

1. spev – Acheron

• je pomenovaním slovanského pekla, doň posiela neprajníkov, protivníkov Slovanov.
• Kollár vymedzil pojem vlasti bez výlučného postavenia voči iným národom, je to vlastenectvo bez ohľadu na existenciu štátu. Hoci je Mína pôvodom Nemka, Kollár z nej vytvoril vzdialenú príbuznú Lužických Srbov, poslovančil ju krásou a inými vlastnosťami tak, že jej prednosti pochádzajú od jednotlivých slovanských národov.

Ján HOLLÝ (1785 – 1849)

- slovenskýkatolíckyfarár, spisovateľ a prekladateľ. /Je po ňom pomenovaná planétka (19955) Hollý./

Narodil sa v Borskom Mikuláši pri Šaštíne (Záhorie). Gymnázium študoval v Skalici a v Bratislave, filozofiu a teológiu v Trnave. Najväčšiu stopu tu na ňom zanechal profesor filozofie a teológie Juraj Palkovič, ktorý sa stal aj jeho mecénom. Ako katolícky kňaz najdlhšie pôsobil v Maduniciach pri Piešťanoch. Najčastejšie tvoril v prírode, v hájiku Mlíč pod storočným dubom. V roku 1843 vypukol požiar a on utrpel ťažké popáleniny, pre ktoré sa mu zhoršil zrak. Nechal sa penzionovať a odišiel k svojmu spolužiakovi na Dobrú Vodu. Tam ho v júli 1843 navštívili Štúr, Hurban, Hodža, ktorí ho žiadali o odobrenie spisovného jazyka.

Svatopluk – hrdinský epos v 12 spevoch, zobrazil boj dvoch svetov, opísal konflikty medzi bohmi a ľuďmi, rozviedol obrazy zrady, nenávisti a pomsty

- bohatiersky epos, „víťazská báseň v dvanásti spevoch“

- historický epos – keďže tematicky čerpá z histórie Slovákov (obdobie Veľkomoravskej ríše)

Hollý ako prvý slovenský básnik využil tematiku veľkomoravského panovníka Svätopluka na povzbudenie národného uvedomenia Slovákov. Ušľachtilé vlastenectvo, hrdosť na dejinné korene národa, oceňovanie humanity Slovákov, ich pracovitosti, mierumilovnosti, lásky a úcta k slobode človeka nájde pokračovanie v štúrovskej generácii, osobitne u Sama Chalupku.

- pred každým spevom je stručný obsah

- Hollý dodržiava postupy antických autorov (Homér, Vergilius); epos začína propozíciou (vyjadrenie zámeru autora) a invokáciou (vzývanie Múzy). V propozícii niekoľkými veršami uvedie tému diela.

- kompozícia: epos skladajúci sa z 12 spevov; po propozícii a invokácii začína dej eposu in medias res (uprostred udalostí)

Hlavná dejová línia (väzenie Svätopluka; Karolmanov sen, v ktorom mu Boh prikáže oslobodiť Svätopluka; pochod Nemocov k slovenským hraniciam; boj Svätopluka po boku Nemcov; príchod na Devín; dohoda so Slavomírom; boj na čele slovenského vojska; súboj s Britwaldom) je doplnená mnohými dejovými pásmami (napr. línia Černoboga - príchod z pekiel, premena do podoby kňaza Rastislava, burcovanie po Slovensku, zahnanie do pekiel).

Mnohé dejové pásma s množstvom postáv vytvárajú epickú šírku eposu.

Kompozíciu dopĺňajú odbočenia, opisy, dobýjanie hradieb Devína...

V epose nájdeme peripetiu (nečakaný zvrat deja), napr. Svätoplukovo rozhodnutie opustiť Nemcov a pridať sa na stranu Slavomíra.

Autor nevstupuje do deja, nekomentuje činy hrdinov.

Hollý využíva v epose časomerný hexameter (striedanie dlhých a krátkych slabík vo verši).

Svätopluk vydal Rastislava Nemcom, ktorí ho oslepili a uväznili. Neskôr uväznia aj Svätopluka. Ten v temnici ľutuje svoj čin. Karolmanovi vo sne Boh prikáže oslobodiť Svätopluka a vrátiť mu kráľovskú berlu Rastislava. Oslobodí ho za cenu zrady, musí spolupracovať s Nemcami. Aby zväzok bol pevnejší, sľúbi mu svoju dcéru Adelaidu. Slováci na čele so Slavomírom sú sklamaní zradou toho, v ktorého dúfali. Karolman Svätoplukovi daruje zbroj, najkrajší je štít. V novej zbroji sa Svätopluk pripojí k nemeckým vojskám, tiahnu na Dunaj. Černobog rozvodní Moravu, ale Svätopluk dáva príkaz prekonať rieku. Stavajú plte a Svätopluk s polovicou vojska útočí na Devín. Predstupuje pred Slavomíra a informuje ho o Karolmanových zámeroch. Slováci mu ponúkajú kráľovskú berlu, ale musí bojovať proti Nemcom. Svätopluk sa rozhodne zostať pri svojich rodných. Posiela posla za Britvaldom, či sa vzdajú, alebo chcú boj. Britvald zvolí boj.

Nastáva posledná bitka. Svätopluk hrdinsky bojuje a má pomoc i na nebesiach. Svätý Cyril prosí Boha o pomoc. Je vyslyšaný. Svätopluk porazí v osobnom súboji Britvalda a plní Božiu vôľu: založí „veľké kráľovstvo Slovákov“.

Pohanský boh Černobog rozvíja svoju činnosť v samostatnej dejovej línii (príchod z pekiel, premena na kňaza, burcovanie ľudí, podoba Rastislava v Slavomírovom sne, zhodenie do priepasti Michalom archanjelom).

Cirillo-Metodiada – epos o slovanských apoštoloch

Sláv – epos

Sláv je panovníkom Tatrancov a musí bojovať s národom Čudov, ktorí napadli jeho ľud. Tatrancom pomáhajú bohovia Živena, Perún, Svantovít a s ich pomocou porazia nepriateľa. Dej skladby je vymyslený, ale umelecky jednotný. Výroky Sláva nad porazeným čudským kráľom, nad mravmi a násilím nepriateľov sú v skutočnosti Hollého myšlienky, čerpajúce z ideí národného obrodenia.

Selanky

- 21 menších klasicky dokonalých básní

- najživšia časť Hollého tvorby

- témy sú rôznorodé

- postavy majú podobu slovenských pastierov, ktoré vedú pokojný život, venujú sa práci, spevu, hrám

- v týchto hrdých a ušľachtilých postavách vstúpil do poézie slovenský ľud, odetý v antickom rúchu, ale jeho myslenie a reč sú slovanské

- básne prírodnej lyriky s veľmi skromným dejovým pôdorysom

- autor chválil vidiecky spôsob života, bol ovplyvnený domácim folklórom, slovanskou mytológiou a kresťanskými motívmi

- sú písané časomierou

- nachádzajú sa tu prvky preromatizmu

Klasicistická dráma

- o jej rozšírenie sa zaslúžil Gašpar Fejérpataky – Belopotocký, ktorý založil v Liptovskom Mikuláši ochotnícky divadelný krúžok

JÁN CHALUPKA (1791 – 1871)

Starší brat básnika Sama Chalupku. Narodil sa v Hornej Mičinej (pri Banskej Bystrici) v rodine evanjelického farára Adama Chalupku. Študoval v Ožďanoch, Levoči, na kolégiu v Prešove a v Sárospataku a štúdiá ukončil v Jene. Vyštudoval teológiu, filozofiu a jazykovedu (ovládal desať jazykov). Pôsobil ako domáci učiteľ v Banskej Bystrici a Viedni, učil na gymnáziu v Ožďanoch, v roku 1824 sa stal farárom v Brezne, kde spoznal malomestský život, spiatočníctvo cechových majstrov, odnárodňovanie. V roku 1842 bol členom deputácie národovcov na viedenský dvor. Zasadzoval sa o to, aby sídlom Matice slovenskej bolo Brezno. Vystupoval proti maďarskému šovinizmu, ktorý považoval nielen za škodlivý, ale hlavne za nezmyselný.

Trasotítka, Starúš plesnivec  – hry

Bendeguz  – satirický román, zosmiešňuje v ňom maďarský šovinizmus, povýšenosť, odnárodňovanie

Kocúrkovo s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali

- satirická komédia, fraška napísaná silne slovakizovanou češtinou

- Chalupka tu kritizuje obmedzenosti a zaostalosti malomestského prostredia, nedostatok národného povedomia v remeselníckych rodinách a dlhodobé odnárodňovanie zemanov (vplyv osvietenských myšlienok)

Obsah diela :

1. dejstvo – v Kocúrkove zasadá cirkevný konvent (zhromaždenie oprávnených členov evanjelického cirkevného zboru), ktorý má zvoliť nového učiteľa. Majster Tesnošil chce, aby zvolili susedovho syna Martina Vojtecha, ktorého by chcel za zaťa. Za kantora (učiteľa) zvolia neznámeho Slobodu, toho podporil pán z Chudobíc. Všetky kocúrkovské matky, ktoré majú dcéry na vydaj, si robia zálusk na nového učiteľa.
2. dejstvo – dej sa odohráva pod Tatrami, študenti sa spolu s učiteľom Slobodom vracajú domov, vládne veselá atmosféra, súdržnosť. Sloboda recituje verše zo Slávy dcery. Prepadnú ich zbojníci, ktorých autor neidealizuje, tým oživuje jánošíkovskú tematiku, ktorú neskôr rozvinú štúrovci.
3. dejstvo – učiteľ Sloboda prichádza do Kocúrkova, hlási sa u cirkevného a školského inšpektora, pána z Chudobíc, ktorého dom sa dá ľahko nájsť podľa kopy hnoja a okien bez skiel. Napriek tomu pán z Chudobíc demonštruje svoju vzdelanosť a lásku k maďarčine používaním latinských a maďarských slov, ktoré neovláda. Sloboda si vyvolí za ženu krásnu Ľudmilu, dcéru svojho predchodcu. Tesnošilovci žijú naďalej pokrytecky: kam vietor – tam plášť, len aby v hanbe nezostali.

Štruktúra diela:

Chalupka zobrazil tri spoločenské vrstvy malomesta:

Zemanov: pán z Chudobíc (typ odrodilca), ktorý pôsobí ako cirkevný i školský inšpektor, polovzdelanec s medzerami vo vzdelaní, žije chudobne so svojím synom. Je Slovák, ale slepo obdivuje Maďarov a ich reč, ktorú používa, no neovláda

Remeselníkov: čižmársky majster Tesnošil Jánoš (typ odrodilca) a celá jeho rodina. Chalupka ich kritizuje, že duchovne nenapredujú a nerozvíjajú kvalitu svojej práce. Tesnošil je odrodilec, ktorý sa na vandrovke podučil maďarčine a uprednostňuje ju pred národným jazykom. Jeho žena je malomestská intrigánka

Inteligenciu: učiteľ Sloboda (typ národovca) pochádza z Turca. Je vzdelaný, vďačný syn, optimistický a vtipný, zbehlý v cudzích jazykoch, ale odmieta odnárodňovanie. V druhom dejstve recituje verše zo Slávy dcéry – je to prvá literárna postava, ktorá hrdo manifestuje (verejne prejavuje) svoj pôvod.

Prvýkrát v dejinách slovenskej literatúry sa v diele nachádza aj príťažlivý charakter učiteľa národovca, ktorý uprednostňuje cit pred rozumovými dôvodmi.

POSTAVY J. CHALUPKU

Autor vytvára klasicistické čierno-biele hotové charaktery (hlupák, obmedzenec, maďarón, drobná intrigánka, študent). Postavy charakterizuje aj menom: Tesnošil, Beloritka, Zamotal, pán z Chudobíc, Sloboda a pod.

Svoje postavy i prostredie zobrazoval tak, aby neboli pochybnosti, čo je mravné a čo nemravné, čo je pokrytecké a čo reakčné (spiatočnícke a konzervatívne), čo má budúcnosť a čo musí zaniknúť

OBJEKT KRITIKY J. CHALUPKU

Objektom Chalupkovej spoločenskej kritiky a nevyčerpateľným prameňom komickosti všetkých jeho hier je ľudská hlúposť a obmedzenosť, malomeštiacke prospechárstvo, neúprimnosť, opičenie sa po cudzích vzoroch, závisť.

KOMIKA J. CHALUPKU

Nachádzajú sa tu prvky spoločenskej komiky spočívajúcej v tom, že prostredie malomesta sa chce navonok prispôsobiť novým módnym prúdom, ktoré prichádzajú do Kocúrkova zo sveta

Prelínanie starej smiešnosti s módnou smiešnosťou vytvorilo priestor nielen na charakterovú, ale i jazykovú komiku