Botto, Kráľ – Smrť Jánošíkova, Zakliata panna

Botto, Kráľ – Smrť Jánošíkova, Zakliata panna...

Janko Kráľ (1822 Liptovský Mikuláš - 1875 Zlaté Moravce) pochádzal z chudobnejšej rodiny, bol právnikom a sirotským sudcom (obhajoval chudobné vrstvy). Stretol sa aj so Štúrom a prijal jeho slovenčinu. Keď v roku 1843 Štúra odvolali z funkcie, zorganizoval protestný odchod študentov do Levoče. V roku 1848 spolu s priateľom Rotaridesom vyzýval ľudí, aby sa vzbúrili a odmietli pracovať na panskom, za čo však bol rok uväznený v Šahách. Po prepustení napísal báseň Jarná pieseň. Zomrel na týfus a preto je pochovaný v masovom hrobe. Nezachovala sa žiadna jeho fotka.

Kráľ bol najrevolučnejší a zároveň najsubjektívnejší básnik spomedzi štúrovcov. Je autorom slovenskej romantickej balady. V jeho tvorbe sa prejavil základný konflikt romantizmu (rozdiel medzi snom a skutočnosťou), vychádzal z ľudovej slovesnosti.

Jeho tvorbu členíme na tri okruhy: revolučné básne (reagoval nimi na dané skutočnosti pomocou metafor, symbolov a alegórie, diela: Duma bratislavská, Orol vták, Jarná pieseň), diela s jánošíkovskou tematikou a balady.

Duma bratislavská

Báseň s politickým charakterom, v ktorej autor reaguje na udalosti z roku 1843. Vyjadruje sklamanie z toho, že veľa ľudí sa nepridalo k odchodu do Levoče. Záver je optimistický - výzva do boja za slobodný život. V básni je Dunaj symbolom Štúrovského hnutia.

„A tie naše Tatry zďaleka sa smejú: Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“

Orol vták

Lyrická báseň vyjadrujúca túžbu po slobode (tá je pre autora najvyššou hodnotou). So životom je nespokojný, prirovnáva ho k letu orla. Báseň je adresovaná vlasti a národu.

„Radšej zhynie na poli, | ako by žil v nevoli.“ - titanizmus

„A tvoj vták ďalej letí | búrkam divým v ústrety; | milší mu je voľný let, | jak ten celý šíry svet!“ - oslava slobody

Jarná pieseň

Oslavná báseň (óda) na slobodu adresovaná slovanským národom. Je to jedna z najlepších básní, ktorými štúrovci reagovali na revolúciu v roku 1848. Burcuje do boja za slobodu, bratstvo a rovnosť. Nachádza sa v nej výzva k jednote Slovanov („Podajte si bratské ruky k veľkému životu - kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu.“), výzva do boja („A my, chlapci podtatranskí, či sedieť budeme?“) a oslava slobody („Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá, všemohúce toto meno nikto nezahatá!“). V závere autor kritizuje tých, ktorí len nečinne sedia. Na rozdiel od Chalupku sa neobracia na minulosť, báseň je tak aktuálna.

Piesne a balady (raná tvorba): Bojazlivá, Zabitý, Kvet, Pán v tŕní, Bezbožné dievky. Revolučná lyrika: Duma dvoch bratov (príbeh dvoch revolucionárov, ktorí boli v roku 1848 popravení), Krajinská pieseň (súvisí so zrušením poddanstva, autor v nej víta nové časy).

Pozn.: duma - úvahová reflexívna báseň

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Je to balada založená na sebacharakteristike s dejom v pozadí. Oproti Bottovej Ľalii je toto dielo oveľa lyrickejšie. Má čiastočne autobiografický charakter (postava Janka je tzv. autoštylizáciou, čiže pripomína vlastnosti básnika - bol samotár, trápil ho vnútorný nepokoj, stále sa túlal, bol snivým typom). Povesť Zakliata panna vo Váhu je v diele rámcovaná, verše sú usporiadané vo forme pásma. Dielo má znaky rozprávky, ľudový motív je tu využitý na zobrazenie zlej doby. Konanie Janka je typicky romantické, je to titanský hrdina. Autor používa veľa zdrobnenín, aby dokázal svoju lásku k obyčajným ľuďom, ktorých si váži, pretože sú schopní navzájom si pomáhať a vážia si ľudovú slovesnosť.

Janka vychovávajú rodičia, ktorí s ním dobre nevychádzajú, preto sa rozhodne ísť vlastnou cestou (ešte aj pri príležitosti Vstúpenie, keď sú všetky rodiny spolu, sa Janko túla sám v čiernom plášti; pripomína havrana, ktorý predstavuje smrť). Jednej polnoci sa Janko prechádza okolo Váhu, ale vychádza z neho Zakliata panna, ktorá predstavuje náš zakliaty jazyk. Janko ju chce oslobodiť, ale podľa povery musí mať všetko oblečenie na sebe prevrátené. On si však zabudol prevrátiť jedno vrecko, kvôli čomu sa utopil - za slobodu, vlasť a jazyk bol ochotný položiť aj vlastný život. To, že sa utopil, dokazuje, že na „vyslobodenie“ slovenčiny ešte nebol pripravený. Vyvrcholením balady sú práve verše, ktoré opisujú polnoc. Pri tomto opise autor využíva aj gradáciu. Dielo sa končí obrazom Janka ako zbitého sokola (orol a sokol sú symbolmi slobody).

Dráma svätá

Dielo zostavil M. Pišút zo zozbieraných veršov Janka Kráľa, ktoré najskôr vyšli pod názvom Přerovský zborník. Pišút tieto básne rozdelil podľa času (postupoval podľa Hugovej Legendy vekov).

1) minulosť - Na rumoch vekov

2) básnikova prítomnosť - Zloboh, Hlásnik národa, Remeselník, Ovčiar, Sedliak

3) budúcnosť - Slovo, Kresťanstvo, K prorokom Slovenstva, Rodina Slovanská

Výlomky z Jánošíka

Je tu podobný motív ako v básni Orol vták, autor chce povstať proti krivde a biede, vychádza z ľudovej slovesnosti. Janko je autobiografická jánošíkovská postava. Je to typický romantický hrdina, je za národ ochotný obetovať život, je symbolom neslobody a väznenia. Jeho postava je rozháraná a plná protikladov. Dielo sa skladá z troch častí: 1) Janko, 2) Žobrák, 3) Zbojníkova balada.

Ján Botto (1829 Vyšný Skalník - 1881 Banská Bystrica) patril medzi levočských štúrovcov, ktorí vydávali zborníky Holubica a Považie. Vydával pod pseudonymom Janko Maginhradský. Študoval lesníctvo v Budapešti, kde spoznal život maďarského ľudu, do Banskej Bystrice sa dostal ako lesný inžinier.

V literárnych začiatkoch tvoril alegorické básne: Svetský víťaz (príbeh zo zakliatej krajiny - Slovenska, ktorú má odkliať mladý junák), Báj na Dunaji (autor opisuje, ako po Dunaji pláva húska - slovenčina, a má ju odkliať šuhaj, čiže Štúr), Poklad Tatier.

Vojenské piesne: podáva v nich obraz verbovačiek, podobné tým z tvorby Janka Kráľa (Zverbovaný)

Baladická tvorba: Margita a Besná, Krížne cesty (alegória o minulosti národov), Žltá ľalia.

Ďalšie diela: Pochod (Hor sa, Slovák, čuj od činu; báseň vytvorená podľa Petöffiho básne Hor sa, Maďar!), Pochod juhoslovanský, Omladinám (báseň venovaná mládeži, Botto ju napísal pod vplyvom Mickiewicza, vyzýva tu mladých do boja).

Žltá ľalia

Je to rámcovaná balada - úvodná a záverečná časť tvoria rámec, v strede je samotná balada. Od balady Janka Kráľa sa líši kompozíciou, námetom, vyjadrením myšlienok, je oveľa epickejšia. Dejovosť spočíva v chronologickej postupnosti a v dialógoch. Ľalia symbolizuje nevinnosť, žltá znamená neveru a žiarlivosť - tieto pojmy sú spojené do jedného.

Podnetom diela je tŕnie na hrobe, ktoré sa nemôže rozviť napriek tomu, že ho dievky polievajú, zároveň stále viac rastie, hoci chlapci sa ho snažia odstrániť. Raz stará mama začala dievkam rozprávať príbeh o tomto hrobe. V minulosti vraj žili v neďalekej chalúpke muž so ženou (pripomínajú Adama a Evu z raja), ktorí si sľubovali vernosť aj po smrti. Tento sľub si dali ako veľmi mladí, ale nepredpokladali, že Adam čoskoro zomrie. Aby naňho nezabudla, pochovala ho pod prah. Po roku už hrob takmer zmizol (udupal sa) a s ním zmizol aj Evin žiaľ. Raz prišiel k chalúpke mladý pán, aby sa opýtal na cestu. Aby naňho Eva nezabudla, daroval jej zlatý peniaz (autor tu využíva perifrázu, opisuje ho ako pána v čiernom fraku s kopýtkami, čo pripomína čerta; Evu prirovnáva k ruži na kaluži - na samote je jej škoda). Tento pán ju chcel odviesť do mesta, s čím súhlasila. Pán jej dal aj prsteň a išiel pre svatovcov. O polnoci Eva zbadala, ako Adam vyšiel z hrobu, pričom mal hroznú podobu. Po chvíli došlo k fiktívnemu rozhovoru, v ktorom sa Adam domáhal svojej lásky, ktorú si sľúbili. Eva odpadla, ale keď sa ráno prebudila, všetko z hroznej noci prestalo existovať, zostala iba mohyla so žltou ľaliou.

Smrť Jánošíkova

Dielo vzniklo po revolúcii v 50-tych rokoch z piesní, ktoré práve kolovali (napr. Pieseň Jánošíkova). Autorovi v ňom nejde o historickú pravdivosť, chce len ukázať Jánošíka ako hrdinu. Je to lyricko-epická skladba (viac je v nej lyrických prvkov - prírodné a úvahové prvky, menej je epických - obrazy deja). Skladá sa z úvodnej časti a 9 spevov. V úvode je venovanie všetkým slovenským ľuďom, aby si jánošíkovskú tradíciu vážili, dokazuje tu vrúcny vzťah k Jánošíkovi.

1. spev začína sa obrazom slobody zbojníkov (symbolizujú to sokoly), autor využíva oheň ako symbol slobody a revolúcie. Hovorí, že títo zbojníci boli najlepší zo slovenského národa a všetci od Tatier po Budín sa ich báli, dokonca aj páni z 12 stolíc mali pred nimi rešpekt. Naznačuje dobrý vzťah zbojníkov k prírode a horám (pretože tam mali najviac slobody). Všetci zbojníci boli rovnakí a pekní, mali zmysel pre spravodlivosť (bohatým brali a chudobným dávali, čím si získavali obdiv najchudobnejších). Autor postupne prechádza k opisu Jánošíka (od ostatných sa líši oblečením, je autoritou vo svojej družine, ale aj medzi pánmi, ktorých ozbíjava). Začiatok spevu vyznieva optimisticky, ale v závere sa prejavuje pesimizmus (koniec Jánošíka a jeho družiny).

2., 3. a 4. spev sú o príprave Jánošíkovej smrti. Autor tu opisuje, ako je Jánošík uväznený, Slovensko predstavuje ako zakliatu krajinu.

V 5. speve sa autor prostredníctvom uväzneného Jánošíka zamýšľa nad slobodou a voľnosťou. Celá táto časť je úvahová. Jánošík sa pýta sám seba, kto mu káže umrieť, lúči sa so slobodou. Na ceste za ňou sa dostal iba do polovice. Prihovára sa k ľuďom, ktorí mu chcú vziať život: „No príde i prísť musí ten veľký deň súdu a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu.“.

V úvode 7. spevu opisuje prípravu Jánošíka na popravu, naznačuje, že za Jánošíkom bude smútiť celá príroda, a že sa naňho chystá kráľovná víl. Dielo sa končí oslavou Jánošíka ako symbolu slobody a jeho svadbou s kráľovnou víl (stáva sa nesmrteľnou postavou, naznačuje, že bude žiť, až kým sa naňho nezabudne).