SLOVENSKÁ POÉZIA 1945 – 90. roky 20. storočia

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: wanna (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.11.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 478 slov
Počet zobrazení: 3 776
Tlačení: 175
Uložení: 187

SLOVENSKÁ POÉZIA 1945 – 90. roky 20. storočia

PREHĽAD

MILAN RÚFUS

(1928 Závažná Poruba – 2009 Bratislava)

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej modernej poézie.

Vo svojich básňach oslovoval čitateľov jednoduchosťou a pokorou, s akou písal o večných témach - pravde, kráse, domove, láske.

Základné životopisné údaje:

  • Narodil sa 10. decembra 1928 v Závažnej Porube na Liptove.
  • Zomrel 11. januára 2009 v Bratislave.
  • Pochádzal z remeselníckej rodiny.
  • Navštevoval osemročné gymnázium v Liptovskom Mikuláši, kde aj zmaturoval.
  • Po skončení gymnaziálnych štúdií študoval na FFUK v Bratislave.
  • Vyštudoval kombináciu dejepis – slovenský jazyk a literatúra.
  • Po skončení štúdií ostal pracovať v Bratislave ako vysokoškolský pedagóg.
  • Pôsobil na FFUK, kde prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry.
  • V školskom roku 1971 – 1972 pôsobil na univerzite v Neapole.

 Základné znaky básnickej tvorby Milana Rúfusa:

Obraz jednoduchého človeka

Obraz človeka spojeného s detstvom

Obraz človeka spätého s prírodou

Obraz človeka naplno spätého s kresťanstvo a vierou

Obraz človeka spätého s piesňou a rozprávkou

Bolesť sveta

Ohrozenie človeka

Bolesť lásky

Údel a bolesť básnika

Materinská láska – najvyššia hodnota

Bohatá poetickosť

Kresťanský humanizmus a kresťanské motívy

Rúfusova obraznosť čerpala hlavne z tradičného sveta slovenského človeka reprezentovaného vidieckym životom, prírody, vidieka, práca na poli, inšpiruje sa ľudovou slovesnosťou, využíva biblické motívy...

Čo pre neho bola báseň? "Položiť na stôl presne ako chlieb / alebo voda. Alebo / medzi dva prsty soli. To je báseň," napísal v básni Čo je báseň.

Milan Rúfus debutoval básnickou zbierkou:

AŽ DOZRIEME(1956) - uvedená zbierka znamenala veľký posun vo vývoji slovenskej poézie po roku 1945. Po množstve schematických básnických zbierok prišla zbierka, ktorá priniesla nové hodnoty a nové témy, priniesla veľké oživenie do slovenskej poézie.

Zbierka obsahuje básne o otcovi, mame, o rodnom domove, kraji, o druhej svetovej vojne, o aktuálnych spoločenských a politických udalostiach (udalosti v Kórei, francúzsko-vietnamská vojna). Významné postavenie v nej majú básne, v ktorých autor chce vyjadriť posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva. Vo všetkých básňach sa autor prejavil ako humánne a sociálne cítiaci človek. Dôležité miesto v celej zbierke majú kresťanské motívy, ktoré sa vyskytujú napokon v celej tvorbe M. Rúfusa. Súviselo to s rodinou výchovou, ktorá u nich dôsledne vychádzala z kresťanských princípov. V uvedenej básnickej zbierke autor nadviazal na tradíciu symbolizmu a neosymbolizmu.

Najznámejšie básne uvedenej zbierky sú napr. básne: Vyznanie lásky, Otec, Rakvy z Vietnamu, Kórejské koledy,...

CHLAPEC (1966)

CHLAPEC MAĽUJE DÚHU (1974)

ZVONY (1968) – zbierka priniesla typické rúfusovské témy: obraz jednoduchého človeka, prostého človeka práce, človeka, ktorého celý život je ovplyvňovaný detstvom a rodinou, ktorý je naplno spätý s prírodou. Zbierka sa vyznačuje smútkom, skepsou a úzkosťou z ťažkých životných situácií. Autora ťaží najmä nepokoj zo smrti, z chorôb, z márnivosti života.

ĽUDIA V HORÁCH (1969) – báseň – pásmo. Vznikla zaujímavým spôsobom, vznikla ako výklad fotografií Martina Martinčeka. V centre jej pozornosti je človek, ktorý je naplno spätý s horskou krajinou, ktorého život je naplnený poznávaním prírody, hlbokým prežívaním spätosti s ňou. Rúfus hodnotí súčasnosť z pozície morálnych princípov jednoduchého človeka, ktorý má blízko k prírode. Príroda sama akoby tu bola etickým princípom. Zobrazovanie prírody nemá charakter jednoduchých lyrických záznamov, ale stáva sa východiskom na zamyslenie sa.

STÔL CHUDOBNÝCH (1972) – uvedená zbierka nesie črty zbierky Zvony.

Opäť v centre autorovej pozornosti stojí obyčajný človek, ktorého život bez spojenia s prírodou nemá zmysel, ktorého príroda nadovšetko ovplyvňuje a formuje, ktorá mu určuje jeho hodnoty. Je to človek vysokých morálnych a mravných hodnôt. Človek spojený s poliami, lúkami s dedinou, s prácou. Človek ovládaný chudobou.

KOLÍSKA (1972) - básnická zbierka je doplnená fotografiami M. Martinčeka

KOLÍSKA SPIEVA DEŤOM (1974)

HĽADANIE OBRAZU (1973) – básnická zbierka tento raz doplnená výtvarnými monografiami M. A. Bazovského.

HUDBA TVAROV (1977) - básnická zbierka spojená s maliarskym dielom Ľudovíta Fullu.

KNIHA ROZPRÁVOK (1975) - básnická zbierka inšpirovaná predovšetkým ľudovou slovesnosťou, predovšetkým Prostonárodnými slovenskými povesťami, ktoré vydal P. Dobšinský. Život M. Rúfusa od detstva bol sprevádzaný povesťami a rozprávkami, ktoré mu rozprávala mama. Patrili medzi dôležité súčasti jej výchovy spolu s modlitbou a piesňou. Každá báseň má svoju epickú časť (rozprávkový príbeh), ktorú autor doplnil lyrickými časťami, ktoré vychádzali zo života jeho dcéry.

K téme rozprávok a ich posolstvu sa autor vrátil aj v zbierkach:

ROZPRÁVOČKA VESELÁ OSTAŇ EŠTE S NAMI (1985)

LUPIENKY Z JABLONÍ (1993)

HORA (1978) – básnická zbierka opäť doplnená fotografiami M. Martinčeka.

ÓDA NA RADOSŤ (1981) – básnická zbierka, ktorá je akousi úvahou autora nad zmyslom života, nad ľudským údelom, nad hodnotami života. Zároveň autor uvažuje nad zmyslom tvorby a tvorivosti.

STUDNIČKA (1986) – básnická zbierka predstavuje autorov návrat do detstva. Je lyrickým dialógom autora a dieťaťa. Autor v ňom konfrontuje svoju životnú skúsenosť so stále prítomným zázrakom detského vnímania sveta a života. Jadrom básnickej zbierky sú detské otázky pre dospelých a detské videnie sveta dospelých.

PRÍSNY CHLIEB (1987) – básnická zbierka o hľadaní istôt v živote.

TICHÉ PAPRADIE (1990) - básnická zbierka predstavuje opätovný návrat autora k téme slovenských rozprávok.

DVE OSUDOVÉ (1991)- v uvedenom diele autor spojil svoje eseje Štyri epištoly k ľuďom z roku 1968 s básnickou skladbou Murárska balada, ktorá je zovšeobecnením konkrétnych osudov básnikovho rodu.

Kniha je ilustrovaná výtvarnými dielami básnikovho liptovského spolurodáka Kolomana Sokola.

MODLITBIČKY (1992) – básnická zbierka, ktorá patrí medzi najznámejšie autorove diela. Vychádza z autorovej neochvejnej kresťanskej viery a predstavuje autorove modlitby. Modlitby autor určil predovšetkým deťom. Uvedená básnická zbierka vyšla vo viacerých reedíciách a neskôr aj s rozšíreným obsahom pod názvom: NOVÉ MODLITBIČKY (1994)

Podobnú tematiku ako dve predchádzajúce zbierky má aj básnická skladba:

PAMÄTNÍČEK MODLITBY ZA DIEŤA (1995)

NESKORÝ AUTOPORTRÉT (1992) – básnická zbierka filozoficko-meditatívneho charakteru, v ktorej autor sumarizuje svoj život.

Ďalšie básnické zbierky Milana Rúfusa: Čítanie z údelu (1996), Žalmy o nevinnej (1998), Vážka (1998), Jednoduchá až po korienky vlasov (2000), Čas plachých otázok (2001), Čakanka (2003), Báseň a čas (2005), Vernosť (2007), Ako stopy v snehu (2009)

Modlitba za rodičov

Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.
Nech ako cesto na chlebík
im rastú v teple pod rukami.

Podaruj deťom otecka
na každý deň,
nie iba včera.
Bez otecka je ovečka
zatúlaná a bez pastiera.

Zachovaj nám ich obidvoch,
veď dve ruky od Teba máme.
Dve rúčky deťom stvoril Boh:
pre ocka jednu,
druhú mame.

 

Básnik sa modlí za deti

Nevedia prečo,

no veľmi im to treba.

A možno ešte viacej ako chleba.

Aby im v duši pusto nebolo.

Aby ich mali radi okolo.

Aby im bolo mäkko

ako v mame.

Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,

tu každé dieťa,

plaché ako laň,

na hlave musí cítiť teplú dlaň.

Bože,

o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí,

v čase, keď ešte ani nevie, Kto si.

Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?

Našiel. Dal si im liek.

A nazval si ho láskou.

 

Zvony detstva

„Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč

od dverí tajomstva. Už ho nevrátia.

Už ho nevydajú, už v nich zapadá

čo deň to hlbšie a neprekročia prah

zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru,

za ktorou jedenie sa stáva vedením.

Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov

špina čas razí falšované mince

a kupuje, čo z detí ostalo...“

Modlitba za mier

Ľudstvo

Blýska sa ticho, tlmene.

A vtáka nečuť z polí.

Obilie placho zvlnené

tak pred dozretím bolí.

Mäkkosti klasu ohmatáva

dnes tichá prísnosť zo zeme

a dlho žne stroja.

Až dozrieme, až dozrieme...

Ale ty, báseň, neodpúšťaj.

Buď spravodlivosť tvoja.

 

Napomeň našich otcov,
Bože nad hviezdami.
Nech trochu myslia, čo sa stane s nami,
keď začnú vojnu
a všetky svoje hnevy
vylejú na seba.

Tie hnevy ako plevy
pokazia zem,
i nebo bude choré.

Napomeň našich otcov
Ty, tam hore.

Že sa to nesmie.
Že ako Ty si svätý,
aj zem je svätá.

Veď chodia po nej deti.

MIROSLAV VÁLEK

(1927 Trnava – 1991 Bratislava)

Jeden z najväčších slovenských básnikov, významný reprezentant modernej slovenskej poézie, publicista, prekladateľ, kultúrny pracovník a politik. Jeho nezabudnuteľná ľúbostná lyrika patrí medzi skvosty slovenskej poézie.

Základné životopisné údaje:

  • Narodil sa 17. júla 1927 v Trnave.
  • Pracovať začal ako redaktor vo viacerých časopisoch. V rokoch 1962-1966 bol šéfredaktorom v tom čase pre slovenskú literatúru zlomového mesačníka Mladá tvorba, ktorá zohrala po roku 1956, po páde kultu stalinizmu, dôležitú úlohu vo vývine slovenskej kultúry. Sústreďovali sa okolo nej mladí literáti, výtvarníci a dramatici, čerpajúci zo slovenského nadrealizmu a medzivojnových avantgárd. V rokoch 1966-1967 viedol časopis Romboid a v roku 1968 sa spolupodieľal na obnovení Nového
  • Neodmysliteľnou súčasťou životnej cesty Miroslava Válka bola jeho politická činnosť. Bol slovenským ministrom kultúry v období tzv. normalizácie (1969-1988) i členom najvyšších orgánov komunistickej strany. Ako politik sa hlásil k normalizácii, ako minister kultúry sa snažil zmierňovať jej dopad na slovenskú kultúru, brániť ju pred hrubými mocenskými zásahmi.
  • Zomrel 27. januára 1991

Debutoval ako 32-ročný umelecky zrelou básnickou zbierkou Dotyky (1959). Jej prvá časť Nite zovretosťou tvaru a definitívnosťou výpovede evokuje tvorbu Kraska a Novomeského. Básne sú veľmi osobné, prevažuje ľúbostná tematika, všíma si však aj človeka modernej doby.

Aj druhá básnická zbierka Príťažlivosť (1961) je cyklom piatich široko komponovaných skladieb. Príťažlivosť patrí medzi kompozične najprepracovanejšie zbierky slovenskej poézie. Obsahuje presvedčivé, strhujúce básne. Válek dokázal, že s jeho poetikou obraznosti je možné vypovedať aj o spoločnosti a politike zaujímavo, nekonvenčne. Medzi najznámejšie patrí báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, v ktorej básnik zobrazil svoju tragickú skúsenosť s vojnou. Je formálne inak podaným protestom proti fašizmu a diktatúre ako takej. Ďalšie originálne Válkove verše obsahujú básnické zbierky Nepokoj (1963) a Milovanie v husej koži (1965).

Básnická skladba Slovo (1976) je prijímaná najkontroverznejšie, lebo je v podstate vyznaním lásky a oddanosti komunistickej strane. Válkovu intímnu a reflexívnu lyriku z tohto obdobia predstavuje zbierka Z vody (1977). Súborné vydanie jeho poézie Básne vyšlo v roku 1983. Niektoré jeho texty si vybrali k piesňam Marián Varga s Pavlom Hammelom a Miro Žbirka. (napr. Smutná ranná električka, Jesenná láska()

Válek zasiahol aj do vývinu slovenskej poézie pre deti. Napísal zbierky básní Kúzla pod stolom, Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov, Do Tramtárie a pre najmenších vydal dve leporelá. Válkova tvorba pre deti predstavuje zásadný posun od didaktizmu k hravosti a estetickosti. Miroslav Válek spolu s Milanom Rúfusom svojou poéziou významne prispeli k prekonaniu schematizmu v slovenskej literatúre.

Neodmysliteľnou súčasťou životnej cesty Miroslava Válka bola jeho politická činnosť. Bol slovenským ministrom kultúry v období tzv. normalizácie (1969-1988) i členom najvyšších orgánov komunistickej strany. Ako politik sa hlásil k normalizácii, ako minister kultúry sa snažil zmierňovať jej dopad na slovenskú kultúru a brániť ju pred hrubými mocenskými zásahmi.

Jesenná láska

Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý, od srdca k srdcu kluše
a pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,
chcel by mať jedno pre seba; je mu jedno aké.
Možno, že iba obrázok a možno tôňu iba.

No pred cieľom sa zastaví: Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa;
bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,
veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.

Koľko raz v noci májovej hľadeli do mesiaca,
no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.
Len jeseň, tá vie o všetkom, a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:
túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju.

No ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro, ako ho mala rada.

 

Jablko (zo zbierky Dotyky)

Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak si zbaľ svoje veci a môžeš ísť.

Oprela sa chrbtom o dvere
a vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
Ale ja som raz vedela, že mám toho dosť;
vstal som,
zdvihol som jablko,
zaprášené a ešte zelené,
a položil som ho na stôl.
Neprestávala prosiť, prišla ku stolu,
plakala.
Pozerala na mňa, utierala jablko,
plakala.
Až som jej povedal: Polož to jablko a choď!

Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal.
Čo na tom záleží, že v inom poradí!

Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
Ale ona si zbalila svoje veci a odišla.

Zabíjanie králikov (Zo zbierkyNepokoj)

V nedeľu po raňajkách,
keď je vzduch asi na polceste k ľadu,
v komíne pištia tenké flauty myší,
v nedeľu po raňajkách,
po čerstvom snehu kráčať
ku klietkam.
Stiahnuť si rukavice na ružovú slávnosť,
na plot ich napichnúť
jak čerstvo odseknuté dlane
a fajčiť cez dvierka.
Potom už vsunúť hľadajúcu ruku
a s dymom v zuboch vravieť sladké reči,
lichôtky, jemné slová,
trochu poľutovať,
uchopiť pevne za kožu
a zdvihnúť z teplej slamy.

V nedeľu po raňajkách,
čpavok ovoňať.

Chvíľu tak držať ľavou dolu hlavou,
pozerať ako brunátnejú uši,
pohladkať nežne za väzami,
pofúkať, odniesť
a náhle pravou udrieť do tyla.

Ešte raz v dlani zacítiť odraz
k zbytočnému skoku,
mať ťažko v ruke,
sladko na podnebí,
počuť, ako sa otvorilo nebo zajačie
a plné hrsti srsti z neho padajú.

Viedenský modrý,
belgický obor,
francúzsky baranovitý,
český strakáč,
ale aj bastard z hocijakej krvi,
všetci zomierajú rovnako rýchlo
a bez slova.

V pondelok mať modro pod očami, mlčať,
v utorok uvažovať o osude sveta,
v stredu a štvrtok
vynájsť parný stroj
a objavovať hviezdy,
v piatok myslieť na iné,
ale najmä na belasé oči,
celý týždeň ľutovať siroty
a obdivovať kvety,
v sobotu sa do ružova vykúpať
a usnúť na jej ústach.

V nedeľu po raňajkách
zabíjať králika.

 

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

 Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné.
Hrával som futbal
a miloval Helenu Daňkovú z III.B.
Už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali
tajne za ruky
a o 7 strán ďalej som už tušil,
že to, čím tak vonia, bude škorica
trocha pomiešaná s kôprom.
Cez telocvik sme sedávali na oknách,
knísali nohami
a počúvali monotónnu pieseň :
"...Gallia est omnis divisa..."
Vtedy som ešte nevedel, že táto vec sa stane až
o poznanie neskoršie,
nevidel som život, ako sa obracia k nám
chrbtom.
Jedného dňa som otvoril dvere triedy, v ktorej
nebola,
a položil som nohu na xylolit
ako do horiacej trávy.
V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy.
Myslel som,
že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov,
proste čosi
ako náhly pád jablka na ostrie noža,
ale jadro veci bolo v niečom inom.
Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
krvavé
a ako voda smutné.
Ešte dnes ju vidím,
jej malé nohy s červenými sandálmi
...........

Napokon,
to pekné české meno bolo celkom nanič.
Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť
a modravý lesk vlasov,
pripomínajúci hlaveň pištole.

............

Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli.
Nepamätám sa.
Bude stará studňa
a bude vedro krvi.
Nepi z nej.
Krv Oswienčimu,
krv Kremničky,
krv Lidíc.
Krv nie je voda,
nepi z nej.
Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny,
krvavé
a ako voda smutné.

..............

Smutná ranná električka

Smutná ranná električka
a ja v nej a ja v nej,
už ma vezú
ako v rakve sklenenej.

Smutno zvonia pred nami
a za nami smutno zvonia
smutné zvonce v smutnom dni, smutný sprievod pohrebný.

Vždy keď idem takto k tebe,

vždy keď idem takto k vám,
plačem ako na pohrebe.

Ľúto mi je vlastnej smrti.
Vždy sa vo mne niečo zrúti,
vždycky niečo pochovám.

Celé mesto je dnes smutné.
Smutné parky, smutná pláž.
A ja smútim preukrutne:
Chodím k tebe, keď ma voláš,

Chodím, aj keď nevoláš.

 

 Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.
Domov sú ruky, položené na stole
v nedeľnom tichu, po práci,
prázdne a čakajúce,
rozhodujúce,
jediné, ktoré vytvárajú dejiny.
Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.
Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať.
Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.
Každý deň si uväzujem kravatu,
každý deň myslím presne na to isté.

ĽUBOMÍR FELDEK

(1936 Žilina)

Narodil sa 9. októbra 1936 v Žiline. Pochádza z úradníckej rodiny. Po maturite na žilinskom gymnáziu študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislaveslovenský jazyk a literatúru. Stal sa členom tzv. Trnavskej skupiny (konkretistov) - bol jej hovorcom. Už počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, odkiaľ musel v októbri 1958 odísť v súvislosti s politickou perzekúciou otca a zároveň mu na jeden rok zamedzili možnosť uzavrieť vysokoškolské štúdium štátnou skúškou (namiesto r.1958 ju vykonal až r.1959). V rokoch 1960 – 61 pracoval ako redaktor závodného časopisu v Nižnej na Orave. V rokoch 1961 – 1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní a v rokoch 1973 – 1986 vedúcim redaktorom oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie a súčasne dramaturgom divadla Nová scénav Bratislave. V roku 1989 protestoval proti uväzneniu Václava Havla, podpísal politický manifest Několik věta v novembri sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Od roku 1990 bol vedúcim redaktorom kultúrnej prílohy Ahoj, Európa občasníka Verejnosť. V 90-tych rokoch žil v Prahe, po skončení tzv. mečiarizmu sa vrátil späť na Slovensko - žije v Bratislave.

V súčasnosti sa živí sa najmä prekladaním. Za posledné vyše desaťročie preložil šestnásť hier W. Shakespeara a jeho Sonety. Pravidelne komentuje aktuálnu spoločenskú situáciu ako fejtonista a autor piesňových textov, ktoré píše výlučne pre svoju dcéru šansoniérku Katarínu Feldekovú a jej skupinu KAFEBAND.

Trnavská skupina/konkretisti sa sformovala v r. 1957. Na jej vzniku sa podieľal Miroslav Válek, ktorý v tom čase pracoval ako redaktor Mladej tvorby. Jednotlivých členov spájal NESÚHLAS SO SCHEMATICKOU SOCIALISTICKOU POÉZIOU. Proti schematizmu postavili konkrétnosť, zmyslovosť a imaginatívnosť, využívali obrazné pomenovania - symbol a metaforu, žiadali právo na experiment v poézii.

Programovým vystúpením malo byť 4. číslo časopisu Mladá tvorba (1958), ale bolo zadržané a predložené na posúdenie Ústrednému výboru Komunistickej strany Slovenska. Do tejto skupiny zaraďujeme Ľubomíra Feldeka, Jána Ondruša, Jána Stacha, Jozefa Mihalkoviča.

Charakteristika tvorby

Ľubomír Feldek je básnik, dramatik, prekladateľ, ale aj fejtonista.

V roku 1985 knižne debutoval básnickou zbierkou Malý zúrivý Robinson , v ktorej sa predstavil ako básnik kontrastného videnia sveta v jeho ustavičnom pohybe so všetkými

Feldek debutoval knihou Hra pre tvoje modré oči (1959). Úspešne sa vyhol moralizovaniu a na jeho miesto postavil obrazotvornosť a zmyslovú sviežosť.

Feldekova prvá básnická zbierka z roku 1961 nesie názov Jediný slaný domov. Ťažisková je tu báseň pásmovej kompozície Severné leto, v ktorej sa prelínajú postupy poézie a prvky lyrickej reportáže a autobiografie.

Po debute Jediný slaný domov sa Feldek dlhší čas venoval prekladom a tvorbe pre deti.

Po takmer desaťročnej prestávke vydal druhú básnickú zbierku Kriedový kruh (1970). Objavujú sa tu motívy manželstva, prírody, harmonické videnie skutočnosti a kontinuita veršov a obrazov. Zmyslové východisko často fantazijne domýšľa a odklína potenciálne básnické prvky vo všednej skutočnosti

Dalo by sa povedať, že názov zbierky je zámerný, lebo motív kruhu je u neho jeden z najpoužívanejších v poézii. Tento kruh tu vystupuje ako symbol domova a manželského partnerstva a jeho rôznych tvárí. Kruh signalizuje v prvom rade večnosť. Absentuje tu začiatok a koniec. Večnosť však zároveň obsahuje trvanie, teda čas prítomný, minulý, budúci. Ide o lyrický cyklus rodiny, partnerstva muža a ženy, ktoré vrcholí manželstvom. Sám autor o nej povedal: ,,Zámerne siaham po tomto nebásnickom slove: mojou ctižiadosťou je dokázať, že nie je nebásnické. V posledných rokoch totiž sa stal v poézii najobľúbenejším lyrickým hrdinom sexuálny maniak. Domnievam sa, že by bolo načase, aby mu obmedzil pole pôsobnosti nejakýiný lyrický hrdina a že by týmto lyrickým hrdinom mohol byť napríklad manžel.“ (Feldek, 1982, s.91). Predstava domu, domova a domácnosti tvoria hodnotové základy a tematizujú intímny život dvoch ľudí. Domov môže vystupovať dvojako. Na jednej strane ako obraz súzvuku a na druhej strane ako napätie v manželskom vzťahu muža a ženy. Žena, muž a deti predstavujú miesto intimity a bezpečia. Domov pre Feldeka je všade tam, kde sú uvedené hodnotové atribúty ako žena, rodina a neodmysliteľná súčasť života - tvorba. Podmienky pre slobodu tvorby a tiež komunikácie sa aj tu ukazujú ako najvyššie hodnoty. Bezpečie zasa pre neho predstavuje rodinný kruh. Žena vystupuje ako symbol súkromia, svetla nádeje, orientačného svetla. Muž zasa chce byť oporou, ktorý vie počúvať a sám vie čakať. Toto predstavuje harmóniu, súzvuk. Avšak okrem motívu manželstva tu nájdeme aj pekné prelínanie tohto motívu s motívom prírody.

Po Kriedovom kruhu vydáva ďalšiu knihu – Paracelsus. Práve Kriedovým kruhom a Paracelsom začína sa Feldekovo zrelé básnické obdobie. Básnik sa tu usiluje o znovuzrodenie slova v básni, o prekonanie abstrakcie, ktorá je prirodzenou tendenciou.

Ďalšia tvorba:

Dvaja okolo stola - zbierka básní, Plakať je krásne - zbierka básní, Perinbaba - scenár, divadelné hry: Teta na zjedenie, Jánošík podľa Vivaldiho, Van Stiphout - román, Modrá kniha rozprávok, Zelená kniha rozprávok...

Preložil väčšinu Shakespearových diel a básní francúzskeho básnika J. A. Rimbauda.

Sonet o vtákovi čátakovi

Na cestách Indiou som videl vtáka

čo v suchých dobách spáva nečinne

a s nežnou zlosťou doby dažďov čaká

Z nádoby neba vie piť jedine

Čátaka vtáka nepriláka mláka

hoci sa kúpe v nej tieň broskyne

Keď dažde nejdú v ňom je sila taká

že radšej múdrym smädom zahynie

Tá podobnosť Ach koho pripomína

Lenivá hlava Čas sa nad ňou míňa

V jazmíne spí a prekrásne má sny

A dažde nejdú Jeho dažde nejdú

Tá podobnosť Spí tichý sluha smädu

Úbohý čátak Básnik bez básní

Úlohy:

  1. Vyhľadajte v ukážke metafory, epitetá, oxymoron.
  2. Vyhľadajte v básni dôkaz tvrdenia, že sa Feldek aj pri klasickej básnickej forme hlási k avantgardným tvorivým postupom.
  3. Pomocou slovníka teórie literatúry pomenujte zvukovú figúru, pri ktorej sa opakuje rovnaká hláska na začiatku viacerých susedných slov vo verši.
    4. Určte, pomocou ktorého grafického prostriedku básnik upozorňuje v posledných dvoch strofách na polveršovú prestávku/dierézu.
    5. Nájdite v texte básne vnútorný rý
    m.

Shakespeare, ženy a brexit

  1. júna som otváral Koncert Shakespeare na nádvorí Starej radnice, usporiadaný pri príležitosti štyristoročného jubilea WS a zároveň na úvod tohtoročných Shakespearovských letných slávností. Začal som Shakespearovým stotridsiatym sonetom:

Má moja milá v očiach slnko? Blud.

Červenší býva koral než jej pery.

Sadze sú snehom, ak má bielu hruď.

Čo vlas, to čierny drôt jej kamsi mieri.

Videl som ruže červené aj biele

aj ružové - no nie jej na lícach.

A vdychoval som rôzne vône skvelé –

ale z jej úst ma ovial iba pach.

Či ju rád počúvam? Nuž, čoby nie –

hudbu však nikdy nehľadám v jej hlase.

Netuším, ako chodia bohyne –

keď kráča ona, celá zem sa trasie.

A predsa sa mi vidí pôvabnejšou,

než slávna Laura z Petrarcových veršov.

Pokračoval som potom takto:

Pred Shakespearom ospevovali básnici iba krásu vybranej skupiny krásavíc. Shakespeare ju radikálne rozšíril. Od chvíle, čo napísal svoj stotridsiaty sonet, ste, milé dámy, krásne všetky. Netreba sa pozastavovať ani nad veršom "ale z jej úst ma ovial iba pach". Renesančné dámy fajčili - a renesančným mužom pach nikotínu lahodil. Viem, čo hovorím. Aj moja žena je fajčiarka - a nestriasa ma, keď na mňa dýchne.

No nielen v sonete - aj vo svojich hrách Shakespeare zložil hold všetkým ženám. Hoci za jeho čias mohli hrať divadlo len muži, jeho hrdinky už boli emancipované ženy, čo samy chceli rozhodovať o svojom osude, či už boli krehké ako Júlia či Desdemona, alebo dominantné ako Kleopatra. A nebola to náhoda - takáto emancipovaná žena, víťazka vojny so Španielskom (prezývaná Bellona), sedela vtedy aj na anglickom tróne. Nevydatá! (Aj to bol brexit - a vôbec Anglicku neuškodil. Naopak, musel sa z neho poučiť zvyšok Európy - dodávam 24. júna 2016, keď píšem tento fejtón.) Skladať hold emancipovanej žene bola teda pre renesančného básnika nielen príležitosť, ale tak trochu aj povinnosť.

Takejto emancipovanej žene chcem dnes zložiť hold aj ja. Pred šestnástimi rokmi sa zrodili Shakespearovské letné slávnosti v Prahe - bol som zhodou okolností pri tom ako prekladateľ textu troch slovenskými hercami hraných postáv Skrotenia zlej ženy. Jednu - otca Kataríny a Bianky - hral vtedy Marián Zednikovič. O rok sa už konali aj bratislavské - a hoci Marián už nežije, iste aj on v nebi kvituje, ako vynikajúco to - aj zaňho - už pätnásť rokov robí pani Jana Zednikovičová. Nech sa jej takto darí aj naďalej! Potlesk pre pani Janu!

JOZEF URBAN

(1964 Košice – 1999 Zvolen)

Narodil 29. novembra 1964 v Košiciach. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, odbor ekonomika zahraničného obchodu. Bol redaktorom časopisu Literárny týždenník (1988 – 1989), šéfredaktorom literárneho mesačníka Dotyky, neskôr šéfredaktorom týždenníka Mladé rozlety a riaditeľom galérie Bibiana. Zomrel tragicky 28. apríla 1999.

Charakteristika tvorbyV roku 1985 knižne debutoval básnickou zbierkou Malý zúrivý Robinson , v ktorej sa predstavil ako básnik kontrastného videnia sveta v jeho ustavičnom pohybe so všetkými

V roku 1985 knižne debutoval básnickou zbierkou Malý zúrivý Robinson, v ktorej sa predstavil ako básnik kontrastného videnia sveta v jeho ustavičnom pohybe so všetkými nedostatkami, ale aj kladmi. Jeho básne sa vyznačujú humorom, iróniou, ba až sebairóniou a sarkazmom. Po formálnej stránke z jeho poézie zazvučal rytmus a živosť hovorového jazyka dnešnej mladej generácie, teda dynamika moderného básnického jazyka. Urbanova poézia vyvolávala, vyvoláva a bude vyvolávať na jednej strane literárnokritické polemiky, na druhej strane uhranutý čitateľský záujem. Jeho texty sú vo viacerých rovinách ambivalentné: spája sa v nich košatosť klasickej poézie s poptextovou jednoduchosťou. Urbanov lyrický hrdina, papuľujúci do tváre občanov, vzlietol slobodne a prekvapujúco. Tento príbeh poézie je podstatou tejto poézie. Je to software pre modus vivendi na konci osemdesiatych rokov, ktorý prekvapujúco vyčnieva spoza železnej opony. Aj keby Urban naozaj donekonečna opakoval tento motív, ako mu kritika vyčítala, zostane dokumentom o dobe, príbehom aj lyrickým memoárom, ku ktorému sa bude treba vracať o to hlbšie a častejšie, o čo viac budú blednúť spomienky na hodnotové svety a štruktúry rokov osemdesiatych.

V druhej básnickej zbierke Hluchonemá hudba (1989) si ešte viac uvedomil rozporuplnosť sveta a jeho negatívne prejavy. Nekompromisne ich pomenúva a komentuje, aby tak upozornil na stav spoločnosti a ohrozenia samotných základov dôstojnosti života a ľudského spolunažívania. Básnickému naturelu J. Urbana najviac vyhovuje voľný verš, no vrodená prirodzenosť vnímania rytmu a rýmu ho často tlačí do usporiadanejšej a uzavretejšej básnickej formy.

V básnickej zbierke Kniha polomŕtvych (1992) vyslovil skepsu nad súčasným stavom spoločnosti, ale zároveň aj nádej, že ešte stále nie je neskoro, že ešte stále nie je všetko stratené. Vyslovil to s naliehavosťou dynamiky „rockovej“ generácie a moderným básnickým jazykom.

Poslednou Urbanovou básnickou zbierkou je kniha Snežienky & Biblie (1996).

Po jeho tragickej smrti v roku 1999 mu vychádza dnes azda najznámejšia zbierky básní s názvom Voda, čo ma drží nad vodou (1999) a Dnes nie je Mikuláša (2001).

Jozef Urban: Prorok prekliatych bohémov

Dňa 28. apríla uplynie 14 rokov odvtedy, čo básnik Jozef Urban odviezol do šrotu svoj zánovný Seat, a zabudol z neho pritom vystúpiť. V plnej rýchlosti za Zvolenom smerom na Detvu ukončil svoj život po protismernej zrážke s poľským kamiónom, ktorý ho hrnul niekoľko desiatok metrov pred sebou, zakliesneného pod nápravou.

Údajne sa predtým poškriepil, údajne predtým vypil niekoľko pív, údajne nepochopil znamenia, ktoré mu signalizovala policajná hliadka. Na každé z týchto tvrdení sa našlo množstvo takmer miestoprísažných svedkov, lebo Jožo Urban patril medzi populárnych básnikov.

Z dnešného pohľadu sa však ako ťažiskový javí jeho zmysel pre profesionálne vzťahy. Z jeho pera vzišlo veľa populárnych piesní pre Janka Lehotského, Marcelu Laiferovú, Miroslava Žbirku, Elán, Petra Lipu, Marcela Palondera, Beátu Dubasovú, Money Factor a ďalších. Vytvoril aj libreto pôvodného slovenského muzikálu Kráľ Dávid. Len krátko pred smrťou dokončil titulnú pieseň k filmu Fontána pre Zuzanu 3.

Text napísal na hudbu Vaša Patejdla. Pieseň Voda, čo nás drží nad vodou, sa prakticky z večera do rána stala hitom. Ani nie dva mesiace po Urbanovom karambole sa Jožo Ráž, ktorý pieseň naspieval, zrazil na motorke na dunajskom nábreží s osobným autom, a zatiaľ čo ležal v kóme, Voda, čo nás drží nad vodou ovládla rádiá.

V prípade Joža Urbana šlo o život intenzívny. Veľmi tragicky a veľmi zbytočne sa v tú jarnú noc skončil jeho výstredný pohyb po výslní.

Začiatky

Jozef Urban sa narodil 29. novembra 1964 v rodine železničiara v Košiciach, kde aj vyrastal a zmaturoval. Keď prišiel do Bratislavy študovať na Obchodnú fakultu Vysokej školy ekonomickej, mal už takmer do tlače prichystaný básnický debut Malý zúrivý Robinson (1985). Spočiatku ho postrčil dopredu spisovateľ Ľubomír Feldek. Urban väčšinu svojich básní napísal približne vo veku od devätnástich do tridsiatich rokov. Máme i presnejší údaj. Nazval ho „cestou okolo seba za 4000 dní". Na tento čas pre seba ustanovil básnenie na plný úväzok, keď podľa svojich slov „robil satanovým spisom umelecký preklad". Keď sa básnicky vyvinul, skonštatoval, že je „prázdny ako búda pre psa".

Jožko Urban sa popritom boril aj s vysokou školou, a hoci musel prerušiť štúdium a pracovať, napokon sa preštrikoval až k diplomu a titulu inžiniera. A potom, počas vojenčiny, chrabro bránil vlasť.

Hobby a práca

Nechodil do prírody. Nepestoval nijaký šport. Nevedel ani plávať, ani jazdiť na bicykli. Okrem ženstva nepraktizoval nijaké náboženstvo. Vystriedal viacero povolaní. Počas štúdií si privyrábal vo výkupe fliaš, po vojenčine nastúpil ako redaktor Literárneho týždenníka.

Neskôr viedol mesačník pre mladú literatúru a umenie Dotyky. Zlé jazyky tvrdia, že tu nemal ani svoj stôl, ale všetci viac-menej rešpektovali, že pracuje vlastným štýlom. V tom čase na pokračovanie vytvoril základ knihy návodov a rád pre mladých a začínajúcich autorov Utrpenie mladého poeta (knižne vyšlo v roku 1999).

V rokoch 1991 a 92 pôsobil v obrázkovom týždenníku Mladé rozlety. V rokoch 1993 a 94 bol riaditeľom Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana. Po presťahovaní do Zvolena žil na voľnej nohe. Korešpondenčne pracoval ako reportér Literárneho týždenníka.

Poslednou jeho básnickou knihou sú Snežienky & biblie (1996). Posmrtne síce ešte vyšla jeho básnická zbierka Dnes nie je Mikuláša (2001), tú však napísal ešte ako dvadsaťročný bezprostredne po debute. (Zbierka Dnes nie je Mikuláša sa začína, ako inak, autobiograficky slovami „Mal dvadsať rokov...") Kuriózny osud tejto knihy má na konte básnik Kamil Zbruž. Kompletný rukopis našiel Zbruž niekoľko rokov po Urbanovej smrti vo svojej kuchynskej linke pod hrncami a hŕbou starých novín. Rukopis, načisto prepísaný na stroji, bol uložený v papierovom obale a za posledným veršom bol opatrený Urbanovým autogramom. Nebyť toho, bez stopy by zmizla kniha, v ktorej nájdeme napríklad verše: „Už viem, že sa tu nedá žiť / s vedomím vlastnej úbohosti / a keď sa nezošrotujem / bude to číra náhoda."

Alkoholy a poézia

Dôvodov, prečo brať poéziu vážne, je viacero. Aj Schliemann (1822 - 1890) zistil, kde hľadať Tróju iba vďaka tomu, že si prečítal Homérovu Odyseu ako realistický text. Urbanovým veľkým idolom bol napríklad Jack London (1876 - 1916) s dielom Majster alkohol. A mnohí ďalší spisovatelia, „ktorí pili spôsobom, akoby tým páchali samovraždu".

Až na kratučké obdobie, rámcované prvým ročníkom na VŠE, keď nemohol piť pre infekčnú mononukleózu, a krátky čas, keď bral antabus, pil Jozef Urban nesmierne. Pilo sa takpovediac proti režimu a nikoho ani nenapadlo hanbiť sa za to. Alkohol bol vstupenkou do spoločnosti.


Café U Michala

Tak ako za svojej éry Štefánka či Metropol, alebo po rozpade Česko-Slovenska Stoka, bolo café U Michala hlavným stanom aktuálnej živej bratislavskej kultúry.

Kedykoľvek od rána do noci sedel U Michala s notesom, ktorému dôverne vravel debilník, a podchvíľou si niečo zapisoval. Napríklad báseň, nazvaná 1984 zo zbierky Snežienky & biblie: „Nie som doma. V kaviarni U Michala zvrhávam režim ... Tam, near the vešiak, práchnivejú moje okovy." Bola to jeho posledná zbierka, definitívne v nej zúčtoval so svojimi láskami a so sebou.

U Michala si tiež odvykal od alkoholu a to veľmi svojráznym spôsobom: ráno šiel ambulantne na antabus, potom si U Michala objednal malý strik a odpil si. Zrumenel, ale po chvíli červeň v jeho tvári ustúpila a znovu sa napil, až kým sa nedostal do švungu.


Robinson

Samozrejme, dnes väčšina ľudí vie, ako zdravo žiť, ako sa úspešne vyhýbať poháriku a neupísať sa bohémskemu prostrediu. Viazaný verš sa považuje za čosi prekonané. Hoci práve to spolu s remeselnou bravúrou bola Urbanova doména. Zavše môžeme naďabiť na zasvätené analýzy, ktoré tvrdia, že to boli v jeho prípade len okrajové záležitosti a že jeho naturelu najviac vyhovoval voľný verš.

Nezmysel. Vykladači, ktorí to tvrdia, si zrejme Urbanove knihy ani poriadne neprečítali. A v tomto smere bol najzraniteľnejší. Čo v praktickej rovine prinášalo vždy novú osamelosť, lebo bol veľmi závislý od pravdivého čitateľského ohlasu. Napriek tomu, že sa spoločensky exponoval, dennodenne sa stretával či zrážal s papalášmi a rozličnými literárnymi funkcionármi, nikdy sa takpovediac politicky nenamočil.

Napriek ustavičným dlhom vždy dokázal vybŕdnuť z finančných malárií a uživiť sa takmer výhradne svojím umením. O tom, že to bolo umenie veľmi osobité a kvalitné a že muselo vzniknúť presne v takejto rozorvanej dobe a podobe, už dnes nik so zdravým úsudkom nepochybuje.

Voda, čo ma drží nad vodou

Keby bolo niečo

Čo sa ti dá zniesť

Okrem neba nado mnou a miliónov hviezd

Tak by som to zniesol

Vždy znova a rád

K tvojim nohám dobré veci ako vodopád

Keby som mal kráčať

Sám a zranený

Šiel by som až tam kde tvoja duša pramení

Keby som ten prameň

Našiel náhodou

Bola by to voda čo ma drží nad vodou

Môžeš zabudnúť

Stačí kým tu si

Iba ďalej buď

Nič viac nemusíš

Chcem sa z teba napiť

Šaty odhoď preč

Čo má byť sa stane

Tak cez moje dlane

Ako čistý prameň teč

Ak ťa ešte trápi

Smútok z rozchodov

Ono sa to poddá

Ty si predsa voda

Čo ma drží nad vodou

 

Malý zúrivý Robinson

Veríme menej svojim novým láskam

a púpavám

a snom

a sebe samým

Človek má iba málo krajín

S kvietkovanými lietadlami

Inzerátový ideál

Čo nefajčí a nepije

A pretože je život krutý

Vo filmoch treba

happy end

Kolumbom do rúk vajcia

namäkko

No predsa človek nerád nechá lístok

Odpusťte že som

utiekol

 

Možno sa ti zdá

Možno sa ti zdá

Že nie som tým čím som

Že sa iba hrám

A verím prázdnym snom

Ale život nebeží tak ako práve chceme

Celkom iným ľuďom dá

Čo uberá nám dvom

Možno sa ti zdá

Že nie som práve typ

Ktorý ozvučí

Aj nemé ústa rýb

Ale kdesi vnútri mám

Aj básne tých čo žili

Život plný úspechov

A tápaní a chýb

Možno sa ti zdá

Aj láska únavná

Možno sa ti zdá

Že ráno býva tma

Tak sa zabaľ do perín

A hádaj s kým si doma

Kto je trochu váhavý

A šťastný že ťa má

Čaká nás

Toľko slov toľko fráz

Kým si pár z nás raz nájde priestor

Svoju tvár a správne miesto...

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.030 s.
Zavrieť reklamu