SLOVENSKÁ DRÁMA 1945 – 90. roky 20. storočia

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: wanna (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.11.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 912 slov
Počet zobrazení: 3 284
Tlačení: 169
Uložení: 223

SLOVENSKÁ DRÁMA 1945 – 90. roky 20. storočia

Dramatická tvorba po roku 1945 prekonala podobný vývin – súvisiaci s politickou situáciou – ako poézia a próza.

Divadelná tvorba ako dôležitý prostriedok ovplyvňovania verejnej mienky bola po roku 1948 pod väčším ideologickým tlakom a dozorom ako ostatné literárne druhy. Tento fakt sa odrazil v nižšom počte kvalitných divadelných hier a v menšom záujme spisovateľov o tento žáner.

V rokoch 1948 – 1989 sa hodnotnejšími divadelnými hrami predstavilo pomerne málo autorov. Povojnoví dramatici nadviazali na predvojnovú drámu. Zaujímali ich existenciálne vyhrotené situácie, keď sa hrdina musel rozhodnúť medzi povinnosťou a túžbou, násilím a humanizmom.

Existencializmus

- filozofický a umelecký smer, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality i z hľadiska spoločenských vzťahov

- vznikol v Nemecku a už v 40-tych rokoch patril k najvplyvnejším filozofickým prúdom; - rozšírili ho predovšetkým francúzski filozofi a spisovatelia

Existencialisti zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca. Podľa existencialistov život človeka záleží len na jeho voľbe. Jednotlivec prekonáva základný životný pocit nezmyselnosti, opustenosti, úzkosti a beznádeje. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje konvencii. Spoločnosť je pre indivíduum nepriateľská, vnucuje mu svoju morálku, náboženstvo, zvyky. Zbavuje ho osobitosti. Človek je odsúdený na slobodu, tzn. musí zaujať stanovisko, lebo aj pasívny postoj je voľba. Rozhoduje sa a nesie plnú zodpovednosť za svoju voľbu.

Práve v hraničných životných situáciách, kedy človek prežíva stav beznádeje, zúfalstva a hnusu, sa odhaľuje jeho podstata.

V 50-tych a v 70-tych rokoch (v období kultu osobnosti a v prvých rokoch normalizácie) vzniklo aj veľa schematizmom poznačených priemerných a podpriemerných diel.

Najlepšie divadelné hry vznikli v období 60-tych rokov, v čase politického uvoľnenia, keď sa aj dramatici inšpirovali modernými európskymi smermi (existencializmus, absurdná dráma) a písali hry nové obsahom i formou. Mnohé hry z tohto obdobia obsahujú otvorenú kritiku obdobia kultu osobnosti a socialistického zriadenia.

K popredným dramatikom staršej generácie patrili Štefan Králik, Peter Karvaš a Ivan Bukovčan. V 70-tych rokoch boli najhranejšími dielami hry Jána Soloviča, Osvalda Záhradníka a Petra Kováčika. V 80-tych rokoch si získali veľkú obľubu satirické hry s prvkami kritiky súčasnej politickej a spoločenskej situácie – hry Ľubomíra Feldeka, Stanislava Štepku, Milana Lasicu a Júliusa Satinského.

1962 vznikla Nová scéna SND, kde sa spočiatku hrávali aj avantgardné hry od svetových autorov

1967 Milan Lasica a Július Satinský založili Divadlo na korze – prvú slovenskú alternatívnu profesionálnu scénu (1970-rozpustené)

1974 vzniklo v Trnave Divadlo pre deti a mládež, ktoré sa časom stalo centrom slovenskej divadelnej moderny (Juraj Nvota)

V 80. rokoch vzniká Štúdio S (dnešné Štúdio L+S), ktoré pôsobením M. Lasicu a J. Satinského získava charakter alternatívnej, experimantátorskej scény s prvkami autorského divadla. V 90. rokoch si veľkú popularitu získava dôsledne alternatívno-experimentátorské divadlo Stoka.

ŠTEFAN KRÁLIK(1909 – 1983)

- prvými hrami nadviazal na realizmus, neskôr sa dal ovplyvniť existencializmom

- snaží sa zachytiť psychológiu človeka prostredníctvom kresťanského humanizmu

- v 50-tych rokoch sa nevyhol socialistickému realizmu v hrách: Buky podpolianske, Horúci deň, Svätá Barbora

Diela: Mozoľovci– komédia z dediny

Veľrieka – historická dráma z čias starovekého Egypta

Trasovisko – psychologická dráma

Posledná prekážka – dráma

Margarét zo zámku – hra zo súčasnosti

Posledná prekážka

- dráma odohrávajúca sa v lekárskom prostredí

- hra s črtami existencializmu rieši filozofické otázky o človeku, o zmysle života

- vystupujú v nej iba štyri postavy a jej dej sa odohráva počas necelých troch hodín

Hlavnou postavou hry je chirurg a výskumný pracovník doktor Lorenc, ktorý sa zaľúbi do svojej asistentky Heleny, ale z vypočítavosti sa predsa ožení s Klárou. Lorenc žije len pre svoje povolanie, jeho cieľom je dokončiť životné dielo, výskum, ktorý by pomohol ľuďom, a preto obetuje i vlastné šťastie. Helena i napriek tomu pri ňom vytrvá, i keď Lorenca už nemiluje – obdivuje ho však ako vedca. Je rozhodnutá pomôcť mu v dokončení jeho diela a sľúbi mu, že s ním odíde do poľnej nemocnice (dej hry sa odohráva počas 2. svetovej vojny).

Vtedy sa v ich živote opäť objaví Michal, ktorý mal dávnejšie rád Helenu. Michal je ťažko chorý a jeho život môže zachrániť iba operácia. Doktor Lorenc tuší, že Helena ešte stále miluje Michala a ocitá sa pred ťažkou dilemou – musí zachrániť i za cenu riskantnej operácie Michalov život, hoci vie, že vtedy stratí Helenu. Nakoniec v ňom zvíťazí etický princíp a dá prednosť lekárskej povinnosti. Lorencova žena Klára, ktorá roky trpela tým, že si ju už vzal iba z vypočítavosti, od neho nakoniec tiež odchádza.

Margaret zo zámku

- žánrovo inklinuje k tragédii

- patrí medzi Králikove najhranejšie hry

- odohráva sa na luxusnom zámku v roku 1970 v talianskom prímorskom mestečku v rodine magnáta Crowna

- príbeh hovorí o talianskej herečke Margherite, dcére chudobného rybára, ktorá sa vydala z lásky za Bobbyho, syna amerického miliardára Crowna

- jadrom hry je rozhovor svokra s nevestou Margherite, v ktorom jej dáva na býber: buď získa veľa peňazí, alebo príde všetok prepych, o manžela i dieťa tým, že ju vyhlási za nenormálnu

Svokor mal veľké výhrady voči pôvodu svojej nevesty, spoločenskému postaveniu a jej názorom, lebo nedávno mu urobila veľký medzinárodný škandál: demonštrovala spolu s rybármi a s ich ženami proti nebezpečnému znečisťovaniu mora a pobrežia. Znečistenie mora naftovým odpadom má na svedomí práve Crown, ktorý si v Taliansku kúpil kus mora na čistenie svojich lodných nádrží. Margherit sa vzoprie svokrovi a ten vezme jej dieťa a omámeného Bobbyho na jachtu. Medzitým ju zastrelí najatý vrah. Keď sa jachta chystá odplávať, výbuchom ju zničia Margheritini priatelia.

Ivan BUKOVČAN (15. 9. 1921 – 25. 5. 1975)

- predstaviteľ slovenskej dramatickej tvorby a hraného filmu po roku 1945 (dramatik a scenárista)

- v divadelných hrách poukazoval na deformity spôsobené obdobím kultu osobnosti

- narodil sa v Banskej Bystrici

- veľkú časť detstva prežil na Starých Horách, kde bol jeho otec riaditeľom lesnej správy

- 1940 zmaturoval na prešovskom gymnáziu

- 1944 dokončil štúdium práva v Bratislave

- po oslobodení pracoval ako redaktor denníka Národná obroda, ktorého bol pražským spravodajcom, a od roku 1948 spolupracoval s dramaturgiou Československého štátneho filmu v Bratislave, kde pracoval až do svojej smrti ako dramaturg. V roku 1974 dostal národnú cenu SSR a v roku 1975 mu udelili titul zaslúžilý umelec

- zomrel v roku 1975 v Bratislave

- bol publicistom, filmovým dramaturgom, scenáristom a dramatikom

- napísal mnoho filmových scenárov

Surovô drevo

- ľudová veselohra

- vstúpil ňou do divadelného sveta – niekoľko sezón patrila medzi najviac hrávané i navštevované nielen na profesionálnych, ale aj na ochotníckych scénach

Diablova nevesta – historická veselohra

- dej sa odohráva v Trnave v 18. storočí a spracúva historický príbeh o odsúdení a upálení poslednej bosorky

- autor chcel nepriamo reagovať aj na súčasnosť (vzťah jednotlivca a moci vládnucich kruhov) a poukázať na dôsledky obdobia kultu osobnosti

Hľadanie v oblakoch – veselohra s detektívnou zápletkou z prostredia Vysokých Tatier

- o malomeštiackej závisti a podozrievaní

Rokom 1967 sa začalo Bukovčanovo najtvorivejšie obdobie. V rokoch 1967 až 1974 vznikli jeho najznámejšie divadelné hry a filmové scenáre (Medená veža, Orlie pierko, Stratená dolina). Základným motívom týchto diel je vzťah jednotlivca a spoločnosti a otázka morálnej zodpovednosti človeka za svoje činy. Autora zaujíma najmä to, ako sa človek zachová v krízovej situácii.

- divadelný triptych: Pštrosí večierok, Kým kohút nezaspieva, Zažeň vlka

Pštrosí večierok

- tragikomédia

- poukázal tu na to, že v období 50-tych rokov, keď mnohí boli nespravodlivo obvinení a odsúdení, si väčšina ľudí zo strachu a z pohodlnosti zvolila mlčanie a tvárila sa, že nič nevidí

Na pomaturitnom stretnutí po dvadsiatich piatich rokoch si bývalí spolužiaci vo vzájomných rozhovoroch odhaľujú, ako sa za uplynulé roky zmenili, ako sa vzdialili od ideálov svojej mladosti. Skúšobným kameňom charakteru účastníkov stretávky sa stal ich vzťah k bývalému triednemu profesorovi, latinčinárovi Sumcovi, ktorého v 50-tych rokoch nespravodlivo obvinili a zatkli. Nikto z nich, hoci mali na to možnosť, mu nepomohol – niektorí z pohodlnosti, iní z obavy o vlastné postavenie. Jednoduchšie bolo pre nich pestovať „pštrosiu“ politiku („Nehas, čo ťa nepáli.“)

Profesor Sumec si v minulosti zastal svojich žiakov, keď na školskom výlete vytŕčali holé zadky, za čo bol potrestaný. Neskôr si dopisoval so svojím talianskym priateľom. Keďže si písali listy v latinčine, štátna polícia si myslela, že si dopisujú v tajných šifrách. Profesor mal celoživotný sen – vycestovať do Talianska. Keď mu mali schváliť cestovnú doložku, mali s zaňho zaručiť jeho bývalí žiaci, aby mu bolo umožnené vycestovať. Ani jeden sa však zaňho nezaručil.

Kým kohút nezaspieva

- dráma

- názov je alegorický – inšpirovaný Kristovým výrokom: „Kým kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ V tomto prípade človek zaprie sám v sebe človeka (ľudskosť).

- dej sa odohráva v rokoch 2. svetovej vojny v malom mestečku okupovanom Nemcami

- hra sa môže chápať i ako podobenstvo o tom, ako sa moc snaží manipulovať s ľuďmi, o tom, ako si človek môže aj v diktatúre zachovať ľudskú tvár, ba i ako podobenstvo o situácii, v ktorej sa ocitlo Československo po obsadení vojskami Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968

Nemci večer zadržia desať náhodne vybraných rukojemníkov a zatvoria ich do pivnice. Ako prvého zatknú bývalého horára Terezčáka (Starec), potom mladých zaľúbencov gymnazistku Fanku a študenta Ondreja a postupne ďalších: babicu Babjakovú, zverolekára doktora Šusteka, neznámeho cudzinca (Tulák), holiča Uhríka, pani lekárnikovú, učiteľa Tomku a napokon prostitútku Mariku Mondokovú. Ráno majú byť popravení na odvetu za zabitého nemeckého vojaka. Nemecký veliteľ napokon zmení svoje rozhodnutie – zomrie iba jeden z nich, musia sa však sami rozhodnúť, kto to bude. V tejto dramatickej situácii sa odhaľujú skutočné charaktery ľudí, niektorí zostanú čestní, iní sa prejavia ako podliaci a zbabelci.

POSTAVY

V diele je 10 postáv, ktoré sa nedobrovoľne ocitnú na tom istom mieste – v provizórnom väzení v pivnici jedného domu v ich meste.

Ondrej a Fanka - mladá zaľúbená dvojica sa nestihla vrátiť z rande – Ondrej je starší, Fanka takmer ešte dieťa; Ondrej si vyčíta, že ohrozil život svojej lásky

Dr. Šustek - zverolekár; po návšteve švagra zmeškal vlak – je zvyknutý, že všetko vybaví, že mu každý vyjde v ústrety; bude sebecký, záleží mu len na svojej záchrane

Babjaková - pôrodná asistentka; tvrdí, že bola pri pôrode, ale vykonala nezákonnú interrupciu – nechce, aby ju susedia za ten čin kritizovali, pomohla žene, ktorej dieťa absolútne skomplikovalo život; neprezradí meno ženy, ani keď jej hrozí smrť; neznáša starca Terezčáka, aj ona patrila medzi tých, ktorí na neho pokrikovali pre údajnú zradu jeho syna

Tomko - učiteľ; všetkých učil; láskavý, dobroprajný človek, ktorý od začiatku tuší, že sú väzňami a že im hrozí smrť, ale nechce ich ešte viac vydesiť; jediný dbá o to, aby sa aj v krajnej situácii správali dôstojne a milosrdne, ako sa na ľudí patrí

Marika - prostitútka; dievča nad ktorým ohŕňa nos hlavne pani lekárniková, hoci práve jej manžel bol Marikiným zákazníkom; je jednoduchá, ale dobrého srdca

Holič - Uhrík; jeden z najznámejších mužov v meste – každý ho pozná a on každého pozná; spolieha sa, že ho vysokopostavený zákazník zachráni, ale spozná, akú cenu má „priateľstvo“ holiča a jeho zákazníka

- najnegatívnejšia postava; je schopný chrániť svoj život aj za cenu, že ohrozí život iného; nezvládne napätú situáciu, je hysterický a stane sa vrahom

Starec - Terezčák, bývalý horár; berie svoj osud odovzdane, svoj život si už odžil; vo chvíli, keď mu hrozí smrť, je šťastný – od Nemcov sa dozvedel, že jeho syn nespolupracoval s fašistami, hoci ho celé mesto považuje za zradcu, chce očistiť jeho meno

Tulák - cudzí mladík – utečenec z transportu do koncentračného tábora; je stoický, má skúsenosti s prenasledovaním a väzením – vie, čo ich čaká; stane sa obeťou Uhríkovej zbabelosti a strachu – zomrie (zavraždený)

Pani lekárniková - najmenej prepracovaná postava (postava do počtu); pyšná malomeštiacka panička, ktorá si o sebe myslí, že by si predsa len zaslúžila iné zaobchádzanie než tí druhí

Do pivnice prichádza pán Fischl, obchodník s drevom (je pôvodom Nemec a sympatizuje s okupantmi) – prichádza z poverenia nemeckého veliteľa, majora von Lucasa, aby im oznámil, že sú rukojemníkmi zadržanými na odvetu za zabitie nemeckého vojaka, ktorý strážil veliteľov dom (vlastne dom pána Fischla, u ktorého veliteľ býval), a že ak sa vinník do východu slnka nenájde, budú všetci desiati popravení.

Pán Fischl sľubuje rukojemníkom, že sa im vynasnaží pomôcť (a to i napriek tomu, že obyvatelia mesta ho v prvých dňoch Povstania spolu s ďalšími miestnymi Nemcami zatvorili na tri dni práve do tejto pivnice, vyplienili mu pílu a sklad, potom sa musel skrývať v chlieve a pomohol mu iba syn pána Terezčáka, ktorý bol známy svojimi sympatiami k Nemcom a ktorého neskôr zastrelili partizáni), veď „toto mesto je i jeho mestom, táto krajina je i jeho vlasťou a on chce po vojne aj naďalej žiť medzi nimi v pokoji, bez výčitiek a nenávisti“.

Zverolekár žiada Fischla, aby vysvetlil majorovi, že on je potrebný vo svojom obvode, kde hrozí epidémia slintavky, holič dúfa, že mu prepustenie vybaví pán, ktorého zvykol holiť, učiteľ sa zase prihovára za Terezčáka a babicu – mali by ich prepustiť, lebo bývalého horára zaistili ešte pred siedmou, čiže neporušil zákaz vychádzania, a babica si konala iba svoju povinnosť, bola u rodičky. Fischl si to všetko zapíše, sľúbi, že sa u majora za nich prihovorí – najmä za pána Terezčáka, ktorého syn mu voľakedy pomohol – a vráti sa, len čo bude môcť.

Po jeho odchode sa ešte viac vystupňuje napätie a nervozita medzi zadržanými. Všetci majú strach, sú zúfalí, ešte stále však dúfajú, že im Fischl pomôže. Jedine Tulák tomu neverí, jeho názory na okupantov a ich prisluhovačov sú nekompromisné, nemá žiadne ilúzie a nazdáva sa, že bude lepšie, ak sa namiesto falošnej nádeje pripravia na smrť.

O jednej v noci prinesú rukojemníkom vojenský chlieb a vedro vody. Uhrík zbadá, že si Tulák krája chlieb loveckým nožom – takým istým, akým bol zabitý nemecký vojak. Obviní Tuláka, že to on zabil vojaka, vyzýva ho, aby povedal, kto je vlastne a čo robí v meste, veď nikto ho tu nepozná.

Vtom opäť vchádza do pivnice Fischl, ktorý im prináša nové správy od veliteľa. Major rozhodol, že babicu prepustia, ale iba vtedy, ak povie meno a adresu rodičky, aby si mohli overiť pravdivosť jej slov. Babjaková v pomykove prezradí, že ona vlastne nebola u rodičky, ale práve naopak, pomohla istej žene, aby nemala dieťa. Ani Starca (Terezčáka) neprepustia, lebo o jeho synovi sa zistilo, že v skutočnosti nedržal s Nemcami, naopak, vyzvedal pre partizánov. Starca táto správa veľmi poteší, je šťastný, že jeho syn nebol zradcom a že môže byť naňho právom hrdý. Ani holič Uhrík a zverolekár Šustek nepochodili so svojím pokusom zachrániť sa.

Ako poslednú si pán Fischl ponechal podľa neho „dobrú“ správu: major po polnoci zmenil svoje rozhodnutie. Keďže vysvitlo, že zabitý nemecký vojak bol opitý, čo je neodpustiteľná nedisciplinovanosť, veliteľ už netrval na potrestaní všetkých desiatich rukojemníkov, ale iba na potrestaní jedného z nich. O tom, kto to bude, sa však musia rozhodnúť oni sami.

Holič Uhrík oznámi Fischlovi, že to už nebude potrebné, pretože vrah je medzi nimi: jeho to Tulák, ktorý má taký istý lovecký nôž. Na jeho veľké sklamanie mu však Fischl vysvetlí, že nôž je síce taký istý, ale nemôže to byť vražedný nástroj, pretože ten zostal v tele nemeckého vojaka.

Učiteľ Tomko vyčíta Fischlovi, že to, čo robí major a v čom mu on pomáha, je maximálna krutosť, neľudskosť, a nie veľkodušnosť. Žiada Fischla, aby im dal hodinu na rozmyslenie, či tento návrh prijímajú.

Po Fischlovom odchode sa situácia ešte viac zdramatizuje a vyhrotí, napätie medzi postavami sa blíži k vrcholu. Uhrík a Šustek navrhujú, aby obeť vybrali podľa veku (naznačujú, že Starec už žil dosť a mohol by sa za nich obetovať) alebo podľa spoločenského postavenia (veď život takej prostitútky má určite menšiu hodnotu ako ich život). Učiteľ zhrozene sleduje, ako sa mení strach o vlastný život, ako ich pripravuje o ľudskosť.

ONDREJ: Robte niečo, pán učiteľ! Už je štvrť na tri.

TOMKO: Tušil som to... Každý bude nepriateľom každého... všetci proti všetkým... (Unaveno.) Čo môžem urobiť, synu...?

STAREC (vynorí sa z úzadia): Ráno sa blíži, už je neďaleko... V evanjeliu je napísané: Prvej než kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš...

TOMKO: Áno, bude to tak. Už je to tak - - - Zrádzame jeden druhého. Sami seba... človečenskú podobu...

Ondrej, znechutený ich počínaním, sa chce obetovať a dobrovoľne sa prihlásiť, najmä aby ochránil Fanku. Je sklamaný ľuďmi, „chce byť človekom, nie handrou“. Tulák mu v tom zabráni a navrhuje, aby veliteľov návrh odmietli, veď človek má iba jednu šancu proti násiliu – zachovať si dôstojnosť a svoju ľudskú tvár. Uhrík a Šustek nechápu, že ak sami vyberú jedného zo svojich radov, všetci deviati sa stanú jeho vrahmi.

Uhrík znovu ukáže svoju bezcharakternosť: navrhne, aby sa dohodli na mene niektorého zo známych miestnych „buričov“ proti Nemcom a aby tvrdili, že atentát spáchal on. Tulák zhnusene usúdi, že práve toto chce každé násilie, zlomiť človeka, aby sa plazil, aby sa stal zradcom, udavačom, červom – ako Uhrík. Uhrík, vyprovokovaný ostrými slovami Tuláka, v náhlom afekte vytiahne britvu a zabije ho. Všetci sú zhrození vraždou. Podľa Starca sa naplnili slová evanjelia – skôr než kohút zakikiríkal, Uhrík zaprel v sebe človeka.

Opäť prichádza Fischl, pretože vypršala lehota, ktorú rukojemníci dostali na rozmyslenie. Učiteľ Tomko mu oznamuje, že majorov návrh odmietajú. Fischl ich žiada, aby si to ešte rozmysleli, veď odmietnutie návrhu môže major pokladať za urážku a môže zmeniť svoje „veľkodušné“ rozhodnutie. Kladie na stôl kľúč od pivnice, vysvetľuje, že všetko je už dohodnuté, nebude žiadne vypočúvanie, žiadna verejná poprava, stačí, ak jeden z nich si otvorí dvere týmto kľúčom, vyjde von a začne bežať... (nedopovie, ale každému je jasné, že dotyčného zastrelia „na úteku“) a ostatní deviati budú slobodní.

Vtedy sa Fischl od Uhríka dozvedá, že už sú iba deviati – holič tvrdí, že neznámy sa sám zabil (Tulák už predtým prezradil o sebe, že utiekol z transportu do koncentračného tábora). Podľa Fischla to menilo celú situáciu, veď majorova podmienka sa vlastne splnila a on sa určite nebude vyzvedať, ako ten človek zomrel. Napokon Marika Mondoková nevydrží a vykričí pravdu – Tulák nespáchal samovraždu, zabil ho holič Uhrík. Fischl ju však nechce vypočuť, nechce o ničom vedieť, presviedča ich, že všetko je v poriadku, podmienka je splnená, všetci deviati sú zachránení. Tí, ktorí si zachovali ľudskú tvár (Tomko, Starec, Ondrej, Fanka, Mondoková) sa nechcú stať spolupáchateľmi Uhríka, nechcú si za takúto cenu zachrániť život. Odmietajú toto riešenie a znovu opakujú Fischlovi, aby povedal majorovi, že jeho návrh neprijímajú.

Uhrík sa po Fischlovom odchode snaží sám seba presvedčiť, že zabitý bol určite židom, lebo takto sa mu zdá vlastná vina menšia – veď za žida nie je taká škoda ako za „našinca“. Keď chce prezrieť mŕtvolu, aby našiel nejaký dôkaz o svojej teórii, učiteľ Tomko sa nezdrží a udrie ho po tvári.

Starec pripomenie Uhríkovi, že aj Judáš spáchal po svojej zrade v Jeruzaleme samovraždu (obesil sa). Vyzýva Uhríka, aby aspoň raz v živote bol chlapom a vzal si kľúč. Uhrík neunesie ťarchu viny a prijíma starcov návrh – žiada však, aby mu jeden z prítomných kľúč vlastnoručne podal Nikto mu ho nepodá, učiteľ sa ho snaží dokonca zadržať, ale Uhrík si napokon sám vezme kľúč, vybehne hore schodmi a otvorí dvere. Ľudia v pivnici začujú krátku dávku zo samopalu.

Hra sa končí slovami tých, ktorý v hre predstavujú ľudskosť a vyššie princípy (Starec, Ondrej, Tomko).

Zažeň vlka

- dráma

- nastoľuje problém konfliktu jednotlivca s mocou

Rozpráva o osudoch jednej rodiny, ktorá sa nelegálnym odchodom syna a brata v roku 1954 dostala do zložitej situácie. Staršieho brata Tóna prepustia zo zamestnania, presťahuje sa aj s matkou do českého pohraničia a tu sa snaží vybudovať si novú existenciu. Návrat mladšieho brata Jána z cudziny ohrozuje jeho niekoľkoročné úsilie. Utieka sa k alkoholu, prehovára brata, aby sa dobrovoľne prihlásil. Matka však svojho syna bráni, nechce ho znova stratiť. Ján nevidí východisko z tejto situácie a rozhodne sa vlastnoručne skončiť svoj život.

- ďalšie divadelné hry:

Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica – tragifraška s postupmi absurdného divadla

- je o obmedzenosti ľudí v rozličných krízových situáciách

Údržbár v kúpeľoch sa utiahol do ústrania zo strachu pred procesmi, pretože bol odsúdený za sabotáž, vyschnutie kúpeľného prameňa. Päť rokov sa skrýval na povale svojho domu, stýkal sa iba so svojou ženou. Po ukončení vykonštruovaných procesov zostal v úlohe trpiteľa.

- obraz ľudskej rezignácie

Takmer božský omyl – sci-fi komédia

Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom – buffonáda (hra založená na satirickom zveličení)

- dráma o schopnosti ľudí doviesť problémy do krajnosti

Luigi, dvojnásobný vrah, nemôže byť popravený na elektrickom kresle, pretože jeho advokát ponúkne Luigiho srdce nemocnici. Začne sa eufória americkej verejnosti, Luigi sa stáva hrdinom. Ľudstvo v kritickej situácii zabije Luigiho, svoj objekt záujmu.

Sneh nad limbou – psychologická hra z čias SNP

Fatamorgána – tragikomédia

Dramatické hry Ivana Bukovčana nastoľujú myšlienky odhaľujúce každodenné životné problémy.

Autorské divadlá

Koncom 60-tych rokov začali pôsobiť v Bratislave nekonvenčné, novátorské divadlá, ktoré ovplyvnili celé generácie divákov, najmä z radov mladých: Divadlo Lasicu a Satinského a Radošinské naivné divadlo.

- pomocou humoru a satiry sa snažili poukázať na morálne a spoločenské nedostatky, zosmiešniť falošne uhladený pohľad na minulosť a prítomnosť.

- využívali najmä malé javiskové formy: kabaret, pásmo, scénku, skeč a štylizované piesne

- typickými znakmi sú vlastné texty, improvizácia a interakcia s obecenstvom

Kabaret – zábavný humoristicko-satirický divadelný žáner, v ktorom sa strieda hovorený text s hudobnými číslami a dôraz sa kladie na spoločenskú kritiku

Skeč – niekoľkominútový výjav so satirickým zameraním a prekvapivou pointou

Gag – improvizácia, žartovná vložka ako prostriedok situačnej komiky; je založený na neočakávanom zvrate vyplývajúcom zo situácie

(Kremnické gagy – festival v improvizovanej tvorbe gagov)

DIVADLO LASICU A SATINSKÉHO

- Milan Lasica (1940) a Július Satinský (1941 – 2002) sa zaslúžili o vznik moderného slovenského kabaretu

- najväčšiu popularitu získali počas pôsobenia v Divadle na Korze

- v čase normalizácie mali zakázanú činnosť

- ich hry boli obľúbené u opozičnej časti publika, pretože kritizovali vtedajšiu spoločnosť

- hry pozostávali z dialógu, scénok a pesničiek

- v hrách využívali prvky absurdného divadla, humor s prekvapivou pointou, slovné hračky, nárečia

Diela: Soirée, Radostná správa– inscenácie

Nikto nie je za dverami, Deň radosti – inscenácie, na ktorých sa spolupodieľal aj ich dlhoročný spolupracovník Jaro Filip

Ktosi je za dverami – kabaretný cyklus vysielaní v televízii

Nečakanie na Godota, Náš priateľ René – paródie slávnych literárnych diel

RADOŠINSKÉ NAIVNÉ DIVADLO

- vzniklo v roku 1963 (Radošiná, okres Piešťany), od roku 1970 pôsobí v Bratislave ako profesionálne divadlo

- spájajú sa v ňom črty vidieckeho ochotníckeho divadla a mestského intelektuálneho kabaretu

- hrá iba hry svojho zakladateľa Stanislava Štepku, ktorý je jedným z najpopulárnejších dramatikov súčasnosti (napísal viac ako 50 hier: Jááánošííík, Človečina, Slovenské tango, Kúpeľná sezóna, Nevesta predaná Kubovi, Pavilón B, Ženské oddelenie, Vygumuj a napíš, Konečná stanica, Tata, Generál, Hra o láske, Desatoro, Sedem hlavných hriechov)

- hry sa vyznačujú originálnym humorom, satirou, dedinským dialektom

- v hrách sa využíva svojský jazyk obohatený o slangové slová, nárečové prvky, príslovia, porekadlá

- hry majú originálnu štruktúrudramatický text striedajú piesne, autentické výpovede a monológy postáv

- terčom irónie a satiry v hrách sú ľudské slabosti, národná mentalita, moderný spôsob života

- hrdinovia hierobyčajní ľudia – sa na súčasnosť aj na historické udalosti pozerajú priamym až detsky naivným pohľadom, čím len zvýrazňujú absurdnosť a abnormálnosť sveta okolo nás

Jááánošííík

- hra s prvkami postmoderny

- zameriava sa na kritiku falošných mýtov a ideálov, ošúchaných hesiel a fráz

- pochádza z roku 1970

- autor v nej spracoval jánošíkovskú tradíciu parodických spôsobom.

- dramatický text strieda s pesničkami, s vtipnými komentármi, v ktorých sa vysmieva z politického a ekonomického života a z rôznych deformácií spoločnosti.

- začína sa prológom Zrodenie legendy a končí sa epilógom Koniec legendy

- jednotlivé scénky majú názvy prevzaté z ľudových piesní (Keby slnko znalo, Malá čiastka zeme)a z Bottovej skladby Smrť Jánošíkova.

- základom hry sú vtipné komentáre, repliky, slovné hry a paródie

- Jánošíkova reč je popretkávaná patetickými citátmi z klasických diel slovenskej literatúry

- hra nemá dej v pravom zmysle slova, je to dramatická montáž scénok a pesničiek

ÚRYVOK

Život zbojníka nie je psina. Ale aj je psina. To sa niekomu ľahko vyhovára: môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník! Ja by som radšej chcel ako musel... No ja nechcem smrť Jánošíkovu, ja si neželám smrť Jána Bottu. Ja chcem ísť domov. Veď o čom je domov? Domom je chladná voda v zarosenom džbáne, domov sú ruky položené na stole v nedeľnom tichu... Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať? Sopeľ mi tečie ako Váh a na močenie ma nutká. Inak som si to všetko predstavoval. Jako? Takto: príde dakto do koliby a povie úkosom – Ta sa, chasa, do Vrátnej. Vtom, kde sa vezme, tam sa vezme, zastane pred mnou Hrajnoha. A ináč ako? Spýta sa prosto. A len tak, vravím, krivda si zasadla za stôl môjho ľudu. Informovali ma, vraví... Koľko sa len môj otec nalopotil a namiesto odplaty: dereš, kam ideš – dereš. A v takých chvíľach v človeku vzkypí žlč a ústa jeden ohlas vydajú: Pozdravujem vás, vína, vodky, z tej duše pozdravujem, vás! Vy k žitiu privediete zas, vy vzkriesite, vy zotavíte, z jatrivých vyliečite rán...

Miroslav Válek: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. (zb. básní Príťažlivosť)

Samo Chalupka: Vtom našom národe / zle to tam, nedobre: / krivda za stôl sadla, / pravda u dvier žobre. (Kráľohoľská)
Pavol Országh Hviezdoslav: Pozdravujem vás, hory, lesy, z tej duše pozdravujem vás! (Hájnikova žena)

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#krivda za stol sadla , pravda u dvier zobre #svetový dramatici 20 storocia


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.074 s.
Zavrieť reklamu