Svetová lit. moderna, symbolizmus, impresionizmus, Prekliati básnici, Kraskova škola

Svetová lit. moderna, symbolizmus, impresionizmus, Prekliati básnici, Kraskova škola

Impresionizmus

Lat. impressio = dojem

Vznikol vo Francúzsku v 2. polovici 19. storočia. Názov bol odvodený od Monetovho obrazu Impression (Impression soleil levant = Dojem, východ slnka).

Základom impresionizmu bolo zobrazenie prchavých zmyslových vnemov a dojmov. Impresionizmus bol využitý hlavne v lyrike. Hlavné znaky literárnych diel: náladovosť, všetky odtiene zážitkov, lyrické opisy a sugestívnosť.

Symbolizmus

Gr. symbolon = znak, náznak

Je to literárne a umelecké hnutie nastupujúce v 80. rokoch 19. storočia vo Francúzsku. Základným prostriedkom na vyjadrenie abstraktného pojmu je symbol, ktorý má zvýrazniť viacvýznamovosť básnikovej výpovede. Symbolizmus priniesol voľný verš a zblíženie poézie s hudbou, do popredia sa dostal individualizmus a skepsa.

1886 - Jean Moréas napísal dielo Manifest symbolizmu (zaviedol v ňom základné znaky symbolizmu)

Stéphane Mallarmé - „Básnik má skutočnosť vyvolávať, sugerovať, nikdy ju nesmie priamo pomenovať, lebo len tak ju možno vnímať ako ‘rozkoš postupného odhaľovania’.“ - spisovatelia využívali viacvýznamové náznaky a obrazy, utvárali ich pomocou metafory, metonymie a personifikácie, nadradili ducha nad hmotu a podvedomie nad realitu.

Zakladatelia symbolizmu: Charles Baudelaire (Kvety zla), Jean Arthur Rimbaud (Iluminácie).

Prekliati básnici

Mnohí talentovaní básnici z konca 19. storočia sa neradi zmierovali s bezútešnou dobou a meštiackou spoločnosťou. Videli, že vtedajšími výrobnými a spoločenskými vzťahmi sa život skomplikoval a že tým utrpelo aj umenie. Cítili, že nemôžu uskutočniť svoje vznešené ideály o slobodnom človeku, uzavreli sa proti vonkajšiemu svetu a prevzali na seba osud tzv. prekliatych básnikov. Medzi nich patrili: Charles Baudelaire, Arthur Rimbaud, Paul Verlaine, Stéphane Mallarmé, Tristan Corbiére a Guy de Lautréamont.

Paul Verlaine - „Poézia má znieť ako hudba.“. Napísal básnickú zbierku Prekliati básnici. Podľa nej neskôr nazval skupinu básnikov, ktorí boli preklínaní spoločnosťou, pretože ju kritizovali, vystupovali proti meštiactvu, žili bohémskym životom a odmietali konvencie.

Charles Baudelaire - básnická zbierka Kvety zla - báseň Litánie k satanovi (prejav dekadencie)

Poézia prekliatych básnikov vyznieva krajne pesimisticky, využívajú biblické, archaické a antické symboly (Cháron - symbol smrti a záhrobia; havran - smrť; orol - sloboda; topoľ - samota, smútok; vychádzajúce slnko - nádej, radosť, víťazstvo; otcova roľa (Ivan Krasko) - celá vlasť). Poézia obsahuje rôzne zoskupenia veršov a moderné prvky, symboly treba odhaliť.

Ak by sa použilo príliš veľa prostriedkov alebo znakov, mohlo by vzniknúť „umenie pre umenie“ - umelci by precenili formálnu zložku a podcenili obsah, tvorili by tak pre dôkaz svojej básnickej virtuozity a nie pre človeka.

Jean-Nicolas-Arthur Rimbaud (1854 Charleville - 1891 Marseille) - jeho otec bol kapitánom pechoty a bohémom, ktorý opustil svoju rodinu. Na prísnu výchovu konzervatívnej matky z roľníckej rodiny reagoval Rimbaud výbuchmi hnevu a útekmi z domu. V čase parížskej komúny utiekol do Paríža, kde si získal Verlainov chorobný obdiv a náklonnosť a tak prispel k rozbitiu jeho manželstva. V období ich spoločného života v Paríži, Anglicku a Belgicku obnovoval svoje básnické videnie smelými experimentmi. Po rozchode s Verlainom v roku 1873 prestal písať. Do svojej smrti vystriedal veľa zamestnaní a precestoval veľa krajín.

Všetky diela napísal v rokoch 1869 - 1873. O publikovanie veršov sa nestaral, do tlače pripravil len zbierku Pobyt v pekle (obsahuje prevažne básne v próze). O vydanie ostatných diel sa postaral Verlaine. Ďalšie básnické zbierky: Básne, Iluminácie (boli zrekonštruované podľa rukopisov zozbieraných u Rimbaudových priateľov a známych).

Rimbaudov talent bol zrelý už v prvých básniach s tuláckymi motívmi, vo veršoch namierených proti rodnému mestu a meštiactvu a v karikatúrach proti kresťanstvu a žene. V poézii zmenil štruktúru aj metódu, žiadal, aby sa básnik stal svojprávnym tvorcom a vynálezcom prenikajúcim k vnútorným zákonitostiam umenia. Zareagoval nielen na istý veršový kánon, na statickú opisnosť, rétoriku, didaktickosť a dekoratívnosť, ale aj na dobu a jej rozpory. Teóriou „vidiaceho“ nadviazal na starú romantickú a vizionársku predstavu básnika - mága, podľa ktorej nadzmyslové závraty majú produkovať javy reči a tie zase vyvolať „videnie“.

Ako prvý čiastočne rozrušil celistvosť a jednoliatosť tematických, vetných a slovných prvkov básnického diela. Vo svojom diele (Básne, Iluminácie I/II, Pobyt v Pekle) si staval odlišné ciele proti tradičnej poézii, chcel sa vyhnúť ošúchaným námetom a ustáleným básnickým obrazom.

Raz napísal svojmu učiteľovi zo strednej školy, že v sebe cíti básnické sklony, ale že jeho reč bude „...z duše pre dušu a bude zahrňovať všetko: vône, zvuky, farby...“. Toto vtelil aj do básne Samohlásky, kde sa usiloval zachytiť zvukové a významové kvality jednotlivých samohlások (a - čierna; e - biela; i - nach (červená); u - zelená; o - žltá). Rimbaudov jazyk bol jednoduchý, vyberal si neučené slová, ktoré dobre znázorňovali myšlienkový zámer. Vo vrcholnom období svojej tvorby prešiel k väčším básnickým skladbám a preniesol lyriku medzi ľudí do života.

Paul Verlaine (1844 Metz - 1896 Paríž) po stredoškolských štúdiách začal študovať právo, ale nedokončil ho. Stal sa úradníkom na parížskej radnici. Začínal ako parnasista. V roku 1866 vyšla jeho básnická zbierka Saturnské básne, o 3 roky neskôr napísal zbierku Galantné slávnosti. V roku 1870 sa oženil a pre ženu napísal zbierku básní Dobrá pieseň. Po bruselskej tragédii s Rimbaudom vyučoval v Anglicku francúzštinu. V roku 1877 sa vrátil do Francúzska, kde sa stal profesorom na katolíckom kolégiu v Paríži. V tomto období (v roku 1874) vydal ďalšiu zbierku Romance bez slov, v roku 1881 zbierku Múdrosť.

Saturnské básne

Je to jeho 1. zbierka lyrických básní. Skladá sa z 5 častí: Melanchólia, Lepty, Smutné krajinky, Vrtochy a 12 básní bez nadpisu. Obsahuje približne 40 básní, z ktorých najznámejšie sú: Pieseň jesene, Zapadajúce slnká, Žena a mačka, Dôverný sen. Básne vyjadrujú nenapodobiteľnú Verlainovskú clivosť, túžbu po vykúpení niekým blízkym a nostalgický smútok poznačených ľudí, ktorých údelom je podľa básnika nešťastie. V malebných záberoch sa odvíjajú všedné podoby mestského života, ktoré sú naplnené chvíľkovým šťastím i smútkom. Neprekonateľnou citovou a melodickou variabilitou básnik naznačil nové cesty modernej poézie vo francúzskej literatúre.

Galantné slávnosti

Sú to básne inšpirované obrazmi maliara 18. storočia Watteaua, ktoré zobrazujú rokokové zábavky šľachty. Básnické pretlmočenie rozmarných hier zachytilo atmosféru neskorého feudalizmu. Pod maskou šarmu, galantného opojenia a veselosti sa skrýva pretvárka a únik pred skutočnosťou. Melodické verše evokujúce dávne časy znejú clivo, v závere vyúsťujú do zúfalých pocitov. Formálne sa zbierka pridržiava parnasistickej poetiky, no hudobnosťou a citovým zaujatím naznačuje nové cesty. Najznámejšia báseň - Svit luny.

Dobrá pieseň

Zbierka ľúbostnej poézie. Jeho snúbenica Matilde je tu symbolom svetla a zárukou vykúpenia z mladíckeho poblúdenia. Krehké melodické básne vyjadrujú ľúbostné roztúženie a opojenie z radosti všedného dňa. Majstrovsky sú tu zachytené radostné i nostalgické záchvevy básnikovho vnútra. Formálne sa Verlaine odkláňa od chladného parnasistického kultu krásy a veršovej dokonalosti naznačujúc nové smery francúzskej poézie lyrizmom a hudobnosťou.

Romance bez slov

Je to vrcholná zbierka Verlainových lyrických básní napísaných vo väzení po roztržke s Rimbaudom. Je to intímna lyrika plná clivých tónov a snivých nálad inšpirovaná pobytom v Anglicku a Belgicku. Dotyky vonkajšieho sveta rezonujú v poetických obrazoch, ktoré zachytávajú prežité udalosti a citové záchvevy. Básne dosahujú vrchol hudobnej pôsobivosti.

Zbierka má 3 časti: Zabudnuté pesničky (objavuje tu hudobné bohatstvo jazyka), Belgické krajiny (básne hľadajúce súzvuk s duševnými stavmi), Akvarely (impresionistické momentky krajiniek).

Tieto verše spĺňajú požiadavky symbolistickej poetiky, ktoré sú načrtnuté vo Verlainovom manifeste Básnické umenie.

Múdrosť

Táto zbierka je výrazom duševnej krízy Verlaina po rozchode s Rimbaudom. Časť zbierky bola napísaná vo väzení. Básnik sa snaží nájsť útechu v príklone ku katolicizmu, chce začať nový život a dúfa, že sa k nemu vráti bývalá žena Matilda. Jeho verše miestami nadobúdajú podobu prostej piesne; vyjadrením úprimného citu nevšednými symbolmi dosiahol hlboký emotívny účinok.

Básne: Počujte milú pieseň, Rúčky kedysi moje, Zlé krásne dni (vyjadruje tu obavy z nových pokušení), Nebo nad strechou (vyjadruje tu ľútosť nad stratenou mladosťou), Boh mi povedal... (zobrazuje tu dialóg medzi Bohom a hriešnikom).

Verlaine sa pokúšal byť farmárom, ale stroskotal. Po roku 1883 upadol do biedy a takmer umrel hladom. Jeho domovom boli nemocnice a žobrácka izbička v Latinskej štvrti. V roku 1884 napísal zbierku Kedysi a nedávno a v tom istom roku aj súbor esejí Prekliati básnici. So zdravím podlomeným alkoholom 8. januára 1896 zomrel v Paríži.

Kedysi a nedávno

Táto zbierka zahŕňa básnikovu dovtedajšiu skúsenosť. Nedokončené vývoje mu priniesli sklamania, nesplnené predsavzatia a pády. Zaznieva tu ľútosť nad rimbaudovským svetom.

1. časť Kedysi - obsahuje známy Verlainov manifest symbolizmu Básnické umenie, v ktorom vysvetlil svoje chápanie poézie, zdôrazňujúce hlavne hudobnosť verša na úkor presnosti významu a oslobodenie od klasicizujúcej štruktúry verša. Táto časť obsahuje aj cyklus 4 politických básní Porazení, v ktorých vzdáva hold padlým komunardom (bojovníkom v parížskej komúne).
2. časť Nedávno - obsahuje 5 epických básní.

Prekliati básnici

Sú to kritické eseje o Kristanovi Corbierovi, Arthurovi Rimbaudovi a Stéphanovi Mallarmé - v tom čase nedocenených a takmer neznámych básnikoch. Neskôr pripojil aj eseje o ďalších troch: Marceline Desbordes-Valmorová, Villierse de l’Isle-Adam a Chudák Lilian (sám autor). Títo „prekliati básnici“ sa vyčlenili zo spoločnosti, verili len vlastnému snu a odmietali vyšliapané chodníčky poézie. Verlaine rozoberá osobitosti poetiky každého z nich a uvádza ukážky z diel (Rimbaud - Samohlásky, Opitý koráb - dovtedy neznáme básne). Boli to prvé eseje o hlavných predstaviteľoch modernej poézie.

Symbolizmus v slovenskej literatúre

Začiatok 20. storočia

V tomto období prenikli aj do slovenskej literatúry nové umelecké a myšlienkové prúdy. Nastupujúce mladé pokolenie zatracovalo predchodcov, ale nevzdávalo sa tradícii. Odmietalo konzervativizmus a chcelo zmobilizovať vlastné sily na zlepšenie domácich hospodárskych a sociálnych pomerov. Presadili sa netradičné umelecké postupy a nové filozofické koncepcie. Súbor týchto tendencii je označovaný ako slovenská literárna moderna (1900 - 1918) alebo Kraskova básnická škola.

Predstavitelia: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Vladimír Roy, Ivan Gall, František Votruba, Štefan Kosorkin, Juraj Slávik-Neresnický, Pavol Bujnák, čiastočne aj Štefan Krčméry a Martin Rázus.

Svoje práce uverejňovali v časopisoch Dennica, Prúdy, Živena a Slovenské pohľady. V novátorských činoch sa obracali na tradície a nezatracovali ich. Inšpiráciu nachádzali v romantických predchodcoch (J. Kráľ, A. Sládkovič, J. Botto) ale neboli ľahostajnými ani voči tradícii Hviezdoslava a Vajanského.

Prejavil sa aj vplyv európskej literatúry - nastala subjektivizácia tvorby, výskyt smutných a pochmúrnych nálad, bytostný zápas medzi životom a smrťou, nostalgia za starým svetom a túžby po novej skutočnosti. Spisovatelia čerpali z impresionizmu a symbolizmu, ale aj z diel Byrona, Puškina, Lermontova, Heineho, Poea, Petöfiho a Shelleyho. Obohatili výrazové prostriedky slovenčiny a preniesli ťažisko jej mravného a myšlienkového dosahu z čisto národného okruhu aj na sociálne a všeľudské pole. V tomto období vznikala hlavne lyrika, krátke básnické útvary, próza realistického typu, básne v próze alebo lyrizovaná próza.

Ivan Krasko (1876 Lukovštia - 1958 Bratislava), vlastným menom Ján Botto, je označovaný ako zakladateľ slovenskej literárnej moderny. Po ukončení gymnázia začal študovať v Prahe na chemickej fakulte, ale navštevoval aj filozofické a právnické prednášky. Potom pracoval ako inžinier v cukrovare v Slanom, za 1. svetovej vojny bol na ruskom a talianskom fronte. Dlhší čas žil v Piešťanoch, pochovaný je v rodnej obci.

Počas štúdii v Prahe sa zapojil do spolku Detvan. Začal písať melancholické a pochmúrne básne, v ktorých vyjadroval clivosť, používal prírodné motívy a motív samoty a smútku nad postavením národa. V tomto období písal pod pseudonymom Janko Cigáň. Vo svojej tvorbe vychádzal z Hviezdoslava. Časopisecky vyšla jeho programová báseň Poetika starej lyriky (poézia má podľa neho vlievať balzam v boľavé srdce, má priniesť uspokojenie, mier, má človeka posilniť, viesť k optimizmu, burcovať do boja proti útlaku, má byť úprimná a má vyjadrovať básnikove city).

Napísal 2 básnické zbierky: Nox et solitudo (Noc a samota) a Verše. Premostenie medzi nimi tvorí báseň Jehovah.

Nox et solitudo

Názvom zbierky vyjadril základné postoje moderného básnika. Lyrického hrdinu umiestnil do ovzdušia „búrnej tmavej noci a tklivej samoty“. V zbierke často spomína na vlasť a matku (aj kvôli tomu, že jeho poézia vznikala ďaleko od domova) - napr. v básni Vesper dominicae (Sviatočný podvečer - ukazuje tu rodinné tradície, ktoré udržiava práve matka; vyvoláva pocit pokoja, hlása úctu k matke a mravné hodnoty ako napr. rodičovskú lásku alebo lásku k domovu).

V balade Už je pozde... vyjadruje pochmúrnu náladu. Báseň sa týka Kraskovho osobného smútku nad postavením ľudu a krivdami. Je ovplyvnená impresionizmom - vyvoláva náladu a dojem (už pri predstave neskorého večera - „Veľký mesiac nemý, bledý, | obličaj sťa mŕtvoly“). Autor využíva zvukovú malebnosť slov („Niekde v diaľke hlásnik trúbi | v pozdnú nočnú hodinu“), nevyjadruje sa priamo (dáva priestor predstavivosti) a rozpitváva psychiku pomocou prírodných obrazov.

Kraskov básnický svet je jednotný, patrí doň ľúbostný cit (Plachý akord, Už je pozde..., Aminke), príroda (Zmráka sa, Topole - typický Kraskov symbol bolesti - pohľad na ne vyvoláva smútok), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Qia pulvis sum - Pretože som prach) a reflexie o národe, pozemskom bytí a iracionálnom svete. Krasko zachytil drámu moderného človeka a upozornil na mnoho protikladných javov: „Nechceš počuť, nechceš vidieť, | odcudzené vlastnej hrudi: | len sa ženieš, len sa ženieš. | Kam ťa čierne oko lúdi.“ (báseň Srdce moje).

Jehovah

Je to báseň o túrni (o zvonici). Vznikla v období pasivity národa (národ nepochopil, že je čas boja proti národnému a sociálnemu útlaku), básnik naň preto zvoláva pomstu Boha Jehovaha - národ má byť podľa neho stále utláčaný a nemá mať dostatok živobytia.

Verše

V tejto zbierke je v popredí ľúbostný zážitok, ale má viac významových polôh: ľútosť za dávnymi láskami a pocit akéhosi vyrovnania („Dnes sme už pokojní,samota žiadneho smútku už nemá. Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá.“) ale je aj neobyčajne svieži a úprimný.

V tomto období prekonával Krasko pasívny postoj ku skutočnosti a vlastnú vnútornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval nadosobné hodnoty života, takisto jeho osobné smútky sa menili na sociálny žiaľ s celosvetovou povahou - básne Baníci a Otcova roľa (využíva tu návratový motív).

Vladimír Roy (1885 Kochanovce - 1936 Dolný Smokovec) pochádzal z rodiny Urbanovcov, bol veľmi talentovaným básnikom, používal pseudonym Havran, vedel aj dobre po anglicky. Pôsobil ako evanjelický farár na Myjave. Neskôr ochorel na tuberkulózu, pochovaný je v Martine. Najväčší vplyv na jeho tvorbu mal Poe. Royova matka bola sestra Vajanského (bola teda dcérou A. Jurkovičovej a J. M. Hurbana).

Básnické zbierky: Rosou a tŕním, Keď miznú hmly, Cez závoj, Peruťou sudba máva.

Báseň Loď moja zo zbierky Keď miznú hmly súvisí s odchodom do Škótska. Cítiť v nej vplyv Byrona, zvýrazňuje dnešok a zajtrajšok a verí v budúcnosť národa. Symbolicky zobrazuje Anglicko pod názvom Albion. Cítiť tu vplyv romantizmu aj realizmu. Svojskejšie vyznieva báseň Carmagnolet mocnému streštencovi. V nej je dôležitou postavou Fénix (symbol slobody a vlastnej túžby - vták, ktorý vstal z popola a vzlietol napriek tomu, že ho volali späť). Cítiť tu odozvu udalostí francúzskej revolúcie, autor využíva symboly hriechu - biblické mestá Sodoma a Gomora, používa naturalistické obrazy a biblické názvy. Záver vyznieva optimisticky - „A slnce svitne ako svitlo nad Sodomou a Gomorou, keď anjel zhubca smilné panstvo na smoly čierny zmenil rov.“.