Súčasná slovenská próza - próza po roku 1960

Súčasná slovenská próza - próza po roku 1960

POSTMODERNIZMUS (post – po a modernizmus – novosť)

- je prvý literárny a umelecký smer, ktorý vznikol na americkom kontinente

- jeho vznik je úzko spätý s rozšírením počítačov a postupným prechodom industriálnej spoločnosti na informačnú

- dominuje krátka próza, v ktorej sa nepreferuje príbeh, dej, ani postava

- rozprávač iba zaznamenáva, podáva správu, robí zápisky, situáciu odhaľuje prostredníctvom komiky, vyjadrenej iróniou, paródiou, paradoxom, groteskou

- primárnu funkciu má podanie príbehu, dej až druhotnú

- dôraz sa kladie na výraz jazykových prostriedkov

- často sa vyskytuje žánrová forma listu a využíva ty-rozprávanie, pričom „ty“ tu priamo oslovuje ako postavu

- dehumanizácia intímneho života

- prelínanie rozličných žánrov, výskyt neliterárnych žánrov (list, pamäti, kuchársky recept...) a využitie palimpsestovej techniky písania (vkladanie textov iných autorov, schém, grafov, receptov...)

- predstavitelia: Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Dušan Dušek, Dušan Mitana

Šesťdesiate roky sú obdobím nástupu novej spisovateľskej generácie, ktorá sa vo svojej tvorbe už neobracia do minulosti, ale snaží sa o reflexiu súčasnosti, pričom nerieši celospoločenské problémy, ale zameriava sa na život jednotlivých ľudí. Témou ich tvorby sú hlavne medziľudské vzťahy, vnútorný život človeka, jeho etické a morálne dilemy, problematika odcudzenia v modernej spoločnosti. Po formálnej stránke ide často o diela experimentálneho charakteru, využívajúce postupy modernej prózy. Predstaviteľmi tejto generácie sú: Rudolf Sloboda, Jaroslava Blažková, Vincent Šikula, Ladislav Ballek, Peter Jaroš. Platformou pre ich umelecké vyjadrenie sa stali nové literárne časopisy ako Mladá tvorba, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, Romboid.

Roky 1963-1969 sa vyznačujú liberalistickými tendenciami. Niektorí autori odmietajú socialistickorealistické stvárňovanie skutočnosti a využívajú prvky modernizmu (antiromán, existencializmus). Vidieť to v tvorbe R. Slobodu (Narcis, Britva) a P. Jaroša (Zdesenie, Putovanie k nehybnosti, Váhy)

Túžbu po ľudskom dorozumení a prehlbovaní vzájomných ľudských vzťahov zdôrazňuje Vincent Šikula v zbierkach poviedok a noviel Na koncertoch sa netlieska, Možno si postavím bungalow, S Rozarkou, Nebýva na každom vŕšku hostinec, Povetrie. Využíval hudobné motívy (študoval na konzervatóriu, hral na lesnom rohu a organe), ktoré vhodne dopĺňajú jeho rozprávačstvo.

Návrat k dedinskej tematike predstavuje tvorba Petra Jaroša a Vincenta Šikulu.

Peter Jaroš v románe Tisícročná včela zobrazil život dedinského človeka na troch generáciách rodiny Pichandovcov. V tomto diele vzkriesil a inovoval slovenskú rodinnú ságu. Predstaviteľmi románu sú Pichandovci z podtatranskej obce Hybe: starý Martin so svojou ženou Ruženou a deťmi Kristínou, Samom, Valentom a Jankom. Na ich osudoch poznávame život patriarchálneho slovenského vidieka. Nie je to však život uzavretý len do rodiny alebo do vlastnej dediny, dokonca nie je uzatvorený iba do slovenského prostredia, ale je otvorený aj do iných krajín a národností Uhorska a Európy.

Vincent Šikula v trilógii Majstri, Muškát, Vilma rozpráva o osudoch tesárskeho majstra Guldána, jeho troch synov a neveste Vilme. Ústrednou postavou je Imrich, najmladší syn. Kým dospievanie a prvé lásky Imrich prežíva doma, v rodinnom prostredí, spoločenské udalosti (SNP) ho vrhnú do tragickej anabázy. Vhupne práve do stredu bojov, je ranený a vracia sa domov ako zlomený človek, aby dožil svoj život až do pokorného zmierenia so smrťou. Idea románu je založená na tragične vojny pre jednotlivca.

Príbehy psychicky labilných postáv nájdeme v románoch Rudolfa Slobodu (Druhý človek, Rozum, Stratený raj).

Vincent ŠIKULA

- patril do skupiny prozaikov, ktorí vstúpili do literatúry v 60-ych rokoch 20. storočia;

- jeho tvorba sa vyznačovala originalitou a svojským štýlom;

- považuje sa za pokračovateľa tradícií lyrizovanej prózy;

- pochádzal z dvanásťdetnej rodiny (všetky deti – literárne alebo hudobne nadané); na konzervatóriu v Bratislave vyštudoval hru na lesnom rohu;

pôsobenie – spisovateľ, organista, učiteľ hudby, redaktor – v časopise Romboid, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave.

S Rozarkou

- psychologická novela – príbeh o mentálne zaostalom dievčati Rozarke a jeho bratovi Ondrejovi; dej je na prvý pohľad jednoduchý – v centre pozornosti je spolužitie mentálne postihnutej Rozarky jej brata Ondreja;

- rozprávanie deja je dopĺňané o rozprávkové príbehy;

rozprávač– Ondrej (ústredná postava – priamy rozprávač v 1. osobe).

Novela začína cestovaním Rozarky a Ondreja zo Šenkvíc, kde býva ich sestra Mara do rodičovského domu, pretože Mara sa už o Rozarku nedokázala starať. Ondrej ju nechcel dať do ústavu, preto odišiel zo svojej práce a svojho bytu, ktorý mal vo Vrbinke. Rozhodol sa starať o Rozarku.

Rozarka – 18-ročné mladé mentálne postihnuté dievča. Jej duševný svet je na úrovni dieťaťa (dievča večne zakliate do detstva) a je v ňom šťastná. Reálny svet nechápe. Jediný človek, ktorému dôveruje, je jej brat Ondrej. Rozarka sa tvárou podobá matke, no to jej nestačí – chce vyzerať presne ako ona. Nevie sa vyrovnať s jej smrťou, veľmi tým trpí.

Dôležitým faktorom v príbehu je rodina– otec a mama sa rozviedli (otec žije sám a o svoje deti nejaví záujem, hoci sú v kontakte). Rozarka žila s mamou, po jej smrti sa o ňu starala sestra Mara a potom si ju zobral brat Ondrej. Po smrti matky stratila rodina člena, ktorý by ju stmelil a jej členovia sa odcudzili.

Otec– nie je jasné, prečo sa od rodiny odčlenil. V dedine ho považovali za čudáka a s deťmi nemal dobré vzťahy. Aj keď boli v kontakte a svojím spôsobom sa oňho starali, otec nehľadel na ich potreby. Miesto toho, aby svojim deťom pomáhal, lebo ho potrebovali, správal sa egoisticky – sústavne ich zniečoho obviňoval, podozrieval. Narodenie postihnutého člena je pre rodinu skúška. Buď to jej členov stmelí, alebo rozdelí. Nevieme, čo bolo dôvodom otcovho odchodu. Rozarke sa vyhýba, nekomunikuje s ňou, akoby vôbec neexistovala. Otázkou ostáva, ako ju vníma. Ako svoje zlyhanie alebo trest?

Mara– sestra, ktorá sa o Rozarku starala po smrti matky. Jej rozhodnutie prestať sa starať o Rozarku skomplikovalo Ondrejovi situáciu. Mal jej to za zlé, ťažko sa s ňou komunikovalo, nepomohla, keď ju najviac potreboval. Opäť nie je jasné, prečo sa vzdala mladšej sestry.

Ondrej– rozhodol sa starať o svoju sestru. Mal ju rád a bola preňho posledným putom, ktoré ho smrti matky spájalo s rodinou. Súčasne voči nej cítil zodpovednosť a povinnosť jej poskytnúť zázemie. Rozarkin príchod narušil jeho doterajší, pomerne šťastný život. Zmenil bydlisko, prácu (opustil život, ktorý si vybudoval, čo ho stálo nemalé úsilie). Po Rozarkinom príchode sa snaží nájsť spôsob vzájomnej komunikácie a nový životný rytmus. Je to problematické. Sestra potrebuje neustálu ochranu, kontrolu. Ondrej neverí v jej uzdravenie, no snaží sa dosiahnuť, aby aspoň čiastočne vnímala realitu a dokázala tak čeliť veciam okolo seba. Na tento účel využíva príbehy zväčša z vlastného života, ktoré jej rozpráva. Časom začína chápať, že jeho sestra, aj napriek všetkému, čo preňho znamená, je preňho priveľkým bremenom. Pociťuje zlosť, no vie, že ona za nič nemôže. Rozhodne sa dať ju do ústavu. Rozarka to nevníma zle, ale svojsky a Ondrej si uvedomuje, že medzi ľuďmi, ktorí majú podobné problémy ako ona, bude šťastná a pochopená. Jej odchodom však nenachádza stratenú životnú pohodu. Naopak, je dezorientovaný vo vlastnom živote:

„ Vyšiel som s tými prázdnymi kuframi a nevedel som, na ktorú stranu sa obrátiť.“

Ústredným problémomnie je svet mentálne zaostalého človeka, ale to, ako sa s týmto faktom vyrovná jeho okolie. Takýto človek môže byť zdrojom energie, lásky a priniesť súdržnosť do rodiny, ktorú potrebuje, pokiaľ jej členovia pociťujú voči sebe úctu, zodpovednosť a uvedomujú si jej hodnotu. Na druhej strane sa môže stať bremenom, ktoré rodinu rozdelí. Ondrej nezlyhal. Len potreboval podporu a pomoc najbližších. Zlyhala jeho rodina – najmä otec. Miesto zbavovania sa zodpovednosti potreboval Ondrej zázemie, možnosť byť na čas odbremenený, aby nabral silu, pochopenie a pocit, že všetci jeho blízki ťahajú za jeden koniec. Iba tak mali šancu prežiť a postarať sa jeden o druhého.

Peter JAROŠ

- slovenskýprozaik, dramatik a filmový a televízny scenárista;

- patrí do skupiny prozaikov, ktorí vstúpili do literatúry v 60-ych rokoch 20.storočia;

- v tvorbe uplatnil prvky existencializmu, nového románu, magického realizmu a postmoderny;

Tisícročná včela

román – rodinná sága s bohatou dejovou líniou;

v románe sú okrem osudov hlavných postáv desiatky epizodických postáv a postavičiek (skutočných osobností z dejín národa; postavy obyčajných dedinčanov, ľudí tragikomických, zvláštnych, bizarných);

dej – v Hybe na prelome 19.a 20.st. (zachytáva približne 3 desaťročia od roku 1891 – 1918);

v centre pozornosti – život obyvateľov Hybe s ich starosťami a radosťami;

do príbehu včlenené - podrobné dejiny obce od 12.storočia, informácie o spôsobe obživy jej obyvateľov (Hybania boli chýrni murári, ktorí pomáhali budovať mnohé mestá v Rakúsko-Uhorsku) a mimoriadnych udalostiach (požiare, ľadovce, nezvyčajné úmrtia).

V deji sú spomínanémnohé udalosti a javy zo spoločenského a politického života, ktoré priamo ovplyvnili osud postáv – pomaďarčovanie; aktivity sociálnych demokratov v Uhorsku (sympatizuje s nimi Samo Pichanda); prvé štrajky murárov a robotníkov (počas jedného je zastrelený malý syn Sama Pichandu Janko); odchod za prácou do Ameriky kvôli neúnosným životným podmienkam (v roku 1914 odíde syn Sama Pichandu Samko); atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu a vypuknutie 1.svetovej vojny; momenty z vojny; dezercie z armády; rekvirácie majetku počas vojny; vznik Československa...

dej dopĺňajú – sny, predstavy, neskutočné javy, bizarné situácie, absurdity (Martin Pichanda sa v truhle zväčší, musia ho nasilu vtláčať dnu); zázraky...; využíva sa situačný humor;

román je ovplyvnený postmodernou a magickým realizmom;

postavy – živé, ľudské, presvedčivé;

kompozícia – 9 kapitol; na viacerých miestach je využitá retrospektíva;

rad menších a väčších epizód zo života Pichandovcov;

Román je oslavou práce(roľníckej, murárskej, remeselníckej), ktorá je podľa autora jednou z najväčších krás života.

Vytrvalosť, pracovitosť a životaschopnosť – vlastnosti typické pre včely – pomohli prežiť slovenskému človeku celé tisícročie plné krívd a utrpenia.

Ďalší dôležitý faktor života postáv okrem práce je láska. Autor predstavuje jej rôzne podoby – čistú, krásnu, vernú, zmyselnú, vypočítavú, krutú, tragickú.

V popredí románu sú osudy troch generácií rodiny Pichandovcov.

Martin Pichanda – svojrázna osobnosť (mal len 51 rokov, no všetci ho volali „starý“) – roľník a murár (v mladosti chodil s partiou na muračky po celom Rakúsko-Uhorsku;

– jeho záľubou boli mapy a zemepis (rád si prezeral staré knihy a mapy, sníval o vzdialených krajinách – o Madagaskare, Zanzibare, Cejlóne...);

– obľúbený najmä pre svoje rozprávačské umenie;

– bol láskavý, v jeho dome vládlo porozumenie a dobrá nálada;

– rád sa zabavil pri poháriku vínka, mal často „bezbožné“ reči, bol novátor (okrem včiel sa zaujímal o ovocinárstvo)

Veď hej, – ozval sa učiteľ Orfanides. – Sme ako tie včely, len na ne pozrite. Robota nás vždy spasila. Tisíc rokov sme vydržali len preto, že vieme robiť. Desať nás zhynie, ale dvanásť sa nás narodí. Ako včely, ako včely...!

– umrel bizarne – počas jedného januárového rána šiel na pôjde, kde mal schované mapy a fľašu ríbezľového vína, ktorá sa mu vyšmykla a rozbila; Martin začal jesť zamrznuté víno zo zeme; zadusil sa kusom skla z fľaše, ktoré bolo v zamrznutom víne.

Zo života ďalších generácií Pichandovcov sa pohoda a šťastie vytratili a museli prežiť mnohé tragédie.

Samo – potupne sa stáva ústrednou postavou románu;

– rád chodí do včelína (prezývajú ho Včela); vo sne sa mu zjavuje včelia matka, tisícročná včela, ktorá ho zvádza;

– oženil sa s Máriou (ich láska bola šťastná), po svadbe žili s jeho rodičmi (autor sleduje najmä osud jeho rodiny), mali 5 detí – Janka ako dieťa zastrelia žandári počas demonštrácie v Maďarsku; Samko a Karol vyštudujú za pomoci strýka Valenta; Samko odíde za prácou do Ameriky; Karol padol v 1.svetovej vojne; Peter sa vo vojne dostal do zajatia a jeho osud nie je známy; Emka zomrela počas požiaru v mlyne; zostal im len najmladší Marek;

– aj on bol roľník a chodil na múračky (neboli však už také bezstarostné ako za čias jeho otca) , ťažko pracoval;

– k životným prekážkam pristupuje aktívne - stane sa sympatizantom sociálnych demokratov (kvôli ťažkým životným podmienkam), je kritický voči cirkvi. Po strate syna Janka sa prestane politicky aktivizovať a sústredí sa len na rodinu, no jeho snaha zabezpečiť ju sa nenaplnila – počas vojny prišli o väčšinu majetku a nemali z čoho žiť.

Valent – vyštudoval právo v Prahe, stal sa z neho pán. Po návrate opustil svoju milú Hanku, ktorá neskôr zomrela počas pôrodu ich dieťaťa. Oženil sa s bohatou Hermínou, dcérou miestneho statkára Haderpána.

Kristína – vydala sa za Mateja Sroka, ich manželstvo bolo spočiatku šťastné, ale keď ani po 10-ich rokoch nemali deti, obaja trpeli. Kristína ovdovela a neskôr aj napriek pohŕdaniu dediny začal žiť s Julom Mitronom (kvôli nej opustil slabomyseľnú ženu Matildu, s ktorou nemohol mať deti). Kristína porodila Julovo dve nemanželské deti a starala sa aj o jeho opustenú ženu.

Filmové spracovanie Tisícročnej včely bolo zverené do rúk slovenského režiséra, momentálne žijúceho v Prahe (v Čechách), Juraja Jakubiska.