Stratená generácia, 1. svetová vojna v próze (Hemingway, Remarque, Rolland, Hašek)

Stratená generácia, 1. svetová vojna v próze (Hemingway, Remarque, Rolland, Hašek)

Stratená generácia: „Pochopili, že vo vojne trpia nevinní. Nedokázali nájsť východisko, nazvali sa stratenou generáciou.“

Ernest Hemingway (1898 Illinois - 1960 Havana) bol americkým spisovateľom, pochádzal z dobre situovanej rodiny lekára, pod ktorej vplyvom sa z neho stal humánne založený človek. Mal mnoho záľub - rád čítal a počúval hudbu, zaujímal sa napríklad o šport, ryby, dostihy a chov psov a mačiek, ale aj o 1. a 2. svetovú vojnu a občiansku vojnu v Španielsku (tieto udalosti sa stali námetmi pre väčšinu jeho diel). V období 1. svetovej vojny nastúpil na taliansky front ako vodič sanitky. Vo vojne využil aj svoje spisovateľské nadanie - uplatnil sa písaním reportáží. Istý čas žil v Paríži, neskôr v Španielsku. Posledné chvíle prežil v meste Tinca Vigia, kde sa stal priateľom kubánskeho ľudu (aj Fidela Castra). Pracoval na kubánskom veľvyslanectve, podarilo sa mu vytvoriť protinacistickú sieť.

Jeho smrť nie je dodnes objasnená - jeho manželka síce povedala, že sa postrelil pri čistení zbrane, no mnohé skutočnosti napovedajú aj o samovražde (bol chorý, veľa pil, mal nádor na mozgu, časté depresie a výpadky nervovej činnosti). Počas cesty domov po jednej z operácii sa dokonca pokúsil vyskočiť z lietadla.

Je o ňom známe, že písal postojačky, kvôli čomu sú jeho diela stručné. Sám sa nepovažoval za básnika, písal hlavne reportáže. Jeho prvým dielom je zbierka Tri poviedky a desať básní (odtiaľ je báseň Aj slnko vychádza, v ktorej opisuje život Američanov v emigrácii a ich snahu o sebauplatnenie). Najvýznamnejšie sú jeho protivojnové romány Zbohom zbraniam (Zbohom armáde) a Komu zvonia do hrobu, ale aj novela Starec a more. Ďalšie diela: sociálny román Mať a nemať, protivojnový román Muži na vojne, Smrť po obede (sú tu opísané býčie zápasy) a Zelené pahorky africké (zbierka noviel s poľovníckymi námetmi).

Zbohom zbraniam

Názov vystihuje autorovu túžbu po mieri a pokoji zbraní; bol inšpirovaný názvom starej anglickej básne Buď zbohom, zbohom zbraniam slávnym. Hlavnými postavami sú Catherine Barkleyová a Frederick Henry. V tomto diele Hemingway hovorí o svojej nenávisti k vojne, dej vychádza z jeho vlastného života (je písaný v 1. osobe).

Je tu vyrozprávaný romantický príbeh mladého amerického vojaka Fredericka a anglickej ošetrovateľky Catherine. Frederick odišiel do vojny dobrovoľne, pretože si myslel, že v nej prežije dobrodružstvo. Po čase však zmenil názor a zrazu bola vojna v jeho očiach „Monštrum, ktoré každý nenávidí“. Na vojne spoznal Cate a postupne k nej nadobudol hlboký cit, ktorý sa stal jediným zmyslom ich života. Keď Cate otehotnela, rozhodli sa, že nechcú mať s vojnou nič spoločné a presťahovali sa do Francúzska. Pri pôrode však Cate spolu s dieťaťom zomrela a Frederick tak stratil zmysel svojho života. Hoci jej smrť nenastala v dôsledku vojnového zranenia, táto udalosť sa Fredericka dotkla viac, ako keby si vojna vzala jeho vlastný život. Vojna - synonymum smrti - tým akoby porušila „separátny mier“, ktorý s ňou Frederick uzavrel.

Komu zvonia do hrobu

Dielo opisuje len 3 dni zo života Roberta Jordana. Ten pôsobil na americkej univerzite, kde vyučoval španielčinu. Najskôr bol ľahostajným človekom, ktorý sa nechcel miešať do politiky. No v Španielsku videl len bezprávie a teror, preto cítil povinnosť odísť do tejto krajiny a pokúsiť sa zmeniť zlú situáciu. Medzičasom sa tam začali zbiehať všetky pokrokové sily (interbrigadisti), aby bojovali proti fašizmu, Robert sa tiež stal jedným z dobrovoľníkov. Počas vojny našiel zmysel svojho života, stretol svoju lásku - ošetrovateľku Máriu a vykonal hrdinský čin, ktorý sa mu stal osudným.

Autor situáciu v krajine veľmi dramatizuje - najdramatickejším momentom diela je boj Roberta s vojnovou skupinou. Mal zničiť most, ktorý bol dôležitým oporným bodom. Pri plnení úlohy si však vážne zranil nohu a partizáni ho už nemohli odniesť, pretože by stratili priveľa času a nestihli by vykonať zálohu - Robert sa teda obetoval (autor tu vykresľuje jeho vnútorný monológ; „Ak zvíťazíme tu, zvíťazíme všade, svet je krásny a stojí za to, aby zaň človek bojoval.“). Uvedomoval si, že prichádzajúci nepriatelia ho zabijú, preto sa snažil posledné chvíle využiť na to, aby si poslednýkrát pozrel nebo, chytil ihličie... (akoby sa lúčil so svetom). Keď sa k nemu približoval kapitán, vedel, že prišiel jeho koniec a nemá šancu nad ním zvíťaziť, ale aj napriek tomu sa ešte snažil pripraviť na útok.

Motto tohto románu: „Nikto nie je ostrovom samým pre seba, každý je kusom pevniny, kusom súše, ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či moje vlastné, smrť každého človeka umenší ma, lebo ja som súčasťou človečenstva. A preto sa nepýtaj, komu zvonia do hrobu, zvonia tebe.“

Starec a more

Je to novela, ktorá vznikla v poslednom období Hemingwayovho života. Zobrazil v nej lásku k životu, jeho silu a odhodlanie človeka prežiť. To všetko ukázal na postave kubánskeho rybára Santiaga, ktorý chodieva chytať ryby spolu s malým chlapcom Manolinom.

Santiago nemá stále šťastie, ale napriek tomu nikdy nestráca nádej. Príde aj obdobie, keď neuloví žiadnu rybu celých 80 dní. Preto poruší svoj zvyk chytať ryby len neďaleko brehu a rozhodne sa vyplávať sa na more. Tam sa mu podarí uloviť obrovskú rybu, z čoho má veľkú radosť (v tejto časti spisovateľ zobrazil boj človeka s prírodou; do opisu boja vložil pohľad na človeka, ktorému sa podarilo zvíťaziť v boji o vlastný život). Santiago sa stavia k rybe ako k rovnocennému partnerovi, nie ako ku koristi, dokonca ju oslovuje „sestra moja“. Pach krvi vytekajúcej zo zabitej ryby však priláka k člnu žralokov, ktoré ju zožerú, Santiago preto privlečie do dediny už len holú kostru (Hemingway v tejto časti majstrovsky zvládol opis boja; „Som síce len starec, ale nie som bez zbrane.“). Napriek tejto skúsenosti je odhodlaný znovu vyplávať na more a bojovať o svoj život („No človek nie je stvorený na to, aby sa vzdával, človeka možno zdrviť, ale nie poraziť.“).

Erich Maria Remarque (1898 Osnabrück - 1970 Porto Ronco; vlastným menom Erich Paul Kramer) sa vyučil za knihovníka, ale neskôr pôsobil ako učiteľ. Po nástupe fašizmu odišiel do Švajčiarska a usadil sa v Porto Roncu. Keď mu tam začalo hroziť nebezpečenstvo, presťahoval sa najskôr do Paríža a potom do USA. V jeho románoch sú zachytené hlavne obrazy 1. a 2. svetovej vojny a pocity emigrantov.

Zážitky z emigrácie vyjadril napr. v románe Víťazný oblúk (hlavnou postavou je tu slávny chirurg Ravic; celé dielo sa odohráva v Paríži). Tiene v raji - dielo odohrávajúce sa v umeleckom prostredí; hlavná postava sa skrýva v galérii a poznáva obrazy najlepších umelcov, postupne tak nájde svoje nové povolanie - prácu so starožitnosťami.

Na západe nič nového

V tomto diele je zachytený príbeh z 1. svetovej vojny; Remarque v ňom ako prvý vysvetlil pojem „stratená generácia“. Cez knihu zobrazuje, že vojna nepriniesla nič pozitívne okrem toho, že v spolubojovníkoch prebudila priateľstvo a spolupatričnosť. Je tu veľa expresívnych prvkov (hlavne v zobrazení hrôzostrašných príbehov z frontu); autor väčšinou využíva bežné dialógy; hrôzy vojny stupňuje pomocou gradácie. V knihe vidieť psychológiu smrti a umierania; Remarque hovorí o priateľstve ako o najväčšej devíze, ktorú získal na fronte. Dáva do protikladu túžbu po živote so smrťou v rôznych podobách. Na toto dielo nadväzuje román Cesta späť.

„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú rozrumila vojna - i keď unikla jej granátom.“

Hlavné postavy: Paul Bäumer, Katczinsky, Tjaden, Kemmerich, Müller a Kantorek.

Paul (čiastočne autobiografická postava) rozpráva príbeh skupiny gymnazistov. Učil ich Kantorek, ktorý mal vždy ústa plné fráz, v škole používal drastické spôsoby a žiaci ho kvôli tomu nenávideli. Keď sa gymnazisti rozhodli ísť do vojny, Kantorek ich v tom podporoval a tvrdil im, že vďaka tomu sa z nich stanú hrdinovia, sám však na front odmietal ísť. Keď bol k tomu neskôr donútený, na fronte stretol bývalých žiakov a tí mu hneď dali najavo svoju nenávisť. Chlapci postupne strácali záujem o návrat domov, pretože si už nedokázali predstaviť, že by napríklad išli do školy („Dnes by sme krajinou svojich snov prechádzali ako turisti.“). Veď vojna ich obrala o mladosť a ideály a jediné, čo v posledných rokoch potrebovali vedieť, bolo zabíjať („Milovali svet a museli naň strieľať.“; „Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce.“). Vojaci postupne nemali čo jesť; jediné, čo im pomáhalo prežiť, bolo puto priateľstva, ktoré sa stále utužovalo.

V príbehu je viacero otrasných epizód. V jednej z nich je zobrazené umieranie Müllera na fronte. Jeho priateľ Kemmerich mu už nemohol pomôcť, preto čakal až do jeho smrti, aby si mohol zobrať čižmy, ktoré mal Müller na sebe. Hoci to bolo neľudské, vedel, že keby si na ne nepočkal on, zobral by si ich niekto iný. Remarque opisuje aj Paulove hrozné pocity po tom, čo zabil prvého človeka. Títo dvaja vojaci sa stretli v zákope a Paul ho musel zabiť, inak by prišiel o život on sám. Po tejto udalosti si Paul prezrel vojakovu tašku a zistil, že to bol francúzsky typograf Gérarde Dival. Preto sa rozhodol, že sa stane typografom a tak ho nahradí.

V jednej epizóde niesol Paul na obväzište Katczinského, ktorý mal zranenú nohu. Paul bol rád, že jeho priateľ nezahynul, ale bál sa, že sa už nikdy nestretnú. Preto si sľúbili, že si niekedy napíšu. Cestou na obväzište však Katczinského zasiahla do hlavy črepina, kvôli čomu zomrel. Paul sa začal cítiť veľmi opustený, pretože všetci jeho priatelia už zahynuli. Dielo sa končí cestou Paula späť do bojového pásma. Padol v októbri 1918: „V tvári mal pokojný výraz, akoby bol spokojný, že sa to tak skončilo.“ - v tejto vete je zobrazená otrasnosť celého príbehu - vojaci už nechceli ďalej žiť, pretože by to aj tak nedokázali.

Stratená generácia - „Generácia, ktorú rozrumila vojna - i keď unikla jej granátom.“. Podľa Remarqua to boli ľudia, ktorí stratili mladosť, ideály, ilúzie a záujem o budúcnosť, boli ľahostajní a všetci predčasne zomreli. Neverili v ďalší pokrok, ale iba vo vojnu; nedokázali už nič iné, len zabíjať. „Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví, smutní a povrchní. Myslím, že sme stratení.“

Traja kamaráti

Tento román, ktorý zachytáva medzivojnové udalosti, patrí medzi najvýznamnejšie Remarquove diela. Hlavnými postavami sú Robert Lohkamp, Lenz, Köster a Patricia Hollmanová (Pat). Traja kamaráti sa vrátili domov z frontu a našli si prácu v dielni, kde opravovali autá. Robert sa zaľúbil do Pat, ktorá mu lásku opätovala a zároveň sa spriatelila aj s Lenzom a Kösterom. Pat neskôr ochorela na tuberkulózu a musela odísť do švajčiarskeho sanatória. Vedela, že zomrie, preto ju chcel ísť Robert čo najskôr pozrieť, ale nemal na to peniaze. Jeho kamaráti však kvôli nemu predali svoje obľúbené auto a cestu mu zaplatili. V závere sa situácia zhoršila a Pat zomrela. V diele sa nachádzajú krásne úvahy o smrti a hodnote života; autor dáva do protikladu život so smrťou na fronte.

Nebo nepozná obľúbencov

V tomto diele sa autor zaoberá pominuteľnosťou života. Mladá a krásna žena Lilien má tuberkulózu a vie, že už nebude dlho žiť. Clerfait je automobilovým pretekárom, ktorý prichádza do sanatória, aby navštívil svojho priateľa. Náhodne sa tam stretne s Lilien a ich známosť sa postupne zmení na lásku. Po čase spolu odchádzajú preč zo sanatória. Hoci je medzi nimi neustále prízrak smrti, Lilien si svoj život užíva. Dielo má nečakaný záver - Clerfait sa pri pretekoch zabije na aute. Lilien sa teda vracia do sanatória, kde za 6 týždňov takisto zomiera. Remarque tu dokázal, že je vynikajúci rozprávač a vie dobre vytvoriť atmosféru, dialógy a psychiku postáv. Tak ako tu, aj v jeho iných dielach je častá otázka života a smrti a náhle dejové zvraty.

Romain Rolland (1866 Clamecy - 1944 Vezelay) bol synom notára, vyštudoval históriu. Neskôr pôsobil ako pedagóg, bol aj profesorom hudobnej vedy na Sorbonne v Paríži. Dlho žil vo Švajčiarsku. V medzivojnovom období vystupoval na obranu mieru a proti fašizmu. V roku 1915 dostal Nobelovu cenu za celoživotné dielo.

Rolland bol neobyčajne vzdelaným človekom, mal mimoriadny vzťah k hudbe, sám komponoval, napísal niekoľko životopisov (napr. Beethovena, Michelangela...), aj jeho literárna tvorba je celá preniknutá hudobnými motívmi (napr. niektoré jeho prózy kompozíciou pripomínajú symfonické skladby). 10-zväzkovým dielom Ján Krištof, obsahujúcim aj niektoré autobiografické prvky, vytvoril nový typ románu - tzv. román rieka. Takýto román má zložitú kompozíciu; jeho ovzdušie a dejový spád udávajú hudobné zložky; jednotiacim motívom diela je obraz rieky (v tomto prípade je to Rýn). Hlavnou postavou tohto diela je hudobný skladateľ Krafft.

Ďalšie diela: román Očarená duša, historický román Colas Breugnon (Dobrý človek ešte žije); súbory drám Divadlo revolúcie, Hra o láske a smrti a Divadlo Ľudu; novela Peter a Lucia.

Očarená duša

Tak ako Ján Krištof, aj toto dielo sa označuje ako „román rieka“. Je tu využitá psychologická analýza citových vzťahov jednotlivých postáv. Dielo zachytáva niekoľko desaťročí zo života hlavnej hrdinky Anette Rivierovej. Tá má syna Mareka, na ktorého neustále myslí a chce ho poctivo vychovávať, lebo sa sklamala v láske. Kvôli nemu si dokonca nevšíma ani vojnu. Keď sa však dostane na vojnu on, príde v nej o život.

Colas Breugnon

Román sa odohráva v období vlády Ľudovíta XIII. Hlavným hrdinom je rezbár a truhlár Colas Breugnon, ktorý pomáha ľuďom a dokáže si zachovať svoj humor a optimizmus aj v najťažších situáciách. „Človek si musí urobiť život na zemi príjemným, ak je to len trochu možné.“

Peter a Lucia

Je to „malý komorný román“, psychologická a rámcovaná novela (dej je časovo ohraničený - od 31. januára do 29. marca 1918). Má protivojnové zameranie, autor v nej stavia do protikladu lásku a vojnu a preniká do psychiky postáv. Dej vychádza zo skutočnej udalosti - z bombardovania Paríža, najmä kostola St. Gervais. Hlavnými hrdinami sú dvaja pôvodne osamelí ľudia, ktorých však ich osamelosť zblížila. Peter pochádzal z meštiackej rodiny, ktorá bola schopná obetovať aj svoje deti na oltár. Jeho brat Filip narukoval na vojnu, ale po jeho návrate sa už s Petrom nechcel rozprávať. Lucia žila v chudobných pomeroch spolu s matkou, ktorá pracovala v továrni na výrobu granátov. Lucia maľovala portréty vojakov a miniatúry obrazov v galériách.

Peter sa Lucii odvážil prihovoriť až pri ich treťom stretnutí („Bránou jeho očí vstúpila do jeho srdca.“). Celé dielo zachytáva lásku týchto dvoch ľudí na pozadí vojny („Láska sa v ňom zrodila pod krídlom smrti.“). Raz dostal Peter povolávací rozkaz na vojnu, ale nechcel na to myslieť, pred vojnou zatváral oči. Obaja si sľúbili, že sa zoberú pred Bohom v kostole St. Gervais, kde však zahynuli počas jeho bombardovania.

Kompozícia diela: jednoduchá dejová línia s odbočeniami; rozlišujeme v nej 2 základné roviny: historickú (vojnu) a intímnu (lásku dvoch ľudí). V diele autor využíva formálne postupy realistickej literatúry a text subjektivizuje použitím otázok. Nachádza sa tu aj veľa úvahových častí. Dielo má silnú funkciu rozprávača - tzv. vševediaceho rozprávača, ktorý je všadeprítomný a rozmýšľa aj za postavy.

Je tu využitých veľa epitet, prirovnaní, metafor, personifikácii, opakovaní a symbolov (dievčatko - symbol smrti, katedrála - symbol čistoty a bezpečia, škovránok - symbol šťastia a radosti); vety majú pestrú modalitu (veľa otázok) a často zostávajú nedopovedané. Autor používa málo klasických dialógov, prevažujú pasáže s rozprávaním, opisom alebo úvahami.

Jaroslav Hašek (1883 Praha - 1923 Lipnice nad Sázavou) sa narodil v učiteľskej rodine. Po skončení obchodnej akadémie krátko pôsobil ako bankový úradník, neskôr sa venoval žurnalistike a obchodu. Mal rád voľný život, veľa cestoval. Za prvej svetovej vojny dezertoval z rakúsko-uhorskej armády a prešiel do československých légii, v roku 1918 sa stal príslušníkom červenej armády, kde vykonával rôzne politické funkcie. Do Československa sa vrátil v roku 1920.

Patril medzi moderných českých spisovateľov, ktorí založili svoje dielo na neobvyklom zobrazení skutočnosti. Začal písať už pred 1. svetovou vojnou, za svoj život napísal veľa poviedok, fejtónov, čŕt a humoresiek. Témy čerpal hlavne z cestovateľských zážitkov a zo skúseností z rôznych častí Európy. Vo svojich prózach si všímal protiklady bohatstva a chudoby, politickú moc a útlak, nezmyselné nariadenia a ľudskú snahu o prirodzené postoje k životu; vysmieval sa militarizmu a starej armádnej drezúre.

Písal humornú a satirickú prózu, v ktorej často využíval „nadsázku“ (grotesknú hyperbolu). Predstavitelia jeho ľudových typov (robotníci, remeselníci, sedliaci, študenti...) sú nositeľmi srdečného, priam uchvacujúceho humoru. Bol dobrým psychológom, postavy charakterizoval pomocou dialógov a monológov. Vrcholom jeho tvorby je román Osudy dobrého vojaka Švejka (1923).

Osudy dobrého vojaka Švejka

Niektoré časti románu boli napísané a publikované už za 1. svetovej vojny, ale súčasnú podobu získal až po Haškovom návrate do Československa. Kvôli jeho predčasnej smrti nebol nikdy dokončený.

Týmto dielom Hašek oživil tzv. heroikomický (hrdinsko-humoristický) typ románovej postavy - vojak Švejk, ktorý nie je hrdinom v pravom slova zmysle, sa svojím postojom k vojne, vrchnosti rakúsko-uhorskej armády a bezduchým nariadeniam vysmieva svojej dobe. Touto komickosťou (ktorá nie je totožná so zbabelosťou alebo hlúposťou) naznačil, že obyčajný vojak, ktorý nemal záujem o víťazstvo cisárskej armády, musel nevyhnutne považovať vojnu za absurditu. Heroikomické postavy neboli novým prvkom, ale Hašek je vo Švejkovi nový v tom, že svoju postavu nepochopil ako jednostranne protihrdinskú, ale cez jej prostomyseľnosť zobrazil falošné hrdinstvo rakúskych dôstojníkov a nezmyselnosť rakúskeho militarizmu.

Rozprávačom príbehu je sám Švejk (za touto postavou sa skrýva autor). Z kompozičného hľadiska je román moderný; v popredí nie je dej, ale Švejk sa predstavuje stále v novom svetle a prekvapuje originálnou reakciou na neočakávané okolnosti. Dej nie je vzrušený ani príliš rozvetvený; román je montážou voľne zostavených scén, ktoré za sebou nenasledujú v príčinnej závislosti. Osobitnú kapitolu románu tvorí jazyková stránka (Hašek sa tu prejavil ako netradičný spisovateľ). Základná vrstva jeho lexikálnych a syntaktických prostriedkov spočíva na živej hovorovej reči, ale používa aj slangové a žargónové prvky.

Švejk bol jednoduchý človek, optimista a dobrý pozorovateľ života. Vojnu vo svojej prostoduchosti verejne odmietol, kvôli čomu sa dostal do blázinca a úradne ho vyhlásili za hlupáka. Aj napriek tomu sa dostal do vojny, kde sa stal pucákom (osobným sluhom). Najdlhšie slúžil u nadporučíka Lukáša. Jeho osudy sú poznamenané kritickým pohľadom na svet, ktorému Švejk svojím humorným podaním jednoduchých príbehov nastavuje zrkadlo. Dielo sa náhle končí v bode, keď je Švejk odsúdený na smrť za dezerciu, ktorú vedome nespáchal.