Postoj slovenských realistov k zemianstvu a iným spoločenským vrstvám (Kukučín, Hviezdoslav)

Postoj slovenských realistov k zemianstvu a iným spoločenským vrstvám (Kukučín, Hviezdoslav)

Martin Kukučín (1860 Jasenová - 1928 Lipík), vlastným menom Matej Bencúr, pochádzal z Oravy. Na odporúčanie miestneho učiteľa ho dali rodičia študovať. Navštevoval gymnáziá v Revúcej a v Kláštore pod Znievom. Potom nastúpil ako učiteľ v Jasenovej.

Začal písať krátke prózy, v ktorých oslavoval život jednoduchého ľudu (napr. hody, zábavy, jarmoky...). Povolanie učiteľa sa mu nepáčilo, pretože musel vyučovať v maďarčine, tak začal študovať na lekárskej fakulte v Prahe (toto štúdium si platil sám, preto mu trvalo dlhšie). Zúčastňoval sa na práci vysokoškolského spolku Detvan (spolu s Kraskom a ďalšími spisovateľmi).

Po skončení medicíny odišiel na radu obchodníka Didoliča do Dalmácie (Selce na ostrove Brač). Tu sa oženil s Pericou Didoličovou, ktorá bola od neho o 20 rokov mladšia. V Dalmácii bol obľúbený, pretože to bol humánny, skromný a zodpovedný lekár.

Keď v roku 1907 odišla rodina Didoličovcov do Južnej Ameriky, rozhodol sa odísť spolu s nimi. Tam však neplatil jeho lekársky diplom, preto si ho musel nostrifikovať (obnoviť) v španielčine. Pôsobil v mestách Santiago de Chile a Punta Arenas, bol farmárom. Udržiaval styky so slovenskými spisovateľmi, ktorí ho volali domov. Z Ameriky sa chcel vrátiť už v roku 1918, ale podarilo sa mu to až v roku 1922.

Na Slovensku si chcel otvoriť lekársku ambulanciu, ale nakoniec prepustil miesto v Liptovskom Mikuláši inému lekárovi, ktorý bol v núdzi. Len z písania nedokázal vyžiť, preto sa vrátil do Záhrebu v Juhoslávii a otvoril si tam ordináciu. V blízkosti Záhrebu neskôr aj zomrel (je pochovaný v Martine na národnom cintoríne). Perica sa potom presťahovala do Trnavy k príbuzným Kukučína, ktorí jej sľubovali, že sa o ňu postarajú. Oni však mali záujem len o honoráre, ktoré ešte plynuli z Kukučínových diel. Tie si privlastnili a Perica zostala v biede. Nakoniec sa o ňu postarala Matica slovenská. Dožila sa 90 rokov, je takisto pochovaná v Martine.

Kukučín písal písmom podobným stenografii. Bol významným prozaikom (písal hlavne krátku prózu). Nevedel však odhaliť sociálne pomery na Slovensku, pretože tu dlho nežil. Keď sa vrátil z Ameriky, bol zo Slovenska sklamaný a rozhodol sa písať už len historické diela.

Literárne začiatky: Na Ondreja, Hody, Máje. Poviedky zo študentského prostredia: Keď bol Matej malý, Do školy, Veľkou lyžicou, Spod školského prahu, Mladé letá.

Mladé letá

Hlavné postavy: Miško Jahoda, Ferko Putoris, Elena Zvarinová, jej brat Petrík. Kukučín získal námet na gymnáziu v Revúcej. Toto prostredie sa mu podarilo dobre vystihnúť. Dvaja študenti, Miško a Ferko, bývali na spoločnej izbe. Obidvaja boli z učiteľských rodín, ale mali iné povahy. Miško bol šikovný, ale príliš sebavedomý a citovo prázdny. Ferko bol citlivý a plachý, bol zaľúbený do Eleny Zvarinovej (dcéra dedinského učiteľa). Kvôli láske chcel pomôcť jej bratovi Petríkovi, ktorého doučoval Miško. Ten sa k nemu správal nadradene. Petrík si Ferka veľmi obľúbil a stali sa dobrými priateľmi.

Život na gymnáziu bol zaujímavý, bolo tam veľa zábavy, konali sa rôzne plesy, majálesy (vlastenecké slávnosti), atď. Kukučín opisuje jeden majáles, na ktorom Ferko túžil po tanci s Elenou. Medzitým sa do nej zaľúbil aj Miško. Obidvaja však zistili, že Elena už má priateľa. Ferko to znášal veľmi zle.

Ďalšie diela: Mať volá, Rysavá jalovica, Neprebudený, Dies irae, Keď báčik z Chocholova umrie, Na Podkonickom bále, Dom v stráni, Lukáš Blahosej Krasoň, Bohumil Valizlosť Zábor.

Rysavá jalovica

Hlavné postavy: Adam Krt, jeho žena Eva, Adam Trnka, jeho žena Eva. Trnka a Krt boli znepriatelení, takisto aj ich ženy. Raz išiel Trnka predať jalovicu a Krt išiel nakúpiť. Na trhovisku sa náhodou stretli a urobili obchod - Krt kúpil od Trnku jalovicu. Išli to zapiť do krčmy a pred ňou zatiaľ priviazali jalovicu. Trnkova žena mužovi neverila, preto ho išla hľadať na trh. Keď ho zbadala v krčme, odviazala jalovicu a zobrala ju domov, ale nevedela, že tá už patrí Krtovi. Keď Adamovia zistili, že jalovicu niekto zobral, začali sa hádať, komu vlastne patrila. Preto išli za richtárom, aby ich rozsúdil - potvrdil, že obeťou krádeže bol Krt. Ten sa bál svojej ženy, pretože už nemal ani peniaze, ani nákup. Napriek tomu sa hrdinsky vrátil domov a rozhodol sa, že pôjde pracovať na pílu. Zaprisahal sa, že už nebude piť a domov sa vráti s poctivo zarobenými peniazmi. Na tomto vidno, že Kukučín vedie postavy k morálnej prevýchove. Používa láskavý humor, na svoje postavy sa pozerá s pochopením.

Neprebudený

Hlavná postava - Ondráš Machuľa - je to obecný husiar, pôsobí ako „machuľa“ (zle vyzerá, je duševne zaostalý - kvôli tomu sa jeho otec upil - je teda sirota, stará sa o neho totka). Jeho vonkajší vzhľad: veľká hlava pokrytá ostrými vlasmi, nízke čelo, malé oči, vypuklé lícne kosti, ploský nos, široké ústa; malá, nevyvinutá a zhrbená postava. Jeho myslenie nebolo na dostatočnej úrovni, jeho totka naňho nevedela citovo zapôsobiť. Často premýšľal a prenášal sa do sveta rozprávok.

Ondrášovi raz donesie obed Zuzka Bežanovie - najkrajšie dievča dediny. Urob si z Ondráša žart - vraj sa rozíde s Jánom Dúbravie a vydá sa za neho. Ondráš tomu uverí a začína sa chystať na sobáš. Totka ho chce uchrániť pred hanbou, preto ho zavrie do komory. On sa však odtiaľ dostane, ale do Bežanov príde až po sobáši.

Počas svadobnej zábavy vypukne u Bežanov požiar. Všetci sa snažia oheň uhasiť, výnimkou je Ondráš, ktorého priviazali k plotu. Navyše ho požiar ani ľudia nezaujímajú a ani nechápe, čo sa okolo neho deje. Zrazu sa pred ním objaví Zuzka vo svadobných šatách a s venčekom na hlave. Poprosí ju, aby mu pomohla - ona ho rozviaže, ale vzápätí jej ho príde ľúto a povie mu pravdu. Ondráš však nič nedokáže pochopiť a stále si hovorí svoje - myslí si, že za to môže on, pretože prišiel neskoro. Zuzkinej mame prišlo na rozum, že vo vnútri zostali jej husi. Keď to Ondráš počuje, nebojácne vstúpi do stajne a husi zachráni, ale on zahynie pod horiacou strechou. Po tejto udalosti starejší poznamenal: „Trest boží, že podpálil.“. Dielo je bohaté na slovné výrazy, ktoré autor čerpal z ľudového prostredia. Prevažujú tu tragické prvky, dochádza aj k tragikomickým situáciám.

Dies irae (Dni hnevu)

Postavy: Sýkora, jeho syn Jurko, Zima, jeho dcéra Eva. Autor tu poukazuje na zánik patriarchálneho spôsobu života. Hlavnou postavou je podrichtár Sýkora, ktorý je podobný ako Harpagon v Lakomcovi (Moliére); je charakteristickou postavou pre slovenské pomery. Poviedka vykresľuje dedinu zachvátenú cholerou, čím autor zdôrazňuje lakomstvo Sýkoru - aj keď umierajú ľudia, on sa zaujíma len o ich peniaze. Postavy v diele sú založené na kontrastoch.

Richtár Zima chce spolu so Sýkorom postaviť liečebňu pre chorých a márnicu, ale ten odmietne, pretože by do toho musel vložiť časť svojich peňazí. Preto Zimovi odpovedá: „Kto je chorý, nech ostane doma, aby ostatných nenakazil, a mŕtvym už aj tak nič nepomôže.“. Najväčšia kríza nastáva, keď Sýkorovi ukradnú peniaze - dochádza ku komickým až tragickým situáciám, Sýkora v sebe stráca všetko ľudské. Nevie, prečo má ešte žiť, keď nemá peniaze.

Jurko má rád Zimovu dcéru Evu. Keď Jurko dostal choleru, otec mu nepomohol a vyhnal ho z domu, Zimovci ho však uchýlili a starali sa o neho. Sýkora si myslí, že peniaze mu ukradol Jurko. Preto prichádza k Zimovcom a hľadá tam peniaze, ale Jurko, ktorého život už visí na vlásku, dúfa, že prišiel za ním (Kukučín tu majstrovsky vykresľuje jeho vnútornú trýzeň). Jurko aj Zimovci sú radi, že vidia Sýkoru, ale ten si myslí, že preto, lebo si prišiel pre peniaze. Na syna pritom ani nepomyslí. K výchovnému motívu privádza Sýkoru až Stehlička - žena, ktorá má veľa detí. Na otázku, prečo je na svete, mu odpovedá: „Každý človek žije pre svoje deti.“. Až vtedy si uvedomí, že aj on má deti, ale nestará sa o ne.

Keď báčik z Chocholova umrie

Hlavné postavy: Aduš Domanický z Domaníc (zeman), Ondrej Tráva. Do dediny sa dostávajú majetkové problémy, zemiansky svet zaniká. Aduš je chválenkár, uplatňuje svoj zemanský pôvod a chce, aby si ho ľudia vážili, pretože má majetok a vie strieľať. Ondrej je roľníkom, ale nezaoberá sa prácou na poli, je preňho významnejšie obchodovanie.

Po skončení jarmoku sa obchodníci vždy stretávajú v krčme. Raz sa pri takejto príležitosti Ondrej stretne s Adušom. Dohodnú sa, že Aduš prijme 10 zlatých ako závdavok za jačmeň, ktorý si má od neho Ondrej na druhý deň prevziať. Ondrej však nepríde načas, čo je zámienkou pre Aduša, aby mu nedal ani jačmeň ani peniaze. Keď neskôr Ondrej príde, Aduš mu iba povie: „Kto neskoro chodí, sám sebe škodí.“. Tiež sa začne vyhovárať, že jačmeň predal niekomu inému a a závdavok mu v banke nechceli zobrať. Sľúbi Ondrejovi, že mu ho vráti, keď báčik (strýko) z Chocholova umrie (Aduš sa mal po jeho smrti stať dedičom majetku). Ondrej mu pohrozí, že báčika pôjde navštíviť, ale na jeho prekvapenie sa tomu Aduš poteší, pretože chce, aby báčik vedel, v akej žije biede a aby zaňho všetko zaplatil. Ondrej už považuje závdavok za stratený, preto spraví nad desiatkom tri kríže.

Ondrej chce zvíťaziť nad zemianskou pýchou - chce, aby Aduš vyťal štyri jasene zo svojej záhrady. V tej chvíli si však Aduš začne uvedomovať, že rodičovský majetok nezveľadil, vie, že jedinou hodnotou a majetkom sú tieto jasene, pri ktorých sú pochovaní jeho rodičia a preto to nemôže urobiť. Adušov postoj sa zlepší, jediným zdrojom jeho obživy sa stáva poctivá práca. Kukučín v tomto diele pôsobí výchovne. Tvrdí, že človek si musí nájsť svoje správne miesto, inak z morálneho ani citového hľadiska neobstojí. Postoj autora k Adušovi je útočný a satirický, cítiť skôr zosmiešnenie ako súcit.

Na Podkonickom bále

Je to poviedka z dedinského prostredia. Kukučín bol prozaikom dediny, pretože mu bola bližšia, navyše mesto dostatočne nepoznal. V tomto diele ukazuje, ako si dievčatá získavajú životných partnerov. Satirizuje tu meštianstvo, jeho sympatie patria ľudu.

Hlavná postava Margita Botická je z úradníckej vrstvy. Jej matka ju chce dobre vydať, aby prostredníctvom nej získala majetok. Margita sa má na plese zblížiť so starým bohatým Kremeňom. Kým ten príde, ona sa zabáva s mladým a inteligentným gavalierom Petrym. Na znak priazne mu dáva ružu. Neskôr sa však na radu matky venuje už len Kremeňovi, stávajú sa manželmi. Margitina matka zdôvodňuje pachtenie za majetkom životom jej sestry.

Dom v stráni

Postavy: težacká (sedliacka) rodina: Mate Berac, jeho žena Jera, ich deti Ivan, Matija a Katica / veľkostatkári: šora (pani) Anzula Dubčićová, jej manžel šor Iľja, krstňa Dorica, Niko Dubčić / ďalšie postavy: Zandome (mladý obchodník, Nikov priateľ), Pašek Bobica (uchádzal sa o Katicu). Je tu využitý podobný námet ako v Ežovi Vlkolinskom. Román je komponovaný ako životná cesta - autor život porovnáva s cestou pútnika - koncom života je smrť, koncom cesty je cieľ. Kompozícia diela je prispôsobená roku sedliaka - život prechádza orbou, sejbou, kosbou... Autor tu využíva aj vnútornú symboliku.

Mate je typ pracovitého a múdreho človeka. Jeho dcéra Katica sa vracia z mesta, kde sa však pokazila a stratila záujem o rodné prostredie. Na zábave sa stretne s mladým statkárom Nikom, ktorý sa do nej zaľúbi a chce sa s ňou oženiť. Jeho matka šora Anzula ho však chce oženiť za Doricu. Ide teda za Matem, aby sa poradila o vzťahu Nika a Katice. Napriek tomu, že sú z rozličných spoločenských vrstiev, majú rovnaké názory - obidvaja nesúhlasia so vzťahom, ale nechcú ho zničiť, hoci vedia, že Dorica by bola pre Nika lepšou manželkou. Katica je prelietavá, koketuje aj s Paškom, má ho „v zálohe“. Anzula to vyriešil inteligentne - pozve Doricu aj Katicu na slávnostný obed, kde môže Niko zistiť, aké naozaj sú. Katica vidí, že Nikovi sa začína Dorica páčiť, preto je k nej nepriateľská. Spolu sa odoberú na terasu, kde Katica začne ponižovať Doricu. Niko celý rozhovor počuje a vinu za takúto situáciu berie na seba.

Jera, matka Katice, je k Nikovi zádrapčivá, čo on zle znáša. Jera ráta s tým, že po svadbe získa časť Nikovho majetku. Obchodník Zandome upozorňuje Nika, že by mal mať vyššie ambície a malo by mu záležať aj na majetku. Zandome chce hmotne povzniesť celý ľud, má názor, že keď zbohatne jednotlivec, zbohatne aj celý ľud (nesprávna myšlienka). Niko naopak tvrdí, že ľud treba povzniesť mravne a na materiálnom povznesení nezáleží. Zandome Nikovi radí, aby sa oženil s majetnou Doricou. Niko aj napriek tomu váha a Katici otvorene nepovie, že ju už nechce.

Celý problém sa vyrieši až pri Mateho smrteľnej posteli. Prichádza k nemu veľa známych, ktorým dáva rady do života. Dáva do poriadku aj majetok - všetok zanecháva synovi Ivanovi, s čím nie je spokojná Jera (gazdinou v dome sa namiesto nej stáva Ivanova žena). Mate vyrieši aj problém Katice - tá mu sľúbi, že si zoberie Paška. Keď Niko uvidí, že Katica je už zadaná, rozhodne sa, že si zoberie Doricu. Jera je opäť sklamaná, pretože nepríde k majetku zo strany Nika.

Mať volá

Päťzväzkový román, ktorý Kukučín napísal v Južnej Amerike. Rozpráva tu o živote vysťahovalcov z Dalmácie v Amerike. Názov diela je symbolický - Kukučín sa túžil vrátiť domov. Aj do postáv vložil túžbu po domove. Hlavné postavy: Simeon Katović, Andrija, Krešimír, Jela.

Simeon bol starší človek, vodca všetkých prisťahovalcov. Všetci ho poslúchali a vážili si ho. Andrija a Krešimír sú mladí muži. Krešimír bol sirota, vychovávali ho Andrijovi rodičia. Andrij túžil len po majetku, Krešimír zase po láske a šťastí. Jela bola Andrijovou nevestou, ale rozišli sa, pretože sa zaľúbila do Krešimíra.

Lukáš Blahosej Krasoň

Vystupuje tu Samo Bohdan Hroboň (štúrovec, autentická postava) a jeho láska Bohuslava Rajská (česká vlastenka). Príbeh sa odohráva v roku 1843, kedy bola založená spisovná slovenčina. Autor si všíma, ako to zapôsobilo na českých vlastencov - búrili sa, čo spôsobilo aj rozchod Sama a Bohuslavy. Tá sa potom vydala za českého vlastenca Čeľakovského.

Bohumil Valizlosť Zábor

Vystupuje tu Ctiboh Zoch (taktiež autentická postava). Zochovci boli národnobuditeľská rodina. Ctiboh bol osvetovým učiteľom, v tomto diele je opísaná hlavne jeho práca.

Historické novely: Klbká, Košútky, Rozmajrínový mládnik.

Cestopisy: Prechádzka po Patagónii, Dojmy z Francúzska (súvisia s Kukučínovými cestami po svete, všíma si hlavne kultúrne pamiatky, prejavuje sa ako dobrý rozprávač).

Drámy: Bacúchovie dvor, Komasácia (= sceľovanie pozemkov, aby bolo hospodárenie jednoduchšie).

Jeho drámy však nemali úspech, pretože neovládal zásady ich písania, boli to len zdramatizované dialógy.

Pavol Országh-Hviezdoslav (1849 Vyšný Kubín - 1921 Dolný Kubín) je najvýznamnejším autorom slovenskej literatúry. Jeho neter Helena Hégerová napísala príručku s informáciami o jeho živote.

Volal sa Pavol Országh, pochádzal zo schudobnenej zemianskej rodiny. Bol nadaný, na odporúčanie učiteľa ľudovej školy Adolfa Medzihradského ho dali rodičia na štúdiá. Hviezdoslav mal blízky vzťah k matke. Študoval na gymnáziu v Miškovci, kde bezplatne býval u svojho strýka. Tu sa začal zaujímať aj o literatúru, čítal a napodobňoval maďarských básnikov (Petöffi, Arany, Vorösmarty, Ady). Kvôli mame začal neskôr písať v slovenčine a čítať slovenských básnikov (Štúra, Kollára). Od 5. triedy gymnázia musel študovať v Kežmarku, pretože jeho strýko zomrel. Tu mu opäť hrozilo pomaďarčenie (na to spomína v básni Mňa kedys’ zvádzal svet).

Neskôr študoval v Prešove na právnickej akadémii. Tu sa zapojil aj do hnutia študentov, ktorí vydali almanach Napred (1871). Najviac diel do almanachu napísal práve Hviezdoslav (v nich sa prejavuje jeho realizmus; v almanachu zároveň vyslovil svoj realistický básnický program), niekoľko diel napísal aj Koloman Banšell. Proti veršom z almanachu protestoval J.M. Hurban - napr. Banšellovu báseň Len ma ľúb považoval za nemravnosť.

Ďalších 20 rokov prežil v Námestove. Toto obdobie považoval za najkrajšie a najplodnejšie v jeho živote. Mal za manželku Ilonu Novákovú, pre ktorú napísal ľúbostný cyklus Sny mladosti. Neskoršia smrť sestry ho podnietila napísať zbierku Jesenné zvuky. Zvyšok života prežil v Dolnom Kubíne.

Slovník Hviezdoslava je veľmi bohatý, obsahuje archaické a biblické výrazy a novotvary, ktoré vytváral sám. Využíva básnické prívlastky a rôzne symboly. Aby mu vyšiel rým, používa inverziu (zmenu slovosledu). Používa tiež jambickú stopu (U –), ktorá je však pre slovenčinu neobvyklá, pretože 1. slabika je neprízvučná.

Hviezdoslav preložil veľa náročných diel, čím dokázal, že slovenčina je rovnocenná s inými jazykmi. Napísal rad epických skladieb z dedinského prostredia. Písal aj biblické básne, ktorých cieľom bolo ukázať pomery v časoch jeho života. Často bol aj rečníkom, napr. pri otvorení Národného divadla v Prahe - manifestoval tu priateľstvo Slovákov a Čechov (báseň Bratom Čechom).

Básnické zbierky (chronologicky): Žalmy a hymny, Sonety, Letorosty (3 cykly), Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Stesky, Dozvuky, Krvavé sonety (odozva na vypuknutie 1. svetovej vojny).

Básnické prviesenky Jozefa Zbranského

Toto dielo je 1. Hviezdoslavovou básnickou zbierkou. Sú tu jednoduché verše venované jeho rodisku (napr. báseň Vyšný Kubín - spomienky na matku a detstvo).

I vstupujem do tvojich skvúcich siení...

Báseň, v ktorej Hviezdoslav vyjadruje, že sa vracia k básnictvu, ale teraz už bude písať v slovenčine. Cíti sa byť poctený tým, že ho básnictvo prijalo. Hovorí tiež, že ľudia sa nesnažia rozvíjať svoju reč.

Letorosty I.

Báseň Dávam z úprimnosti duše: Jej hlavnou myšlienkou je úprimnosť a pravdivosť. Hviezdoslav tu opäť nastoľuje realistický program; vyjadruje aj nenávisť ku všetkému umelému, neprirodzenému a nepravdivému.

Letorosty II.

Vznikli v takzvanom čiernom roku - Hviezdoslavovi zomrela matka aj sestra Mária, preto je celý cyklus trúchlivý. Báseň Pustý dom: Používa tu návratový motív - prichádza do rodného domu, kde sa však teraz nikto nenachádza. Dáva si otázku, či náhodou všetci nepracujú na poli, ale vzápätí si uvedomí, že sú už mŕtvi.

Letorosty III.

Báseň Ó, prečo som nie víchrom: Autor tu vyjadruje, že chce byť prírodným živlom. Báseň je z 3 častí, je namierená proti vykorisťovateľom, ktorých chce básnik rozmetať. Vystupuje tu ako lyrický hrdina, ktorý tlmočí názory ľudu. Báseň sa končí bezútešne, autor nenachádza riešenie. Báseň K vám, urodzeným, veľkomožným: Je to podobná báseň ako predchádzajúca. Keď ju chcel Hviezdoslav vydať v Letorostoch, Vajanský s tým nesúhlasil. Po ňom však do vydavateľstva nastúpil Škultéty a túto báseň vydal (až po básnikovej smrti - 1949). Báseň vyznieva útočne, je adresovaná šľachte, je písaná formou otvoreného listu. Autor tu berie na zodpovednosť šľachticov, ktorí žili z práce ľudu a pritom sa pohoršovali nad jeho nevzdelanosťou a ubližovali mu. Taktiež tu poukazuje aj na maďarizáciu („...aspoň šetrite mu reč!“).

Hviezdoslav písal na rôzne témy, ale najčastejšie to bola téma ľudu, oslava jeho práce, boj za sociálnu spravodlivosť - napr. báseň Ó, práci všetka česť. S témou ľudu, práce a prírody sa stretávame aj v zbierkach Prechádzky jarom a Prechádzky letom.

Ó, práci všetka česť

Je to báseň zo zbierky Stesky. Autor tu hovorí, že si váži každú čestnú prácu. Do práce vyzýva mladých ľudí, starší im majú odovzdávať skúsenosti. Pokrokovosť básne vyplýva z verša „len z plodov práce môžeme žiť“.

Prechádzky jarom

Najznámejšia báseň - Ja, starý, vychádzajúc - autor v nej vystupuje ako lyrický hrdina. Vychádza do poľa, aby videl, čo sa tam deje. Cíti sa už starý, ale práca na poli ho omladzuje. Hviezdoslav považoval za základ národa ľud, hlavne roľníkov.

Prechádzky letom

Báseň Zvážajú z poľa - roľník tu vystupuje ako symbol istoty. Výsledkom jeho práce je voz plný obilia. Toto dáva do protikladu s príživníkmi. Využíva tu zvukomalebné slová, pestrú reč, veľa prívlastkov a citoslovcia (na vyjadrenie zvukov).

Krvavé sonety

A národ sa oboril na národ - báseň, v ktorej autor hovorí o utrpení ľudí, ktoré slúži tým, čo majú veľa a chcú ešte viac. Naznačuje, ako došlo k vojne (jej cieľom bolo podrobiť si iné národy a získať bohatstvo). Vystupuje tu Astarat - bohyňa vojny. Územie, ktorým sa prehnala, bolo zničené. Vo vojne zahynulo najviac mladých - tzv. výkvet spoločenstva. Hviezdoslav bol aj veriaci, zamýšľal sa teda aj nad skutočným kresťanstvom. V tejto básni dáva lásku človeka k človeku do kontrastu s vojnou. Hovorí aj o tom, že vojny boli vedené s požehnaním cirkvi, alebo ich viedla sama cirkev. Zamýšľa sa nad tým, čo bude po vojne: „Beda, beda premoženým a menom pomsty víťazom.“ (premožení sa nikdy neuspokoja, budú proti víťazom). Tieto verše sú proti 1. svetovej vojne a sú aktuálne ešte aj dnes. Zamýšľa sa v nich aj nad sociálnymi otázkami: „Česť práci v tvári človeka.“.

Ó, vráť sa skoro, mieru milený! - v tejto básni vystupuje lyrický hrdina mieru milený, ktorý sa stáva symbolom mieru. Spolu s ďalšou postavou, zelenou ratolesťou, majú priniesť zdravie a veselosť. Mieru milený má zahasiť nenávisť, závisť a dychtivosť po bohatstve, lebo dôsledkom každej vojny sú straty blízkych. Volá po svete lásky a priateľstva, chce odstrániť príčiny vzniku vojen. Myšlienka básne je pokroková.

Sloboda všetkým sveta národom - autor tu vyjadruje túžbu po slobode pre všetky národy, hlavne však pre Slovákov, ktorí sa mali vymaniť spod vlády Rakúsko-Uhorska. Prechádza k svojmu národu: „Tatry nech nie sú pomníkom nad národom.“. Chce spriateliť všetky národy sveta. Podobnú myšlienku má aj báseň A nebude viac potlačených, zbitých!“

Niektoré verše venoval mládeži: K ľudu, mládež!, Ó, mládež naša!. Tu mobilizuje mládež k aktivite, aby využila svoje sily a mladé roky a aby ich neprežila len v záhaľke, ale aby bola dôstojnou nástupkyňou staršej generácie.

Epická tvorba: Hájnikova žena, Bútora a Čútora, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský

Hájnikova žena

Je to prvé a najvýznamnejšie Hviezdoslavove dielo - lyricko-epická skladba. Základná kompozícia: Pozdrav, 15 spevov, Zbohom (uzatvorenie diela lyrickým opisom prírody). Hviezdoslav tu rozdeľuje svet na „svet chalúp“ (Čajkovci - Hanka, Miško) a na „svet kaštieľov“ (Artuš Villáni), medzi ktorými je konflikt (toto je tematickým základom diela; zápletka má 3 časti: kolízia / kríza / peripetia). Striedajú sa tu epické prvky s lyrickými odbočeniami (lyrické disgresie), ktoré navodzujú náladu.

Po smrti svojho otca si Miško prichádza do kaštieľa pýtať miesto v hájovni, kde pracoval jeho otec. Obstojí, až keď starému Villánimu pripomenie, že jeho otec verne slúžil rodu Villániovcov. Miško s Hankou sa teda presťahujú do hájovne. Raz Hanka prichádza do kostola, v ktorom sa schádzali rôzne spoločenské vrstvy. Zbadá ju tam aj Artuš Villáni, ktorý si myslí, že ju dostane tak, ako všetky ostatné ženy predtým (tu sa začína zápletka). Je pevne rozhodnutý, že sa s ňou stretne, ale mýli sa - ona je verná a statočná. Napriek tomu ju vystriehne v hájovni a snaží sa ju dostať. Ale Hanka si chce ubrániť česť , preto vezme zo steny záražec (nôž) a v sebaobrane ho vrazí Artušovi do srdca.

Keď prichádza Miško aj s kamarátmi domov a vidí tam Artuša v kaluži krvi, rozhodne sa zobrať vinu na seba. Uväznia ho, ale Hanka nemôže kvôli výčitkám zostať sama v hájovni. Preto odchádza k svojim rodičom. Tí sa k nej však správajú nevraživo, otec jej vyčíta, že si zobrala Miška, mama od žiaľu zomrela. Hanka sa nakoniec priznáva k vražde, ale pretože nie je pri zmysloch, neobvinia ju a Miška prepustia. Ten potom náhodou zachráni starému Villánimu život, šťastie sa k nim vracia aj vtedy, keď Hanka porodí syna.

Hájnikova žena - Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,

z tej duše pozdravujem vás!

Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,

zrak jeho urknul, zmámila

lož, ohlušila presila:

Vy k žitiu privediete zas,

vy vzkriesite, vy zotavíte,

z jatrivých vyliečite rán,

v opravdu priamom, bratskom cite

otvoriac lono dokorán,

a srdečnosť kde odveká,

kde nikdy nevyspela zrada,

bez dotazu, kto on, čo hľadá,

na lono to, hľa, v objem sladký

ramenom láskyplnej matky

pritúliac verne človeka.

Len okamih tam pobudnutia:

už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,

zrak čistí sa, tlak voľneje

i oživujú nádeje;

len jeden pokyn, zášum lesný,

len jeden horskej riavy skok:

a duša už sa ladí k piesni,

tkne sa jej bičík prečudesný -

a srdce hupká vozvysok;

len jedno orla skolotanie,

len jeden švihot sokola,

prez horu mužné zahvízdanie,

na holiach jeden záblesk vatry:

a nás už chváce povoľa,

duch už sa zažal, už sa jatrí,

plamenným krídlom šibe hor'

jak v nebi naspäť meteor;

len chvíľka, ako vzdušný vlas,

čo preletí nám ponad hlavu -

a už ju máme, myseľ hravú:

zmladenej duše prez dúbravu

tak strie sa, ako dúhy pás...

...Z tej duše pozdravujem vás!

Bútora a Čútora

Boli to dvaja lakomí gazdovia, ktorí si robili napriek. Spory medzi nimi začal Bútora o kúsok poľa, pretože vždy prekladal hraničný kameň medzi ich pozemkami. Keď ho dal Čútora späť, Bútora to nahlásil na súd. Bútora však pred sudcom, ktorý si práve prezeral pole, spadol do jamy po kameni a súd prehral. Hviezdoslav rieši spor zmierlivo - deti Bútoru a Čútoru sa chceli vziať (hlavný námet diela). Autor tu vyjadruje aj kritický postoj k ľudu, ktorý však obhajoval.

Ežo Vlkolinský

Hlavné postavy: Žofka Bocková, Ežo Vlkolinský (typ zemana, ktorý chápal, že zemania nemajú budúcnosť; bratranec Gábora Vlkolinského), Estera Vlkolinská (Ežova mama), Benko (Ežov syn), Eliáš Vlkolinský (Ežov strýko). Dej sa odohráva v zemianskej kúrii Vlkolinských.

Estera vchádza do domu v zlej nálade, lebo sa dozvedela, že Ežo postavil Žofke máj. Estera ju však nechce za nevestu (kvôli spoločenskému postaveniu) a pre Eža už má vyhliadnutú inú. On s tým nesúhlasí a obhajuje sa tým, že aj Esterina mama bola sedliačka (vysloví názor na zemianstvo - „Vaše zemianstvo či nepošlo tiež dolu Dunajom i košútkami, pani matko? Jak? Ba utemilo veru, žiadna plť ho nedohoní viacej. Ale hľa, i Žofkina mať bola zemianka.“). Hviezdoslav sa v tejto situácii stavia na stranu Eža, jediné východisko vidí v splynutí zemianstva s ľudom (Ežo + Žofka). V manželstve im pomáha Eliáš, ktorý je typom hrdého zemana a názormi sa príliš nelíši od Estery. Mladý pár prijme do domácnosti iba preto, aby urobil Estere napriek.

Eliáš je bratom Beňa, Esterinho manžela; podľa Beňa sa volá aj Ežov syn - Benko. Medzi Esterou a Eliášom boli rozpory, preto Ežovu svadbu usporiadal Eliáš. Na svadbe autor tiež ukazuje rozdelenie spoločnosti - v jednom kúte miestnosti bola rodina Žofky, v druhom rodina Eža, Estera dokonca ani neprišla. Keď sa raz Benko stretne so svojou starou matkou, ona si ho vôbec nevšíma. On je však neodbytný a vďaka nemu sa nakoniec rodiny spriatelia - záver diela je zmierlivý.

Gábor Vlkolinský

Gáborova rodina bola menej zámožná, obidvaja rodičia boli alkoholici a prepíjali všetok majetok. Gábor bol kvôli takémuto životu utrápený a citovo ochudobnený. Mal si zobrať dievča zo zemianskej rodiny. Najskôr sa zaujímal o Uľku, tá ho však odmietla, pretože nechcela za svokru alkoholičku (tzv. korhelicu). Mal rád aj Marku Tomášovú (dobré a pracovité dievča), ale ona nemala rada jeho, ale Eža. Po jeho svadbe so Žofkou sa pokúsila o samovraždu a postupne začala chradnúť. Začala odmietať potravu a onedlho zomrela. Gábor po jej smrti smútil a stratil záujem o dievčatá. Neskôr začal pracovať na poli. Keď tam raz prišiel, uvidel, že jeho úrodu už niekto pokosil. Ani v iných veciach sa mu nedarilo a preto prepadol pesimizmu. Chcel spáchať samovraždu, ale tesne predtým, ako sa hodil na kosu, za ním prišiel Ežo a nahovoril ho, aby sa vybral inou cestou a priženil sa do sedliackej rodiny. Gábor to prijal. Rozhodol sa, že pôjde na pytačky do rodiny Blažkovcov, tam aj uspel. Pre zemianskeho syna to bol prejav veľkého úpadku (už nežil ako gazda, ale ako paholok). Gábor je rozhodnutý pracovať a verí, že o jeho rodinu bude postarané.

Záver diela vyznieva ako úpadok zemianstva, východiskom je zníženie zemianstva k obyčajnému ľudu, v ktorom vidí Hviezdoslav budúcnosť.

Hviezdoslav sa pokúsil aj o vytvorenie veršovaných divadelných hier. Učil sa na svetových dramatikoch, ktorých diela prekladal: Shakespeare (Hamlet, Sen noci svätojánskej), Puškin (Boris Godunov - námet na hru Herodes a Herodias), Imre Madách (Tragédia človeka)...

Herodes a Herodias

Je to veľká historická tragédia. Vystupuje v nej veľa postáv a je náročná, preto sa málo hráva. Prvýkrát bola naštudovaná Jankom Borodáčom. Hviezdoslav tu poukazuje na pomery v Rakúsko-Uhorsku. Hlavné postavy: Herodes (častá postava v jeho dielach, kritizuje na ňom domáce pomery; je symbolom krutovlády), Tamara, Aretas, Herodias, Filip, Salome, Jochanan (Ján Krstiteľ).

Príbeh sa sústreďuje okolo židovského panovníka a krutovládcu Heroda. Ten má manželku Tamaru, dcéru arabského kráľa Aretasa. Tamara je láskavá a humánne založená. Má veľmi dobré srdce, preto jej Herodes nevyhovuje. Ten ju vyženie späť k otcovi a nájde si ešte krutejšiu ženu, ako je on sám - Herodias. Tá bola pôvodne vydatá za obchodníka Filipa, má dcéru Salome. Herodias dá Filipa zavraždiť a spolu so Salome prichádza do židovského kráľovstva. Tam panuje rozvrat, ľudia túžia po pomste, autoritu má Jochanan.

Herodes dá Jochanana zavrieť, on však aj z väzenia uplatňuje svoj vplyv na židovský ľud a tak vypukne vzbura. Herodias hľadá možnosť, ako by sa dal odstrániť. Príležitosť nájde na zábave, kde Salome tancuje tanec, ktorým veľmi zaujme Heroda. Keď sa jej spýta, čo by chcela ako odmenu, na podnet Herodias požiada o Jochananovu hlavu. Na príkaz Heroda teda prinesú Jochananovu hlavu.

Kráľ Aretas je urazený, že Herodes vyhnal Tamaru z kráľovstva, preto sa chce pomstiť. Prepadne hrad Makor a porazí Herodove vojsko. Pravda tak zvíťazí, aj keď Ján Krstiteľ zomrel. Hlavná myšlienka: ľud sa má vzbúriť proti vládnucej triede.