Dramatická literatúra - Komická dráma

Dramatická literatúra - KOMICKÁ DRÁMA

Citáty o humore a smiechu:

„Zo všetkých živočíchov sa vie smiať iba človek, hoci má na to najmenej dôvodov.“

„Nikdy sa človek tak nezosmiešni vlastnosťami, ktoré má, ako tými, ktoré predstiera.“

Nové pojmy: komédia (veselohra),

tragédia (smutnohra),

činohra (bez výrazných komických a tragických prvkov, hyperbola /zveličenie/, charakterový typ postavy)

humor /veselé, smiešne zobrazenie skutočnosti/

hyperbola /zveličenie/

Dráma -  1 zo zákl. literárnych druhov

Antické Grécko - starovek- komédia, tragédia;

novovek- činohra

Komédia (veselohra)- dramatický žáner, pre ktorý je príznačný komický vzťah k svetu. Autor v nej zosmiešňuje nedostatky života jednotlivcov i spoločnosti. Prostriedkom na vyvolanie smiechu je zobrazovanie malicherných sporov medzi ľuďmi. Autor obyčajne ostrím svojej komédie mieri do svojej súčasnosti. Tak sa komédia stáva prostriedkom boja proti zlu.

Stupne pohľadu autora :

1. humorný (úsmevný, zhovievavý)
2. ironický (výsmešný, niečo povieme úplne opačne, ako to myslíme/
3. satirický (vyšší stupeň výsmechu)
4. sarkastický (výsmech, ktorý už môže urážať)

Komédie : neveršované

veršované

Jazyková stránka komédií - slovné hračky, skomoleniny..

Osobitný druh komédie - fraška; znaky: nepravdepodobné situácie a zápletky, často násilná komickosť.

Začiatky slovenskej veselohry:

Ján Chalupka: Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali

Jonáš Záborský: Najdúch

Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, Inkognito, Drotár /komédie omylov/

Tieto hry majú útočný, satirický charakter; autori zobrazovali : 1) napätý vzťah medzi vyššími spoločenskými vrstvami (zemania, aristokrati) a ostatnými (vzdelanci, mešťania, roľníci, remeselníci, ľud); 2) snahu uvedomelých predstaviteľov všetkých vrstiev nášho národa zabrániť maďarizácii Slovákov.

JÁN PALÁRIK (19. stor.)

• dramatik a katolícky kňaz, predstaviteľ literatúry matičného obdobia (vznik MS-1863)
• ostro kritizoval cirkev, bol uväznený, vo svojej tvorbe nadväzuje na Jána Chalupku, klasicistického dramatika

 Drámu považoval za najdôležitejší literárny druh, pretože dramatický text na rozdiel od písomného dokáže intenzívnejšie zapôsobiť na zmysly prijímateľa a je prístupnejší všetkým vrstvám spoločnosti. Palárik prispel významne k rozvoju divadelného života Slovákov.

TVORBA:

„komédie omylov“ : Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, Inkognito,Drotár

Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch

(obžinky= dožinky= žatva= zbieranie úrody na slovenských dedinách)

• je to v poradí 3. Palárikova veselohra, publikovaná v almanachu (ročenke) Lipa a zobrazuje prostredie šľachtického salónu. Ide v nej o problematiku zmierenia ľudu a šľachty (sociálne) a Slovákov a Maďarov (národné), autor bojuje proti pomaďarčovaniu Slovákov.

Postavy: a) kladné, idealizované a národne uvedomelé (Miluša, jej otec- učiteľ Orieška, zememerač Rohon); b) negatívne (komorná Capková, sluha Pišta); c) šľachta (barón Kostrovický, grófka Hrabovská).

Poslední (bod c) sú predstavitelia šľachty, ktorých chce slovenská národne cítiaca inteligencia priviesť na svoju stranu, pretože práve oni môžu podporiť hospodársky, spoločenský a kultúrny rozvoj slovenského národa.

Komédia je postavená na zámene postáv – Miluša sa vydáva za grófku Hrabovskú, inžinier Rohon za baróna Kostrovického.

Autor dej doplňuje ľudovými piesňami a tancami.

MOLIERE

Moliere bol predstaviteľom francúzskeho klasicizmu /umelecký smer, ktorý vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. st. za vlády „kráľa Slnka“ – Ľudovíta XIV., dôraz sa v tomto období kladie na rozum – racionalizmus/, dramatik, pôvodne herec a riaditeľ divadelnej spoločnosti. Zomrel počas jedného z divadelných predstavení. V odvážnych satirických veselohrách zosmiešňoval pokrytectvo, lakomosť, úlisnosť, pretvárku, pätolizačstvo, cynizmus vyšších spoločenských vrstiev atď.

Hry :

Mizantrop – odľud, ktorý nenávidí ľudí a stráni sa ich

Zdravý – nemocný

Lakomec

Komédia v 5 dejstvách, autor opisuje meštiaka, lakomca a úžerníka Harpagona /čítaj arpagon/, ktorý je ochotný za peniaze obetovať aj lásku a svoje deti. Autor kritizuje mamonárstvo, t.j. chorobnú túžbu po peniazoch a majetku, ktorá deformuje prirodzené ľudské vzťahy. Harpagon je charakterovýtyp postavy /skupáň/, pretože autor zveličuje jednu stránku povahy tejto postavy a robí z neho typ človeka, ktorý prostredníctvom svojej zlej povahovej črty strháva do víru udalostí celé svoje okolie.

Dej:

Valér a Eliza /Harpagonova dcéra/ sa majú radi, chceli by sa zosobášiť, ale Elizin otec Harpagon jej už vybral iného ženícha. Bol to zámožný pán Anzelm. Vybral si ho práve preto, lebo bol bohatý a chcel sa oženiť s Elizou aj bez vena. Harpagon je tiež bohatý človek, za čo vďačí hlavne svojmu lakomstvu, bol úžerníkom. Starostlivo zakopáva každý groš a čo sa týka peňazí, nedôveruje ani vlastným deťom. Okrem Elizy má aj syna Kleanta. Kleant je zaľúbený do dievčaťa, ktoré sa len nedávno prisťahovalo do ich štvrti. No keďže Marianna bola chudobná, nepovedal jej o svojich citoch, lebo vedel, že posledné slovo bude mať jeho skúpy otec. Ale podobný zámer s Mariannou má aj Harpagon. Harpagon pozve Mariannu na návštevu. Kleant jej pri prvej príležitosti vyzná lásku a ona jeho city opätuje. Keď sa Harpagon dozvie, že je sokom vlastného syna, veľmi sa nahnevá a vyhráža sa, že ho vydedí. Valér povie Harpagonovi, čo cíti k jeho dcére Elize. Harpagonovi už viac nechýbalo a káže Anzelmovi, aby Valéra udal, pretože ho podozrieval, že mu ukradol peniaze /v skutočnosti ich však ukryl šibalský sluha /. Valér však povie na obhajobu svoj príbeh a Anzelm zistí, že Valér a Marianna sú jeho deti. Harpagon nakoniec súhlasí s obidvoma sobášmi, ale pod podmienkou, že pôjdu na Anzelmov účet.

Známy je Harpagonov monológ, v ktorom obviňuje z krádeže peňazí svojich blízkych, dokonca podozrieva aj sám seba : „Kto si ? Stoj !“ – chytí sa sám za ruku. Monológ je plný zvolacích viet, rečníckych otázok, expresívnych slov, je tu rôzna dľžka viet…