Jozef Gregor Tajovský – krátka epická próza, rozprávač vševediaci, Maco mlieč, slov. krit. realista

Jozef Gregor Tajovský – krátka epická próza, rozprávač vševediaci, Maco mlieč, slov. krit. realista

Jozef Gregor Tajovský – slovenský kritický realista

Narodil sa vo Zvolene, na strednú chodil v Krupine. Učiteľský ústav s maturitou absolvoval v Leviciach a v 1945 imigroval do Rakúska. Žil v Bavorsku, Taliansku a od roku 1948 v Argentíne. V roku 1993 boli jeho pozostatky prevezené na Slovensko a uložené na Národnom cintoríne v Martine. Jeho poviedky a novely vyšli v zbierkach U nás, Domové, Medové srdce. V novelách sústredených do zbierok Podpolianske rozprávky, Tomčíkovci, Sedem sŕdc sa tematicky orientuje na dedinu a usilujú sa vystihnúť vonkajšiu skutočnosť i vnútorný svet človeka.

Prvá polovica 30 rokov je obdobím rozvetu Hronského tvorby: Román Proroctvo doktora Stonovského, Chlieb, Jozef Mak.

Maco Mlieč

Slovenský kritický realizmus.

Je to poviedka o pracovitom, dôverčivom, poctivom človeku.

Obsah - Bol sluha, celý život ťažko pracoval, býval v maštali so zvieratami a nedostával plat iba občas pár grajciarov. Gazdovi bol vďačný, nezaujímalo ho, že pracoval zadarmo a dokonca si ničil zdravie. Maco sa krátko pred smrťou príde s ním rozlúčiť a ďakuje mu za všetko a pýta sa či mu nie je niečo dlžný. V gazdovi sa pohne svedomie a povie mu, že mu je on dlžný 13 zlatých. Maco ho poprosil aby ho za to pochoval. Do rána umrie a gazda mu vystrojil krásny pohreb, rodina ho chváli ale sluhovia si pošepkávajú, že však ho mal za čo pochovať.

Hl. postava – Maco je vykreslený prostredníctvom kontrastu (protiklad): skromnosť, dobrota, pracovitosť, ľudskosť, sú v kontraste s jeho odpudzujúcim zovňajškom a s charakterom gazdu.

Monografická poviedka – sústreďuje sa na jednu postavu

Krátka epická próza (neviazaná reč, rozprávač)

Všetky vecné (neumelecké) texty a mnohé umelecké literárne diela sa píšu v jazykovej forme, ktorá sa nazýva próza. Reč prózy sa niekedy nazýva aj rytmicky neviazanou rečou.

V dávnoveku umelitárnej vlasti, nejestvoval pojem autor. Ako pôvodca verejne prezentovaného diela sa vnímal jeho tlmočník – spevák, rozprávkar.

V antike a ešte neskôr v stredoveku sa začína meno autora pevne spájať s dielom. Čitateľ vníma autora ako toho, kto má rozprávať príbeh.

Častejšie sa stávalo, že autor zdanlivo poveril rozprávaním fiktívnu postavu, ktorú umiestnil do deja. Tá sa potom chápe ako rozprávač. V 20.storočí literárne veci vytvorili abstraktnú kategóriu rozprávača, ktorý najčastejšie vôbec nevystupuje ako postava v deji iba ako rozpráva. Tento anonymný rozprávač, autor vie o príbehu všetko – pozná sled udalosti, vie, čo im predchádzalo, ale aj to, čo sa ešte v ten deň má diať. Pozná pocity a myšlienky všetkých postáv a preto dostal pomenovanie vševediaci rozprávač.

Autorský vševediaci rozprávač – rozprávač klasického románu. Príbeh rozprávača v 3.osobe minulého času z pozície nezainteresovaného pozorovateľa, objektívne referuje o všetkom, čo súvisí s príbehom, i o vnútornom svete postáv.