Prístupy v poézii v 2. polovici 20. storočia

Prístupy v poézii v 2. polovici 20. storočia

MILAN RÚFUS

(1928 Závažná Poruba – 2009 Bratislava)

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej modernej poézie.

Vo svojich básňach oslovoval čitateľov jednoduchosťou a pokorou, s akou písal o večných témach - pravde, kráse, domove, láske.

Znaky Rúfusovej tvorby:

Obraz jednoduchého človeka

Obraz človeka spojeného s detstvom

Obraz človeka spätého s prírodou

Obraz človeka naplno spätého s kresťanstvo a vierou

Obraz človeka spätého s piesňou a rozprávkou

Bolesť sveta

Ohrozenie človeka

Bolesť lásky

Údel a bolesť básnika

Materinská láska – najvyššia hodnota

Bohatá poetickosť

Kresťanský humanizmus a kresťanské motívy

Rúfusova obraznosť čerpala hlavne z tradičného sveta slovenského človeka reprezentovaného vidieckym životom, prírody, vidieka, práca na poli, inšpiruje sa ľudovou slovesnosťou, využíva biblické motívy...

Čo pre neho bola báseň? "Položiť na stôl presne ako chlieb / alebo voda. Alebo / medzi dva prsty soli. To je báseň," napísal v básni Čo je báseň.

Milan Rúfus debutoval básnickou zbierkou:

 AŽ DOZRIEME (1956) - uvedená zbierka znamenala veľký posun vo vývoji slovenskej poézie po roku 1945. Po množstve schematických básnických zbierok prišla zbierka, ktorá priniesla nové hodnoty a nové témy, priniesla veľké oživenie do slovenskej poézie.

Zbierka obsahuje básne o otcovi, mame, o rodnom domove, kraji, o druhej svetovej vojne, o aktuálnych spoločenských a politických udalostiach (udalosti v Kórei, francúzsko-vietnamská vojna). Významné postavenie v nej majú básne, v ktorých autor chce vyjadriť posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva. Vo všetkých básňach sa autor prejavil ako humánne a sociálne cítiaci človek. Dôležité miesto v celej zbierke majú kresťanské motívy, ktoré sa vyskytujú napokon v celej tvorbe M. Rúfusa. Súviselo to s rodinou výchovou, ktorá u nich dôsledne vychádzala z kresťanských princípov. V uvedenej básnickej zbierke autor nadviazal na tradíciu symbolizmu a neosymbolizmu.

Najznámejšie básne uvedenej zbierky sú napr. básne: Vyznanie lásky, Otec, Rakvy z Vietnamu, Kórejské koledy,...

ZVONY (1968) – zbierka priniesla typické rúfusovské témy: obraz jednoduchého človeka, prostého človeka práce, človeka, ktorého celý život je ovplyvňovaný detstvom a rodinou, ktorý je naplno spätý s prírodou. Zbierka sa vyznačuje smútkom, skepsou a úzkosťou z ťažkých životných situácií. Autora ťaží najmä nepokoj zo smrti, z chorôb, z márnivosti života.

STÔL CHUDOBNÝCH (1972) – uvedená zbierka nesie črty zbierky Zvony.

Opäť v centre autorovej pozornosti stojí obyčajný človek, ktorého život bez spojenia s prírodou nemá zmysel, ktorého príroda nadovšetko ovplyvňuje a formuje, ktorá mu určuje jeho hodnoty. Je to človek vysokých morálnych a mravných hodnôt. Človek spojený s poliami, lúkami s dedinou, s prácou. Človek ovládaný chudobou.

KNIHA ROZPRÁVOK (1975) - básnická zbierka inšpirovaná predovšetkým ľudovou slovesnosťou, predovšetkým Prostonárodnými slovenskými povesťami, ktoré vydal P. Dobšinský. Život M. Rúfusa od detstva bol sprevádzaný povesťami a rozprávkami, ktoré mu rozprávala mama. Patrili medzi dôležité súčasti jej výchovy spolu s modlitbou a piesňou. Každá báseň má svoju epickú časť (rozprávkový príbeh), ktorú autor doplnil lyrickými časťami, ktoré vychádzali zo života jeho dcéry.

K téme rozprávok a ich posolstvu sa autor vrátil aj v zbierkach:

ROZPRÁVOČKA VESELÁ OSTAŇ EŠTE S NAMI (1985)

LUPIENKY Z JABLONÍ (1993)

ÓDA NA RADOSŤ (1981) – básnická zbierka, ktorá je akousi úvahou autora nad zmyslom života, nad ľudským údelom, nad hodnotami života. Zároveň autor uvažuje nad zmyslom tvorby a tvorivosti.

STUDNIČKA (1986) – básnická zbierka predstavuje autorov návrat do detstva. Je lyrickým dialógom autora a dieťaťa. Autor v ňom konfrontuje svoju životnú skúsenosť so stále prítomným zázrakom detského vnímania sveta a života. Jadrom básnickej zbierky sú detské otázky pre dospelých a detské videnie sveta dospelých.

DVE OSUDOVÉ (1991)- v uvedenom diele autor spojil svoje eseje Štyri epištoly k ľuďom z roku 1968 s básnickou skladbou Murárska balada, ktorá je zovšeobecnením konkrétnych osudov básnikovho rodu.

Kniha je ilustrovaná výtvarnými dielami básnikovho liptovského spolurodáka Kolomana Sokola.

MODLITBIČKY (1992) – básnická zbierka, ktorá patrí medzi najznámejšie autorove diela. Vychádza z autorovej neochvejnej kresťanskej viery a predstavuje autorove modlitby. Modlitby autor určil predovšetkým deťom. Uvedená básnická zbierka vyšla vo viacerých reedíciách a neskôr aj s rozšíreným obsahom pod názvom: NOVÉ MODLITBIČKY (1994)

Zvony detstva

„Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč

od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.

Už ho nevydajú, už v nich zapadá

čo deň to hlbšie a neprekročia prah

zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,

za ktorou jedenie sa stáva vedením.

Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov

špina čas razí falšované mince

a kupuje, čo z detí ostalo...“

Modlitba za mier

Napomeň našich otcov,
Bože nad hviezdami.
Nech trochu myslia, čo sa stane s nami,
keď začnú vojnu
a všetky svoje hnevy
vylejú na seba.

Tie hnevy ako plevy
pokazia zem,
i nebo bude choré.

Napomeň našich otcov
Ty, tam hore.

Že sa to nesmie.
Že ako Ty si svätý,
aj zem je svätá.

Veď chodia po nej deti.

MIROSLAV VÁLEK

(1927 Trnava – 1991 Bratislava)

Jeden z najväčších slovenských básnikov, významný reprezentant modernej slovenskej poézie, publicista, prekladateľ, kultúrny pracovník a politik. Jeho nezabudnuteľná ľúbostná lyrika patrí medzi skvosty slovenskej poézie.

Debutoval ako 32-ročný umelecky zrelou básnickou zbierkou Dotyky (1959). Jej prvá časť Nite zovretosťou tvaru a definitívnosťou výpovede evokuje tvorbu Kraska a Novomeského. Básne sú veľmi osobné, prevažuje ľúbostná tematika, všíma si však aj človeka modernej doby.

Válek dokázal, že s jeho poetikou obraznosti je možné vypovedať aj o spoločnosti a politike zaujímavo, nekonvenčne. Medzi najznámejšie patrí báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, v ktorej básnik zobrazil svoju tragickú skúsenosť s vojnou. Je formálne inak podaným protestom proti fašizmu a diktatúre ako takej.

Básnická skladba Slovo (1976) je prijímaná najkontroverznejšie, lebo je v podstate vyznaním lásky a oddanosti komunistickej strane. Válkovu intímnu a reflexívnu lyriku z tohto obdobia predstavuje zbierka Z vody (1977). Súborné vydanie jeho poézie Básne vyšlo v roku 1983. Niektoré jeho texty si vybrali k piesňam Marián Varga s Pavlom Hammelom a Miro Žbirka. (napr. Smutná ranná električka, Jesenná láska()

Válek zasiahol aj do vývinu slovenskej poézie pre deti. Napísal zbierky básní Kúzla pod stolom, Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov, Do Tramtárie a pre najmenších vydal dve leporelá. Válkova tvorba pre deti predstavuje zásadný posun od didaktizmu k hravosti a estetickosti. Miroslav Válek spolu s Milanom Rúfusom svojou poéziou významne prispeli k prekonaniu schematizmu v slovenskej literatúre.

Jablko (zo zbierky Dotyky)

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.

Oprela sa chrbtom o dvere
a vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
Ale ja som raz vedela, že mám toho dosť;
vstal som,
zdvihol som jablko,
zaprášené a ešte zelené,
a položil som ho na stôl.
Neprestávala prosiť, prišla ku stolu,
plakala.
Pozerala na mňa, utierala jablko,
plakala.
Až som jej povedal: Polož to jablko a choď!

Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal.
Čo na tom záleží, že v inom poradí!

Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

 Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné.
Hrával som futbal
a miloval Helenu Daňkovú z III.B.
Už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali
tajne za ruky
a o 7 strán ďalej som už tušil,
že to, čím tak vonia, bude škorica
trocha pomiešaná s kôprom.
Cez telocvik sme sedávali na oknách,
knísali nohami
a počúvali monotónnu pieseň :
"...Gallia est omnis divisa..."
Vtedy som ešte nevedel, že táto vec sa stane až
o poznanie neskoršie,
nevidel som život, ako sa obracia k nám
chrbtom.
Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej
nebola,
a položil som nohu na xylolit
ako do horiacej trávy.
V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.
Myslel som,
že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov,
proste čosi
ako náhly pád jablka na ostrie noža,
ale jadro veci bolo v niečom inom.
Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
krvavé
a ako voda smutné.
Ešte dnes ju vidím,
jej malé nohy s červenými sandálmi
...........

Napokon,
to pekné české meno bolo celkom nanič.
Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť
a modravý lesk vlasov,
pripomínajúci hlaveň pištole.

............

Jozef Urban

(1964 Košice – 1999 Zvolen)

Charakteristika tvorbyV roku 1985 knižne debutoval básnickou zbierkou Malý zúrivý Robinson , v ktorej sa predstavil ako básnik kontrastného videnia sveta v jeho ustavičnom pohybe so všetkými

V roku 1985 knižne debutoval básnickou zbierkou Malý zúrivý Robinson, v ktorej sa predstavil ako básnik kontrastného videnia sveta v jeho ustavičnom pohybe so všetkými nedostatkami, ale aj kladmi. Jeho básne sa vyznačujú humorom, iróniou, ba až sebairóniou a sarkazmom. Po formálnej stránke z jeho poézie zazvučal rytmus a živosť hovorového jazyka dnešnej mladej generácie, teda dynamika moderného básnického jazyka. Urbanova poézia vyvolávala, vyvoláva a bude vyvolávať na jednej strane literárnokritické polemiky, na druhej strane uhranutý čitateľský záujem. Jeho texty sú vo viacerých rovinách ambivalentné: spája sa v nich košatosť klasickej poézie s poptextovou jednoduchosťou. Urbanov lyrický hrdina, papuľujúci do tváre občanov, vzlietol slobodne a prekvapujúco. Tento príbeh poézie je podstatou tejto poézie. Je to software pre modus vivendi na konci osemdesiatych rokov, ktorý prekvapujúco vyčnieva spoza železnej opony. Aj keby Urban naozaj donekonečna opakoval tento motív, ako mu kritika vyčítala, zostane dokumentom o dobe, príbehom aj lyrickým memoárom, ku ktorému sa bude treba vracať o to hlbšie a častejšie, o čo viac budú blednúť spomienky na hodnotové svety a štruktúry rokov osemdesiatych.

V druhej básnickej zbierke Hluchonemá hudba (1989) si ešte viac uvedomil rozporuplnosť sveta a jeho negatívne prejavy. Nekompromisne ich pomenúva a komentuje, aby tak upozornil na stav spoločnosti a ohrozenia samotných základov dôstojnosti života a ľudského spolunažívania. Básnickému naturelu J. Urbana najviac vyhovuje voľný verš, no vrodená prirodzenosť vnímania rytmu a rýmu ho často tlačí do usporiadanejšej a uzavretejšej básnickej formy.

V básnickej zbierke Kniha polomŕtvych (1992) vyslovil skepsu nad súčasným stavom spoločnosti, ale zároveň aj nádej, že ešte stále nie je neskoro, že ešte stále nie je všetko stratené. Vyslovil to s naliehavosťou dynamiky „rockovej“ generácie a moderným básnickým jazykom.

Poslednou Urbanovou básnickou zbierkou je kniha Snežienky & Biblie (1996).

Po jeho tragickej smrti v roku 1999 mu vychádza dnes azda najznámejšia zbierky básní s názvom Voda, čo ma drží nad vodou (1999) a Dnes nie je Mikuláša (2001).

Poppoézia: žáner, ktorého názov je zložený zo slov poézia a pop (z latinského ,,populus´´ - zrozumiteľný ľudu), pomohol poézií získať masovú popularitu tak, že populárny speváci začali zhudobňovať texty básnikov a básnici začali tvoriť básne určené priamo na zhudobnenie.

Piesňový text môže vzniknúť:

1. Najskôr vznikne text a hudoboník naň zloží pieseň (hudbu),
2. Najskôr hudobník zloží hudbu, na ktorú textár vymyslí text.