Vývinové tendencie slovenskej medzivojnovej prózy

Vývinové tendencie slovenskej medzivojnovej prózy

Slovensko sa stalo súčasťou Česko-slovenskej republiky založenej v októbri 1918.

Rozvoj školstva, vznik vedeckých a osvetových inštitúcií, vzrast počtu kultúrnych a literárnych časopisov, zvýšenie počtu vydávaných diel

V slovenskej literatúre vznikla po prvýkrát pluralitná podstata literatúry (koexistovalo popri sebe viacero umeleckých metód, umeleckých smerov, prúdov...).

Od roku 1918 vedľa seba existujú viaceré umelecké smery, autorské orientácie.
Tematika medzivojnového _obdobia: vojnové zážitky, spomienka na mladosť, povojnová sociálna skutočnosť, nové udalosti spoločenskej, politickej a kultúrnej problematiky.

Realizmus
1. Priame rozvíjanie realistickej tradície príslušníkmi tretej vlny realizmu
Ladislav Nádaši Jégé (Adam Šangala, Svätopluk),
Hana Gregorová, Martin Rázus (Krčmársky kráľ)

2. Sociálno-psychologický realizmus

- snaha o prienik do vnútra človeka
- podnety čerpal z domáceho i svetového realizmu, z expresionizmu
- znaky: najmä sociálna tematika (kritickosť ľudí vytláčaných na okraj spoločnosti),
obyčajní ľudia s prirodzenou mravnou prevahou,
pohľad do vnútra človeka,
tradičné zobrazovanie dedinského prostredia
Jozef Cíger Hronský (Jozef Mak, Pisár Gráč), Milo Urban (Živý bič, Za vyšným mlynom)

Lyrizovaná próza
- jej šíriteľmi sa stali spisovatelia, ktorí sa združovali okolo časopisov Mladé Slovensko, Svojeť; chceli literatúre otvoriť cestu do Európy a popritom sa neizolovali od domácich skutočností

1. Ornamentálna próza (ornamentalizmus)
- ozdobnosť jazyka a štýlu súvisela s úsilím povýšiť tvar literárneho diela na úroveň zodpovedajúcej modernistickým európskym prúdom
- vychádzala z expresionizmu
- experimentovanie s jazykom, slovom
- kontrast medzi škaredým a krásnym
- v dielach nachádzame vzburu proti konvenciám, pesimistické a tragické nálady a životné pocity

Gejza Vámoš (Editino očko), Ján Hrušovský (Pompiliova Madona, Muž s protézou), Ivan Horváth (Človek na ulici)

2. Lyricky tvarovaná próza
- expresionisticko-senzualistická epika
- dve línie: a) zobrazovanie sociálnych tém, najmä dedinských, s ich rozpornými prvkami
Jozef Horák (Biele ruky – zbierka noviel, Sitnianska biela skala – zbierka povestí)
b) uprednostňovanie psychologických námetov a harmonických riešení konfliktov
Ján Bodenek (Ivkova biela mať - román, Svetlá na bublinách - zbierka noviel)

3. Naturizmus – najvyšší stupeň lyrizovanej prózy
- vplyvy: francúzsky a švajčiarsky regionalizmus, severskí autori
- výnimočné postavy v neobvyklých situáciách, vnútorný monológ (priame rozprávanie)
- mýtus prírody, života a lásky
- lyrizujúce prvky (metafory, personifikácie, epitetá)
- kratšie prozaické žánre (balady, baladické rozprávky)
- dedinské, vrchárske prostredie – hovorové a ľudové slová, dialektizmy
- dominoval rozprávkovo-epický princíp
- autori uplatnili lyrizmus v celej jeho šírke – vo všetkých zložkách epickej prozaickej štruktúry (dej, opisy, rozprávač)
- pre diela je typické rozprávania v 1. osobe (ja-rozprávanie)

Ľudo Ondrejov (Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, Na zemi sú tvoje hviezdy)
Dobroslav Chrobák (Drak sa vracia)
Margita Figuli (Tri gaštanové kone)
František Švantner (Nevesta hôľ, Malka)

- vrcholným dielom slovenského naturizmu je ŠvanterovaNevesta hôľ

Jozef CÍGER-HRONSKÝ 

1896 Zvolen – 1960 Argentína

Pochádzal zo siedmich detí. Študoval vo Zvolene, neskôr v Krupine, a napokon dokončil svoje vzdelanie na maďarskom učiteľskom ústave v Leviciach.
Usadil sa v Martine – najskôr ako učiteľ, potom tajomník a nakoniec ako správca Matice slovenskej, v ktorej pôsobil až do roku 1945.
Utiekol do Argentíny. Bol pochovaný v Martine na Národnom cintoríne.

Začínal písaním noviel a krátkych próz, ktoré neskôr vyšli v zbierkach. Vo svojich dielach často opisuje obyčajných slovenských ľudí, často sa vracia i k spomienkam na detstvo, takže niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Do svojich diel pre deti zas vkladá dobrodružstvá a učenie o kresťanskej láske.

JOZEF MAK
- žáner: román z dedinského prostredia (prelom 19. a 20. storočia)
- hl. myšlienka: Utrpenie je súčasťou života dedinského človeka.
- kompozícia: 75 kapitol

Jozef Mak je román o ľudskom osude – údele a utrpení. O osude jednoduchého človeka, človeka – milióna, ktorý, aj keď nesúhlasí s krivdami, ktoré sa mu páchajú, nevie proti nim bojovať a brániť sa. Dielo je aj obrazom dediny s jej problémami – napríklad alkoholizmom. Poukazuje na to, že častokrát človeku určí osud rodina a ľudia.
Zvýraznená je fatalita (osudovosť) románu – Jozef Mak bude mať určený ťažký osud, pretože sa narodil ako nemanželský syn matke – vdove a krstná matka nedodržala všetky zvyky, ktoré boli pri krste, aby malo dieťa v živote šťastie (nedala peceň chleba pod stôl a pôrodná baba ho nemohla naň položiť).

Jozef Mak - obyčajný dedinský človek. Jeho meno charakterizuje počestnosť, drobnosť, teda nie výnimočnosť. Žije poctivo aj napriek nešťastiam, ktoré ho v živote sprevádzajú. Mal zlý vzťah so svojím bratom Janom, ktorý ho neznášal a hanbil sa za neho. Svoju ženu Julu má rád, no nedokáže jej prejaviť svoj cit, iba pred smrťou.

Jula Petrisková - je to nízke dievča, mrzáčka. Je poslušná, ústupčivá, pomáha tomu, kto ju potrebuje a hoci je mrzáčka, urobí roboty za troch. Vydá sa za Joža z lásky a tá ju urobí peknou. Keď Jožo chodí za Marušou, začne sa trápiť, nedokáže všetko odpustiť, uzatvára sa do seba a odcudzuje sa Jožovi. Keď sa jej narodí druhé dieťa, Jožo jej vyzná lásku. Chcela by žiť, no nevládze a umiera.

Maruša Meľošová - prekoná zmenu z krásneho a dobrého dievčaťa na škaredú a skazenú ženu. Z celej Meľošovskej rodiny bola najusilovnejšia. Zažila s Jožom krásnu lásku, no keď odišiel na vojnu, vydala sa za Jana lebo si myslela, že sa Jožo nevráti. Po chorobe stratila krásu, začala piť, prestala sa starať o dieťa, muž ju bil. Po návrate Joža príde na to, čo stratila a ťažko sa s tým vyrovnáva. Pije stále viac, skončí tragicky – utopí sa v kadi.

- autor využíva kontrast, často prechádza až do paradoxu – predstavuje Jozefa ako jedného z milióna podobných (najmenšieho a najobyčajnejšieho zo všetkých), ale oslovuje ho celým menom – Jozef Mak (ako majestátu).
- hlavná postava je komponovaná ako symbol jednoduchého slovenského človeka, vďaka ktorému národ prežil: prijíma beh dejín tak, ako prichádza, nekladie si pred seba riešenie celonárodných alebo celosvetových problémov, snaží sa vstať a pokračovať v ťažkom, ale poctivom živote.

Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa. /Hosť v bielom oblečení (Boh) miesto sudičiek mu daruje ukrižované ruky, ale ústa (výrečnosť) nedostane./ Mal brata Jana. Už pri jeho narodení mali trápenia, lebo ho nemal kto pokrstiť. Nakoniec ho pokrstila suseda Hana Meľošovie. Rád mal najmä staršieho brata Jana, ktorý ho nosieval na chrbte. Raz ho však znenávidel pri hre, keď sa hrali na Jánošíka. Vtedy sa ukázalo, že je zlý a že ubližuje mládeži. Keď Jano vyrástol, pracoval v hore a často sa opíjal. Potom vždy vyčítal bratovi Jožovi že sa živí z jeho peňazí. Jano vedel kto je Jožovým otcom, a preto mal Jozef Mak pred ním strach. Jožo išiel pracovať k bačovi Kubandovi. Bača ho klamal, a preto odišiel. Zaľúbil sa do Maruše a chcel si postaviť dom. Preto odchádza pracovať do hory. Tu sa spriatelí s Gregorom Biaľošom, ktorý mu vo všetkom radil a pomáhal. Raz Gregora v hore privalilo drevo a Jožo sa potom dozvedel, že to bol jeho otec. Maruši zomrela matka a presťahovala sa k Jožovej matke. Marušin otec sa zaľúbil do Jožovej matky. Len čo Jožo postavil chalupu, musel odísť na vojnu do Hercegoviny. Na vojne čakal na list z domu, no nič neprichádzalo ani od matky, ani od Maruše. Po skončení vojny pracoval krátky čas ako nosič, aby si niečo zarobil na cestu domov. Cestou domov sa stretáva s priateľom cigáňom. Ten mu prezradil, že matka mu zomrela a Maruša sa vydala za Jana. Doma sa dozvedel, že Maruša sa vydala z donútenia. Po čase sa Jozef Mak oženil s Julou. Nevynikala krásou, ale mala dobrú povahu. Maruša však neprestávala Joža ľúbiť a preto Jano žiarlil a často sa opíjal. Prenasledoval Joža ako tieň, lebo život bez Maruše nemal preňho význam. Raz Joža postavili pred súd, že počas vojny bol medzi nimi burič Ivan Pietor, s ktorým sa často rozprával. Keď sa vrátil našiel doma Julu s malým synčekom. U July strácal istotu, lebo sa dozvedela o tom, že Jožo chodil za Marušou. Maruša, keď videla beznádej svojej lásky, utopila sa. Neskôr sa Jule narodilo dieťa, no po pôrode zomrela. Jozef stratil Julinou smrťou všetko čo mal. Nesúhlasí s krivdami, no nevie proti nim bojovať.

KONTRASTY
a) postáv Jozef má protipól v Janovi. Na jednej strane ústupčivosť pred matkou a bratom, poctivá práca, veľkosť citu a neschopnosť ho vyjadriť – na druhej strane výbušná, ťažko ovládateľná povaha, iná v rodine a iná medzi chlapmi, hľadajúca ľahšiu cestu v živote.
Pekná Maruša – mocná, hrdá dievka, ktorá si aj s otcom a gazdovstvom poradí – má protipól v Jule – dievčati nevýraznej tváre, s chromou rukou, ktorá sa bojí aj zaplakať a je na svete len preto, aby jej rozkazovali.
b) citov a činov Jozefova láska k matke, ale aj jej zahanbenie, že je nemanželský; láska a dôvera voči Maruši a nečakané sklamanie; úžasná pracovná aktivita a zvesť, že nie je majiteľom domu…

Ladislav NÁDAŠI JÉGÉ

1866, Dolný Kubín – 1940, Dolný Kubín

Pochádzal z advokátskej rodiny. Vzdelanie získaval v Kežmarku, Ružomberku a v Levoči, neskôr na lekárskej fakulte v Prahe. Takmer celý svoj život prežil ako lekár v Dolnom Kubíne. V 30. rokoch sa jeho zdravie prudko zhoršilo, najmä po odchode jeho dcéry z protektorátu. Nikdy sa z toho nespamätal a krátko na to zomrel na srdcovú porážku.

Jeho prvé literárne diela vznikli v čase jeho lekárskych štúdií. V tom období sa tiež stal aktívnym členom spolku Detvan. Vplyv na jeho tvorbu mali ruskí realistickí autori, no tiež francúzsky naturalista Émile Zola. Jeho štúdium histórie ho presviedčalo, že človek sa v podstate nemení, no spoločenský vývin neustále napreduje.

ADAM ŠANGALA
- žáner: historický román zo 17. storočia
- kompozícia: 34 kapitol

- autor nespracúva historické obdobie, ale chce v historickom rámci dokázať, že povaha človeka, jeho ľudské vlastnosti sú rovnaké bez ohľadu na storočie (vplyv naturalizmu – človek sa plynutím dejín nemení, jeho biologická podstata je rovnaká); autor považuje človeka za prírodný živel

- z historických faktov zachytáva protiturecký boj, protireformačné boje a protifeudálne nálady ľudu na Slovensku a boje cisárskych (katolíckych) vojakov s Betlenovým (protestantským) vojskom
- v diele sú spomenuté historické postavy: Gabriel Betlen – sedmohradské knieža, viedol povstanie proti Habsburgovcom a obsadil takmer celé Slovensko; Peter Pazmáň, arcibiskup a neskôr kardinál, zakladateľ univerzity v Trnave
- ideový podtext tvorí myšlienka o potrebe názorovej a náboženskej tolerancie (katolík Šangala a evanjelik Konôpka si navzájom zachránia život)
- kompozícia je rámcovaná (román sa začína smrťou Adamovho otca – obesením a končí Adamovou smrťou – sťatím)
- udalosti nasledujú za sebou chronologicky
- prvky naturalizmu: opis smrti, obrazy mučenia, opis primitívneho stredovekého liečenia, obrazy miest, špinavých ulíc, hygieny
- dej je situovaný do stredovekých hradov a miest (Beckov, Žilina, Trnava)
- zachytáva všetky spoločenské vrstvy v 17. storočí:
Šľachta: Kritizuje jej kupčenie s vierou, nemravný život, pohŕdanie ľudom, pyšné správanie sa mladšej grófky...
Nevoľníci: Zachytáva ťažký život poddaných na Orave
Vojsko: Predstavuje autentické prostredie dobových vojakov – mnoho druhov: žoldnieri - pálfyovskí dragúni, nemeckí kyrysníci, maďarskí hajdúsi, mestskí drábi. Výraznou postavou je Jonáš Mihvok, temná, záporná postava.
Kňazi: Samuel Konôpka, kladná postava evanjelického kňaza, a historická postava Pazmáň.
Remeselníci: Reprezentuje ich rodina Pohánkovcov z Trnavy, odkiaľ pochádza Betka, Adamova manželka.

Adam Šangala – mladý 18-ročný nevoľník z Kozinskej na Orave; jednoduchý nevzdelaný človek, ale vedel čítať a písať, pretože ho to naučil jeho priateľ klerik; je citlivý a spravodlivý; katolík

Adamov otec, poddaný z kysuckej dediny Kozinská, odvisne na šibenici, pretože pytliačil na panskom majetku – nemal čo dať deťom jesť. Adam sa do dozvedel od človeka, ktorý sa vracal z mesta. Smutnú zvesť oznámil matke on. Aby katov pomocník odrezal otcovu mŕtvolu, museli mu dať kohúta. Pochovali ho v dedine k plotu cintorína (kde pochovávali samovrahov a obesencov), susedia podonášali potraviny, mohol byť aj kar. Adam sa rozhodne odísť z hladovej dediny. Po ceste sa zastane človeka, ktorého kruto bil gróf Markoč. Keď ho gróf chcel udrieť po tvári, Adam ho šibol poriskom valašky po ruke, ktorá mu hneď odkväcla a potom ho ešte poriadne vylátal, kam trafil. Následne Adam utečie poľom až do Žiliny. Tam akurát na trhu verbujú vojaci do vojska. V tej chvíli po meste začnú vyhlasovať jeho popis, pretože zbil urodzeného pána. Tak sa Adam zachráni vstupom do vojska. Ako vojak sa dostane na hrad rodiny Praskovskovcov – rodina sa na výprasku grófa Markoča zabáva, pretože bol jej nepriateľom (zabral im dva hrady). Starý pán Praskovský prestupuje z katolíckej na evanjelickú vieru podľa toho, čo je výnosnejšie. Rozhoduje len to, čo získa do vrecka – klame, pije. Adam sa zapáči pani Barbore Praskovskej. Syn Ondrej mal ženu Brigitu, rodičia jej manžela sa jej zdali nevzdelaní, nemoderní, zaostalí. Starých grófov naučila kúpať sa aspoň raz do mesiaca, zavádzala nové poriadky pri jedení. Bola veľmi pyšná na šľachtický stav, sedliakov nepokladala ani za ľudí. Adam má problémy so žoldnierom Mihvokom – so zákerným človekom a zlodejom. Už sa s ním stretol, keď sa dal naverbovať. Na zámku pôsobí nadaný a spravodlivý evanjelický kňaz Samuel Konôpka. Ten videl veľmi dobre neistotu svojho kňazského povolania na dvore pána Praskovského. Práve Konôpka zachráni Adamovi život, keď ho rod Praskovskovcov uväznil. Pani Brigita ho totiž v tme považovala za mátohu, a tak sa vyľakala, že potratila. Konôpka videl, že Praskovskovci záujem o protestantizmus len predstierajú, a preto aj on z hradu odišiel spolu s Adamom. Po ceste zachránia život Ondrejovi Praskovskému, ktorý ich šiel hľadať. Adam zabráni Konôpkovi ísť k grófke Praskovskej, ktorá by ho dala zavrieť do temnice. Odišli spolu s Adamom do Trnavy. Adam sa tam ožení s Betkou Pohánkovou, remeselníkovou dcérou. Evanjelický kňaz v katolíckej Trnave pracoval ako stolár a skrýval sa, ale žoldnier Mihvok ho po rokoch vypátral a prezradil Praskovskému. Grófovi zbrojnoši ho v ten večer chytili a poviazali. Adam sa spojil s hajdúchmi a kňaza oslobodil. Po piatich rokoch jeho žena prezradí priateľke, že jej muž zachránil život protestantskému kňazovi. O tri dni celá Trnava vedela, ako sa to stalo. O dva týždne sa to však dozvedel arcibiskup Pazmáň, ktorý naliehal na súd a ten Adama napokon odsúdil na smrť sťatím hlavy. Adama zatkli a popravili, nepomohli ani Betkine prosby u kardinála. Popravia ho ako jeho otca na začiatku deja: Adama Šangalu sťali na trnavskom námestí 10. marca 1628 za všeobecnej účasti meštianstva.

Janko Jesenský

1874 Martin — 1945 Bratislava

básnik, prozaik, prekladateľ, predstaviteľ neskorého realizmu

Narodil sa v Martine, v rodine národne uvedomelého zemana, ktorý pre politiku prišiel o majetok. Ich rodina sa ocitla v biede, čo do istej miery ovplyvnilo názory budúceho spisovateľa — Jesenský už v detstve stratil ilúzie o národovcoch a ľudomiloch.
Jeho básnické prvotiny sú poznačené hľadaním vlastného výrazu pod vplyvom veľkých osobností svetovej literatúry. Veľmi skoro sa uňho prejavuje tendencia otvorene zobrazovať ľúbostný cit až po jeho spochybnenie. Jeho analýza, zachytávajúca len náznaky skutočného prežívania prekryté nánosom konvencií, nám poodhaľuje cítenie človeka jeho čias.

Jesenský knižne debutoval pomerne neskoro zbierkou Verše (1905). Typická je preňho ľahkosť, s akou sa zmocňuje slovenčiny a s akou využíva tradičné básnické formy. Zbierky Verše II (1923), Po búrkach (1932) prevláda spoločenská kritika. Proti noci (1945), Čierne dni, Na zlobu dňa II (obe 1945) sú zas ladené osobnejšie. Posmrtne mu vyšla zbierka Jesenný kvet (1948).
V próze je preňho príznačná humorná nadľahčenosť, ktorá ho spája s príslušníkmi Moderny. Zaujímavá je jeho dokumentárna próza z vojnových rokov Cestou k slobode (1933). Na konci Jesenského umeleckej cesty stojí román Demokrati I. a jeho pokračovanie — Demokrati II., mozaika prvorepublikového malomestského života.

Demokrati

Dr. Ján Landík

Je čestným úradníkom, zanieteným demokratom, nenávidí nerovnosť medzi ľuďmi. Je vzdelaný, ambiciózny, ide za svojím cieľom. Zo začiatku, najmä pri jeho demonštrácii za rovnosť, môžeme vidieť, že aj on sám má s rovnosťou problémy, cíti rozdiel medzi ním a Hanou. Časom si však uvedomuje Hankine dobré vlastnosti a zamiluje sa do nej. Aj keď je chudobný, nikdy si nepýta nič od druhých

Hana Myšíková - Dubcová

Hana nevie, že je dcéra bohatého Dubca a tak pracuje ako kuchárka u Rozvalidov. Je to chudobné, skromné a čestné dievča, nie je síce vzdelaná, ale rada číta. Spočiatku je voči Landíkovi chladná a odmeraná, pretože si uvedomuje spoločenský rozdiel, no postupne zisťuje, že Landík má dobré úmysly a zamiluje sa doňho.

Tolkoš

Je predstaviteľom malomestského prostredia. V Starom Meste pracuje ako mäsiar a je popredný mešťan. Hoci sa mu Hana páči, jeho hrdosť mu nedovoľuje vyznať jej lásku. Je žiarlivý,pokrytecký, skúpy pomstychtivý. Tolkoš má demokratické názory, ale aj tak delí ľudí na „nižšie postavených“ a „vyššie postavených“, kam sa zaraďuje aj on sám.

Želka Petrovičová

Je dcérou bohatého bratislavského úradníka. Želka je mladá, pekná dáma obletovaná ctiteľmi. Je veselá, priateľská a má dobré srdce, ale je rozmaznaná a trochu panovačná. Voči rodičom sa správa drzo a aj napriek tomu dostane vždy to, čo chce. Spolu s matkou žijú vo svete plesov a večierkov.

Juraj Petrovič

Je vysokým úradníkom v Bratislave. Je ctižiadostivým váženým človekom, bohatým a vplyvným advokátom, ktorý vyzdvihuje demokraciu. Je veľkým karieristom, no jeho kariéra napreduje nie veľmi čestným spôsobom. Trápi ho však správanie sa dcéry Želky a manželky Ľudmily.

Je to spoločenský román, kde autor pomocou šikovného využitia satiry a paródie kritizuje politické a spoločenské pomery v 1. Československej republike. Hlavná dejová línia, ľúbostný vzťah Dr. Jána Landíka a kuchárky Aničky, je prerušovaná obrazmi z politického prostredia. Je tu jemne vykreslený aj útržok z autorovho života. Otec Janka Jesenského vložil peniaze do volieb, všetko prehral a rodina sa ocitla v biede. Podobný osud v detstve postihol aj Landíka. Dielo je napísané peknou slovenčinou, autor využíva aj hovorový jazyk a výrazy z nemčiny, latinčiny a francúzštiny. Vo veľkej miere využíva vnútorné monológy.

Dej sa začína v Starom Meste v miestnej krčme, kde Dr. Landík a mäsiar Tolkoš zakladajú spolok Rovnosť. Tolkoš sa Landíkovi prizná, že sa mu páči kuchárka Hana, no v láske mu bráni spoločenské postavenie. Landík však toto priznanie berie ako urážku ich spoločného spolku a rozhodne sa demonštrovať za Rovnosť. Začne odprevádzať kuchárku Hanu, ktorá pracuje u Rozvalidovcov a zamiluje sa do nej. Tolkoš žiarli a píše anonymné listy Landíkovej matke, ktorej sa jeho „nerovný“ ľúbostný vzťah nepáči a tak ho posiela k tetke Kornélii, kde Landík spoznáva Želku Petrovičovú. Preskočí medzi nimi iskra, no láska k Hane je silnejšia. Spoznáva tu aj statkára Dubca, ktorého opustila žena s malou dcérkou. Po nehode s Dubcom sa Landík vracia do Starého Mesta, kde si v prázdnom dome u Rozvalidov spolu s Hanou a slúžkou Milkou užívajú večierky. Keď sa Rozvalidovci vrátia z dovolenky a zistia čo sa dialo v ich dome, Hanu s Milkou vyhodia. Úrad preloží Landíka do Bratislavy, kde sa opäť stratáva so Želkou a jej rodinou. Petrovičovcom sa Landík pozdáva a vedia si ho predstaviť ako Želkinho manžela. Pomocou Petroviča sa Landík dostane do vysokých spoločenských kruhov. Petrovič navrhne ako kandidáta vo voľbách do národného zhromaždenia za agrárnu stranu, ktorý má zastupovať mládež Landíka a ten odchádza agitovať do Starého Mesta. Stretáva Hanu, ktorá opäť pracuje u Rozvalidova tí si ju chcú dokonca adoptovať aj napriek zisteniu, že Hana je Dubcova dcéra. Petrovičovci zanevrú na Landíka, pretože má vzťah s Hankou. Dubec sa ožení so Želkou a Landík si berie Hanku, teraz už bohatú dedičku po Dubcovi.