SLOVENSKÁ PRÓZA 1945 – 90. roky 20. storočia

SLOVENSKÁ PRÓZA 1945 – 90. roky 20. storočia

POJMY:

totalitatalizmus – je v politike uplatňovanie (alebo snaha o uplatňovanie) zásady totality alebo menej presne synonymum slova totalita. Totalita je režim štátu (v širšom zmysle aj politickej strany a pod.) založený na totálnom presadzovaní štátnej (a pod.) ideológie či moci vo všetkých oblastiach, často aj násilnými a bezprávnymi metódami.

Typicky sa totalitarizmom myslí spoločensko-politické zriadenie, pre ktoré je príznačné všeobecné despotické zasahovanie autoritatívneho politického subjektu do všetkých spoločenských oblastí aj do života jednotlivcov. Pred nežnou revolúciou sa na Slovensku pojmom označovali najmä fašistické režimy, od nežnej revolúcie aj socialistické režimy.

samizdat – ilegálne vydávaná tlač; samizdat sa pokúšal postaviť veľa oficiálnej literatúry aj literatúru neoficiálnu tak, aby skutočne žila a dostávala sa medzi čitateľov; prvé kroky boli veľmi opatrné, niekoľko strojopisných exemplárov nemohlo konkurovať obrovským nákladom zo štátnych vydavateľstiev

disident – politický odporca oficiálnej mienky, oficiálneho smeru v politike, v štáte

schematizmus – bezduchá mechanickosť, šablónovitosť, sklon k mysleniu a konaniu podľa hotových vzorov

– u nás je to tvorba tzv. industrializovanej literatúry: opisuje budovateľské úspechy, združstevňovanie, kolektivizáciu, spriemyselňovanie

– sprievodným javom schematizmu bolo zoštátnenie cirkevných a súkromných vydavateľstiev: Spolok sv. Vojtecha, Tranoscius, likvidácia časopisov: Elán, Verbum

budovateľský román – popis prostredia; pozitívni hrdinovia: robotníci, funkcionári; negatívni: intelektuáli, špióni; obraz znárodňovania

kult osobnosti ­– je neprirodzené zveličovanie vlastností (v krajnom prípade aj nadprirodzených) a zásluh osobnosti. Uplatňoval sa v ranom období vývoja ľudstva, v súčasnosti v diktátorských režimoch s nízkou vzdelanosťou a politickou kultúrou más.

– (latinsky cultus = uctievanie) obecne spočíva v glorifikácii (tzn. v tomto prípade v neúmernom zveličovaní zásluh a vlastností) a silne zritualizovanom uctievaní osobnosti vodcu vnútri určitého hnutia alebo v rámci celej spoločnosti.

POSTMODERNIZMUS (post – po a modernizmus – novosť)

- je prvý literárny a umelecký smer, ktorý vznikol na americkom kontinente

- jeho vznik je úzko spätý s rozšírením počítačov a postupným prechodom industriálnej spoločnosti na informačnú

- dominuje krátka próza, v ktorej sa nepreferuje príbeh, dej, ani postava

- rozprávač iba zaznamenáva, podáva správu, robí zápisky, situáciu odhaľuje prostredníctvom komiky, vyjadrenej irónioiu, paródiou, paradoxom, groteskou

- primárnu funkciu má podanie príbehu, dej až druhotnú

- dôraz sa kladie na výraz jazykových prostriedkov

- často sa vyskytuje žánrová forma listu a využíva ty-rozprávanie, pričom „ty“ tu priamo oslovuje ako postavu

- dehumanizácia intímneho života

- prelínanie rozličných žánrov, výskyt neliterárnych žánrov (list, pamäti, kuchársky recept...) a využitie palimpsestovej techniky písania (vkladanie textov iných autorov, schém, grafov, receptov...)

- predstavitelia: Ján Johanides, Rudolf Sloboda, Rudolf Sloboda, Dušan Dušek, Dušan Mitana, Pavel Vilikovský

1945 – 1948

Po druhej svetovej vojne ostáva v platnosti program vyslovený v roku 1936 v Trenčianskych Tepliciach, na ktorom sa všetci spisovatelia zjednotili a vyjadrili vernosť slobode a veľkým ideálom ľudstva.

Časť autorov sa obávala stíhania za spoluprácu v štátnych a verejných funkciách klérofašistického Slovenského štátu, a preto emigrovala ešte pred príchodom Červenej armády (Jozef Cíger Hronský, Milo Urban, Tido Jozef Gašpar; Urbana a Gašpara americké okupačné úrady vrátili a boli odsúdení a uväznení.

Publikujú autori – naturisti: František Švantner – román Nevesta hôľ.

František Hečko napísal román Červené víno.

Obdobie vojny a podobu SNP opísali vo svojich dielach Peter Jilemnický (román Kronika) a Dominik Tatarka (román Farská republika).

1948 – 1954

Po socialistickej revolúcii (1948) vzniká Zväz slovenských spisovateľov, ktorý dohliada na dodržiavanie predpísaných tém.

Vznikajú dominantné diela schematizmu: František Hečko – Drevená dedina, Dominik Tatarka – Radostník.

Vychádzajú aj diela opisujúce SNP: Vladimír Mináč – Smrť chodí po horách, Ladislav Mňačko – Smrť sa volá Engelchen.

K typickým žánrom patrí budovateľský román a historická románová kronika.

1954 – 1956

Alfonz Bednár vydáva román Sklený vrch, v ktorom nahradil prísne spoločensky chápaného človeka človekom s individuálnym osudom a vlastným vnútorným svetom (príbeh Emy Klaasovej – 2 dejové línie), neskôr kniha noviel Hodiny a minúty (pre nás je dôležitá novela Kolíska).

Vychádza monumentálny román Františka Švantnera Život bez konca (zachytáva roky 1895 – 1935).

1956 – 1968

Nastáva uvoľnenie, experimentovanie v literatúre, prekladanie cudzojazyčných diel.

Autori sa nevyhýbali téme vojny, fašizmu, antisemitizmu: Rudolf Jašík – Námestie sv. Alžbety, Ladislav Ťažký – Amenmária. Samí dobrí vojaci.

V exile vydáva Jozef Cíger Hronský Svet na Trasovisku, v ktorom zobrazuje SNP ako zradu na národe.

Dominik Tatarka svoje vytriezvenie z budovateľského opojenia deklaruje esejistickou novelou Démon súhlasu.

Ladislav Mňačko v roku 1968 vydáva román Ako chutí moc, v ktorom využíva reportážno-groteskné rozprávanie.

Debutujú mladí autori – Vincent Šikula (S Rozarkou), Rudolf Sloboda, Peter Jaroš. Prenášajú pozornosť od človeka verejného na človeka súkromného, k existenciálnej analýze, zaoberajú sa intímno-citovými problémami. Presúvajú sa k poviedke a novele. Dominuje mladý hrdina, väčšinou outsider. Literatúra sa sexualizuje – príbehy sa odohrávajú na úrovni ľúbostnej reflexie. Spisovatelia sa nechávajú inšpirovať francúzskym novým románom a latinskoamerickým magickým realizmom.

1968 – 70-te roky

Po augustových dňoch v roku 1968 (obsadenie ČSR vojskami Varšavskej zmluvy) odchádzajú do exilu viacerí spisovatelia, medzi inými aj Ladislav Mňačko. Títo autori publikujú v zahraničí a vytvárajú tak exilový prúd slovenskej literatúry.

V období normalizácie boli z literárneho života vyradení talentovaní spisovatelia: Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Milan Lasica, Július Satinský. Dominik Tatarka po vystúpení na bratislavskom námestí proti príchodu sovietskych vojsk bol vylúčený z verejného života.

Niektorí spisovatelia vydávajú svoje diela samizdatovo – samizdatový a disidentský prúd: Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz (Okultizmus, Pereat), Miroslav Šimečka.

V oficiálnom prúde pôsobili autori, ktorí mali podporu režimu i ďalší, ktorí začali písať historický román ako formu úniku pred predpísanými témami: Vincent Šikula – Majstri, Muškát; Peter Jaroš – Tisícročná včela; Ladislav Ballek – Pomocník, Agáty.

70-te roky – 1989

V tematických východiskách dominovalo stvárnenie súčasnosti v rozličných žánrových rovinách. Do novelistických či románových celkov boli častejšie začleňované postmodernistické reflexívne, lyrizujúce či publicistické pasáže (Dušan Mitana).

Dušan Mitana – Psie dni – zbierka poviedok (iracionálny prvok); Patagónia – novela; ľúbostný príbeh s autobiografickými prvkami; Nočné správy – zbierka poviedok, z ktorých sa vynára absurdita a ireálno (motívy nevysvetliteľných záhad – magický realizmus)

Dušan Dušek – Kufor na sny – zbierka poviedok; využíva tu senzualizmus, komickosť a prelínanie reálneho a ireálneho

RUDOLF JAŠÍK

(1919 Turzovka – 1960 Bratislava)

• vynikajúci prozaik; do literatúry vstúpil pomerne neskoro;
• aj napriek predčasnej smrti vytvoril významné práce;
• narodil sa na Kysuciach v chudobnej rodine; otec odišiel za prácou do Kanady, vychovávala ho stará matka; počas vojny – v ilegálnom odboji a u partizánov;
• po vojne – spisovateľ, redaktor.

Tvorba

• nadviazal na tradíciu slovenskej lyrizovanej prózy;
• typický znak jeho románov a noviel – lyrickosť a baladický tón (využíva metafory, personifikácie, prirovnania);
• témy: – život ľudí na Kysuciach

– 2.svetová vojna

• diela – Na brehu priezračnej rieky – debut - baladický román o osudoch ľudí na Kysuciach počas hospodárskej krízy;

– Námestie svätej Alžbety – román;

– Mŕtvi nespievajú – vrcholné dielo; opisuje osudy slovenských vojakov na východnom fronte (autor zobrazuje pravú tvár vojny – krv, smrť, utrpenie, bolesť...);

– Čierne a biele kruhy – zbierka 5 noviel – baladicky ladených príbehov o osudoch kysuckých ľudí v medzivojnovom období;

Námestie svätej Alžbety

• baladický román;
• námet – dokumentárny materiál z 2.svetovej vojny, ktorý autor získal počas písania kroniky mesta Nitra;
• téma – láska židovského dievčaťa a kresťanského chlapca počas 2.svetovej vojny;

• zámer – vyjadriť jednoznačne protivojnové stanovisko

– zobraziť jednotlivé problémy na Slovensku späté s vojnou – riešenie židovskej otázky (protižidovské zákony, transporty), pôsobenie Hlinkovej gardy, postoj verejnosti, formovanie odboja...

• miesto deja – Nitra („mesto pod viničným vrchom“) v roku 1941; dej sa sústredí okolo predmestia Nitry – Námestia svätej Alžbety;
• kompozícia – 15 kapitol so samostatnými názvami, ktoré sú uvedené mottom: „Láska je nesmrteľná. Láska neumiera. Len ide do hrobu.“
• v románe využitá lyrizácia prózy;
• rozprávač – popisuje udalosti (v 3.osobe), súčasne uvažuje za postavu, prihovára sa jej, dovysvetľuje nepochopené;

Postavy:

• Igor Hamar – 18-ročný chlapec, predčasne dospelý; žije na predmestí so smrteľne chorou matkou;

– živil sa príležitostnými prácami; musel odísť zo školy, aby pomohol matke oboch uživiť;

– má rád Evu Weimanovú – Židovku, kamarátku z detstva, s ktorou sa stretáva po večeroch vo veži kostola svätej Alžbety;

– nerozumie politike; nerozdeľuje ľudí podľa vierovyznania;

– odmieta, aby Eva nosila žltú hviezdu a súčasne sa ju všemožne snaží zachrániť pred transportom;

• Eva Weimanová – dcéra chudobného židovského obchodníka Samka Weimana;

– poslušná; ľúbila Igora; ticho znáša osud, ktorý ju postihol;

– netúži byť hrdinkou, chce len žiť;

– verí, že sa im s Igorom podarí zachrániť;

• aj napriek nepriazni osudu sa zachová hrdinsky (keď počas transportu nemecký dôstojník zastrelil židovské dieťa, aj napriek zákazu spolu s dvoma chlapcami išli poňho a všetci sú zastrelení);

• žltý Dodo – zlodejíček z periférie, ktorý za stovku udáva Židov, čo nenosia Dávidovu hviezdu; Igorov kamarát z detstva

• holič Flórik – drobný živnostník; ústupčivý, úslužný (voči všetkým, z ktorých má úžitok);

– sníva o prosperujúcom holičstve, kvôli čomu vstúpil do HĽS a Hlinkovej gardy a prezentuje sa ako vlastenec (spočiatku sa vysmieval zo Slovenského štátu, kým nepochopil, že zo situácie môže vyťažiť) – vstúpil do politiky, poklonkuje straníckemu funkcionárovi Hasovi a snaží sa nadobudnúť židovský majetok;

– spolupodieľa sa „hone“ na Židov; snaží sa vyťažiť z ich zúfalstva (dá si zaplatiť od rodiny Helderovcov, ktorým sľúbi, že ich prevedie cez hranice; v lesíku ich zastrelí a ukradne aj cennosti, ktoré mali);

– na konci ho Igor zabije;

Dej:

• Igor a Eva sa majú radi. Stretávajú sa po večeroch. Igor nechápe, prečo by mali Židia chodiť označení ako nejaké kone. Igor nechce dovoliť Eve, aby nosila žltú hviezdu.
• Spočiatku ani samotní Židia nechápu, čo sa deje, čo ich čaká. Jediný, kto pochopil celú situáciu, bol Maxi (Max Schlesinger) – strach z budúcnosti sa snaží prekonať vzburou a čiernym humorom. Hviezdu si prišije na chrbát, začne chodiť do mestského parku, kde majú Židia vstup zakázaný.
• Igor sa rozhodne Eve pomôcť. Na radu obuvníka Maguša žiada Evinho otca, aby im dal peniaze. Chce dať Evu prekrstiť a oženiť sa s ňou. Samo (jej otec) to odmieta – neuvedomuje si, že by ju to mohlo zachrániť. Pomôcť im chce Maxi, ale keď požičia Igorovi peniaze, farár sa zľakne a odmietne ich.
• Igor ukrýva Evu v dome. Tá sa stará o jeho chorú matku, ktorej vystrojí pohreb, keď zomrie. Igor sa rozhodne ujsť s Evou do hôr Je však neskoro, v ten deň začnú Nemci za pomoci gardistov zvážať Židov do transportu. Odvádzajú aj Evu. Pred nástupom do transportu zastrelí nemecký dôstojník židovského chlapca, ktorého k sebe naláka na pomaranč. Eva a dvaja chlapci chcú aj napriek zákazu a hrozbe smrti chlapča odniesť zúfalej matke. Všetkých troch zastrelia.
• Po Evinom pohrebe prepadne Samko zúfalstvu a prosí Igora o odpustenie. Celú svoju rodinu po poslednej večeri otrávi (chcel ich uchrániť od transportu).
• Igor sa pomstí Flórikovi a odchádza do hôr.

Prvý bozk milencov býva plachý ani oči srny. Uzrieš ich, krásne, doširoka roztvorené. Potom sa v nich zjaví strach a zmiznú v húštine. Ale tento bozk bol ťažký, bolestivý, až mdlo im bolo z neho. Veď koľko zúfalstva a beznádeje zotlelo v ňom. Zotleli aj Norimberské zákony – príšera, stojaca za Eviným chrbtom. Bozk milencov vo veži bol silnejší ako fašizmus, ktorý sa plúžil Námestím svätej Alžbety...

Boli vysoko nad mestom, nad všetkými, aj nad tým, čo sa plúžilo mestom, krajinou i Európou. Bolo to hnedé, čierne, hnilo to, šírilo pach nevetranej krypty a na čele malo vypálený znak hákového kríža.

• Nájdite v texte lyrizáciu prózy.

• Uveďte, na čo bola využitá.

Slovenské národné povstanie alebo Povstanie v roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na slovenské územie. Začalo sa 29. augusta1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili, v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Partizáni pokračovali v bojoch proti nacistom až do oslobodenia krajiny na jar 1945.

ALFONZ BEDNÁR

(1914 Neporadza – 1989 Bratislava)

• slovenský prozaik 2. polovice 20. storočia;
• prózu zbavil schematizmu (bol kritickejší voči realite, všímal si aj jej negatívne stránky);
• do literatúry uviedol prvky modernej epiky;
• pochádzal z roľníckej rodiny; pôsobil ako stredoškolský učiteľ, redactor, dramaturg a scenárista.

Tvorba

1. fáza (50-te roky – 1. polovica 60-tych rokov)

• zobrazoval najmä vojnu a udalosti v 50-ych rokoch; pozornosť sústreďuje na vnútorný svet postáv a ich prežívanie reality;
• do literatúry vstúpil v zrelom veku románovým debutomSklený vrch – písaný formou denníka; v centre pozornosti opis vnútorného sveta postáv, ktorý je prepojený so spoločenko-politickými udalosťami (Povstanie, začiatok 50-ych rokov);
• zbierka novielHodiny a minúty (Susedia, Kolíska, Hodiny a minúty, Rozostavaný dom…)
• románHromový zub – zobrazil život slovenskej dediny v rokoch 1.svetovej vojny a po prevrate;

1. fáza (2.polovica 60-ych rokov)

• témy zo súčasnosti– morálne problémy súčasnej spoločnosti a rodiny;
• súbor poviedokZa hrsť drobných;
• rományAko sme sušili bielizeň; Balkón bol privysoko…

Kolíska

- novela zo zbierky noviel Hodiny a minúty;

- spracúva obdobie Slovenského národného povstania

- osudy svojich hrdinov sleduje aj po vojne

- autor ako prvý slovenský spisovateľ po oslobodení sa snažil zrušiť čiernobiely obraz povstaleckých hrdinov a rozhodol sa predstaviť aj typ prospechára a zbabelca

- autorovi nešlo o zachytenie dramatických situácií počas SNP, ale o psychológiu ľudí – zachytáva ich myšlienky, pocity, výčitky svedomia, spomienky

- využíva striedanie časových pásiem – naraz pracuje s líniou minulosti a prítomnosti, ktoré spájajú hlavné postavy Zita, jej manžel Mišo Černek a bývalý priateľ Majerský;prevažuje retrospektíva – cez spomienky sa dostávame do minulosti

• téma – SNP a politické procesy v 50-ych rokoch;
• zámer – zachytiť psychológiu ľudí počas dramatických udalostí (ich myšlienky, spomienky, výčitky svedomia…);
• kompozícia – autor strieda časové línie,.

Dej:

• Začína v prítomnosti (1952) – Zita počúva v rádiu prenos z procesu s Majerským, ktorého súdia ako vlastizradcu. Svedčí proti nemu jej manžel, ktorý velil ich partizánskej jednotke. Majerský tvrdí, že je nevinný. Mišo má dosvedčiť, že Majerský ušiel od jednotky, aby ju udal Nemcom. Zita počúva prenos s hnevom a odporom. Vie, že obvinenia sú nepravdivé. Počas prenosu si spomenie na udalosti spred siedmich rokov.
• Dej sa prenáša do Lieskova v roku 1945. Počas jednej noci bola Zita v chalupe sama s dieťaťom. Dnu vkĺzol muž, ktorý mal choré oči, a Zita v ňom s prekvapením zistí, že je to Majerský. Požiada ju, aby ho ukryla pred Nemcami. Zita ho uloží do postele, prikryje perinami a začne mu robiť praženicu. Počas toho kolíše v kolíske svoje dieťa a spomína na predvojnové obdobie. S matkou odišli na majer do Čiech do Radotína, kde bol Majerský šafárom (okrádal svojich robotníkov – každý týždeň im vyplácal menšie dávky). Zita sa mu zapáčila, začal s ňou chodiť, ale keď mu povedala, že čaká dieťa, nechal ju a obvinil Zitinu matku, že na statku kradla. Obe museli odísť (v tom čase vysvitlo, že Majerský je dávno ženatý a má dve deti). Obe sa hladné túlali po okolí. Zita o dieťa prišla a napokon sa vydala za Jana Ragalu (Majerský ho nahovoril, aby sa o Zitu začal zaujímať a tiež ho z majera vyhnal). Z Ragalu sa vykľul násilník a zlodej. Zomrel pri prestrelke s políciou. Zita spoznala Miša Černeka, za ktorého sa vydala a prišla s ním do Lieskova. Mišo sa stal počas povstania veliteľom partizánskej jednotky, do ktorej z vypočítavosti vstúpil aj Majerský. Keď ochorel (z dlhodobého pozerania do odrazu slnka na snehu ho pálili oči – dočasne oslepol), od jednotky ušiel a skryl sa v prvej chalupe v dedine, netušiac, že tam nájde Zitu (opäť vstupuje do jej života a prináša problémy).
• Do chalupy prišli Nemci, ktorí hľadali partizána. Voči Zite sa začali správať kruto. Nútili ju, aby rýchlo hojdala dieťa v kolíske, hoci mu tým mohla ublížiť (zvuk kolísky, ktorý sprevádza väčšinu príbehu, evokoval v nemeckom dôstojníkovi detstvo). Ponižovali Zitu. Chceli jej dieťa pokrstiť močom a dať jej ho vypiť. Zita už týranie nevydržala a zavolala Majerského na pomoc. Ten medzitým ušiel z chalupy cez oblok. Nemci ho však chytili. Zita si myslela, že ju aj dieťa Nemci zastrelia, ale napokon aj s Majerským odišli.
• Zita opäť už s manželom počúva záver prosecu. Majerského odsúdili na 12 rokov väzenia, konfiškáciu majetku a vysťahovanie jeho rodiny z okresu. Manželovi vyčíta, že na súde klamal, ale Mišo sa bráni, že ho prinútili (Mišo sa bál o Zitu aj dieťa, preto súhlasil) a aj keď potom zmenil výpoveď, nezobrali ju do úvahy. Hoci jej Majerský v živote veľmi ublížil, hnevá sa na muža. Nevie, či mu má veriť. Obáva sa, že tak svedčil z pomsty a žiarlivosti, lebo vedel, že si ho Zita zobrala z núdze.

Predvojnové obdobie:

- ľudia zo slovenského vidieka odchádzali za prácou na české majere

- do tohto obdobia sa vraciame prostredníctvom spomienok postáv

Obdobie SNP:

- príchod Nemcov do slovenských hôr, vypálenie dediny (17 chalúp, pretože bolo 17-teho), ktorej obyvatelia pomáhali partizánom

Obrátila sa, bezradne hľadela pred seba, na mysli so všetkým, čo sa v Lieskove stalo od začiatku októbra, keď nemecké vojsko vytlačilo z Lieskova partizánov a vypálilo sedemnásť chalúp. Myslela na chlapov. Nemci ich odvliekli, ženy upálili i deti. Ľudia sa udávali, bože...! Gardisti udávali a potom sa udávali sami. Pre všeličo sa udávali, vyzrádzali. Staré hriechy im poprichodili na um, škriepky, zvady, staré súdy a pomsty.

- ukazuje situáciu partizánskej skupiny po zatlačení Povstania do hôr – z celej skupiny zostali len desiati, z toho jeden Francúz

Procesy v 50-tych rokoch:

- ľudia boli prinútení svedčiť tak, ako to súd očakával

Bývalého „partizána“ Majerského odsúdila ako kulaka, sabotéra a rozvratníka novozaloženého JRD (jednotné roľnícke družstvo), hoci štátu dodával kontingent (zmluvou vopred stanovená dávka) vyšší ako družstevníci. Po vojne dostal majetok, robil na ňom so ženou a deťmi oveľa poctivejšie ako družstevníci, preto sa stal tŕňom v oku.

Súd ho odsúdi na 12 rokov väzenia, na konfiškáciu celého majetku a jeho manželku a dvoch synov na vysťahovanie z okresu.

Začiatok socialistického budovateľského obdobia:

- autor sa kriticky stavia k socialistickému budovanie a hlavne k združstevňovaniu

Autor naraz pracuje s líniou prítomnosti a líniou minulosti (prostredníctvom spomienok).

- prítomnosť

Zita Černeková (*1915; za slobodna Furková, neskôr sa vydala za Ragalu – umrel) po vojne počúva priamy prenos zo súdneho procesu s Jozefom Majerským (*7.9.1903), ktorého pred vojnou poznala, hnevá sa na svojho muža Miša Černeka za to, akým spôsobom svedčí proti tomuto človeku. Po návrate Černek vysvetľuje, že tak nesvedčil z pomsty za to, čo Majerský vykonal Zite, ale bol politicky prinútený. Navyše rozhlas neodvysielal celú reč.

Bolo to v júli (v žatve) po krátkej predvečernej búrke.

Lieskov, malá podhorská dedina, voňal príjemným letným chladom, šumel cvrkotom svrčkov a hučal zdvihnutou vodou v potoku. Povetrie sa hýbalo slabým severným vetríkom, ochladeným prudkou, krátkou prehánkou, ale nepoddávalo sa mu, iba pomaly, veľmi pomaly popúšťalo z horúčavy, bola prišla do Lieskova s ránom, rozohriala cestu, maličké dvory a na chalupách steny a pobúrila ľudí.

V predposlednej lieskovskej chalupe na hornom konci dediny Zita Černeková počúvala rádio. Na kuchyni mala otvorené dvere, obrátené k maličkému dvoru a k betónovému mostíku, tým sa ponad potok chodilo na širokú cestu

...

Zita počúvala večerný program, prenos zo súdu (súd sa konal v meste v ten deň popoludní), „Obžalovaný Majerský,“ počúvala z rádia pevný prokurátorov hlas, „podľa výpovedí svedkov ste rozvratník a sabotér, rozvracali ste družstvo, opovržlivo ste sa vyjadrovali o sovietskych kombajnoch a napomáhali ste kulacké bunky, ktorých cieľom je znemožniť v Temešanoch prechod od indiviuálneho ku kolektívnemu hospodáreniu. Priznávate sa?“ – „Družstvo som nerozvracal a nič som nesabotoval,“ počula Zita Černeková Majerského známy, už zahriaknutý hlas, „nikdy som nevidel sovietsky kombajn, kulacké bunky som nenapomáhal.“

 „Kedy si im to povedal?“

„Tam na súde, do toho rádia!“

Zita sa vyrovnala v tele, opovržlivo prskla. „Kedy?“ opýtala sa. „Počúvala som, a nepočula som ťa.“

„Čože?“ Černek sa obrátil k Zite. „Povedal som im, aký bol Majerský s nami v horách, čo sa mu stalo a čo tu vykonal, keď prišiel k tebe, povedal –“

Zite sa opovržlivo skrivili pery.

„Všetci to počuli, aj Majerský, aj jeho žena a deti, rodina – a do rádia to nedali!“

Zitu začala páliť tvár. Prešla kuchyňou, stala si predo dvere, aby sa nadýchala príjemného letného chladu, aký býva večer po búrke.

Lieskov voňal, šumel cvrkotom svrčkov a hučal klesajúcou vodou v potoku.

Zite zbehli po lícach teplé slzy. Z tohto potoka Majerský strieľal, najprv tu zabil vojaka, vzal mu automat, potom strieľal na tých bielych vojakov, na tých so smrtkami... A možno veriť Mišovi? spytovala sa v duchu a bránila sa dorážajúcej myšlienke, či sa jej muž Mišo na súde nevypomstil Majerskému. Mišo je raz taký, raz onaký, doma tak, na súde ináč – iste nemohol a nemôže zabudnúť Majerskému Radotín... Myšlienka na Zitu dorážala ďalej. A nestihla Majerského nakoniec pravda? Za všetko, čo vykonal jej a iným? Ak Mišo nehovorí pravdu, zle je – a ak...? Z núdze sa vydala za neho, z núdze s ním i teraz žije – a Mišo to vie. Pomstí sa... Znova zbehli Zite po lícach teplé slzy.

Pred Černekovou chalupou sa osvietila cesta a stromy. Po ceste prebehli dva tatraplány a o chvíľu po nich tatra-osmička. Ostal za nimi nepríjemný zápach spáleného benzínu.

- minulosť – prelínajú sa dve línie: pred vojnou a počas SNP

Ešte za čias v Prvej Československej republike (1933) Zita s matkou idú za prácou do Čiech na majer, kde je Jozef Majerský šafárom. Zapáči sa mu pekné dievča (Zita), nechá ju aj s matkou pracovať v kuchyni, kde bola lepšia práca ako na poli. Rozpráva o sobáši, ale Zitina matka zistí, že je už ženatý. Zita čaká dieťa a Majerský zariadi, aby za ňou chodil Ján Ragala, aby hanba nepadla na pána šafára. Chce ju aj s matkou dostať z majera, preto ich obviní z krádeže, dostanú sa pred súd. Zita si vezme Ragalu, ale o dieťa príde. Jej muž je zlý človek, zlodej, po prestrelke s políciou umiera. Zita sa vydá za Černeka a ten sa v horách počas SNP stretne s Majerským. Od Zity vie, čo je to za človeka.

(1945)

Počas obdobia SNP Zitin manžel Mišo Černek je veliteľom partizánskej skupiny, kam príde vypočítavý Majerský len preto, lebo vie, že po vojne sa budú ceniť všetci, ktorá sa zúčastnili. V oddiele sú aj Francúzi. Žijú v ťažkých podmienkach, v ktorých Majerský ochorie. Zapália sa mu od beloby snehu oči. Nemyslí na ostatných len na seba a zbehne do dediny (Lieskovca). Vojde do prvého domu, v ktorom ešte nespia, hoci vie, že ohrozí obyvateľov i partizánov, ak ho chytia.

Zita, obyvateľka tohto domu, je dlho hore, lebo má chorého 7-mesačného syna. Kolíše ho v kolíske. Býva v dome, ktorý zázrakom nezhorel (jeho základy i múry ťahali do seba vlhkosť), keď Nemci podpálili partizánsku dedinu. Práve do jej domca vojde Majerský – človek, ktorý jej veľmi ublížil v mladosti. Schová ho pod periny do prednej izby a vzápätí vojdú Nemci. Nútia ju kolísať dieťa, aj keď je choré a budí sa. Majerský neznesie psychický nátlak tejto situácie, utečie cez okno, ale neskôr ho Nemci chytia. Po vojne ho komunistické súdy súdia ako zradcu a kulaka.

...„Naivná háveď. Bojazliví sú vždy pohostinní.“

„A slabí.“

Obmann pozrel na Kniewalda.

„Bojazliví,“ povedal, „a slabí.“ Ukázal na kolísku. „Toto ja poznám len z rozprávok,“ povedal, „a z kníh.“

„Kolíska a hrob, kolíska a hrob,“ poznamenal Kniewald. „V kolíske a hrobe sa človek najlepšie vyspí.“

...

„Kolépat!“ povedal ostro po chvíli Drossel a skríkol: „Kolépej to šteňe, kolépej!“

„Nehnevajte sa,“ prosila Zita trasúcimi sa perami, „ale nerada by som kolísala. Aj tak málo spí, chorý je, každú chvíľu sa zobudí –“

„Kolépat!“

Zita odložila na sporák nedojedenú studenú praženicu s kastrólikom a začala si kolísať chlapca. Chvela sa, ale nebolo to na nej vidieť, lebo jednou rukou sa držala železného rámu na sporáku a druhou kolísky.

„Kolépat!“

Zita kolísala, chvela sa v strachu o chlapca, seba a Majerského, ležiaceho v izbe v jej zastlanej posteli. Kútikom ľavého oka sa dívala na dve mláčky vody pred kuchynskými a izebnými dverami a na schnúce zmenšujúce sa stopy medzi nimi. Zbadajú to? A či to už zbadali? Bože...! Všetko vykoná, čo budú chcieť, len aby nenašli Majerského. Biela košeľa sa jej chvela na prsiach.

Majerský sa triasol horúčavou, chladom, strachom o seba, Zitu a jej chlapca, strachom, že sa na ňom trasú periny. Vzbúrená krv mu hnala do hlavy neznesiteľnú bolesť a jedinú myšlienku: nemal to vykonať! Ostať mal, kde bol...!

...

Oberscharführer Ernst Obmann sedel, pohodlne chrbtom opretý o Zitinu stoličku, a mysľou bol v detstve, v dobrom svojom detstve neďaleko Ahlenu. Ahlen, môj Ahlen! Čierne mesto, uhlie, bane, továrne – ale biely otcov mlyn, zvonku biely, nový, zvnútra ešte belší múkou. Ernst sa hrá za mlynom s kamarátmi, so starším bratom Paulim a spod zeme počuť dunieť veľký, obrovský dieselový motor. Pomalé údery dunia. Motor je veľký, obrovský, ženie mlyn a krátky, vratký blahobyt Obmannovcov, Paula Obmanna, jeho ženy Ilse a dvoch chlapcov, Pauliho a Ernsta. Ahlen, môj Ahlen, čo z teba ostane?

...

Dobre bolo, myslel si Obmann, vo mlyne pri Ahlene, dobre bolo, krásne to bolo detstvo, kým neprišli veritelia a neudreli na otca a na mlyn. Potom prišiel život v čiernom Ahlene, Kretén, Hitlerjugend, Streifendienst, mladý Ernst Obmann sa musel učiť držať pušku tak prirodzene ako pero, potom čižmy, čierne rajtky – a človek ani nezbadal, ako sa dal nahlodať rase, strane, idei, Kreténovi – a potom Rusko, Rusko, nemocnica v Königsbergu, znova Rusko, veľká, strašná krajina, otupná zem... Ach Rusko, tam bolo možností na špeciálnu techniku, tam sa špecializoval na politrukov, vešal ich za nohy a na prsia im žeravou tyčou vypaľoval hviezdy, kosáky, kladivá – tak človeku kázala idea, strana, Kretén – a teraz denné a nočné akcie na akomsi Slovensku, ktoré ešte aj dnes pečie biely chlieb, žije v strachu, ale nie v takom, aby sa nebálo hostiť, denné a nočné akcie a povinnosť aj tu čistiť Európu od partizánskej hniloby a moru.

...

„Ja už musím,“ povedal Kniewald, „už ma tlačí svätená voda. Háhahaha!“ Vstal. Po čiapke sa mu roztiahli hnedolilavé stonky a sivozelené tučné lístky „starej dievky“, visiace z veľkého sivého hubáňa pod obrazom nahého Ukrižovaného. Striasol si ich z hlavy, vzal hrniec a položil ho na dlážku naprostred kuchyne.

...

„No tak, Scharführer,“ povedal, „ukáž jej, čo máš!“

„Háhahaha!“ Scharführer Joseph Kniewald si stal nad Zitin hrniec, rýchlopalnú pušku si odsunul na ľavý bok a začal si ozopínať biely plášť. „Háhahaha!“

Zita zrevala, skočila ku kolíske a uchytila si horúceho, chabého chlapca, zrevala bez slov, aby Majerský počul, a v tom sa jej rev zmenil na slová „Majerský, ratuj, Majerskýýý!“, prebehla kuchyňou a vrazila chrbtom do izbených dverí. Dvere sa jej za chrbtom otvorili. Zmeravela.

• Pokúste sa charakterizovať hlavnú ženskú hrdinku Zitu Černekovú.

• Popíšte Majerského pocity, keď sa skrýval pod perinou v Zitinom dome.

LADISLAV MŇAČKO

(1919 Valašské Kobouky – 1994 Bratislava)

• spisovateľ, jedna z najvýraznejších osobností slovenskej žurnalistiky v 50-ych a 60-ych rokoch;
• patrí medzi najprekladanejších slovenských autorov (jeho diela boli preložené do 26-ich jazykov);
• narodil sa na Morave (rodina sa potom presťahovala na Slovensko); počas 2.svetovej vojny – v nemeckom pracovnom tábore, neskôr člen partizánskej skupiny;
• po vojne – novinár, redaktor (šéfredaktor časopisu Kultúrny život) – kritizoval schematizmus, dogmatizmus, kult osobnosti;
• koncom 60-ych rokov bol zbavený československého štátneho občianstva – odišiel do Izraela; po návrate do vlasti emigroval opätovne v roku 1968; žil v Rakúsku;
• po novembri 1989 sa vrátil do vlasti – pôsobil v Prahe a Bratislave.

Tvorba

• písal umelecké reportáže, eseje a romány (pokusy o básnickú a dramatickú tvorbu);
• cieľ – kritika negatívnych javov socialistického zriadenia;

1. reportáže (dokumentárna próza):
   • cestopisné – 15 reportážnych kníh z ciest po Mongolsku, Číne, Albánsku...
   • politické – o politických procesoch, udalostiach v roku ..

– Oneskorené reportáže – o politických procesoch v prvej pol.50-ych rokov

• spoločenské – o živote v zaostalých častiach Slovenska, budovaní socializmu...

– Kde končia prašné cesty – z ciest po východnom Slovensku (život, zmýšľanie ľudí)

1. romány – vojnová tematika – Smrť sa volá Engelchen (autobiografický charakter)

– politicko-karikatúrny – Ako chutí moc

– satirický – Súdruh Munchhausen

1. eseje – politické eseje – Agresori; Siedma noc.

Smrť sa volá Engelchen

• román o 2. svetovej vojne; má autobiografický charakter;
• vyžíva prvky umeleckej a dokumentárnej prózy (vystupujú v ňom autentické postavy – veliteľ oddielov SS Otto Skorzeny; sú zobrazené skutočné udalosti – vypálenie obce Ploština, postup frontu);
• zámer – zobraziť podoby 2.svetovej vojny – protifašistický odboj, postup frontu, židovská otázka... ;

– vykresliť skutočné pocity hrdinov – bezmocnosť, zúfalstvo, výčitky svedomia;

– odmýtizovať vojnových hrdinov;

• kompozícia – 10 kapitol; každá ma vlastný názov a je uvedená mottom;
• kompozičné postupy – chronologický (súčasnosť – po vojne, využitý prítomný čas) a retrospektívny (spomienky hlavného hrdinu a vykresľovanie vojnových udalostí, využitý minulý čas);
• miesto deja – slovensko-moravské pohraničie (kopaničiarska obec Ploština, ktorá pomáhala jednej z najsilnejších partizánskych skupín na moravsko-slovenských hraniciach);
• dielo má znaky socialistického realizmu;
• rozprávač – priamy – hlavná postava partizán Voloďa (rozprávanie v 1.osobe);

Postavy:

• Voloďa - 24-ročný mládenec; k partizánom odišiel z vlastného rozhodnutia;
  • odlišoval sa od ostatných v jednotke – dbal na svoj vzhľad (vždy čistý, oholený); bol vzdelanejší ako ostatní;
  • nemal rád zbytočné násilie (pri rozhodovaní o smrti nebral do úvahy, či je človek Nemec alebo Slovák; snažil sa byť spravodlivý;
  • zaľúbil sa do Marty; vedel, čo robí a snažil sa ju chrániť; Marta obohatila jeho život.

• Marta - Židovka, ktorá sa zachránila pred transportom;

• nádherná žena s ryšavými vlasmi;
• pracovala pre inžiniera Kubisa (mal vilu v Zlíne a vystupoval ako fanatický Nemec; jeho cieľom bolo získavať informácie od nemeckých dôstojníkov a poskytovať ich partizánom. Marta pracovala ako „dáma na noc“ – v skutočnosti bola agentkou. V porovnaní s transportom si zvolila strastiplnejšiu cestu, lebo oboch považovalo okolie za bezcharakterných zradcov. Kubisa napokon dobili na smrť Nemci;
• po vojne trpí výčitkami svedomia a tým, že ju okolie odsudzovalo (v skutočnosti nevedelo o tom, akú obeť priniesla). Spočiatku uvažovala o odchode za bratom do Kanady, ale napokon sa predávkovala morfiom;
• po vojne prišla do nemocnice rozlúčiť sa s Voloďom (obaja pochopili, že sa navzájom odcudzili) a prezradila mu meno Nemca, ktorý dal vypáliť Ploštinu.

Dej:

• Hlavná dejová línia sa odohráva v posledných dňoch vojny a tesne po oslobodení – hlavná postava Voloďa leží v nemocnici po tom, čo mu v pouličných bojoch postrelili chrbticu. Stará sa oňho doktor Brázda a sestra Eliška.
• Voloďa sa v spomienkach vracia d udalostiam vo vojne, časť z nich prerozpráva Eliške (striedanie prítomnosti s minulosťou), časť návštevám starých kamarátov, rodine. Medzi oboma postupne vniká úprimná láska, hoci obaja sa musia vyrovnať z predchádzajúcimi vzťahmi – Eliškin snúbenec Zdeno bol poslaný na práce do Nemecka a po návrate preňho prestala existovať. Voloďa miloval Martu (jednu z ústredných postáv románu), ktorá sa po vojne musí vyrovnať so svojou minulosťou a životom. Pod tlakom udalostí spácha samovraždu.
• V okolí obce Ploština pôsobila partizánska jednotka. Viedol ju Rus Nikolaj, mala okolo 70 členov. Nemcom spôsobovala značné škody. Voloďa (nebolo to jeho pravé meno) si z jednotky najviac rozumel s Fredom (synom inžiniera Kubisa, od ktorého jednotka získavala cenné informácie). Voloďa sa tiež zblížil s Martou. Tušil, že je židovka a aj to, čo v skutočnosti robí. Po vojne sa s ňou chcel oženiť. V tom čase sa k jednotke chceli pridať dvaja podozriví muži, z ktorých sa vykľuli zradcovia. Partizáni sa rozhodli z Ploštiny odísť, dúfajúc, že dedinu zachránia, ale Nemci osadu za to, že pomáhala partizánom, vypálili a mužov a chlapcov zaživa upálili. Súčasne zabili Kubisa, lebo sa dozvedeli, kým v skutočnosti je. Partizáni boli istý čas Nemcami prenasledovaní, ale napokon Nemci odišli. Marta, Voloďa i časť jednotky sa zachránili.
• Voloďu v posledné dni vojny zranili. V nemocnici trpí výčitkami svedomia kvôli Ploštine. Spočiatku mu kvôli zraneniam chrbtice hrozilo, že nebude chodiť. Marta mu počas poslednej návštevy prezradila meno veliteľa, ktorý dal obec vypáliť a Voloďa sa rozhodol nájsť ho a pomstiť Ploštiny.
• Marta spáchala samovraždu.

Nič nevedieť, na nič nespomínať, o ničom nepremýšľať. Celé moje vedomie sa vzpiera spomienkam, ktorým nemožno uniknúť. Sú tu, útočia na mňa, neprestajne mi kladú otázky, znepokojujú ma v spánku, nedá sa im uniknúť, skryť sa pred nimi, bojím sa ich, veľmi sa ich bojím. Ešte nedávno som žil životom štvanej zveri, vtedy všetko ustúpilo jedinej vôli – žiť, napriek všetkému žiť, prežiť, nepodľahnúť, nedať sa. Nebol čas na spomínanie, na svedomie na nič.

Najhoršia je noc. Noc je utrpenie. Na chvíľu zaspím, čosi ma strhne, cítim, ako mi tuhne v žilách krv, úzkosť sťahuje srdce, zalieva ma studený pot. Iste všetci vidia vo mne zlostníka, ale keby vedeli, ako mi je!

• Popíšte pocity Voloďu v nemocnici.

„Nič o mne nevieš, Voloďa.“

„Viem o tebe dosť. Ak chceš, viem, že si spávala s Nemcami. Tak zle o mne zmýšľaš, Marta?“

„Ach nie... nie... Voloďa... to nie je všetko...“

„Je tu ešte čosi viac? Považuješ azda za také strašné, že si židovka?“

Pozrela sa na mňa prestrašene. „Skade to vieš?“

„Neviem. Nikto mi nič nepovedal. Myslím, že okrem Rašku to ani nikto netušil. Ale kadečo sa dá vycítiť, uhádnuť. Nemohol som na to neprísť.

„Mala som ísť cestou všetkých židov, do Osvienčima...“

To už nie je silná, na všetko pripravená, vyrovnaná Marta, nie, nie je to ona, vojna ju vyžmýkala celú, cíti sa špinavá, potupená, pohŕda sama sebou a toho sa už nikdy nestrasie. Viem, ako jej asi je.

„Môžeš ísť, Marta, do Osvienčima...“ povedal som jej, „povedz tým miliónom – som židovka, spávala som s Nemcami, ale málokomu z vás bolo tak ťažko ako mne...“

„Nemala si radšej prísť, Marta, ak teraz odídeš...“

„Musela som prísť, Voloďa. Musela som ti voľačo povedať, viem, čím ti bola Ploština. Ostatní sa opili mocou, majú iné starosti. Nemám to komu povedať, iba tebe. Ten Nemec sa volá Engelchen.

• Popíšte pocity Marty počas návštevy u Voloďu v nemocnici.

• Vysvetlite názov románu.

Ako chutí moc

• politicko-satirický román (politický pamflet); autor využíva reportážno-groteskné rozprávanie;
• rozprávač príbehu – fotografFrank (v románe prevláda vnútorný monológ rozprávača);
• dej sa odohráva v priebehu niekoľkých dní veľkolepého pohrebu politického funkcionára;
• v románe využité stajomňovanie – nepoznáme meno mŕtveho ani mesto, kde sa dej odohráva
• Príbeh je koncipovaný ako mozaika spomienok fotografa Frankana mŕtveho politického funkcionára. Frank ho spoznal počas povstania – vtedy bol ešte odvážny, energický a mal veľkú autoritu. Obaja sa spriatelili (Frank mu bol dokonca svedkom na svadbe). Po vojne sa stal funkcionárom. Moc ho menila a deformovala. Rozhodoval o všetkom, často o veciach, ktorým nerozumel. Ničil schopných ľudí vo svojom okolí. Napokon sa už každého bál, bál sa o svoje postavenie, nikomu neveril, žil v neustálom strachu. Postupne sa od neho odvrátili všetci bývalí priatelia. Ani Frank sa s ním nestýkal, ale pozorne sledoval jeho kariéru a pre seba si z neho robil kompromitujúce zábery. Funkcionár sa časom rozviedol a vzal si mladú sekretárku, s ktorou nežil dobre; nevychádzal so synom Martinom z prvého manželstva. Okúsil, ako chutí moc, sláva, peniaze, no neprišiel na to, že v živote sú aj dôležitejšie hodnoty – rodina, priatelia. Časom stratil aj svoju moc a pred definitívnym pádom ho „zachránila“ choroba a smrť.

pamflet – aktuálny útočný spis alebo článok satirického alebo polemického rázu, hanopis

satira – najostrejšia forma komickosti; oproti humoru má vyššiu intenzitu a protispoločenskú kritickosť

Ukážky

Frank sa stále díva na portrét mŕtveho. Koľkokrát zachytil na celuloid túto tvár? Tisíc? Dvetisíckrát? Nevie presne. Z negatívov, ktoré si uložil vo svojom trezore, mohol by zostaviť fantastický dokument o živote, o veľkosti i malosti tohto človeka. Šestnásťročný bujný mládenec rajtuje na krave. Sedemnásťročný mladý revolucionár sa napriaha k úderu četníka s puškou, ktorú mu vytrhol z ruky. So zviazanými rukami ho odvážajú do žalára. Reční pred rozvášneným zástupom, ktorý skanduje: prácu a chlieb. Na lúke pri rieke sa objíma s Margitou. Dúškom vypíjajú fľašu borovičky. Z vysokého mosta skáče do hlbokej rieky. Lezie na vysokú skalu. Zadumane hľadí do plameňov táborového ohňa. Opásaný dvoma guľometnými opaskami ženie svojich mužov do útoku. Ustatý, z posledných síl sa vlečie po zľadovatenom snehu na ústupe. V zápale boja stíska guľomet a reve: boha ja vášho nemeckého! Zachytil ho v tisícich nestrážených chvíľach, takého, aký bol, keď nemal komu a nemal čo predstierať.

Ale v trezore, prísne stráženom pred celým svetom, má Frank aj iné chvíle tohto historického muža. Tú, keď mu mladá zväzáčka, ktorú obťažoval, vylepila facku. Tú, ako serie v lese a naľavo i napravo od neho stoja jeho osobní strážcovia, síce odvrátení, ale aj teraz v službe. Tú, ako sedí sám cez prestávku na koncerte, celkom sám uprostred prázdnych, opustených stoličiek s ovisnutou hlavou a chrápe. Frank zachytil všetky jeho tváre, nie iba tú, na ktorú sa teraz díva. Ale ani tie, ktoré nemohol zvečniť objektívom, mu nevymiznú z pamäti.

...

Frank sa načiahol, vybral z prostriedka jeden album. Veľký muž, aj ten už dávnejšie mŕtvy, stojí na balkóne hotela, v ktorom sa pred polhodinou ubytoval. Stojí, dojatý a uveličený, kýva zástupom, zhromaždeným na námestí po balkónom. Polhodinu, iba polhodinu je v provinčnom meste.

Dvetisíc mladých v belasých košeliach ho prišlo pozdraviť, kričia: nech žije, tlieskajú, domáhajú sa ho. Veľký muž dojato kýva na pozdrav. Toľko obdivu! Toľko lásky! Aká je krásna naša mladá zmena!

Iný záber. Z iného mesta. Veľký muž má na hlave banícku helmu. Kráča v sprievode riaditeľa a niekoľkých inžinierov k šachte. Na ťažnej veži je štít s jeho menom. Baňu pomenovali po ňom.

A inde mikrofón. Pri ňom veľký muž, už nie celkom veľký. Rozťahuje ruky a hovorí: aj ja, súdruhovia, som zabudol na revolučnú bdelosť a ostražitosť, podľahol som zvodom nepriateľa...

A opäť tá istí baňa. Fárajú väzni. Medzi nimi známa tvár, namiesto vtedy módnej šiltovky má na hlave trestaneckú čapicu. Baňu premenovali už prv.

A brána veľkej väznice. Vychádza z nej kedysi veľký muž. Holohlavý. S malým kufríkom v ruke. Obzerá sa, či ho niekto nečaká. Nečaká ho nikto.

A zas otvorené vráta starej synagógy. Pred nimi nákladné auto. Kedysi veľký muž z neho skladá veľký bal sprešovaného starého papiera. Nad synagógou je nápis: Zberné suroviny, n. p.

A ešte jeden záber. Cintorín. Čerstvá jama. Pri nej skromná truhla. Luteránsky farár. Mendík s krížom. Žena v čiernom. Ešte akýsi muž. Dvaja hrobári. Luteránsky preto, lebo katolícki nesmú pochovávať samovrahov.

Tragédia v malom. Tragédia vo veľkom. Ako sa volal ten, ktorého meno sa kedysi hrdilo na ťažnej veži veľkej bane? Frank vie, ako sa volal. Kto ešte vie? Ešte jedna žena. A pár susedov. Koľko času prešlo od záberu na balkóne hotela? Pätnásť... Pätnásť rokov. Neskoršie patril Frank k málo ľuďom, ktorí kedysi veľkého muža pri stretnutí na ulici pozdravili.

...

V inom ročnom období nevyzerá mesto tak vľúdne. Ten mŕtvy si vybral zlý čas na svoj odchod. On, pravdaže, mesto nikdy takto nevidel. Žil hore nad mestom vo veľkej vile, domovník každé ráno odpratal sneh z chodníka a zo schodov, pri ktorých nasala do osemvalca. Keď opúšťal vilu, už ho pred domom čakalo vyhriate veľké auto a odviezol sa do veľkej barokovej vily. Kedy si naposledy premočil topánky? Kedy sa pošmykol na zľadovatenom chodníku? V posledných rokoch azda okrem poľovačiek, ktoré sa mu stali vášňou, únikom, náhradkom, útechou, neurobil krok pešo. Na mesto, ak sa naň vôbec zadíval, hľadel z okna svojej vily alebo cez sklá vyhriateho osemvalca. A niekoľkokrát do roka zo slávnostne vyzdobenej tribúny.

Frank mu ten život nezávidel. Nebolo čo závidieť. Pravdaže, mal pohodlnú vilu, no jeho pracovné vypätie bolo väčšie, jeho potreba pokoja naliehavejšia, prakticky bol stále v úrade, v službe, keď sa niekde niečo stalo, zobudili ho v ktorúkoľvek nočnú hodinu, Frank mohol vypäť telefón, nič by sa nestalo, štátnik mal na pracovnom stole niekoľko liniek, ktoré nikdy vypäť nesmel...

...

A nebolo čo závidieť ani jeho práci. Denne sa musel zapodievať desiatkami vážnych i menej vážnych problémov, z ktorých mnohým vôbec nerozumel, ale za ktoré zodpovedal...

Určoval, kam pôjdu miliardy, a babral sa s tisíckami. Tak sa časom z neho stál exemplár akéhosi všereferenta, referentíka nad všetkým, výkonného úradníka, beznádejne zahrabaného v detailoch tam, kde mal určovať hlavné smery výstavby. Rozhodoval o všetkom, o tom, čo je právo a čo nie je právo, vyslovoval suverénne súdy o umení, v ktorom sa nevyznal, dnes viedol poradu o poľnohospodárstve, zajtra o zložitej technológii vodných stavieb... rozčúlil sa nad zle fungujúcou železničnou dopravou, sám si ju vzal na čas pod dozor, a nevyriešil nič.

...

Agitoval, presviedčal, prosil, hrozil, kričal, zatváral a neveľmi ho zaujímalo, či vždy právom, mal plnú moc, mal dosť odvahy na rozhodnutie a dosť energie pre čin, tak zatváral, krajský Herkules s nadľudskou úlohou vyčistil tisíc Augiášových chlievov. Čistil.

...

Strašne sa rozčúlil, keď sa dozvedel, že cementáreň, ktorú pred niekoľkými rokmi slávnostne otváral, postavili na malej báze vápenca, takže ju pri kapacite fabriky vyčerpajú za dva-tri roky. Zašiel ta osobne, dal zavrieť projektantov...Zabudol, že to bol on sám, kto s konečnou platnosťou rozhodol, kde má cementáreň stáť? Zabudol, že na oslavách v krajskom meste prišla za ním delegácia krajských funkcionárov a odborníkov, ktorí ho upozorňovali, že cementáreň bude stáť „po vetre“, že zasype bielym prachom jedno z najkrajších miest v krajine?... Zabudol už? ... Frank nezabudol. Frank bol svedkom, ako sa na delegáciu vyrútil... Obrátil sa k nim chrbtom... Dnes? Leží na ma márach a v delegácii, ktorá prišla z toho mesta držať čestnú stráž, boli dvaja, ktorým vtedy obrátil chrbát...

...

Isteže sa v priebehu rokov sám presvedčil, že nejeden jeho „škrt pera“ priniesol namiesto osohu katastrofu. Ale vždy boli na vine druhí. Chceli mu podkopať pozíciu. Chceli ho zdiskreditovať...

...

Choroba, to vedeli všetci, bola smrteľná, nevyliečiteľná. S umierajúcim netreba robiť verejný škandál.[...]Štátnik nemá právo zvoliť si príčinu úmrtia. Prinajmenej nie verejne. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie. [...] Ako sa podobné tajomstvá dostávajú na svetlo? Ani to vlastne nie je záhada.

...

Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? O desať rokov ťa už nespomenú ani v historickom kalendári. Stálo to všetko za to, takto potlačiť, zničiť, zradiť sám seba? Bývali časy, keď zástupy išli za tebou do ohňa. A predvčerom ti nemal kto oči zatlačiť.

...

Moc, ty mŕtvy, nie je ani dobrá, ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohí by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohí preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť. Pár najbližších, aj tí ešte s trpkou príchuťou pochybností a mrchavých spomienok. A preklína ťa vôbec niekto? Nevyjadrujú sa v týchto dňoch aj tí, ktorým si osobne ublížil, že to ani nebola tvoja chyba? Vyše dvadsať rokov si štval, ničil vzdelaného, slušného človeka.

• Charakterizujte postavu funkcionára.

• Ako chutí politická moc?

• Téma románu –

• Zámer románu –

• Aké prostriedky použil autor pre dosiahnutie svojho zámeru? Nájdite ich v ukážke?

SLOVENSKÁ PRÓZA PO ROKU 1960

Typické znaky:

• autori využívajú rôzne tvorivé postupy a formy v rámci jedného diela (deštrukcia formy)
• do vlastných textov zaraďujú texty iných autorov, citáty z vlastných diel, z novinových článkov...
• vytvárajú tzv. textové koláže (palimpsesty)
• do fiktívneho príbehu často zaraďujú faktografické materiály a dokumenty
• využívajú prvky grotesky, irónie, paródie, absurdity a persifláže (= výsmech, posmech zosmiešnenie; ide o štylistický, resp. jazykový prostriedok zosmiešňovania a komickosti)
• Predstavitelia v slovenskej literatúre: Sloboda, P. Jaroš, D. Dušek, D. Mitana

VINCENT ŠIKULA

(1936 Dubová pri Modre – 2001 Modra)

• patrí do skupiny prozaikov, ktorí vstúpili do literatúry v 60-ych rokoch 20.storočia;
• jeho tvorba sa vyznačovala originalitou a svojským štýlom;
• považuje sa za pokračovateľa tradícií lyrizovanej prózy;
• pochádzal z dvanásťdetnej rodiny (všetky deti – literárne alebo hudobne nadané); na konzervatóriu v Bratislave vyštudoval hru na lesnom rohu;
• pôsobenie – spisovateľ, organista, učiteľ hudby, redaktor – v časopise Romboid, vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave.

Tvorba

• rozdeľujeme ju na 2 fázy:

1. fáza: 1964-1968 –pokračuje v tradícii lyrizovanej prózy;

– dej próz sa odohráva v autorovom rodnom kraji (okolie Modry);

– hlavné postavy – dedinskí ľudia, remeselníci, postavy z periférie života;

– tematika domova, detstva, mladosti (často autobiografický charakter);

– lyrizmus, poetický jazyk, detailné rozprávanie;

– prózy obsahujú tragické i groteskné prvky;

– diela–Na koncertoch sa netlieska – debut zbierka poviedok (základom poviedok sú pocity mladého muža počas základnej vojenskej služby);

– Možno si postavím bungalow– zbierka poviedok(nadväzuje na 1.knihu – zážitky v rodnom krji po návrate z vojenčiny);

– S Rozarkou– psychologická novela;

– 2 knihy pre deti – Pán horár má za klobúkom mydleničku – zbierka poviedok; Prázdniny so strýcom Rafaelom - próza.

1. fáza: od roku 1976 – po roku 1968 sa odmlčal počas obdobia tzv. normalizácie;

– pozornosť vzbudila najmä románová trilógiaMajstri, Muškáta Vilma– dej sa odohráva počas 2.svetovej vojny na JZ Slovensku;

– Matej – biografický román o zberateľovi ľudových piesní Matejovi Hrebendovi...

S Rozarkou

• psychologická novela – príbeh o mentálne zaostalom dievčati Rozarke a jeho bratovi Ondrejovi;
• považuje sa za vrcholné dielo 1.fázy tvorby V.Šikulu;
• dej je na prvý pohľad jednoduchý – v centre pozornosti je spolužitie mentálne postihnutej Rozarky jej brata Ondreja;
• rozprávanie deja je dopĺňané o rozprávkové príbehy;
• rozprávač– Ondrej (ústredná postava – priamy rozprávač v 1.osobe).

• Novela začína cestovaním Rozarky a Ondreja zo Šenkvíc, kde býva ich sestra Mara do rodičovského domu, pretože Mara sa už o Rozarku nedokázala starať. Ondrej ju nechcel dať do ústavu, preto odišiel zo svojej práce a svojho bytu, ktorý mal vo Vrbinke. Rozhodol sa starať o Rozarku.
• Rozarka – 18-ročné mladé mentálne postihnuté dievča. Jej duševný svet je na úrovni dieťaťa (dievča večne zakliate do detstva) a je v ňom šťastná. Reálny svet nechápe. Jediný človek, ktorému dôveruje, je jej brat Ondrej. Rozarka sa tvárou podobá matke, no to jej nestačí – chce vyzerať presne ako ona. Nevie sa vyrovnať s jej smrťou, veľmi tým trpí.
• Dôležitým faktorom v príbehu je rodina– otec a mama sa rozviedli (otec žije sám a o svoje deti nejaví záujem, hoci sú v kontakte). Rozarka žila s mamou, po jej smrti sa o ňu starala sestra Mara a potom si ju zobral brat Ondrej. Po smrti matky stratila rodina člena, ktorý by ju stmelil a jej členovia sa odcudzili.
• Otec– nie je jasné, prečo sa od rodiny odčlenil. V dedine ho považovali za čudáka a s deťmi nemal dobré vzťahy. Aj keď boli v kontakte a svojím spôsobom sa oňho starali, otec nehľadel na ich potreby. Miesto toho, aby svojim deťom pomáhal, lebo ho potrebovali, správal sa egoisticky – sústavne ich zniečoho obviňoval, podozrieval. Narodenie postihnutého člena je pre rodinu skúška. Buď to jej členov stmelí, alebo rozdelí. Nevieme, čo bolo dôvodom otcovho odchodu. Rozarke sa vyhýba, nekomunikuje s ňou, akoby vôbec neexistovala. Otázkou ostáva, ako ju vníma. Ako svoje zlyhanie alebo trest?
• Mara– sestra, ktorá sa o Rozarku starala po smrti matky. Jej rozhodnutie prestať sa starať o Rozarku skomplikovalo Ondrejovi situáciu. Mal jej to za zlé, ťažko sa s ňou komunikovalo, nepomohla, keď ju najviac potreboval. Opäť nie je jasné, prečo sa vzdala mladšej sestry.
• Ondrej– rozhodol sa starať o svoju sestru. Mal ju rád a bola preňho posledným putom, ktoré ho smrti matky spájalo s rodinou. Súčasne voči nej cítil zodpovednosť a povinnosť jej poskytnúť zázemie. Rozarkin príchod narušil jeho doterajší, pomerne šťastný život. Zmenil bydlisko, prácu (opustil život, ktorý si vybudoval, čo ho stálo nemalé úsilie). Po Rozarkinom príchode sa snaží nájsť spôsob vzájomnej komunikácie a nový životný rytmus. Je to problematické. Sestra potrebuje neustálu ochranu, kontrolu. Ondrej neverí v jej uzdravenie, no snaží sa dosiahnuť, aby aspoň čiastočne vnímala realitu a dokázala tak čeliť veciam okolo seba. Na tento účel využíva príbehy zväčša z vlastného života, ktoré jej rozpráva. Časom začína chápať, že jeho sestra, aj napriek všetkému, čo preňho znamená, je preňho priveľkým bremenom. Pociťuje zlosť, no vie, že ona za nič nemôže. Rozhodne sa dať ju do ústavu. Rozarka to nevníma zle, ale svojsky a Ondrej si uved